Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XXII. Chvíľky „svätého hnevu a pokoja“

Druhé obdobie Kuzmányho činnosti básnickej. — Prechod k romantizmu. — Jeho básnickým živlom je boj. — Bičuje odrodilstvo. — Viera v Boha. — Panteizmus. — Svojpomoc. — Nádej a sklamanie. — Mravná sila Kuzmányho. — Jeho pesimizmus i optimizmus. — Realizmus. — Prevaha citu. — Kruh priateľov martinských. — Smrť dcéry Ľudmily. — Žiaľ otcov. — V B. Bystrici ho luza zneuctí. — „Tým v Banskej-Bystrici“.

Po zaniknutí „Hronky“ nastáva v básnickej činnosti Kuzmányho tichosť asi pätnásť ročná. Za ten čas prehrmela nad hlavou Kuzmányho revolúcia, musel utiecť z vlasti, prežil mnoho, a keď znovu sa ozve v ňom básnik, spieva už po slovensky.

S premenou jazyka premenil sa i duch básnikov. Stal sa úprimnejším. Prišiel bližšie k sebe, v čom je účinok i vzrastajúcej romantiky, ktorá pôsobí, že básnici bližšie pristupujú k sebe, že poznávajú seba a hovoria zo svojho vnútra. V tomto druhom období básnického tvorenia nevidí už Kuzmány minulosť národa, ako prvej, vidí už len národ, a v jeho stredu vidí seba. Akoby nový národ mal povstať, ktorého „prorokom“, kriesiteľom je sám básnik. On je stredom celého života národného. Pohromy sa valia naňho, on ich precíti najhlbšie; i radosti precíti, vysloví on najlepšie. Bol to prirodzený postup vo vývoji romantizmu. Z dávnej minulosti do prítomnosti a potom k samému sebe. Vidí a pozná svoj národ i Kuzmány. Ba pozná ho hlbšie. Lebo klasicizmus ospevoval zovnútorné vlastnosti, hrdinské ctnosti národa; romantizmus, priblížiac sa k súčasnej dobe, hľadí na dušu národa, na jeho najhlbšie, najintímnejšie vlastnosti. A básnik, ako vrchol kultúrneho života národného, v ktorom sa sbehujú všetky prvky i ich dôsledky, cíti sa stredobodom národného života. On sám je tou národnou dušou, v ktorej sústrednia sa všetky city národa. A poznanie národa má hlboký účinok na celú tvorbu básnikovu.

Prv ešte, dokiaľ písal československy, keď sa rozveselil, keď zabudnul na biedy národa, keď nešlo mu o vlastnú literatúru, zaspieval i po slovensky. Ešte r. 1836 spieva:

„Hej, len vždy veselo:
cic kozy, kozina,
ešte nám nebila
posledná hodina!“,

alebo keď chce napodobniť hlas ľudovej poezie, ako v speve „Štyri čiastky roku“ (1835), ktorá prešla do majetku národa a v „Ohlase piesní slovenských“, alebo keď chce oduševniť národ do boja za slobodu, ako v piesni „Kto za pravdu horí“ (1848) a „Do zbroje Slovania“ (1851).

Ale keď prv len takéto, veselého obsahu básne, alebo napodobnenie ľudových piesní, alebo ešte bojovné piesne písal po slovensky, teraz píše po slovensky i vážné veci. A to veľmi vážné. Myšlienky hlboké, city bôľné, zkúsenosti smutné, nádeje ohnivé. Tón týchto básní je vážny a smutný, primerane vážnosti básnikovej a vážnemu postaveniu národa. A tónu odpovedá i reč básnikova: mohutné výrazy, z duše sa vyrážajúce výkriky, i hrmiace kliatby.

Ťažko by bolo nájsť i v dejinách svetovej literatúry básnika úplne blaženého, spokojného. Básnik, aby môhol tvoriť, potrebuje vír života, potrebuje boje vonkajšie, životné, a ak nieto takých, aspoň boje duševné, problémy si vyvolá pred seba a pustí sa do boja sám so sebou.

Vidíme to i u Kuzmányho. Pokojný život vo Viedni nenadchne ho k básneniu. Tam nieto preňho emocií; národ je ďaleko, a keď i bojuje o svoju existenciu, básnik nemá bezprostredného podielu na bojoch, len ak hlasy a ohlasy bojov dôjdu k nemu. Ale keď prijde do otčiny, stane si sám do radu bojovníkov a prežíva všetko bezprostredne, zobudí sa v ňom znovu duch básnický. A môžeme povedať, že nielen telesne je doma, medzi nami Kuzmány, ale i celou dušou a duchom svojím.

Jeho živlom je boj, vír života, rozčulenosť duševná, hnev i žiaľ, radosť i nádej. A jakú úprimnosť poznávame u Kuzmányho! Píše len vtedy báseň, keď je pobúrený, keď duša jeho pohnutá k hnevu, k zlosti, k žiaľu alebo k radosti.

Vidí okolo seba, v národe, samé krivdy, vidí luzu odrodilcov, ktorí sypú hanu na národ, vidí dvíhať sa celé peklo diablov a zlostníkov, ktorí by chceli obrať národ o život. Proti nim sa obracia celým hnevom svojej duše.

Počuje žalostiť Hron pre nevernosť dietok, pre odrodilcov:

„Ale ty žalostíš, Hron náš, rieka milá!
Už ťa stužuje mráz, už sa ťa chytá ľad,
— — — — — — — — — — — — —
Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud!
Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe,
Utekajú od teba podlé deti tvoje.
Mrznite, mrznite! synovia bez krvi!
Zamrznete v ohni cudzej pece.
Utekajte, utekajte! deti bez duše!
Mrtvoly vaše sožerú psi v poli“.
(Zadumenie podzimné.)

Ako bol označil už v „Ladislavovi“, najväčšiu biedu národa nášho vidí v odrodilstve, v tom, že sami synovia ho opúšťajú. Proti vonkajšiemu nepriateľovi by sa národ vedel obrániť. Ale odrodilci mu hrozili záhubou. U nich je mravná spustlosť, nevšímanie si zákonov Božích a zákonov prírody, nectia si ničoho, čo je sväté. Svedomie si putnajú do okov, aby slobodnejšie mohli hubiť svoj národ. Všetok hriech, všetka nectnosť, nešľachetnosť sú u nich zdomácnené, ale obliekajú si ich do krásneho rúcha, usilujú sa ospravedlniť svoje nespravedlivé počínanie. Na týchto volá:

„Tajdi mi s očú s podvodnými klamy,
ty plemä zmije z priepasti západu,
k národu môjmu nepredieraj sa mi,
vábivé svetlo horiaceho smradu;
viera bez Krista, bez viery nádeja,
vzdelanosť hriecha, krivda oprávnená,
pekelnej zlosti na Slovensko leja,
učená hlúposť, múdrosť lžetvorená,
sláva mrzkosti, bezuzdnosti shoda,
brať prostopaše, satanstva sloboda — —“.
(Na deň 4. augusta 1863.)

Ako hlboko nahliadol básnik do duše odrodilstva, ktorého základ vidí v nemravnosti: dať si zhnusiť rod, zprotiviť rodičov; obkydať hanou národ; dať vzbudiť v sebe pýchu, zaslepiť sa falošnou slávou; urobiť sa sprostým, hlúpym, zrušiť si mravné zásady, dať sa zvábiť bleskom chvály a slávy nepravej a nestálej. Tak hynie národ. Ale len „učená hlúposť“ a „sláva mrzkosti“, ktorú „zmije z priepasti západu“, títo odvekí nepriatelia slovanského východu, hlásajú, je základom, príčinou odrodilstva u nás.

Toto najväčšie nebezpečenstvo, hroziace národu, má rozličné spôsoby: hneď surove, hneď zas úlisne sa blíži a prikráda. A básnik, keď vidí surový spôsob odrodilského napádania, v svätom hneve, v zlosti ho odbíja. Keď však blíži sa úlisne, keď sa oblieka do rúcha kultúry a ctnosti, čo je nebezpečnejšie, vtedy básnik k Bohu, k prameňu spravedlnosti, lásky, pokoja, obracia prosebné hlasy svoje. Boh, ktorý žije, panuje, vidí i tieto krivdy, národu páchané, v ktorých básnik poznáva len trest Boží. Boh chce pokoriť vyvyšujúci sa národ a trestom chce ho priviesť k tomu, aby si chránil aspoň, čo má, čo mu ostalo. Keď už priďaleko ide trest, keď ešte vždy neide náprava, oslobodenie, tu básnik volá:

„Či veriť ešte, že je Boh na nebi?“
— — — — — — — — — — — — —
„Či žije ten Boh? keď ten svet rúhavý
Jemu na posmech: „Boh môj je moc moja“
hlási, „zákonom je mi vôľa moja“;
a hrom necekne, a hluché je nebo
na vzdychy zbitých vraždou Kainovou!“

Ale viera básnikova v Boha je silnejšia, než aby ju mohly sklátiť i takéto neprávosti. Boh, ktorý je v „ranných zorách, v súmrakov zachvení, vo kvetov vôni, vo víchrov zúrení“, o ktorom spieva básnik:

„v každom živote Ty sám si len živý“,
(K Bohu.)

ten Boh nemôže byť odtajený ani takým vyznaním luzy, že „Boh môj je moc moja“, a i keď trpelive hľadí na krivdy, žije, a vykoná svoj spravodlivý súd.

„A predsa verím, že je Boh na nebi;
verím, že človek božia je rodina;
verím, slovenský ľud že je národom.
— — — — — — — — — — — — — —
Veril som, verím, večne budem veriť:
že je Boh, že súd jeho nevystane;
súd k smrti podlých, šľachetným k oslave“.

Básnik verí, že Boh pomôže národu ubitému, a celou dôverou obracia sa k nemu. Ale i sám národ musí pracovať, shromažďovať svoje sily, odbíjať nápady zlostníka a menovite držať sa zásad mravných. Boh pomôže, ale i národ nech sa pričiní. Preto volá:

„Skočte len, duší mrtvolami svojich
rieku hatajte, hŕstka vy, nie zemských,
vy, vy nebeských duchov krásne duše.
Na breh sa, na breh, rodu môjho deti,
sem ruky! ruky! zastaneme si raz,
po tej povodni divých, dlhých časov
služby, zapáliac žertvu Hospodinu“.
(Či veriť ešte?)

Sebazáchrana je nie ľahká; národ musí žertvovať; svojich duší mrtvolami má zahatať rieku divých, dlhých časov služby. Žiadajú sa obete od neho, ak má zotrvať. A má, oj má národ náš i takýchto šľachetných synov, ktorí sú hotoví priniesť obeť zaň, ktorí „v svätej obeti horia za pravdu“, život svoj posviacajú „za ľudstva právo“, precítia krivdu biednych, vylejú krv svoju za svobodu národa, ktorých od národa a od pravdy jeho „dar nesvedie, hrozba neskloní“. (Sláva šľachetným).

Tak zvoní pieseň jeho slávou družine matičnej, tak Tomášovi Červenovi, tak všetkým verným synom národa. K týmto šľachetným vinie sa celou dušou svojou, k nim má slová útechy, povzbudenia:

Zná, zná Hospodin cestu spravodlivých!
Slovenský brat môj, neželej;
nemýľ sa mocou ani slávou lživých;
mužne ďalej, pevne ďalej;
padne Babylon, a krivdou zajatí
navrátia sa zas v Jeruzalem svätý.
(Haman.)

Rozpomeňme sa na slová Kuzmányho, keď na konvente 10. sept. 1862 sa žaluje na protivníkov, na ich bezočivé postupovanie a odvádzanie verných, ale slabých, keď odviedli mu cirkev bzinskú. Teší sa ešte, že s toľkými námahami len jednu cirkev mu odviedli, a píše: „marně hrozili šibenicemi věrnému lidu, rovně jako onen pyšný Haman“. Kuzmány hľadal uspokojenie, posilnenie rozžialenej duši v Biblii a našiel ho, vylial žiaľ svoj, uľavil si básňou „Haman“.

Viera v Boha a povedomie, že sú šľachetné duše, budia v ňom nádeje. I cez všetok lomoz luzy vidí zavše brieždiť sa na východe, vidí zore spasenia, slobody. Ba národ by sa mal len posbierať, vyvinúť svoje sily, schopnosti, a nemožno mu zahynúť. — Básnik viac ráz opakuje túto myšlienku svoju:

z tisícročného hrobu umučenia,
Slovensko! len chci, vstane oslávenia!
(Na deň 6. lipňa 1861.)

A jednako, ako je smietaná duša básnikova neistotou budúcnosti národa! Tak často klesá duch, hasne nádej, slabne viera! Neraz i ten slabý úsvit, zakryjú chmáry! A básnik, ktorého sám Boh poslal strážiť a budiť národ, ustáva v tejto, zdanlive bezvýslednej práci, a prosí Boha, aby ho prepustil zo služby prorockej. Veď národ nerozumie vrúcnym slovám jeho:

Srdce mi preklal vzdoru svojho rohy,
ukameňovať chcel ma svojmi bohy;
už mi je nikam. Chceš krve obeti?
Vydaj ma cudzím; len, len nie svojeti!
(V 57-my deň môjho narodenia.)

Aké to hlasy! Sklamal sa vo svojom národe. Opustili ho skoro všetci, obchádza ho zúfalstvo, či trvať ďalej v započatom diele, či ostať pri kormidle superintendencie a národa. Moysesovi i napísal úmysel svoj, že sa utiahne od všetkého, lebo

„neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život“.
(Zadumenie podzimné.)

Aký duševný boj lomcoval v ňom!

„Pusť ma už, Pane! pusť ma z Tvojho domu,
nevysielaj ma viac už k ľudu tomu — —.
— — — — — — — — — — — — —
Tridsaťdva roky som Ti už vyslúžil,
a ľud ten spasiť starostlive túžil — —“.

A zasa víťazí viera. Boh nepustí proroka svojho zo služby; v svedomí mu volá:

„Do prachu ústa, sluha ty reptavý! — —“
„Nie! nepustím ťa; žiť musíš a rodu
zotročenému vymáhať svobodu;
za jeho slávu budúcu bez lieni
nezhorne blažieť máš v mojom plameni.
— — — — — — — — — — — — —
Nie! nepustím ťa, sluha môj, — môj synu,
ešte ty slávy máš dožiť hodinu;
už zvon zazváňa; len sa neodvracuj;
uč, hroz, modli sa a do konca pracuj!“
(V 57-my deň môjho narodenia.)

Nemôže opustiť národ v trápení. Akokoľvek je nie hoden, akokoľvek mrzko, nevďačne sa chová k svojim dobrodincom, miluje národ svoj a chce mu byť na pomoci. Veď je to vyšší zákon, zákon svedomia, zákon Boží! Pri vzburách, surových nápadoch Kuzmány hneval sa síce na protivníkov, ale pochopoval a za prirodzené pokladal ich surové výčiny. Avšak bolelo ho veľmi, že ľud, za ktorý znáša toľko urážok, pohanenia, na ktorého dobrobyte toľko pracuje, za ktorý sa toľko namáha, dobíja, prosí so sebazapretím a sebaobetovaním, že ľud ten neváži si žertvy jeho, nechápe námahy, boje jeho a nestáva si mu k boku. I pozdejšie r. 1865 volá v sklamaní svojom:

„Národ, ech, národ! so sto na stá rokov
plavia sa tak tie pokolenia tvoje
hen na lakomstva zlatobažných oheň.
Kde, kto je národ? veriť, že je národ
ten ľud slovenský? k sláve povolaný?“
(Či veriť ešte?)

Či môhol vysloviť básnik trpkejšie slová? Či stihlo kedy básnika horkejšie sklamanie? Keď nepriateľ bije, dobre; ale keď bije brat brata, syn otca, človek dobrodincu svojho: to bolí najväčšmi. Kuzmány žaluje na svoj slovenský národ: nevďak ku svojim je čiernou škvrnou na jeho bielom rúchu. Subjektivní básnici naši, počnúc od Kuzmányho po Hviezdoslava, žalujú sa pre túto nenárodnosť národa slovenského.

I teší básnik seba, povzbudzuje sa, veď v božom plameni má horieť a nezhorieť, má byť žertvou za národ, tou obeťou, ktorej odmenou bude spása národa. Povzbudzuje tedy seba samého k ďalšiemu žertvovaniu:

„Nereptaj tak, neruš svedomie;
nie je duša tvoja z blata;
veď je česť nie ľudské domnenie;
Boh je nie teľa zo zlata.

Sloven si, a v tvojej vernosti,
vzdor všetkým pýchy lakotám,
javí sa Boh, a z jej tvrdosti
stavia si nevidomý chrám.

Prines kameň k stavaniu tomu;
život národnosti vernej;
nevojde smrť do toho domu
k Slavianstva sláve velebnej.

Pozri, vysoko za mračnami
už sa nám zore ligocú,
už nad Tatry svätej skalami
hromy slávy sa bleskocú.

Neškodí ctnosti utrpenie;
žrú hady samy seba zlé;
blízko je vernosti spasenie,
lež podlosť večnou smrťou stlie“.
(Povzbudenie.)

Aká to mravná sila u Kuzmányho! Čo ho drží v ťažkej službe národa? Čo ho zdržiava, aby nepraštil všetkým? Len mravná sila, len optimizmus, nekonečná viera, neuhasiteľná nádej, že je vyššia spravedlnosť, že je vyššie riadenie sveta, je Boh nad svetom, a privoláva mu:

„Ľud tvoj je ľud môj; ja som si ho kúpil;
svet mi ho sviedol, zotročil, potupil;
lež krv je moja v ňom, a ja som svätý:
hlboko padol, vysoko má vstati“.

A viera táto, ktorá sa mení až v proroctvo a videnie budúcej slávy, svobody, dáva básnikovi sily a núti ho k ďalšiemu trudeniu, sebazapieraniu a sebaobetovaniu.

V takýchto chvíľach sklamania i hnev je svätý. Vidiac „Golgaty luzu, otravcov Sokrata, paličov Husa“, ktorí svádzajú a búria i národ básnikov, budia sa v ňom hnev a nenávisť. V takýchto chvíľach svätého hnevu je mu potešením poezia; básnik omáča pero do žlče a do krvi svojho rozžialeného, sklamaného srdca. Preto sú také pravdivé jeho básne, preto tak uchvacujú, preto podávajú pôžitok taký zriedkavý! Raz ťa unášajú do nebies, k výslniu, raz ťa stiahnu do blata všedného života. Tu poznávaš svoju krehkosť, zasa vidíš, cítiš, poznávaš Boha. Raz ťa obkľučuje tma beznádejnosti, a zasa vidíš úsvit blaha, života, znovuzrodenia. Aký to básnik! Aký zriedkavý prorok!

Základným tónom básní Kuzmányho je žiaľ a smútok nad krivdami, ktoré trpí národ a s nimi i básnik. Ako sám vyslovuje:

„visí ten žiaľ môj smutnými vŕbami“.
(Na deň 6. lipňa 1861.)

Je mnoho pravdy v tom, čo hovorí Schopenhauer, filozof odchovaný romantizmom, filozof pesimizmu, že žiaľ, básnikom ospievaný, lepšie pohne, než ospievanie akejkoľvek radosti. Azda pre toto je, že básne Kuzmányho tak bezprostredne pôsobia, okúzlia čítateľa.

Prečo je taký smutný tón básní Kuzmányho? Pesimistom je nie. Nezriekol sa toho, že pravda zvíťazí, že Boh riadi svet, že ctnosť dôjde odmeny. Prechováva živú nádej, že národ jeho, za ktorý trpí, prináša žertvy srdca, ožije a dožije sa slávy. Ale súčasne doba je smutná, nevidieť v nej života, len hynutie. Odtrhol sa od národa českého, je oslabený, je sám, nemá nikoho, iba Boha a niekoľko básnikov, niekoľko „šľachetných“ duší. Takto obracia sa básnik len k sláve budúcej.

Poznávame v básnikovi Slováka nadovšetko. Miluje národ svoj nadovšetko iné, a keď i netratí uňho význam zásada svojpomoci, jednako prameňom všetkého zdaru, požehnania, prospechu ostáva Bôh.

Aký to šľachetný, vzácny, drahý básnik a človek! Aká v ňom jemná a bohatá duša! Koľko v nej citu: lásky, horlivosti, žiaľu, hnevu za národ a pre národ! Tento bohatý a hlboký cit robí Kuzmányho básnikom. Fantázie skoro nemá. Nevymýšľa, netvorí si iné svety, duch jeho nelieta po ďalekých končinách, nemôže sa odtrhnúť od života skutočného. Ale tu dolu, v skutočnom živote, pocíti a precíti všetko; všetko sa dotkne jeho citnej duše, všetko budí v nej ozvenu, i rodí sa žiaľ, hnev, láska, horlivosť, túžba, nádej, a tieto city ho nadchnú. Tieto city sú uňho stupňované, mimoriadne živé, horúce a vedú k myšlienkam, hlboko z duše načieraným. Sám najlepšie vystihol túto citovú svoju povahu, keď sa považuje za horiacu žertvu duchovnú. Výkriky jeho boľavého, citového srdca sú realitou, súčiastkou jeho života.

V takomto ohraničenom smysle možno pomenovať poeziu jeho príležitostnou; to je niekedy spieva ku danej príležitosti, ale po väčšine nejaká reálna, skutočná udalosť, ktorá ho stihla, zavdá mu príležitosť vytúžiť, vyžalovať sa v básni.

V chvíľkach pokoja, ustatý od bojov, hľadal a nachodil Kuzmány odpočinutie, úľavu v spoločnosti svojskej, v Martine. A tento odpočinok záležal tiež v práci, len v pokojnejšej, a v prípravách ku ďalším bojom. Krátko po presťahovaní sa do Martina, 5. mája 1863, sobášil Pavla Mudroňa s Annou Kašovicovou. Bola to asi prvá kňazská funkcia jeho v Martine. Potom o niekoľko dní vyvolila ho cirkev martinská za čestného, prvého kňaza svojho. A Kuzmány chcel si dodatočne i zaslúžiť toto vyznačenie. Vyžiadal si od riadneho farára Horváta, môcť kázať v advente a v pôste. V iné čiastky roku konal kanonické vizitácie po verných cirkvách. A keď kázaval v advente a v pôste, ľud húfne navštevoval chrám, radi ho poslúchali, bol kazateľom obľúbeným.

Navštevovala ho častejšie dcéra Ľudmila, na blízku v Turci vydatá, potom syn z blízkeho Brezna. S okolitými farármi udržiaval srdečné priateľstvo, robiac k nim často — dľa zvyku z mladších čias — pešo návštevy.

Ale i tu, v tomto užšom, pokojnom krúžku, nemôhol ho minúť kalich utrpenia. Dcéra Ľudmila, o ktorej poznamenal dopisovateľ Pb. Vedomostí z príležitosti kanonickej vizitácie v Orave, kde sprevádzala otca, že „vzor to nábožne a národne vychovaného dieťaťa“, náhle umrela 14. okt. 1863 o 1/2 9. hodine večer vo Veličnej. Podrobnejšie o smrti dcéry Kuzmányho vedela mi povedať moja matka. Jej muž, Jesenský, sberal sa do Oravy, manželku si nechcel vziať sebou. Ale ona chcela ísť porobiť návštevy. Šli na voze, prechladla a ochorela. Ostala vo Veličnej na fare u Brózika ležať. Tam porodila dieťa v 7. mesiaci. Rodičia utrápení, i Brózikovci, robili všetko možné, aby ju zachránili. Sháňali lekárov z Kubína, z Martina. Keď ležala nemocná, prichodil častejšie otec, Kuzmány, i matka ju pozrieť. Ale nebolo možno zachrániť ju životu; umrela, zanechajúc po sebe dievča, ktoré ostalo pri živote.

S akým ťažkým žiaľom, ale s akou, v Bohu složenou dôverou preniesol Kuzmány tento úder, ztratu druhej už dcéry, vycítime zo slov, ktoré napísal útechou Horislavovi Škultétymu, a nie menej však i samému sebe:

„Vezmi svoj kríž a jdi za Ním,
radostný brat môj smutný;
pokor sa srdcom skrúšeným;
vo viere buď mohutný.
— — — — — — — — —
Dvoch synov Ty, dve dcéry ja
s plačom sme prežehnali;
kopali hroby vzkriesenia
a Bohu ich oddali.

Veď večnosť je okamih len
a vekov nepočety
pletia ako krátky sen,
a tu zas naše deti.
— — — — — — — — — —
Kriste Bože, pomni na nich
tam, tam v kráľovstve svojom;
skorej, skorej rozžialených
uteš nás tým pokojom“.

Hľa, akou kvapkou krvi je každý jeho veršík, každá báseň Kuzmányho! Všetko, čo povie, o čom žalostne zaspieva, je ním prežité.

A často i tieto chvíľky pokoja, chvíľky rodine venovaného života boly znepokojované. Uličné blato, luza vdierala sa svojimi podlými úmyslami i do privátneho života jeho. Raz, okolo 15. aug. 1864, vybral sa, pravdepodobne i s manželkou, do Brezna, navštíviť syna Petra, ztadiaľ, vyprevádzaný synom, prišli do B. Bystrice, aby v dome švagorinej, všeobecnej ctenej a ľudomilnej Laknerky, v rodinnom krúžku strávili niekoľko pokojných dní. Tu, dozvediac sa o jeho pobyte, luza a sberba uličných ztreštencov, počtom asi 16, po polnoci medzi 17. a 18. augustom, sišli sa okolo bytu toho a revali ako psi a kočky, zahádzali dom černidlom, prilepiac na múr ohyzdný plakát. Stalo sa to prostred námestia, kde v blízkosti domu komorského dňom i nocou bdela stráž, ba na blízku bola i mestská stráž, jednako nepohnul sa nikto prekaziť útok. Iste mali v tom prsty i páni úradníci, vrchnosti mestské.[342] Keď sa rozniesla povesť o útoku, mnohí národovci, aby aspoň trochu útechy priniesli do horkosti, ktorá musela naplniť Kuzmánymu dušu, poslali mu prípis oddanosti a vernosti. Tak menovite 40-ti z B. Bystrice, 53 predstavení, úradníci, farári z Oravy, 34 z Pešti a s mnohých iných strán. V prípise bansko-bystrických Slovákov sú slová: „… Keď sto ráz ešte pohaní Vás maďaronstvo a rebellanstvo sveta, storáz viac oslavovať bude Vás rodoľubosť a loyálnosť naša“! Prípis prvý podpísal veľprepošt a kanovník Červen.

Kuzmánymu dobre padly tieto prejavy vernosti a oddanosti. Čerpal i z toho posilu. Odpovedá „Tým v Banskej-Bystrici“:

„No hej, vy mňa s nôh srazíte,
pred vami ja sohnem šiju?
Vy, bedač, vy mňa prinútite
bohom uznať vašu zmiju?
— — — — — — — — — — —
Ech, blbí hlúpej podľače otroci,
už ste dotiahli: A toto vám pomník
v troch svetoch vašej hanby svedok večný,
a mená vaše preklínajuc, trúbiť
sám bude z neho hen ten váš nájomník“.



[342] Dopis v Pb. Vedom. 1864, č. 69.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.