ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nástupná prednáška. — Príprava k prednáškam. — Cirkevné právo. — „Urkundenbuch“. — Manželské právo. — Prednášky v rukopise. — Nemecký „Vorwort“ ku spisu „Geschichte der evang. Generalsynode…“ — Kuzmány autoritou v obore cirkevného práva. — Dva články maďarské z oboru manželského práva. — Poslucháči Kuzmányho. — Kuzmány kazateľom teologického ústavu. — Revízia päťdielnej Biblie. — Preklad Euchologie.

Kedy a jako sa stalo vymenovanie Kuzmányho za profesora, nevieme. Dosť na tom, dňa 3. dec. 1849 zaujme stolec profesorský. Jeho životopisec M. Chrástek poznamenal, že mal sotva dva týždne času pripraviť sa na prednášky.^[245] Podľa toho vymenovanie bol by dostal začiatkom decembra.

Kuzmány potešil sa povolaniu a novej postati. Splnila sa mu vrelá túžba. Nielen že prišiel k dôchodku stálemu, ku istému chlebu; veď ponúkali mu administrátorstvo niektorej superitendencie. Ale to neprijal, keď už pravdepodobne mal vo výhľade profesúru, a radšej čakal za touto, z čoho môžeme zatvárať, že to odpovedalo jeho vôli.

Prvú prednášku „Recitatio publica“ mal pred veľkým poslucháčstvom. Prítomní boli nielen poslucháči teologického ústavu, Česi, Poliaci, Nemci dľa národnosti, ako ich v prednáške oslovuje, ale i všetci profesori ústavu, tam bol i Kollár a viac priateľov Kuzmányho.

Prednášku povedal v latinskej reči, a to vo veľmi vzletnej, priamo klasickej latinčine. V nej predstavil sa Kuzmány ako dokonalý retor, ktorý má v moci reč a jej zvraty, ktorý vie upútať poslucháčov. Obsahove, keď spomenul svoje štúdiá, svoj život, svoje útrapy v revolučných časoch a svoj útek do Viedne, keď složil hold panovníkovi, prejde na rozoberanie vážnej otázky o unii protestantských vierovyznaní. Sú to rozpomienky na veľké ideové boje, vyvolané návrhom Zayovým v prvej polovici rokov 40-tych. Kuzmányho mienku v otázke tejto počujeme až teraz. Uznal by potrebu unie, keďby sa vzťahovala na sjednotenie všetkých v pravej viere, v Pavlovej ??????; keďby mala znamenať, že jednomyseľne, spoločne máme vzývať Krista. Ale formule vierovyznaní nedajú sa spojiť, pomeriť. A má unia ešte aj iné, väčšie prekážky, a to otázku národnostnú, potom slávobažnosť a marnomyseľnosť u jedných, a nenávisť u druhých.^[246] Potom prejde na otázku jazykovú, národnostnú. Teší sa zákonu o rovnoprávnosti národností a hovorí, že táto národná rovnoprávnosť je nanajvýš odpovedajúca cirkvi našej na toľko, že týmto zákonom cirkev naša stojí i padá.^[247]

Určil takto smer, v akom chce pôsobiť ako profesor na poslucháčov.

Ale stanúc sa profesorom, prevzal Kuzmány velikú, ťažkú úlohu. Odbor milovaný síce, praktickú teologiu, ale okrem niekoľko spisov, ktoré bol napísal, nepracoval ešte v ňom. Možno síce povedať, že po jazykovej a historickej stránke menovite s liturgiou sa bol už i prv zaoberal. Už v Banskej-Bystrící mal a študoval knižku „Glagolita Clozianus“. Keď odchodil, bola vypožičaná Kellnerovcom a teraz pri prednáškach potreboval by ju a v liste Zechenterovi (27. dec. 1859) súrne ju pýta. Ale ináče bolo to pole zväčša nové preňho. Musel sa vhĺbiť do predmetu, a to ani nie do jedného, ale i do piatich naraz. Musel sa zrieknuť všetkého pohodlia a aspoň v prvé časy pracovať dňom i nocou, aby sa pripravil na prednášky.

Pravda, neprednášal všetko naraz, v jednom semestri všetkých päť predmetov. Avšak asi stále prednášal cirkevné právo, ostatné štyri predmety: homiletiku, liturgiku, pastorálku a katechetiku asi zamieňave, po dva predmety na jeden semester. Jednako pripravovať sa musel stále na všetky. A nezabúdajme, že bol i slova Božieho kazateľom teologického ústavu, a tak, keď i nie každú nedeľu, často mu prišlo písať a predniesť i kázeň, ktorá ako od profesora, i pred študentmi povedaná, mala byť vždy homileticky bezvadnou.

O svojej veľkej zaujatosti píše sám Zechenterovi (22. Ledna 1853). Z dopisu poznávame, že ani pri mnohej práci neztratil bodrého, veselého ducha. „Pánu Gustavovi Zehentnerovi všetkých purgancí doktorovi a nemožných ran lekárovi, i všech neexistujících nemocí hojitelovi. Nezabudný Pletkyrob Veselosta! „I ve Vídni lidé bídní“, „????’ ????:“ I ve Vídni se nacházejí lidé, kteří listy rádi příjímaji a nerádi píšau. „Drum keene Feindschaft nicht!“ Kdyby Ste vy viděli ty hrby mojich „Heftů“, které pro Cirkevní právo, káznodějství, bohoslužebnost, duchovní otcovství, vyučování mládeže a vyučování ještě menší mládeže, atd., písat mám a musím a píšem vskutku, chytiliby Ste se — len popatrjac na knihy, které při tom srovnávat, čítat, kritisovat mám, za hlavu, a urobily Ste kotrmelec takový, žeby Ste z Vídni na rovné nohy skočil pod Urpínem…“

Musel sa pripraviť s hodiny na hodinu, a povolanie svoje ponímal svedomite. A keď po čase znovu prednášal ten istý predmet, vždy zdokonaloval, dopĺňal svoje dielo. Tak že každé má svoju vedeckú hodnotu i vtedy, keď ostalo v rukopise.

Zo svojich prednášok po päťročnej neúnavnej práci vydá ako prvý sväzok Praktickej Theologie svoje Cirkevné právo: „Lehrbuch des allgemeinen und österreichischen evangelisch-protestantischen Kirchenrechtes“. Dielo veliké, skoro na 700 strán; k tomu s velikou pilnosťou sosbierané dokumenty k cirkevnému právu na 453 stranách. Iste, už sám objem knihy nás zdesí, upomínajúc nás na diela nemeckých učencov. A dielo Kuzmányho ani nerozberá všeobecné cirkevné právo, ani len cirkevné právo evanjelikov vôbec, ale špeciálne cirkevné právo evanjelikov rakúzsko-uhorských.

Z tohoto ohľadu dielo Kuzmányho, i keď ani nehľadíme na jeho vnútornú qualitu, má svoj význam ako prvé svojho druhu, ako práca prielomná, cesty boriaca. Špeciálne o rakúzsko-uhorskom cirkevnom práve pred Kuzmánym nepísal nikto. Je dosť prác, ktoré uvádza i sám Kuzmány, o všeobecnom evanjelickom cirkevnom práve, ba dosť i úvah o jednotlivých otázkach rakúzsko-uhorského evanjelického cirkevného práva, ale súborné dielo na tomto poli je Kuzmányho prvé. Ako sám hovorí: „für ein allgemein — und österreichisch-evangelisches Kírchenrecht liegt bis zur Stunde nicht einmal ein Versuch vor.“^[248]

Koľko ubitého ducha v našich výtečníkoch! Sotvy by bol napísal Kuzmány dielo toto, nebyť okolností a pomerov, ktoré ho postavily na katedru univerzity. A koľkí druhí naši mužovia vykonali už pamätné diela, keď im prialy pomery! Skutočne, ako píše O. Szeberinyi: „Kdyby nic jiného nebyl napsal, jako jeho pověstné dílo: „Protestantisches Kirchenrecht“, už by památka jeho zvěčněná byla v dějinách cirkve evanjelické v Uhersku“.^[249] A doložme, že touto prácou meno jeho zvěčnené je vôbec v kruhoch vedeckých, lebo práca jeho stala sa prameňom pre všetkých spisovateľov cirkevno-právnických, ktorí prišli za ním. Pravda, maďarskí právnici cirkevní pre Kuzmányho národovectvo slovenské nevšímajú si ani diela jeho. Mikler vo svojom „Magyar evangelikus egyházjog“-u len uvedie prácu Kuzmányho v rade prác, na tento odbor sa vzťahujúcich, ale v texte neodvoláva sa naňho nikde, kdežto takej základnej práce všimnúť si musel i bližšie, a ak iného nie, „Urkundenbuch“ Kuzmányho iste neraz použil. Ale že dielo Kuzmányho hneď po vyjdení vzbudilo pozornosť, vidíme i z toho, že redakcia vedeckého časopisu „Sárospataki lapok“ chcela si ho získať za spolupracovníka, pýtala príspevky od neho a i obdržala dva z oboru evanj. cirkevného práva uhorského.

Nám nemožno sa púšťať do podrobnejšieho rozboru diela. Jednako, nakoľko miesto dovolí, poukážeme na niektoré zvláštnosti jeho.

V úvode zaoberá sa určením, vyznačením cieľa, rozmerov, úlohy, atď. praktickej teologie vôbec. Keď určil súvis medzi teologiou a medzi náboženstvom, že teologia vyplýva z náboženstva, prichodí k závierke, že teologom môže byť len veriaci človek, lebo „Die Theologie des Ungläubigen ist die Optik der Finsterniss“,^[250] Najprv žiada sa „Credo“, potom nasleduje „Intelligo“, tak že teolog je vlastne človek, od Boha o Bohu poučený.

Teologiu delí na historickú, systematickú, vlastne jeho slovom špekulatívnu, a praktickú. Poukazuje na ostré hranice medzi týmito odvetviami teologie vôbec, ale i na ich úzky, nerozlučný súvis. Menovite úzky je súvis medzí, špekulatívnou a medzi praktickou teologiou, keď poslednú vezmeme ako disciplínu. Ale ak je špekulatívna teologia vedou, vedením o vedení cirkvi, tak je praktická teologia zase vedením o konaní cirkvi.^[251]

Ustáliac takto pojem prakt. teologie, podá jej dejiny a pramene s najväčšou presnosťou. Pozornosti jeho neujde ani najmenší spisok, sem sa vzťahujúci, počnúc od dávnejších čias po jeho dni. Pri tom vyzdvihnúť treba, čo je pre nás menovite potešiteľné, že uvádza i spisy československé a slovanské do literatúry predmetu, ba neraz sa i odvoláva na ne. Akoby s výčitkou druhým, najmä nemeckým, prácam hovorí: „leider blieben nämlich in Deutschland, die vortrefflichen čechisch geschriebenen Werke Casp. Prostejowský’s 1533, Paul Kyrmezerský’s 1578 un H. Žalanský’s unbekannt“.^[252] Ďalej máme tu uvedené mená a diela Komenského, Hurbanovu „Uniu“ Adama Chalupku „Paměti Brezňanské“, atď. Prirodzene, uvádza a zná i všetky maďarské odborné práce, ba i najnepatrnejšie spisy, pamflety, sem sa vzťahujúce. Pozoruhodná je i jeho znalosť starokresťanskej literatúry odbornej. Z novšej doby odvoláva sa na nemeckú a na francúzsku odbornú spisbu. Slovom všimnul si každého článočku, spisu, prepracoval základy, pramene, aby môhol vytvoriť základné a dôkladné dielo.

Cirkevné právo je disciplínou praktickej teologie, a je učením o organizácii evanjelicko-cirkevného spoločenstva tak, ako je v daných pomeroch.^[253] Z takéhoto určenia cirkevného práva nasleduje, že je nie vedou mrtvou, ktorá raz navždy určuje svoje pravidlá, ako na pr. matematika, ale sa vyviňuje stále so životom. Ako sa menia pomery životné, mení sa i postavenie cirkvi, nasledovne mení sa i cirkevné právo. Z tohoto ohľadu je práca Kuzmányho v prvom rade časovým dokumentom. Uvažujúc o minulosti cirkevného práva, vzhľadom na organizáciu cirkví, rozoznáva 5 stupňov, vlastne systémov vývinu: elementárny stav, potom v systematickom stave: systém episkopálny, teritoriálny, colegiálny a usiologický. Kuzmány prihovára sa za posledný. Prirodzene; systém usiologický totižto práve v jeho čase začal dostávať váhy a významu. Zakladateľom jeho bol Schleiermacher, a dôsledky jeho počínali vyvádzať mnohí teologovia. Ale najmä preto sa prihovára zaň Kuzmány, že najlepšie odpovedá jeho stanovisku. Pri systéme tomto je nie hlavným, kto spravuje cirkev, a neide o organizáciu správcov cirkví, ale prvou otázkou je podstata, a z toho vyplýva ostatné. Na počiatku, apoštolovia boli rovní medzi sebou a každý konal svoju povinnosť dľa svojich síl. Preto nijaké systémy, založené na delení a triedení správcov cirkvi, neodpovedajú pôvodnému poňatiu cirkvi. Systém usiologický povedie ku istým, neodškriepiteľným rezultátom, ako pevne úfa Kuzmány.

Určiac svoje stanovisko, uvažuje o práve cirkevnom. Prirodzene, častejšie musí sa vysloviť o tom, čo by si žiadal a prial, než o tom, čo skutočne je. Práca o cirkevnom práve rozdelená je na 6 čiastok: 1. na dogmaticko-principielnú, 2. historicko-juridickú, 3. cirkevno-politickú, 4. cirkevnoprávne-juridickú, 5. politicko-cirkevnú a 6. cirkevno-hospodársku.

V prvej čiastke podáva dogmatické principy bytu a podstaty cirkvi. Podstatný základ tejto spoločnosti je náboženský a záleží v osobnom povedomí. S človekom zrodené povedomie Boha chce utváraním takejto spoločnosti, cirkvi, realizovať náboženstvo. Avšak uskutočnenie cirkvi je nemožné prirodzeným vývinom zrodeného povedomia o Bohu. Muselo k tomu prísť zjavenie Boha, ktoré sa stalo najprv vydaním zákona a naposledy vykúpením skrze Bohočloveka, Krista. Tak že najvyšším princípom pravdy a podstaty cirkvi je Kristus, svojim veriacim večne živo prítomný; najvyšším jej činiteľom je podstatne-božský Duch Svätý; druhým jej činiteľom je viera; slovo Božie a sviatosti sú jediné prostriedky, ktorými sa spoločenstvo s Bohom Otcom, Synom i Duchom Svätým udržuje.^[254] Potom odôvodní dogmaticky úrad kňazský. Uvádza síce, že všetci veriaci sú kňazi, ale ustanovuje a odôvodňuje rozdiel medzi naturálnym a medzi pozitívnym kňazstvom a to rozdielnosťou darov ducha; jednako jeden vykonáva kňazský úrad za všetkých, a jedným vykonaná povinnosť platná je pre všetkých.^[255]

Veľmi zaujímavý je odsek o povahe cirkvi, o jej pomere ku rozličným smerom, prúdom ideovým, ku útvarom spoločenským, ako ku humanizmu, ku nekresťanským náboženským spoločnostiam, ku obom katolíckym cirkvám, ku sektám, ku umeniu a vede, k teologickým sústavám, ku štátu, k rodine, k občianskej samostatnosti a nadovšetko k národnostiam. Kresťanská cirkev nedáva výhody nikomu, netrpí nadvlády jedného nad druhým, nerobí rozdielu medzi Grékom, Rímanom a Židom, naopak, ničí rozdiele tieto, povedomá toho, že v Kristu všetci jedni sme. Len niektoré smutné zkúsenosti majúc pred očami, nútený je vyzdvihnúť, že kresťanstvo samo v sebe je indiferentné i voči izrealitizmu a graecizmu, i voči germanizmu, slavizmu a maďarizmu; avšak naskrze je nie ľahostajné voči ich surovo-prírodnému vývinu, naopak chce ich zošľachtiť, zjemniť, posvätiť, a tým najlepšie služby im preukázať. Nechce ich vyhubiť, chce ich vývin, ale vývin v službe kráľovstva Božieho. Evanjelický protestantizmus uráža svoju podstatu najpravdivejšie, keď neuznáva práva národností.^[256]

Vidíme, aké živé, so životom spojené, z neho vyvierajúce je dielo Kuzmányho. Keď tu chce položiť úzdu vzmáhajúcemu sa maďarizmu a ubíjaniu národností: v druhej, historicko-juridickej, čiastke chce obrániť protestantskú cirkev proti všetkému podozrievaniu z protištátnosti, z nevlastenectva. Prenasledovanie evanjelikov, sprisahanie Wesselényiho, ktoré sa pripisovalo evanjelikom, a jeho následky sú ešte vždy v živej pamäti. Preto odkazuje Kuzmány, že reformácia je nie revolúciou, ani rebeliou proti zákonitej vrchnosti; že protestantizmus významným spôsobom je vzdelavateľný pre ľud; že protestantská cirkevnosť napomáha pokojný vývin ľudského života; že evanj.-protestantská cirkev snesie sa so všetkými ústavnými formami, ani jednej je nie škodná, všetkým osožná; ba cíti potrebu dokazovať i to, že všetko konanie cirkvi je verejné, a spojenie cirkvi s cudzozemskom najmenej nebezpečné. Táto apologia cirkvi evanjelickej je najlepším znakom času.

Potom štátoprávnymi nariadeniami odôvodňuje jestvovanie evanjelickej cirkvi vo svete a v dejinnom postupe v monarchii. Tieto dve čiastky tvoria prvú polovicu diela.

Tri čiastky druhej polovice diela rozoberajú už ustálenejšie prejavy cirkevného života, zákonmi, nariadeniami určené. Tu zásluha Kuzmányho záleží v tom, že ako prvý sostaviteľ rakúzsko-uhorského evanjelického cirkevného práva prebral nariadenia a zákony, vybral z nich jadro, uviedol ich do systému, slovom prvý sostavil z nich prácu o práve evanjelicko-cirkevnom. I tu v podrobnostiach, vo vysvetľovaní zákonov a nariadení môžu byť odchýľky, rozdielne mienky, môže byť niekde špeciálne Kuzmányovské stanovisko, ale poukazovať na také by nás viedlo priďaleko. Preto uspokojme sa s jednoduchým poukázaním na obsah čiastok.

V cirkevno-politickej čiastke opisuje v dejinnom postupe organizáciu cirkvi, až príde na Rakúzsko-Uhorsko. V cirkevno-právno-juridickej čiastke hovorí o súdnych, zákonodarných fórach cirkevných; v čiastke politicko-cirkevnej o cirkevno-občianskom živote, o právach a o výhodách evanjelikov, o rodinnom živote, tu menovite o manželskom práve, o uzavieraní manželstva, o ochrane a o náboženskej výchove dietok; potom o bohoslužbe, o pastorálke, o výučbe náboženstvu. A v poslednej čiastke o hospodárskom spravovaní cirkvi.

Prácu jeho však nadovšetko to robí cennou, pútavou i pre neodborníka, i pre praktizujúceho kňaza, ba i pre laika, že ju nepísal profesor taký, ktorý zná len svoju katedru a biblioteku, ale písal ju profesor-kňaz, ktorý zná i skutočný život, ktorý žil nielen medzi paragrafmi, ale i medzi ľudmi. U Kuzmányho skutočne rozhoduje vo všetkom Písmo Sväté, u novších cirkevných juristov evanjelických dostávajú prevahu zákony svetské, krajinské, nariadenia ministeriálné, ktoré nie vždy odpovedajú požiadavkom evanjelia.

K dielu pripojil veľmi cennú „Urkundenbuch“, v ktorej podáva, počnúc od r. 1523, najvýznamnejšie nariadenia, decrety, rescripty, patenty cisársko-kráľovské, vzťahujúce sa na pohyby náboženské. Pri tom uvádza i jeden český z r. 1609 v českom znení pôvodnom a paralelne v nemeckom preklade, a od r. 1843 uvádza i niekoľko maďarských s paralelným prekladom nemeckým. Mnohé z nich boly prvý raz vytlačené v knihe Kuzmányho. Kuzmány by bol chcel mať sbierku týchto dokumentov ešte väčšiu, bohatšiu, ale bál sa, ako ju príjme kritika, a i čas mu rozkazoval.^[257] Avšak prechováva nádej i na priaznivé prijatie i na to, že časom bude môcť vydať obohatenú, rozmnoženú sbierku dokumentov. Sbieranie týchto dokumentov stálo ho tiež mnoho námahy. Palackému píše: „Co se pozdějších nařízení dotýče, v tom nemám žádné nesnáze; větší však strany zákonů a nařízení pro Čechy od počátku Reformácie až do polovice minulého století“.^[258] A žiada ho, ako historika, o radu, kde by sa dopátral po nariadeniach, o ktorých má vedomie, ale ich nezná.

Prednášajúc cirkevné právo na univerzite viedenskej, Kuzmány stále sbieral ďalšie dáta. Výtisk, ktorý upotreboval pri prednáškach, obsahuje bohaté značky, text opravujúce i doplňujúce, pri krajoch strán, alebo na papieroch, do knihy vlepených, čo svedčí, že stále študoval, doplňoval svoje známosti, pátral a vyhľadával novšie a novšie dokumenty a pomýšľal na novšie vydanie diela.

Vydal i druhé veľké a významné dielo: o manželskom práve. Vybral si zo všeobecného diela svojho jednu špeciálnu otázku, ktorá je najdôležitejšou, veď takrečeno každý národ má v tomto ohľade svoje zvláštné zvyky a zákony. A Kuzmány sa neuzavrel ani pred nimi; poukazuje na ne, porovnáva naše zákony manželské so zákonami iných národov. Ani na tomto poli nemal predchodcov. Chudobná je i literatúra, ktorú uvádza. Takrečeno ani nebolo špeciálnych štúdií o manželstve, tak že táto práca Kuzmányho je základnou pre celý kresťanský svet. V dielach o cirkevnom práve vôbec je reč i o manželskom práve, ale Kuzmány je prvý, ktorý venuje osobitnú knihu tomuto špecielnému problému cirkevného práva.

Dielo toto je nové i v porovnaní s patričnou čiastkou Kuzmányho Cirkevného práva. Nielen, že použil tu časom nadobudnutých známostí, že pripojil mnoho poznámok, ktoré si pri prednáškach robil a sbieral, ale všetko spracoval znovu. Prv uspokojl sa s výťahmi zákonov a s ich vysvetľovaním, tu odvoláva sa i na mienky veľkých juristov. A keď nebolo pred prácou Kuzmányho súborného diela o manželskom práve, ponachodil tým viac odborných poznámok, vzťahujúcich sa na jednotlivé problémy manželstva. Menovite bohatú, obšírnu čiastku diela tvoria state o prekážkach manželstva a o rodinných pomeroch.

Dielo toto „Handbuch des allgemeinen und österreichischen evangelisch-protestantischen Eherechtes mit durchgängiger Berücksichtigung des Eherechtes anderer christlicher Confessionen, häufiger Hinweisung auf die Ehegesetzgebungen fremder Staaten und einem Anhange hinsichtlich des A. H. Patentes v 1. Sept. 1859“ vyšlo tlačou až r. 1860, tedy po 10 ročnom prednášaní predmetu na univerzite, ako zrelé dielo.

Ale Kuzmány prechovával ďaleké plány. Keď vydal svoje Cirkevné právo, nepomýšľal na špeciálné spracovanie a vydanie práva manželského, vtedy mal ešte iný úmysel. Cirkevné právo jeho označené je ako prvý sväzok praktickej teologie. A v úvode sľubuje, že na prijdúci rok, tedy 1856, vydá druhý sväzok, obsahujúci vedy cirkevnej služby, a v ňom aspoň polovicu by zaujala liturgika a homiletika.^[259] Ale na veľkú ujmu vedy ostalo len pri sľube. Prečo, nevieme. Pravdepodobne preto, že Kuzmány stále obohacoval svoje známosti, tak že i Cirkevné právo, keby sa bolo dožilo druhého vydania, bolo by vyšlo značne rozmnožené a prepracované. A tak musely rásť, množiť a veľadiť sa i jeho známosti z oboru liturgiky, homiletiky, pastorálky, katechetiky, tak že nahliadol, že práce tieto sú do tlače ešte nie hotové; videl, že ich treba úplne prepracovať; odkladal s vydaním, až mu zkrsla myšlienka, alebo — ako ho poslucháči požiadali, aby vydal svoje Cirkevné právo, — požiadaný bol spracovať právo manželské, a tak upustil od pôvodného plánu.^[260]

Ešte o jednej práci Kuzmányho z týchto časov sa nám treba zmieniť. V apríli r. 1858 nemenovaný, ale priateľsky s ním spojený pôvodca poslal mu svoju prácu „Geschichte der evangelischen Generalsynode beider Confessionen in Ungarn v. J. 1790 — 1“ s prosbou, aby Kuzmány napísal k nej predmluvu i doslov. Takte vznikla obšírna, obsažná práca Kuzmányho. Kto je pôvodcom štúdie, s Kuzmánym priateľsky spojený („freundschaftlich mir verbundener Verfasser“), nevieme.^[261]

Posudzuje naše cirkevno-politické postavenie: „Auch heutzutage kennen die Presbyterialverfassungen der reformirten Kirche in der ganzen grossen Welt nirgends ein sogenanntes weltliches Praesidium, keine oberste Leitung dr Ortspresbyterien, der Gemeinde und der Gemeindekreise, der Conventualberatungen und der gesetzgebenden Synoden, die nicht in die Hände eines oder einiger Geistlichen, denen eben das Kirchenregiment anvertraut ist, gelegt wäre, einzig und allein Ungarn ausgenommen (aber auch hier erst von der Mitte des vorigen Jahrhundert), woraus zu urtheilen ist, ob alle die Presbyterialverfassungen der ganzen Welt hierarchisch-unevangelisch und nur die ungarische allein ächt protestantisch sei. Protestantisch wohl, ob auch evangelisch-protestantisch? das ist etwas himmelweit von einander Verschiedenes“. Žiada, aby prestalo už poplašené spomínanie „hierarchie“, a hovorí, že ono pochodí z panovačnosti, anarchistických snáh istých elementov, ktoré ani najmenej nemajú na srdci dobro cirkvi. Ako by sme tu počuli už predzvuky patentálnych bojov!

A keď v úvode takto vydrala sa pravda na povrch, a prezradilo sa, čo trápi Kuzmányho, v doslove vyzradí ešte viac, tu už nekladie úzdu myšlienkam, tu už hovorí špeciálne o evanjelicko-cirkevných mienkach, snahách, pomeroch v Uhorsku. Sťažuje si na vládybažnost, panovačnosť jednotlivých „Agitationspartei“-ov, na utískanie, ubíjanie nábožného, cirkevného ducha pre svetskú moc a nadvládu. Hovorí o patriotizme a nacionalizme, určuje pravý patriotizmus, ktorý nemôže byť v protive s nacionalizmom. Slovom; boje Kuzmanyho sa už započaly. Pre neriady, aké sa počínaly diať v cirkvi, trpel a mučil sa.

Videl všade znevažovanie, zanedbávanie pravého stanoviska kresťanského, učenia Kristovho evanjelia — pre svetskú moc a nadvládu. Ztrpčený nad zjavmi, hovorí ku koncu: „Hiermit schliesse ich Trotz meines Zustandes habe ich mehr geschrieben, als ich zu schreiben gedacht. Ich habe geschrieben, wie mir das Herz es eingab, und der Geist mich getrieben, nicht nach menschlicher Weisheit, sondern nach der, die ich gelernt aus Gottes Wort und durch nichts geleitet oder bestimmt, als durch meine Liebe zu der evangelischen Kirche in meinem Vaterlande, wie auch durch Treue zu meinem Kaiser. Mögen denn die Blätter hingehen, und des Guten stiften so viel, als es Gott meinem Heilande im Plane liegt. Amen“.

Na ospravedlnenie svojho pokračovania a svojej rozpravy dokladá ešte slová Senecove, takto ich uvedúc: „Ich lege die Feder nieder. Doch was schaust du auf mich nieder und lächelst mich an, Seneca, mein alter, treuer Freund! Du hast die Herrlichkeit des Herrn nicht gesehen, aber gewiss, dein Herz war nicht ohne Sehnsucht nach ihm. Willst du auch noch etwas meinem Landsleuten zurufen?“ A nasleduje ešte citát zo Senecu.

Kuzmány získal si svojimi vedeckými prácami uznanie širokých kruhov. Bol auktoritou v obore cirkevného práva, dejín cirkvi evanjelickej a praktickej teologie. Poslucháči požiadali ho, aby vydal svoje prednášky, a keď vyšlo jeho Cirkevné právo, poznala ho i verejnosť, požiadaly ho i „Sárospataki Lapok“ o príspevky. Na ich žiadosť napísal dva články z oboru manželského práva, a to „Az egyház állása a házasságot illető törvényhozás- és törvényes vizsgálathoz“, a „Áttekintése az austriai házassági jog történeti kifejlődésének“, oba boly uverejnené r. 1859.

Aký mal plat, nevieme určite povedať. O Kollárovi napísal Karásek^[262], že mal 1000 zl. dôchodku a 100 zl. bytného. Kuzmány, keď teologický ústav povýšený bol na fakultu univerzitnú, mohol mať tiež podobný dôchodok.

Medzi poslucháčmi jeho boli Belopotocký, Ján Borbis, Bedr, Baltík, ďalej Winkler, Čížek, helv. vyzn. sl. b. v Prahe, Kordoš, Mičátek. Boli, prirodzene, i druhí, Česi a Rakúšania. Vo Viedni študovali vtedy i dvaja Mudroňovci, právnici, a mohli navštevovať i prednášky Kuzmányho.

O ústav teologický pečoval Kuzmány otcovsky. Ako prv v Banskej-Bystrici staral sa o „vypůjčitelnú knihovnu“, tak i teraz stará sa o knihovňu, v prvom rade pomýšľajúc na svojich rodákov. Pýta, sbiera knižky československé. Zadal bol žiadosť i na Muzeálnu spoločnosť do Prahy. V jednom liste píše: „Anť pro mladíky naše nedostatek českých kníh u zdejší naši knihovny nesnesný jest, tudýž, paklibych cestou v přípise na Musejní Zbor a v listě Vám psaném nastoupenou k cíli svému přijíti nemohl; cestu jinou bych nastoupiti musel: prosím Vás bratrsky a pro dobro národu našeho a cirkve naši, by Ste mi odepsal, zdaž Ste onen list můj obdržel, a nenílí Vám cos povědomo, coby Zbor Musejní na přípis můj onen byl uzavřel. Slovem, mám-li se čemu na cestě té nadíti, čili nic. Buď si s tou věcí jak buď, teď Vás opět srdečně žádám, aby Ste nám, jeden nebo dva Ex. Zpěvníka Krameriusova a podobně 2 Ex. Zpěvníka lipského obstarali a buď neprostředně na Ústav náš aneb na mne, do bytu, aneb na Bramüllerovo kníhkupectví poslali: cenu hned zapravím“. V tomto dopise oznamuje už i to, že „Pro náš ústav zdejší jsou některé návrhy strany reorganisaci a vtělení do university: záležitost tato ale jaksi v posledních časích zavázla“^[263]

Ale Kuzmány bol i kazateľom teologického ústavu a univerzity. Mal ohľad menovite na svojich rodákov, a vymáhal dovolenie u vlády, aby pre viedenských Slovákov a Čechov mohly sa konať služby Božie v československej reči. Vláda prepustila bývalý chrám Ligurianov československému obecenstvu viedenskému, aby tam v svojej reči odbavovali služby Božie. Kuzmány požiadal helvetského vyznania správu chrámu, aby dovolila tam i evanjelické služby B. vykonávať, a to v jednu nedeľu v mesiaci, mimo augusta a septembra. Keď žiadosti vyhoveli, prvé služby B., v deň Zvestovania panne Márii, odbavil sám Kuzmány. Chrám bol plný obecenstva, lebo nielen z civilu, ale i do 400 vojakov československých („nejvíce z pluku pěšího „Gustav Vása“) témer čistých Slováků (a z pluku tu ležících českých a moravských kyrisníkův“) sa shromaždilo. V úvode prenikajúceho kázania spomenul Kuzmány: „že toto už druhý chrám jest ve Vídni, kde se v československé, a čtvrtý, kde se vůbec v slovanské reči evanjelium pokoje zvestuje; a protož, aby nikdo uraženi na těchto službách Božích nehledal, anť cíl jejích žáden jiný býti nemuže, jako „vzdělání u víre, lásce a náději“.“^[264] Na budúce však v kázaní mali mať podiel i bohoslovci, pod správou Kuzmányho. Avšak ev. služby B. slovenské trvaly len dva roky, lebo malý počet viedenských slovenských evanjekov nemohol si ich udržať.^[265]

Popri týchto prácach hneď v prvých rokoch svojho viedenského pobytu, pokračujúc v práci, už v B. Bystrici konanej, prehliadal celú Bibliu na žiadosť anglickej biblickej spoločnosti. Prehliadol, s pôvodinou porovnal, opravil v r. 1844 — 49 a do tlače upravil i korigoval takto celé Písmo Sväté, ktoré r. 1851 vyšlo v Kyseku v 5 dieloch. Sám píše o tom Palackému: „Co se mne samého tyká, bylť sem posud revisí biblí sv., kteréž se v Kyseku tlačí, tuze zaneprázdněn, přes celé léto, ani sem dobrop. etymol.-analogickou uvedl a naskrz s vydaním kralickým srovnal všecky parallely prošel, korrekturu vedl atd., během toho týdne dostanu poslední arch, a dílo bude dokonáno. Vydaní toto jest — ne síce omylů tisku prázdno, avšak mnohem lepší, než kterékoli jiné, ani Palkovičovo ani to od r. 1722 nevynímaje; papíř jest krásny. Tisknese 5000 Exx., na půl druha tisíc již jest objednáno; náklad vede společnost biblická anglická, proto — žel — apokryfa chybují“.^[266] Ale mimo tejto práce so samou Bibliou mal i starosť s ňou, ako vysvitá z druhého dopisu Palackému: „Působění biblické společnosti jest od ministerstva vnitřniho řádu zastaveno, biblie ty musejí se, prej, za hranice vyvésti. Máte tedy aspoň Vy a p. Šafárik (jestliže Ste ty dva Exx. obdrželi? neboť ani to nevím), vydaní to mnou vedené. Záležitosť bibl. společnosti byla v minist. cultu dobře dokonána; ale u minist. vnitrn. záležitostí divnou dialektikou zanikla. To jest věc pro nás evanjeliky velice smutná, Bůh pomoziž!“^[267]

Mimo toho mal účasť v prekladaní z gréčtiny do nemčiny, ba naposledy sám dokončil preklad Euchologie východnej ortodoxnej cirkvi, majúc všade ohľad na text staroslovanský. Preklad vyšiel tlačou v 3 sväzkoch vo Viedni u Zamarského r. 1861 a 1862.^[268]