ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odmena národnostiam. — Patent dielom Kuzmányho. — Výhody evanjelikom. — „Úpřimné a věrné poučení o cis. král. Patente“. — Odporcovia patentu. — Ohľady politické. — Boje patentalistov. — Rakúzske ústupky autonomistom. — Gubernátor Benedek.

Časy patentu z r. 1859 sú úzko spojené s menom Kuzmányho. Keď spomíname meno jeho, i mimovoľne myslíme na časy patentuálne. Tu dosiahol vrchol slávy svojej, tu stal sa pre národ mužom reprezentačným, tu stal sa skutočne vodcom a otcom slovenských evanjelikov. Vôbec, časy tieto znamenajú vrchol, zlatú éru života národného. Čo zasialo sa v rokoch ináč mĺkvých 50-tych, čomu vzklíčiť dovolila priazeň vlády rakúzskej, teraz, počiatkom rokov 60-tych, počalo dozrievať. Ústav vzdelavateľný, školy národné, rozmach časopisectva: to všetko je úsvitom krásneho rána, predzvesťou lepšej budúcnosti. V tomto čase dosahuje vrcholu sláva Kuzmányho, ba v mnohom ohľade v tomto čase je jediným otcom a predstaviteľom národa. Moyses, od r. 1851 biskupom banskobystrickým, reprezentoval katolíckych Slovákov, ale činnosť jeho do toho času ešte nenadobudla mu toho uznania so strany národa, ako Kuzmánymu. V katolíckom štáte ako biskup katolícky ľahšie mohol dobýjať práva svojmu národu, za to ho poctil národ najvyššou hodnosťou, akú svojim mužom udeliť môhol. Ale tým nemožno zatemňovať slávu Kuzmányho. Spomnime len o Matici, že Moyses prišiel už k hotovému dielu, kdežto Kuzmány pracoval za jeho vydobytie.

Patent vyrástol z pôdy, rokmi 1848 — 9 stvorenej, z pôdy revolučnej. Zrodily ho tie isté pomery, ktoré nútily vládu rakúzsku k mnohým iným, politickým patentom, ediktom a nariadeniam. Išlo o to odobrať moc revoltujúcim živlom maďarským, poviazať im ruky a odmeniť verné národnosti. Ako na žiadosť vlády Kollár bol vypracoval návrh, dľa ktorého dala by sa uskutočniť rovnoprávnosť národností uhorských na poli politickom, tak i patent smeroval k urovnoprávneniu národností na poli cirkevnom.

Patent je prácou Kuzmányho, ktorý vypracoval ho ešte r. 1851, ale Zimmermann, referent pri ministerstve kultu, dal mu zaležať až do r. 1859.^[289] Ako Kollár podal vláde o sriadení pomerov v Uhorsku po strane politickej, tak bol poverený Kuzmány sostaviť návrh na usporiadanie pomerov po stránke cirkevnej.

V rokoch 50-tych vláda rakúzska viackrát sa pokúsila usporiadať veci cirkevné, menovite nariadením z 31. decembra 1851, z 11. júla 1854, potom z 21. augusta 1856^[290] Kuzmány mal účasť i pri poradách, predchádzajúcich vydanie patentu z 21. augusta 1856. Totiž r. 1855 povolaní boli do Viedne dôverní mužovia evanjelikov: Toperczer, Osztroluczky, Pálfy, Kánya a k nim sa pripojil Kuzmány, a za kalvínov povolaní boli Török, Ferenczi, Szoboszlai, Pap Štefan, k nim sa pripojil tiež profesor viedenskej teol. fakulty Szeremley. Pod predsedníctvom Zimmermanna rokovali o usporiadaní cirkevných vecí uhorských skoro za mesiac (od 21. mája do 18. júna).^[291]

Udalosti, aké sa dialy v Uhorsku po cirkvách, odôvodňujú úplne vydanie patentu. Snahy, aby cirkve získané boly cieľom politickým, maďarizovaniu obyvateľov a odboju proti Viedni, dodaly mu právo vzniku. Mimo toho znamená patent i väčšie a novšie práva pre cirkev evanjelickú voči už požívaným. Z práv, ktorých sa domáhali evanjelici uhorskí od 300 rokov, patent nejedno uznáva a pripúšťa. Keď i neuvádza cirkev evanjelickú v Uhorsku v rovnoprávnosť s cirkvou rím. katolíckou, jednako znamená pokrok, výhody nové v požívaných právach.

Nemožno prehliadnuť, že vydaním patentu vláda chcela aspoň trochu hovieť i národnostiam. Jasné je to z prijatia, akého sa mu dostalo. Čo jednej stránke bolo výdobytkom, novým právom, druhej bolo urážkou, ukrátením práva.

Nejdeme podávať podrobnejší obsah patentu. Poukázaním na to, ako ho prijala jedna i druhá stránka, poukážeme vo veľkých črtách i na obsah jeho.

Keď sa zjavil patent, otvorený rozkaz 1. sept. 1859, a hneď za tým 2. sept. 1859 i „Nařízení, vydané od ministra záležitostí duchovních a vyučování“, ktorým sa nariaďuje uskutočnenie ustanovení, patentom nariadených, všeobecná nálada bola na strane patentu. Potešil sa mu každý evanjelik-protestant. A čisto s cirkevného stanoviska, keby sa neboli miešali do veci politici, bol by patent pôsobil všeobecnú spokojnosť. Vysvitá to i zo slov Bauhofera, nemeckého ev. farára v Budíne, ktorý charakterizujúc stav cirkvi pred patentom, že ani na vonok, ani vo vnútri cirkev nemohla nájsť zodpovedavého života, zdarného napredovania, hovorí: „Doch das ist wohl eine starke Behauptung und eine gewagte dazu, schon darum weil sie unangenehm berűhrt und auf unser bisheriges Kirchenregiment nicht weniger als ein günstiges Licht wirft. — Allerdings! So ist es! — Darum sollen Belege dafűr vorgebracht werden. Aber nicht leere, mit dialectischer Kunst gebotene Reden und Scheingründe; sondern die Ansichten und Zeugnisse solcher Männer unserer vaterländischen Kirche wollen wir darüber hören, die durch Kenntnisse, Einsicht und amtliche Erfahrungen, wie durch ihr muthiges Hervortreten, sich ein Recht erworben haben, wenigstens gehört zu werden. — Nur Einige, wie wir sie eben in der Eile vorfanden, wollen wir dem Leser anführen und sprechen lassen; und zwar aus jenen Tagen, in denen noch kein Streit für oder gegen das k. Patent und den 2. September ihre Sympathien beeinflussen und ihr Urtheil leiten konnte“.^[292] Mienky, ktoré uvádza, pochodia od mužov Maďarov, ako od Daniela Baksayho, Samuela Futóva, dr. Mórica Ballagiho, Ondreja Demetera, atď., citáty to z „Evang. Egyházi és iskolai lap“-u, alebo zo zpráv seniorálnych a dištriktuálnych.

Potom priaznive, za patent, ozvalo sa i cudzozemské evanjelictvo, ako spomína Borbis, a jako podotknul i Kuzmány v brošúrke, na obranu patentu napísanej „Lidu ewanjelického augssp. wyznání w Superintendencii presspurské upřimné a wěrné poučení o cis. král. Patente — — — “.^[293]

Cudzozemsko schvalovalo menovite demokratický smer patentu, že priznáva ľudu právo voliť si kňazov, že od dola, od ľudu sostavuje ústavu cirkvi.

Prvý dojem bol tedy dobrý, lebo prvým dojmom boly výhody, dané cirkvi evanjelickej. Len pozdejšie, keď počalo sa bližšie rokovať o jednotlivých paragrafoch patentu, keď sa o ňom rokovalo po konventoch, a zamiešaly sa svetské elementy a uplatnily sa politické ohľady, vtedy počalo vrieť, počala sa utvárať mienka proti nemu. Z počiatku cirkevné kruhy maly v živej pamäti krivdy a nesprávnosti, prevrátené pomery, aké uvádzajú mužovia, Bauhoferom citovaní, alebo i Kuzmánym spomínané udalosti, že proti niektorému farárovi konala sa disciplinárka za 32 rokov, a keď bez platu, vyhnatý z fary umrel, uznatý bol za nevinného, a podobné. Len keď znovu politika bola vtiahnutá do cirkvi, utvorila sa nálada proti patentu. Lebo ťažko je nájsť dôvodu proti patentu s cirkevného stanoviska. V mienkach, ktoré sa ozvaly proti nemu, tak rečeno nieto cirkevného dôvodu.

Kuzmány v spomenutej brošúre vyzdvihuje ako nové právo protestantizmu, že patent rozprestiera sa i na Chorvatsko, Slavonsko. Patent „dáwa wssecka práwa náboženstwu nassému a cirkwi nassi i w králowství Chorwatském, w králowstwí Slawonském a na pomezí wojenském, w kterých krajinách náboženstwí nassého cirkew podlé zákona r. 1791, těchto práw neměla“. Protipatentálne spisy nevšímajú si tejto novoty. Prirodzene, veď sú to výhody, dané cirkvi evanjelickej, pod panovníckou korunou sa nachodiacej, na úkor politického štátu maďarského. Evenjelikovi šlo o to, aby cirkev evanjelická nadobudla práva, politikom však o to, aby štát vo svojej samostatnosti rástol proti Viedni. Revolučné idey stále mátožily. Slovani monarchie dokázali sa trônu vernými a nepriateľmi prevahy maďarskej v Uhorsku; a patent rozprestiera práva a výhody práve i na Slovanov monarchie, mocnejšími ich robí. Takýmito argumentami avšak nebolo možno pracovať proti patentu, veď boli by len dokazovaly jeho potrebu, preto argument, Kuzmánym vyzdvihnutý, ostáva nevšimnutý.

Ďalej ustanovuje patent pri ministerstve zvláštné oddelenie, záležajúce z osôb evanjelických, ktoré by menom panovníka vykonávalo najvyšší dozor nad poriadkami v cirkvi. Kuzmány novotu túto podopiera tým, že takého „dohledu práwo každému zeměpánu po celém křesťanském swětě nad wšemi společnostmi cirkewnými náleží, u nás pak wykonáwalo se před tím ne osobami ewanjelickými, ale katolíckými a z weliké částky biskupy“. Kuzmány z ohľadu cirkevno-historického vidí v tom výhody pre evanjelikov, kdežto protivníci patentu z ohľadu čisto cirkevného videli v tom urážku autonomie, tej autonomie, ktorej ani posiaľ nepožívali.

Postojme pri tomto bode. Kuzmány čaká všetko od panovníka. On, cirkevný historik a právnik, je na čistom s tým, že ako v minulosti panovníkom patrilo právo najvyššieho dozoru nad cirkvami, tak ani na tento čas nemôžu sa zrieknuť toho práva, a teší sa blahosklonnosti panovníkovej k cirkvi evanjelickej. Ba vidí v tom záruku, že krivdy nebudú sa diať, že panovník, keď i súdiť bude vo veciach cirkevných, nebude hľadieť na momenty politické, národnostné, jazykové, ale spravovať sa bude čisto cirkevnými dôvodmi. Kdežto protivníkov patentu urážalo najväčšmi, že nie sami budú môcť rozhodovať vo veciach cirkevno-národnostných. Je veľmi zaujímavé porovnať, ako brojili nepriatelia patentu proti tomu, aby najvyššia vrchnosť mala dohľad na cirkev, s tým, ako si všemožne dobývala a osobovala takýto dohľad nad cirkvou evanjelickou vláda uhorská. Vtedy sa pozastavuje Révész, že vo výboroch cirkevných by zasedali v prevahe mužovia, ktorí od štátu berúc plat, odvislí by boli od štátu.^[294] A pozdejšie štát kongruou chcel docieliť to isté, čo vtedy odsudzoval, získať si prívržencov, zaviazaných, oddaných mužov. Kuzmány po mnohých smutných zkúsenostiach vidí práve v tomto nariadení vymanenie sa zpod ferule svetských, málo cirkevne, ale tým viac politicky smýšľajúcich živlov maďarských. Prípad komarňanský a sarvašský a iné sú mu v živej pamäti, kde ľud evanjelický trpel za vernosť k viere otcov nie od katolíckeho panovníka, ale od uhorských vrchností a od svojho evanjelického kňaza — Maďara.

Nakoľko viedly protivníkov patentu ohľady politické, vidíme i z toho, že protivné im bolo i rozmnoženie superintendencií. Pre národnosti bolo rozmnoženie výhodou, lepšie sa mohly uplatniť, kompaktnejšie mohly vystúpiť. Kuzmány odôvodňuje síce nové usporiadanie okresov tým, že na pr. banská superintendencia siahala od Brezna až do Slavonie, a že to bolo obťažné pre správu cirkevnú, a že sami evanjelici neraz žiadali zmeniť hranicu. Pre Maďarov však znamenalo takéto podelenie a rozmnoženie superintedencií krivdu natoľko, že budú sa môcť uplatniť národnosti, že nebude možno križovať ich zámery, že budú spolu po väčšine. Táto ustanovizeň patentu dlho trápila Maďarov, až ju zrušili novým podelením biskupství, roztrhajúc zasa Slovákov, aby nemohli tvoriť jedno biskupstvo.

Urážalo protivníkov patentu i to, že do voľby superintendenta možno bolo zastarieť sa i rakúzskym evanjelikom. A keď na inom nie, tu iste jasne vidíme, kam cielil patent, a vidíme, keď i so stanoviska časového nie, ale aspoň s dnešného, odôvodnené nápady protipatentálne. Z Viedne chceli vplývať na udalosti uhorské, chceli bdieť nad právami národností, chceli si podržať vplyv i na voľbu smerodajných osôb. Bol to ústupok, hovenie národnostiam. Ale práve takéto hlboké zasahovanie do vnútorných vecí muselo pobúriť verejnú mienku proti patentu. Paragraf, ktorý poisťuje panovníkovi právo najvyššieho súdu vo veciach cirkevných-evanjelických, a odsek zákona, ktorý zabezpečuje rakúzskym, zahraničným kruhom vplyv na voľby evanjelických cirkevných hodnostárov uhorských, búrily najväčšmi verejnú mienku proti patentu. Možno, vystúpiac otvorenejšie a vezmúc národnosť do ochrany otvorene, bolo by sa viac získalo, bol by i patent mal trvácejšieho života.

Kuzmány nespomína dôvodu za to, že i rakúzske kruhy môžu vplývať na voľbu superintendentov uhorských. Patrne poznával v ňom i sám urážku autonomie. Možno, pomýšľal pri tom i na svoje veci, na vyvolenie svoje za superintendenta. V základe však iste bolo mu bočným, ako je superintendent zvolený, a hlavným mu bolo, ako šafári, čo sa robí s cirkvou, čo jej prospeje! Veď že opustil isté profesorstvo pre neisté superintendentstvo, že dal sa na neistú, nebezpečnú púť, že prevzal na seba veľkú zodpovednosť, nepokoj, a zriekol sa pomerného pohodlia, je jasným dôkazom, že pri všetkých ťažkostiach a prekážkach mal na mysli predovšetkým svoju cirkev a svoj národ.

Po troche utvorila sa mienka, že vydanie patentu, nech by obsahoval čokoľvek, je vôbec urážkou, krivdou, spáchanou na uhorskom protestantizme. Evanjelici sami si ustanovovali svoje poriadky a zákony cirkevné. Do vnútorných vecí cirkvi evanjelickej nemiešal sa panovník. Skutočne je v tom v zásade urážka autonomie, keď katolícky panovník má najvyššie právo nad cirkvou evanjelickou. Zsilinszky píše: „A pátens kiadása nem egyéb, mint egy tollvonással való eltörlése annak a háromszázados multnak, melyet annyi vér és könny szentelt meg, — a legnagyobb igazságtalanság, mely a magyarországi protestantizmust 300 év alatt érte.“^[295] A uvádza ďalej slová Kolomana Tiszu, povedané 8. okt. 1859 na konvente dištriktu potisského: „A már említett és köteles tisztelettel fogadott nyilt parancsnak már maga megjelenése, maga azon tény, melyszerint egyházunk számára törvény alkottatott, egy oly sérelem, hogy ezen nyilt parancsot és miniszteri rendeletet, ha szinte tartalma legtökéletesebb volna is, elfogadni s annak életbeléptetésére közremunkálni, lelküsmeretünk erőszakolása, letett hivatali eskünk megsértése s hitelveink megtagadása nélkül nem lehetne“.^[296]

Zdá sa, že Maďari, v čele s kalvínmi, sa už dosť mocnými cítili proti Viedni. Revolúciu, odboj ďalší pripravovali, organizovali tajne ďalej, a zahraničná politika vždy viac oslabovala vládu rakúzsku. Preto mohly odznieť takéto slová, aké povedal Tisza. Odrazu chceli viac, než by sa bolo mohlo i len snívať ľuďom, uvažujúc o historii a o vývine cirkvi evanjelickej a jej práv. Ako štátoprávne, tak i cirkevne razom sa chceli odtrhnúť od Viedne, osamostatniť. Kuzmány hovorí, že cirkev evanjelická dotiaľ nikdy nebola samostatnou, lebo právo najvyššieho súdu a rozhodovania v nej složené bolo do rúk vysokého kňazstva katolíckeho a do rúk magnátov; „cuius regio, illius religio“. Pod správou týchto ľudí trpela najviac cirkev. A preto celkom správne vidí výhodu pre evanjelikov v tom, keď najvyššia moc vzatá je týmto mužom, a keď si ju podržal sám panovník.

Takto vyostrená protiva viedla k tuhým bojom medzi „patentalistmi“ a medzi „autonomistmi“, v ktorých prešly ešte zbývajúce roky života Kuzmányho.

Na ľud však bolo treba vplývať inakšie. Dôvody vecné neboly by pohly celými cirkvami, preto v ľude, po jednotlivých cirkvách, dialy sa často špatné veci, dôvodilo sa proti patentu tými najhrubšími argumentami. Kuzmány uvádza niekoľko takýchto dôvodov v spomínanej brožúrke. „Císař chce wás zkatolíčtit“. „Knižky wám budau dáwat katolícké; kněží wassi budau od wás wyhledáwat sstolu nesmirnau; cena soly se zwýssí, porcie budau dvojnásobné — jestli přijmete patent. Pakliže patent zawrhnete, zrusseny budau trafiky na dohán; sůl, maso a obylí budau lacinějssí. Tak howořili a huckali lid proti jeho wlastnému dobrému přewrácení lidé, aby nenáwist a nespokojnost w krajině rozšiřowali“.^[297] Nepriatelia patentu použili každý možný dôvod; prekrúcali význam slov patentu, hrozili a sľubovali. Vidíme to z nasledujúcich slov Kuzmányho: „Nemluwím, jakoby to bylo zle, usilowati se, aby daně snížený a ty neb jiné swětské swobody krajině dány byly; ale ať se o to pracuje na swé cestě, ne pak skrze cirkew a se sskodou cirkwe, totíž s obětováním jejího pořádku, sstěstí a zrůstu a pokoje“.^[298]

Takéto agitácie proti patentu dialy sa po jednotlivých cirkvách trochu pozdejšie, keď sa už podarilo protivníkom vydobyť, aby patent bol aspoň čiastočne stiahnutý. Botto píše v spomenutej už knižke: „Patent, ako udajnú urážku ústavnosti Uhorska a autonomie evanjelikov, napádal evanjelik, neevanjelik, katolík, žid, žiadajúc jeho odvolanie. Robili to menovite prívrženci maďarského konštitucionalizmu.“^[299] Následkom takejto agitácie kultusministerstvo prispieva pomocou patentu, a 10. januára 1860 vydá nariadenie, aby sa jednotlivé cirkvi najneskoršie do marca, a senioráty do 15. apríla 1860 sriadily dľa patentu, v protivnom prípade že ztratia právo shromažďovať sa, a akby vyslanci cirkví nesriadených dostavili sa na konventy, nemôžu mať právo hlasovať. Nepriatelia patentu zkusovali na všelijaký spôsob. Už 22. januára vybrala sa do Viedne ku panovníkovi deputácia pod vedením Mikuláša Vayho a Gabriela Prónayho. Ale deputácia celá nebola prijatá, len jej dvaja vodcovia boli pripustení na audienciu 1. februára, na ktorej získali toľko, že kultusministerialným nariadením 5. februára bolo vyslovené, aby sriaďovanie cirkví dľa patentu dialo sa s ohľadom na všetky odôvodnené žiadosti evanjelikov. Avšak mnohí tak vysvetlovali nariadenie, že slobodno je radiť sa o samom patente, zaujímať stanovisko proti nemu, preto 3. marca ministerstvo kultu novším nariadením pripomína, že len odôvodnené žiadosti, nakoľko by sa neprotivily patentu, budú povážené.^[300]

A vláda robila i ďalšie koncesie, len aby uspokojila protivníkov patentu. Medzi iným treba spomenúť, že odvolajúc arciknieža Albrechta, na jeho miesto 19. apríla 1860 za gubernátora krajiny panovník vymenoval evanjelika, rytiera Ľudevíta Benedeka. Opozícii však nebolo dosť ani to. Agitácia proti patentu konala sa ďalej, ešte bezohľadnejšie. V príbytku Prónaya v Pešti 17. a 18. apríla sriadila sa generálna konferencia z 24 členov, ktorá si vyznačila za úlohu stále brojiť proti patentu, založila istý základ na podporovanie cirkví autonomných, aby ich podpory, vládou dávané, ku patentu nesviedly. Benedek pozorujúc vzmáhajúcu sa agitáciu, už 1. mája šiel do Viedne, aby vymáhal ešte ďalšie ústupky. Takto sa stalo, že panovník prípisom na Benedeka od dňa 15. mája 1860 povolil, aby cirkve, ktoré sa nechcely sriadiť podľa patentu, sriadily sa podľa predošlého spôsobu, a aby si mohly voliť svojich predstavených, ale výslovne žiada, aby „zřízené cirkwe, Senioráty a zwlásste Superintendencie pressporská a nowowrbašská nijak mýlené nebyly“.^[301] Pokuty, ktoré vymerané boly na odbojníkov, žiada odvolať, zrušiť.

Bratislavská superintendencia ostala tedy i na ďalej, až do r. 1867, čo veľmi dráždilo autonomistov, menovite po úspechoch, že dosiahli aspoň čiastočného stiahnutia, odvolania patentu. Autonomisti cítili sa v sedle, pred cirkvami boli víťazmi, preto si počínali len tým smelšie a bezohľadnejšie. Patentálne boje rástly, silnely, nepokoj sa vzmáhal, lenže teraz už boje tie odohrávaly sa zväčša v superintendencii prešporskej, okolo osoby Kuzmányho.