ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Inštalácia. — Manželka Karolína Zuzana Kellnerová. — Štefan Koreň v B. Bystrici. — Priatelia Kuzmányho. — Prvý syn. — Jazyk v domácnosti Kuzmányho.

Hneď po voľbe, 22. marca 1832, presťahoval sa do Banskej Bystrice. Prišiel akoby domov. Nielen preto, že bol už tam kaplánom za tri mesiace, ale najmä, že celou dušou i srdcom bol ta viazaný. Na blízku je jeho rodisko, a Kuzmány iste neraz, ešte s otcom svojím, bol zavítal do Banskej-Bystrice. A jako farár zvolenský tiež častejšie zašiel ta. Mal tam stály priateľský krúžok.

Inštalácia bola 1. apríla r. 1832. Takto by určovala deň inštalácie cirkevná zápisnica. Ale na vytlačenej kázni inštalačnej udaný je deň 8. apríla. Jedno alebo druhé datum je chybné. Inštalačný konvent býva v deň inštalácie. Zápisnice však písavajú sa neskoršie. Takto možno súdiť, že chybu urobil zapisovateľ; píšuc zápisnicu pár týždňami alebo i mesiacmi pozdejšie, neveľmi si dal záležať na zistení dňa. I tým možno dôvodiť, že vzhľadom na poveru cirkevníci sotva by boli na prvého apríla určili deň inštalácie; a samého Kuzmányho tiež nič nemôhlo viazať ku dňu prvého apríla. Príjmime tedy za hodnovernejšie samým Kuzmánym na tlačenej kázni udaný termín 8. apríla.

Na inštalácii kázal sám inštalovaný zo svobodného textu I. Timot. 4. 8 — 16. I sám tento text je akoby určený pre inštalačné reči. No, Kuzmánymu nepostačuje sám text. Povedal skutočnú úvodnú reč. Posbiera takrečeno všetky miesta Písma, ktoré k takejto príležitosti možno použiť. Začína slovami „Pokog zustawugi wám, pokog swůg dáwám wám, ne gako swet dáwá, gá dáwám wám; nermautiž se srdce wasse ani se strachůg“. Týmto akoby označoval program svojho pôsobenia kňazského, a pre seba akoby žiadal v tomto povolaní „O by byl duch Páne nade mnau a pomazal mne, bych kázal chudym Ewangelnum, a uzdrawowal srdcem skraussené, zwestoval gatym propusstenj, a léto Páne milostiwé“ — „I poďtež tedy wssickni kterj pracujete…“ Pobožnosť, úprimné túženie po milosti Božej, útle a milé cítenie vyššieho riadenia sveta dáva odpočinutie od prác denných. Preto „Pobožnost ke wssemu gest užitečná.“ Asice po 1. pobožnosť má zaslíbenie i tohoto života, a má ho vzhľadom na ducha i na zdravie tela, a potom po 2. má i zaslíbenie budúceho života.

Kuzmány ako kňaz budením nábožnosti chce pôsobiť pokoj, spokojnosť v cirkvi svojej. I takého ponímanie povolania kazateľského vyplýva z teologického racionalizmu Kuzmányho. Podľa stanoviska teologie pravovernej úlohou kázne je budiť a udržovať vieru. Kuzmány avšak už skrze vieru, v kázni hlásanú, chce spôsobovať v cirkvi pokoj a spokojnosť, chce nielen duchu podávať pokrm, ale zvlášte chce pôsobením kázne a tak pôsobením pobožnosti udržať zdravie tela. Slovom, on kázňou chce pôsobiť na mravný život svojho poslucháčstva.

Kázeň táto stala sa pamätnou pre cirkev bansko-bystrickú. Blížil sa jej ku koncu, keď pokrik „horí“ musel ju pretrhnúť. Akoby pečať, potvrdenie z neba bolo prišlo na slová jeho. A možno nie poslednou príčinou toho, že kázeň v chráme nedopovedaná, vyšla celá tlačou, bol oheň, ktorý podľa podania spustošil skoro celú Banskú-Bystricu. A Kuzmány, nasledujúc program svoj, mal hneď príležitosť potešovať ohňom stihnutých.

Ale Kuzmányho v tom čase zamestnávala už i druhá, preňho vážnejšia vec, vec srdca. Vyvolená Karolína Zuzana Kellnerová narodila sa v Banskej-Bystrici 9. augusta 1814. Bola nie celých osem rokov mladšia od Kuzmányho. O jej otcovi je poznamenané v matrike bansko-bystrickej, že bol „tinctor“, tojest farbiar. Farbiarstvo v tom čase veľmi prekvitalo medzi Slovákmi. Naši farbiari obohacovali nielen dolniu zem uhorskú, ale zašli neraz i do súsedného Poľska, ba i do ďalekého Ruska. Matka mladuchina v bansko-bystrickej matrike je zaznamenaná ako Karolína Hrčut. Kuzmány píše jej meno Carolina Hercsuth, a poznamenáva, že utratiac manžela Michala Kellnera, v jeho 47. roku, po druhýraz sa vydala za Michala Köllnera, kráľovského horárskeho. Premena mien (Hrčut—Hercsuth) bola v tom čase v obyčaji. Svokra Kuzmányho umrela v Brezne r. 1845. Sobáš Karla s Karolínou Kellnerovou bol 7. augusta 1832. Sobášili sa tedy v deň narodenia Karolíny, a to v deň jej 18-tych narodenín. Sobášil ich farár súsednej cirkvi a senior zvolenského seniorátu Ján Krtsméry. Svedkami boli: Matej Lackner a Samuel Pironský. O bližšom priateľstve týchto svedkov s Kuzmányovci nieto zpráv.

Na súsedných, okolitých farách v tom čase sedelo viac výtečných mužov, ktorí tvorili pre Kuzmányho zriedkavejšiu a vyberanejšiu spoločnosť; boli to Adam a Samo Chalupka, Ján Krčméry, niečo neskoršie Jozef Melcer, ktorého ako nadaného mladíka získal si za spolupracovníka „Hronky“, potom Štefan Koreň. Posledný vo svojej autobiografii píše, že roku 1833 išiel do Banskej-Bystrice za učiteľa, „odhodlaný súc pri boku Kuzmányho, tam farára a môjho priateľa, na vzdelávaní národa slovenského slovom i perom pracovať“.^[40] Koreň už i prvej bol priateľom Kuzmányho a práve toto priateľstvo rozhodovalo, že sa odhodlal do Banskej-Bystrice. A nech zostane v spoločnosti Kuzmányho, akým pracovníkom by sa bol stal, nasledujúc i svoje ideálne snahy na poli kultúry národnej! No skoro mu prešla vôľa „zapodievať sa tým večným čítaním a predpisovaním“. Ešte v tomže roku povolaný, odišiel na Asód za profesora tamojšieho gymnázia. Aký idealizmus oduševňoval a jaká túžba po práci za národ viedla týchto ľudí, vidíme práve zo slov Koreňových.

Kuzmány mal síce svoj krúžok, v ktorom okrial na duši, kde zameniť si môhol svoje myšlienky. Ale väčšinu krúžku tvorili už starší mužovia, a Kuzmány bol na začiatku svojej dráhy, bol mužom budúcnosti. So Samom Chalupkom viazala ho spoločná básnická povaha a rovnaké snahy.

Kuzmány usiloval sa skupiť okolo seba mužov, vekom sebe rovných a mladších. Už tu sa utvára spoločnosť ktorú pozdejšie vidíme skupenú v duševnej práci okolo „Hronky“.

V spoločenskom styku mal Kuzmány príťažlivú moc. Svojím živým, obodrujúcim duchom, svojím jarým humorom, svojou živou účasťou pri všetkom, svojou uchvacujúcou rečou musel pôsobiť i na svoje okolie, na svoju spoločnosť, na svojich priateľov.

Keď takto v oboznamovaní sa s okolím, v utvorení si spoločnosti a priateľského kruhu pominul rok, zavítal do domácnosti Kuzmányovcov radostne čakaný prorok. Dňa 28-ho novembra 1833 narodil sa prvý syn, a to popoludní o 12., ako sám Kuzmány zapísal do familiárnej Biblie, ktorú od sestry Julianny, vydatej za Samuelom Glossom, bol dostal do daru ešte r. 1830, z príležitosti začínania svojej kňazskej dráhy. Syn krstený bol 17-ho decembra a obdržal meno Karol Ladislav. Krstnými rodičmi boli Michal Kellner, švagor Karlov, a Ján Eisert, Zuzana Kellnerová, švagoriná Kuzmányho, najstaršia sestra Karlova.

Do Biblie ku týmto dátam o prvom dieťati poznamenal Kuzmány slová: „Gott der Herr möge ihn erhalten zu Seinem Preis und Ehre“. Kuzmány pri narodení každého dieťaťa svojho zaznamenal takto niečo do rodinnej Biblie, ako nejaký talizman duchovný, ktorý má sprevádzať dieťa celým životom.

Vidíme a poznáme i ďalej, že Kuzmány svoje najintímnejšie záležitosti, záznamy o dietkach do familiárnej Biblie vpisuje v nemeckej reči, a to dôsledne. Zdá sa, že tak robí k vôli manželke, rodenej Nemke. A z tohoto faktu môžeme zatvárať na mnohé iné. Je zrejmé, že materinskou rečou dietok Kuzmányho bola reč matky, nemčina. Vlastne tak by sme mohli povedať, že Kuzmányho deti mali i materinskú reč, nemeckú, ale i otcovskú, slovenskú. Tieto dve reči detinskej doby i pozdejšie bojovaly jedna s druhou o panstvo, o nadvládu.

Istá vec, že v tom čase v severno-uhorských banských mestách, ba i vôbec v severno-uhorských mestečkách prevažovala tradicionálna nemčina. Nie div, že hrubšie korene pustila i v dome Kuzmányho vplyvom manželky, a Kuzmány musí viesť boj jazykový i v svojej domácnosti.