Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XXI. Matica a školy

Kuzmányho kroky a účasť pri zakladaní Matice. — Kuzmány a Moyses, ich priateľstvo. — Pieseň „Svitaj, Bože“. — „Na deň 4. augusta 1863“. — „Návrh“ matičného kalendára. — „Proslov k otvoreniu Svetlice národnej“. — Starosť o krajinské voľby. — Moysesovo národné smýšľanie. — Návrhy Kuzmányho na Matičných shromaždeniach. — Hospodársky ústav. — Kuzmányho finančné starosti o Maticu. — Spolkárska činnosť. — „Spolok všeobecnej vzdelanosti“. — Peňažný ústav v B. Bystrici. — Starosť o školy národné. — Kuzmány otcom národa.

Myšlienka kultúrneho ústavu, Matice, vznikla v mužoch našich vo Viedni, za vzorom druhých slovanských podobných spolkov. A pri kolíske, v ktorej driemala idea Matice, bol i Kuzmány. Ba môžeme ho smele pomenovať pestúnkou idey. Už 4. apr. 1850, tedy hneď na počiatku Kuzmányho pobytu viedenského, uvádzajú Slovenské Noviny „predbežnú zprávu o Matici slovenské“, že urobené boly dočasné stanovy a predostreté, a z čistého zisku slovanského bálu vo Viedni na založenie Matice obetované bolo 50 zl. Potom r. 1851, 15. mája, radí Viktorín, aby viedenskí a prešporskí mužovia utvorili výbor, vypracovali stanovy a ich predložili na potvrdenie. Stalo sa tak v mesiaci júni 1851; Kollár, Kuzmány, M. Šteffko, majiteľ domu a obchodník viedenský, potom Záborský a Lichard podali vláde prosbu o povolenie, aby cestou novín mohli vyzvať svojich rodákov na založenie Matice a na složenie žiadanej kaucie 5 tisíc zl. Poslednej požiadavke vyhovieť hotový bol bárskedy sám Šteffko. Ale pre zahraničné položenie i pre vnútorné stále nepokoje, ako i pre trvajúce ešte vojenské obliehanie krajiny vysoká rada v Budíne 9. marca 1852 rozhodla, že prosbám na ten čas nemožno vyhovieť.[328]

Záležitosť Matice potom driemala. Kuzmány ostal vo Viedni tak rečeno sám; ale aj ináče časy boly neprimerané. Shromaždenie martinské 6. a 7. júna 1861, — na ktorom Kuzmány nebol prítomný, — ju vzkriesilo zasa vyslovením žiadosti svojej v Memorande, „aby literárné i mravno-vzdelavatelné národné spolky právom slobodnej associácie zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky sbierať nám vždy dovolené bolo“.[329] Výbor matičný už 1. aug. 1861 predostiera stanovy Matice na potvrdenie, ale 26. nov. príde odpoveď vlády, ktorá vykrúca stanovy. Na to 12. dec. 1861 ide na audienciu vyslanstvo, v ktorom sú Moyses, kanovník Cherven, arcidekán Ján Országh, superintendent K. Kuzmány, farár Dr. J. M. Hurban, Ján Francisci, Viliam Pauliny, Fraňo Blaho. Na audiencii pred panovníkom hovoril Moyses a žiadal, aby „v smyslu opakovaných najmilostivejších ohlášení, menovite ale najvyššieho, dňa 21. júli t. r. uhorskému krajinskému snemu vydaného reškriptu, národnie práva i najvernejšieho slovenského národu určite formulované a primeranými ustanovizňami (inštitúciami) trvanlive zabezpečené boly“. Deputácia oddala prosbopis s dvoma prílohami; memorandom a Moysesovým zvláštnym prosbopisom o ochranu pred maďarizovaním škôl katolíckych. Kráľ ubezpečil vyslanstvo o všetkom dobrom. Výbor porúčal prosby Slovákov i na iných vysokých miestach, a všade bol veľmi priaznive prijatý.[330]

Výbor matičný, v ktorom stále bol Kuzmány, 8. februára 1862 predostrel prepracované stanovy Matice. Opisovať ďalší priebeh vecí po uskutočnenie Matice nie je našou úlohou. Ale poznačme, čo píše Kuzmány Zechenterovi 3. jan. 1863 z Viedne: „Na Maticu já som už niečo nasbieral, a ešte budúceho týžňa niečo nasbieram, a potom pošlem, azdaj soženiem dákych 800 — 1000 zlatých“.

Výbor a vôbec vodcovia národa museli ešte neraz kľučkovať a prosiť. Vysvitá to z listov Moysesových, písaných Kuzmánymu, ktorý častejšie prosil Moysesa, aby sa zúčastnil v deputáciách. Moyses sa zdráhal prijať vždy podiel v takom vyslanstve. Odvoláva sa síce vždy na to, že hotový je obetovať seba za národ, a že srdce jeho celé patrí národu, ale výhovorky jeho sú dosť slabé; že ho už poznajú, že je vyhlásený za pansláva, a že účasťou by len škodil veci. Ba v dopise od 30. marca 1864 píše: „stále som odhodlaný neučiniť viac nijakého javného, aneb do javnosti prejsť mohúcieho kroku, ani o samote, ani v spoločnosti bárs jako hodných druhov. Musely by sa okolnosti velice zmeniť, abych od tohoto predsavzätia odstúpil. — Bôh mi je ale svedok, že ma nijaký strach, nijaký ohläd na môj vlastný zisk, aneb moju osobniu nebezpečnosť neviaže; lež už som syt tej slepej baby a toho pumprniklovania!“[331] Možno prežil i on sklamanie v duši, ako Kuzmány. Ale čo povieme vtedy o Kuzmánym, aké sebezapretie musíme konštatovať u neho! Prežíval to isté, ba rozhodne vo väčšej miere, než Moyses, sám sa pálil všade, sám sa udieral, sám robil prvé kroky a Moysesa povolával len k účasti už pripraveného! Moyses nechcel sa vystavovať nápadom, že by to len škodilo veci, ale či nebol Kuzmány stále napádaným?! Možno i tak súdiť, že Kuzmány, zúčastniac sa na každom národnom pohybe, akoby sa bol zašpinil, a Moyses, sdržujúc sa obďaleč a len v daných slávnostných chvíľkach sa zjaviac, predstavil sa akoby patrónom. Kuzmány v mase, Moyses nad ňou; Kuzmány v blate, v práci, Moyses na úslní, vyčkávajúc príhodný okamih; Kuzmány s vysúkanými rukávmi, ako robotník národný, Moyses vždy v sviatočnom rúchu. Možno i sám Kuzmány cítil, že do predu zovúc a tiskajúc takého patróna, viac sa docieli pre národ.

Ale medzi Moysesom a medzi Kuzmánym bol pomer veľmi priateľský. Dopisovali si o záhradníctve, a Kuzmány objednával od Moysesa ovocné stromky. Ba raz sa ponúkol, že navštívi osobne Moysesa vo Sv. Kríži. Či ho navštívil, nevieme.

Je jasné, že za predsedu utvorivšej sa Matice chceli mať Moysesa, muža národne smýšľajúceho, vysoko postaveného katolíka. Bola v tom záruka prajnejšieho prijatia a istejšieho trvania. Ale, nehľadiac na osoby a na zásluhy Francisciho a Daxnera, prečo až na treťom mieste bolo pomyslené na Kuzmányho? Predsedajúci Moyses, keď Francisci a Daxner neprijali prvé podpredsedníctvo, prehovoril: „Ochabnúť by musel, sl. shromaždenie! považujúc jako sa mi darí na počiatku úradovania mojeho, keď bych nebol v skutku o tom presvedčený, že národ náš číta veliký počet mužov, ktorým ani na schopnosťach, ani na vôli, ani na zásluhách nechybuje. A preto neklesám v duchu, áno úfam, že sa mi to tretí raz s návrhom mojím lepšie pošťastí! Predkladám teda a navrhujem sl. shromaždeniu za I. podpredsedu muža o národ náš podobne vysokozaslúžilého a účinlivého, totižto vysokodôstojn. p. superintendenta, Dra. Karola Kuzmányho“. (Sláva!). Predôst. p. K. Kuzmány pri vyvolávaní mu na slávu odpovedal v tento smysel: „Osv. Pane! Sl. shromaždenie! Jako žijem a povedomý som života národnieho, pracoval áno všetko som podstúpil za národ môj. (Sláva mu!) Nechcem sa teda odtiahnuť od služby národa (Sláva!); a preto prijímam úrad I. podpredsedy Matice Slov. (Sláva! Sláva!)“. Referent dokladá, že v tom okamihu ohlasovaly zvony martinské dvanáctu hodinu, čo len slávnostnejším urobilo okamih.

Údajne bolo to vopred takto pripravené. Len tým horšie. Na smýšľanie vodcov možno súdiť z toho. Výlučne len so stanoviska časového možno to odôvodniť. Ale čo sa zásluh týkalo, tam na prvom mieste môhol byť Kuzmány.

Keď 3. aug. 1863 prichodil Moyses na sriaďujúce prvé valné shromaždenie Matice do Martina, celé mesto mu vyšlo oproti, a v mene mesta, ako čestný jeho mešťan, Kuzmány ho pozdravil „rečou nad mieru dojímavou, slávnou a ráznou“, na ktorú Moyses „láskavým, najhlbších citov slovenského srdca sa dotýkajúcim spôsobom“ odpovedal.[332] Na druhý deň od 1/2 8. ráno boly služby Božie v katolíckom chráme, ktoré spravoval Moyses pri asistencii T. Červena a J. Munkayho. O 1/2 9. boly služby Božie v chráme evanjelickom, pri čom „zajímavú“ liturgiu oltárnu spravoval Kuzmány s asistenciou A. Horvátha a S. Nováka; s choru zavznel Kadavým spravovaný spev hymny, Kuzmánym složenej „Svitaj, Bože“.

„Veky, dvíhajte sa!
Matka Sláva
z hrobu vstáva;
v plamení obetí
synov svojich, svieti
v novuzrodenie
a vo spasenie
slovenského rodu
k prenárodu — — —“.

Hymnu zhudobnil J. Kadavý. Potom „slávnostné, hlboko rozmyslené kázanie“ držal Andrej Brózik.

Z príležitosti prvého shromaždenia Matice napísal Kuzmány i druhú báseň „Na deň 4. augusta 1863“, v ktorej mocnými slovami a hlbokými myšlienkami prejavuje radosť nad prebudením sa národa po tisícročnom spánku k novému životu duchovnému:

„Tu bývať budeme. Tu Slovanstva rody
stvoria svet nový pravdivej svobody. — —
A teba, teba, slovenský človeče!
Teba vyrval Boh z hrobu tisíc rokov;
pári orol tvoj; už mu neutečie
tá pravda tvoja, i tvojich prorokov.
Vstávajže, vstávaj nad slovenským krajom
dielo započať…“

Od tohoto času život Kuzmányho je akoby srastený s Maticou. Čo písal a spieval v básni svojej, to mu pochodilo zo srdca, bolo mu hlbokým presvedčením, že pre Slovákov až teraz započal sa život, život vo svetle. Ako prilnul celou dušou svojou k ústavu tomuto, ako sa staral oň všemožne; chcel dvíhať jeho význam na vonok, chcel budiť záujem oň a vôľu k práci medzi svojimi! Ba, ako prvý podpredseda, bol takrečeno dušou Matice. On sa staral o denné poriadky valných i výborových zasadnutí; oznamoval v Pešťbudínskych Vedomostiach zasedania, podával ich program; viedol kanceláriu matičnú, dopisoval vo veciach matičných a za rok mával 551 čísel aktových matičných; všetko šlo cez jeho ruky. On uvedomuje i predsedu Moysesa o vážnejších veciach, oznámi mu svoju mienku, alebo žiada ho o schválenie nejakého zamýšľaného kroku. Viackrát sám riadi i rokovanie, zastupujúc neprítomného predsedu.

Z dopisov Moysesových, písaných Kuzmánymu, môžeme vybadať, ako na všetky strany bola obrátená pozornosť Kuzmányho. S Moysesom sa sblížil lepšie, stali sa srdečnejšími priateľmi spoločným úradovaním v Matici. Za niekoľko rokov je veľmi husté ich dopisovanie vzájomné. Moyses častejšie povoláva Kuzmányho, aby ho navštívil. A zase r. 1865 na shromaždení Matice je Moyses hosťom pri stole Kuzmányho.

Ako na všetky strany bol zaujatý a pozorný Kuzmány, poznávame tiež z odpovedí Moysesových na jeho dopisy. 18. sept. 1864 píše mu Moyses: „Záležitosť kalendára matičného na r. 1866 vo veľmi dobrých rukách, totiž vo Vašich a p. Lichardových, nachodí sa“. A z ďalšieho pokračovania dopisu sa dozvedáme, čo nevysvitá ani zo zápisníc matičných, že Kuzmány vypracoval celý rozvrh kalendára a predložil Moysesovi. „Vo Vašom Návrhu nachodí sa látky dosť na viac ročníkov kalendára matičného. Niektoré články — jako na pr. Váš Rozvrh — jestli sa aspoň prostredne vypracujú, dostačovaly by jedon celý ročník vyplniť…“. V kalendári je báseň Kuzmányho: „Proslov k otvoreniu svetlice národnej, v T. Sv. Martine 8. aug. 1865“.

Spomínanú báseň napísal Kuzmány vtedy, keď Matica mala mať svoje tretie shromaždenie už vo vlastnom dome. Predtým zasedávala Matica v drevenej búde, ako poznamenáva P. Mudroň vo svojom životopise. V mesiaci apríli 1865 v prítomnosti Kuzmányho a valného martinského obyvateľstva bol položený základný kameň vlastnej budovy matičnej.[333] Kuzmány už vtedy alebo krátko potom mohol napísať svoj „Proslov“, lebo slávnosť otvorenia „svetlice národnej“ bola len 8. augusta a báseň bola už prv uverejnená v Pešťbudínskych Vedomostiach. Na slávnosti „mladoň p. Pavel Mudroň, v národňom kroji pred duše národa volené predstúpi, a utešený, národu zo 70. čísla tohoročných „Vedomostí“ už známy proslov Dr. K. Kuzmányho, k otvoreniu svetlice národnej složený, nadšenou pomazanosťou rečníckou leje v srdcia naše, tak že, keď ho s tým významným: „sláva národu“ zakončieval, jednohlasne „sláva národu!“ z úst všetkých zaznelo!“[334] Potom sbor sv. martinský zaspieval báseň „Kto za pravdu horí“, ktorá stávala sa už národnou.

Na toto shromaždenie Matice prišiel i Moyses ešte dňom prvej, 7.-ho, a Kuzmány ho uvítal. Na shromaždení návrhom Chrástka uzavreté bolo ozdobiť novú budovu Matice podobizňami zaslúžilých o ňu mužov, medzi inými aj Kuzmányho. Keď potom odchodil Moyses, lúčiac sa, poľúbil Kuzmányho, Hurbana a Hodžu.

Kuzmány okrial na duchu aspoň nádejou, keď šlo o snemové voľby. Slováci, v nádeji, že žiadané „Okolie“ bude uznané, prichytili sa i ku práci politickej, chceli mať slovenských ablegátov. Kuzmány písal vo veci Moysesovi, ktorý mu odpovedá: „Z písma Vašej Dôstojnosti zavieram, že by sme v Liptove voličov na našej strane mali, než nieto vzdelancov. — — Bystričania sa úfajú pomocou okolitých obcí, vyvoliť národovca i v samej Bystrici. Nepochybujem, že Gemerci p. Daxnera vyvolia. — — Držal bych za veľké šťastie, keďby sa aspoň desäť našich vyslancov previesť dalo“.[335] Kuzmány 16. okt. 1865 rozposlal cirkvám i „Oběžník“, upozorňujúc na veľký význam volieb a poúčajúc cirkve, ako sa majú chovať. Ako hanebne sa skončily voľby pre Slovákov, škoda spomínať.

V Matici, tak sa zdá, nachodil sa v správe zradca, a Kuzmány by ho bol chcel vytisnúť zo správy, i oznámil úmysel svoj Moysesovi. Moyses odpovedá: „Uprimne vyznávam, že sa s Vašim úmyslom, dotično priemeny vo správe matičného spoľku, neshodujem. Už bars jaká je príčina, ale ver u toho otazočného, ináč poctivého a vtipného muža chybuje činnosť; tejto ale, a síce mravčacej, máme silnú potrebu. Lebo, jako sa zdá, oklamaní sme, zradení sme, ukrivdení sme; alebo sa aspoň k tomu chýli, aby sa to s nami stalo. Treba nám je tedy, tak sa, dľa možnosti, usporádať, aby nás nemohli stroviť, jestli nás pohltajú“.[336]

Na Moysesovo národné smýšľanie posvieťa nám dva citáty z jeho dopisov na Kuzmányho. V liste 13. júla 1865 píše: „hlavnia, tak rekúc diplomatická významnosť položenia mojeho v národe slovenskom za teraz záleží v mojom predsedníctve Matice Slovenskej; jako taký ale, vo smysle stanov, do politických záležitostí púšťať sa nesmiem“. A Kuzmány dľa týchže stanov, ako podpredseda tohože spolku, sa mohol púšťať do politických záležitostí? Veď práve v tom si zakladali Slováci, že im pomôžu takéto cirkevné vysoko postavené osoby. Moyses sa mýlil, keď stanovy Matice prenášal i do života mimomatičného: v Matici nemal politizovať, ale tým viac v spoločenskom, národnom živote. A v druhom dopise 1. okt. 1865 píše: „Ovšem že udržanie a ďalšie rozvinutie sriadenej Superintendencie nekonečnú má pre nás všetkých vážnosť. Ja sa ale ufám, že v tejto veci nepodlahneme“. Tedy i on, kat. biskup, kráľovský radca, jeho excelencia, skladal všetku nádej v superintendenciu Kuzmányho, i tak veľmi neistú! Jemu ľahšie bolo dostať sa kamkoľvek. Zasvätený bol lepšie i do úmyslov vlády, mal užšie styky a spojenia s kruhmi vládnymi; ako radca mal otvorenú cestu i ku panovníkovi, a čo Kuzmány nikdy nemohol napísať, Moyses sa mohol pochváliť, že keď chodil u panovníka vo veci hospodárskeho ústavu pre Slovensko, prijatý bol s takou milostivosťou, že to „opísať sa nedá“. Prečo tisne tedy Kuzmányho do ohňa všade, prečo sa on uťahuje? „Presvedčený som tedy, že by moje vystúpenie v sídelnom meste za teraz viac škodilo, než osožilo, ináč ale zo srdca želám, aby sa Národovci naši čím početnejšie a čím častejšie až do samej dotieravosti u vlády hlásili, presvedčení súce, že nám nikto nepomôže, jestli sa dôrazne hýbať a o seba starať nebudeme“.[337] Ale nech to urobia druhí, veď i to má význam, aby tam hore vždy druhé tváre videli a z toho zatvárali na veľký počet zastupiteľov národa.

Za tých niekoľko rokov, čo sa Kuzmány môhol tešiť i v svojom diele, v Matici, na výborových a valných zasedaniach {bolo spolu troje valných shromaždení a 12 výborových schôdzok) predsedal 8 ráz. A či ako predsedajúci, či ako prísediaci podpredseda bol dušou shromaždení. Často ani nie jeho slovo, ale duch jeho obživil, obodril celú spoločnosť. Jeho návrhy boly vždy pádne, odôvodnené. I jeho otvárajúce reči sú plné národoveckého ohňa, oduševnenia. V nich vždy veľmi jemne pochváli horlivosť výborníkov, a odrazu i pobáda ich k napnutej, ďalšej činnosti. Zo zápisnice zasedaní matičných možno vycítiť, že jeho zjavenie sa na predsedníckom stolci vždy radosťou, oduševnením naplnilo prítomných.

Prvé valné shromaždeníe zvolí ho hneď do vyslanstva, ktoré pod vedením predsedu Moysesa má ísť vysloviť panovníkovi vďaku národa za povolenie Matice. Je to akoby uznaním zásluh jeho, ktoré si vydobyl pri vymožení a uskutočnení Matice. Podobne vyslatý je Kuzmány i do odboru sostaviť adresu, panovníkovi podať sa majúcu. A pozdejšie, sám navrhnúc, aby vystrojené bolo vyslanstvo k panovníkovi s prosbou, aby prijal matičný diplom, valné shromaždenie (III.) poverí tým Moysesa a Kuzmányho.

Ale zaujímavé sú menovite Kuzmányho návrhy, podané v prvých zasedaniach Matice. V mnohom ohľade posvietia na jeho dušu, na jeho smýšľanie. Ako miloval svoj národ, akoby mu bol chcel dopriať slávy a uznania všade po svete, ako chce zabezpečiť na veky, čo si národ horkoťažko už vydobyl, vidíme z jeho návrhov. V jednom žiada, „aby výbor pri prijímaní a uznávaní členov Matice nielen to mal na zreteli, že už úplnú základinu složili, ale aby mal spolu vždy v pamäti §. 1. týchže stanov, ktorý hovorí, že „Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského“, a prísne držal sa tohoto §“. Ako sa bál o tento ťažko nadobudnutý majetok! Ako by bol šípil zlý koniec, ktorý keď i nie obávaným spôsobom, votrením sa nepriateľských živlov, jednako len prišiel. A ako tušil i zradcov v radoch výborníkov! A zasa, aby národu vydobyl slávu a uznanie, aby Maticu vriadil medzi podobné vedecké spolky svetové, navrhuje, aby sa Matica prihlásila „ku všetkým, zákonom dovoleným slovanským literárnym spolkom vo smysle §. 32. stanov“. Ako vidíme, vedie ho aj idea vzájomnosti. A na II. výborovom zasedaní predostre už osnovu prihlásenia sa Matice ku slovanským, zákonom dovoleným spolkom literárnym.

Nie menej národným duchom dýchajú i ostatné jeho návrhy. Menovite musíme vyzdvihnúť jeho praktickú myseľ. Za hospodárskeho nášho buditeľa, za otca nášho hospodárskeho rozvoja považovaný býva Lichard. Ale povážme, akého pomocníka, podporovateľa, akú pravú ruku mal v Kuzmánym! Už na prvom valnom shromaždení Matice navrhuje Kuzmány, aby Lichardovi na vydávanie hospodárskeho „Obzora“ daná bola národná podpora. Podobne podporuje návrh Matičného Kalendára, sám urobí rozvrh obsahu a pošle ho Lichardovi, ktorý dľa toho sostaví kalendár. Navrhuje i 200 zl. odmenu z matičnej pokladnice „Pešťbudínskym Vedomostiam“ za uverejňovanie zápisníc a oznamov matičných. Ku Penzlovmu „Ovocinárovi na Slovensku“ postarať sa o drevorezy a obstarať záväzok ohľadom tlače s Koberom v Prahe, matičný výbor poverí tiež Kuzmányho.

Zo zápisnice matičnej vysvitá, že Kuzmány, ako predsedajúci, predloží i vec slovenského hospodárskeho spolku, ústavu. Lichard v odpovedi svojej vysvetluje vec, a potom má vypracovať stanovy spolku. Je pravdepodobné, že i táto idea zkrsla v hlave Kuzmányho; veď on už i prvej, dávno pred Maticou, zakladal podobné spolky. V jednej reči bol i Moyses poukazoval na dôležitosť hospodárskych škôl; možno, je vystúpenie Kuzmányho s hotovým plánom hospodárskeho ústavu ohlasom reči Moysesovej. Kuzmány nespúšťal s mysle vec túto a doliehal v nej na Moysesa.[338]

Literárna činnosť Kuzmányho v spojení s Maticou je malá. Spomenúť treba jeho otvárajúce reči, rečnícky vypracované, uhladené, v ktorých raz odparentúva Ct. Zocha a Juraja Tvrdého, druhý raz zasa Leopolda Brucka. Literárna činnosť jeho by sa vlastne len bola začala, 12. výborové zasadnutie vyvolí ho do odboru na posúdenie „Básnických spisov Jakuba Graichmana“; podobne výboru na zasvätenie 300 ročnej pamiatky Mikuláša Subiča Zrinjského má on predsedať. Tieto voľby staly sa ešte 2. mája 1866, a na najbližšom výborovom zasadnutí 11. sept. 1866 už II. podpredseda J. Országh odparentúva Kuzmányho. Jeho literárna činnosť by sa tedy bola ešte len začínala, keby včasná smrť nebola urobila koniec všetkým jeho vznešeným predsavzatiam. Už ani Graichmanove básne nemôhol posúdiť, tak že tým poverili miesto neho V. Paulíny-Tótha.

Ale len tým väčšmi treba nám vyzdvinúť Kuzmányho finančnú činnosť pri Matici. Je doplnením jeho hospodárskej činnosti. A keď počínajúci ústav ešte nemôhol literárne veliké kroky robiť, tým viac bolo práce a starosti zpočiatku o jeho finančné zabezpečenie. Kuzmány v prvých rokoch Matice ešte stále mal na mysli a nosil na srdci zabezpečiť Matici život a trvanie, zabezpečiť ju proti možným okrádaniam a konfiškáciám jej majetku. Pokladníkom matičným bol síce T. Červen. Ale si všimnime mnohých poznámok návrhov Kuzmányho, z ktorých poznávame jeho starosť o hmotnú stránku ústavu. Spomeňme len jeho starosť o zabezpečenie základiny Petianovej.

Kuzmány bol talent finančný. Už seniorát zvolenský, ako sme videli, ho bol zvolil za správcu finančných vecí, a tieto vlohy svoje uplatnil Kuzmány potom i pri Matici i v národnom živote.

Spomnime ešte, že čo môhol, sbieral a darúval matičným sbierkam.

Na poli národnom je vari najvšestrannejšia činnosť Kuzmányho. Pravda, sem by sme mohli pritiahnuť takrečeno celú jeho činnosť, lebo konečne všetkým, čo na ktoromkoľvek poli vykonal, poslúžil vlastne národu. Skutočne, možno povedať, že „všetko za národ“ mohlo byť mu heslom. Chceme označiť činnosť jeho, ktorá bola v užšom spojení so žitím a bytím národa nášho, ktorú i neliterárny človek môže konať v prospech národa, ktorá činnosť sa stala odvtedy akoby kriteriom národovectva u nás. Takúto činnosť by sme požadovali od každého národovca. Muž s takouto činnosťou je asi ideálom národovca. U Kuzmányho vidíme takúto činnosť, preto je ideálom národovca, je otcom národa.

Normou, merítkom pre túto národnú činnosť je, ako u Kuzmányho, na akýkoľvek spôsob a na ktoromkoľvek poli len dvíhať svoj národ. A čím širší má kto rozhľad, čím na širšom, rôznejšom poli má kto vôľu a spôsob a možnosť pomáhať, tým skôr je hodný mena: národovec. Kuzmányho národovecká činnosť je mnohostranná, ba všestranná.

Už v „Hronke“ poznávame jeho starostlivosť o hospodárske pozdvihnutie národa. Keď i nevyslovil nikde túto mienku svoju, ale dľa všetkého presvedčený bol, že len hmotne dobre sa majúci národ môže i kultúrne napredovať. Preto predovšetkým na hospodárstvo obracia myseľ svoju. Spomenuli sme pri „Ladislavovi“, ako privlastňujúc hrdinom takúto starostlivosť o hmotné pozdvihnutie národa užšieho, svojho okolia, stáva sa hlásateľom: takzvanej „drobnej práce“ za národ. Takto si predstavuje Kuzmány ideál národovca. Spolužiť s ľudom, precítiť jeho biedy a starosti, pomáhať mu v nich, sú hlavné požiadavky, z ktorých vyplývajú ostatné, už vyššie, kultúrnejšie. Keď si národovec takto získal dôveru ľudu, potom môže ho viesť ďalej, oboznamovať ho s jeho povinnosťami i právami, poučovať ho, viesť ho k činom.

Prakticky prejaví takéto smýšľanie Kuzmány, keď v „Hronke“ oboznamuje čitateľov so zvláštnym druhom pluhu, vynájdeným vo Francúzsku a zdokonaleným v Nemecku, ktorý nepotrebuje mať pri sebe plužníka. A sľubuje nakreslený vzor jeho podať v „Hronke“.

Keď povážime, že takéto myšlienky uvádza Kuzmány v I. ročníku a v 1. čísle „Hronky“, môžeme z toho bezpečne súdiť, aký smer chcel dať svojmu časopisu. Ako v jedinom, v tom čase na Slovensku vychádzajúcom časopise chcel spojiť všetky odvetvia kultúry; chcel menovite stále prizvukovať význam hospodárstva pre národ, a pri tom pestovať vyššiu kultúru, literatúru, politiku, atď. Prvým číslom označený smer časopisu pozdejšie sa premenil, stal sa výlučne literárnym, vedeckým, čoho príčinou azda v nemalej miere boly príspevky spolupracovníkov, ktoré určily ďalší smer časopisu. Na hospodárske námietky Kuzmányho neprišlo odvety; priveľmi opanovala smysle jeho predmluva o spisovnej rečí. Ale on i naďalej ostal verný svojej zásade.

Podobného významu je spolkárska činnosť Kuzmányho. Keď na návod Széchényho začala sa organizovať spoločnosť maďarská, keď po mestách a mestečkách zakladaly sa kasína, aby budily a posilňovaly spoločenský cit a národné maďarské povedomie, Kuzmány i medzi Slovákmi chcel vzbudiť záujem o spolkársky život. A prozrime vznešenosť jeho intencií. V Széchenyho kasínach poznáva „opravdivje kartárne a teda kazína“, z ktorých „tisíc a tisíc hadov viplazilo sa na nás z věčnjeho toho pekla duchovnjeho nje hlivenia, ale hnitja nášho“. „A dnes je hotová velká čjastka ludu spasiteľov svojích ukrižovať. Zahorli len proti pálenke, vezmi kríž do ruki a bráň ludu ňeisť a a ňepredať sa židovi; on i sebä i tebä i sám kríž zanesje i predá židovi… Boli sme ňjektorí kňazja, pravda „rari nantes in gurgite vasto“, začali sme horliť proťi tej besňici, a druhí kňazja horlili proťi nám; predsa sa to začalo chitať; hovorili sme pri stoliciach: utasítattik választmányra — circumdederunt“.[339]

Medzi hriechami, kasínami plodenými, spomína, že „viljezla z tohoto rozkošníctva zmija nedbanlivosti“.

Čeliť by chcel týmto nebezpečenstvám kasín pre národ, a to tiež spolkárstvom, tiež organizovaním ľudu, avšak k cieľom vznešenejším, vyšším, prospešným. I zakladá spolok „všeobecnej vzdelanosti“ v B. Bystrici. Kasína príjímaly len pánov a úradníkov; Kuzmány má na mysli spolky pre širšie obecenstvo. Chce mať spolky všeobecnej vzdelanosti. Chce spolky, v ktorých by sa ľudia vzdelávali všeobecne, a nie také, do ktorých by prijímali už vzdelaných, alebo polovzdelaných ľudí. Neprechováva úmyslov politických, ale smýšľajúc po demokraticky, chce pomáhať národu celému. Možno, že Szécheny udrel „in medias res“, a Kuzmány začínal „ab ovo“. Je pravda, že bolo už trochu neskoro, a že za Kuzmányho bolo treba začínať od koreňa, od ľudu.

Spolky, Kuzmánym zamýšľané, by hovely všetkým vrstvám spoločností národnej. Spolok taký by pestoval všeobecnú vzdelanosť. Spolok všeobecnej vzdelaností by mal rozličné oddiely podľa potreby a pomerov: „spolok čitatelski, spolok nedelni, ovocni, strjezlivosti, proti neludskjému nakladaňu s dobitkom, pre dobrú služobnú čelad, prjemislovi, napomáhaňja remesel, obchodnicki, polnjeho hospodárstva, včelárski, mineralogicki, založenja školy gymnastickej, plavárne, atd., atd., ktorich všetkich bude spolok všeobecnej vzdelanosti akobi matka, strjed a srdce“.[340]

Plán veľkolepý, ktorý, uskutočnený, bol by skutočne čelil všelijakým kasínam, bol by vyhovel všetkým potrebám všetkých vrstiev národa, a bol by dvíhal, zosilňoval národ. Bola by to bývala mohutná organizácia. A len ľutovať môžeme, že slová a príklady Kuzmányho ostaly bez ozveny, bez nasledovania. Roky revolučné znemožníly všetko.

Ale Kuzmány hovorí už o faktách. Chcel s hotovým vystúpiť pred verejnosť, aby sa úmysel a idea jeho len tým istejšie uskutočňovaly. V B. Bystrici založil sa hneď na sriaďujúcom shromaždení spolok čitateľský, potom spolok nedeľný a spolok ovocinársky. Spolky tieto musely prekonať veľké prekážky, musely bojovať o svoju existenciu. Už Kuzmány sa žaluje na všelijaké prekážky, stavané do cesty úradmi i osobnými nepriateľmi, jednako spolok bol uskutočnený. A menovite ovocinársky krásne napredoval a zotrval i po Kuzmányho odchode z B. Bystrice. Nástupca Kuzmányho v kňazskom úrade cirkvi bystrickej, Anton Penzel, obohatil nás prácou „Ovocinár na Slovensku“, čo nie v malej miere možno ďakovať tomuto ovocinárskemu spolku v B. Bystrici, Kuzmánym založenému.

Príklad Kuzmányho ostal bez valnejšieho nasledovania, to však nemení na jeho zásluhe. Vykonal svoje, dal príklad. Našiel pravý chodník pre vývin národa, čoho dôkazom je, že i pozdejší národovci uznávajú podobnú, spolkovú organizáciu za najlepší prostriedok proti všetkým námahám maďarónsko-židovského smeru.

Z takéhoto úmyslu, čeliť nebezpečným prúdom, chrániť národ proti nim, by bola vyplývala i snaha Kuzmányho, založiť peňažný ústav v B. Bystrici. Ale ťažko dokázať, že by peňažný ústav bansko-bystrický bol jeho dielom. Intenciám a vlohám jeho by bolo odpovedalo, a na tomto základe je všetka pravdepodobnosť, že podnet, ideu podal on, aby sa založil ústav peňažný, ktorý by pomáhal ľudu, dával mu lacný úver, zúrokoval jeho vložené groše a oslobodzoval ho tak z úžerníckych rúk. Ale v zápisniciach prvých zasadnutí ústavu nieto mena Kuzmányho, ani medzi členmi správy.[341] Jednako môhol byť účastinárom, a idea peňažného ústavu mohla byť od neho. Lebo, zvláštné je, tradícia pripisuje ústav i dnes Kuzmánymu. Pozdejšie v Martine tiež má starosť o založenie „úrokovne“, spracuje jej stanovy a v Pešťb. Vedomostiach píše viac ráz v záujme tohoto peňažného ústavu.

Na jeho ducha, na jeho smýšľanie, ako sa staral o národ, poukazuje i založenie „opatrovne“ v B. Bystrici. Kuzmány videl v nej základ k ďalšiemu stavaniu národnému.

Kuzmány konal, alebo aspoň podnet dával všetkému, čo my dnes konáme, alebo by sme konať chceli a mali. Už vtedy poznával ďalekosiahly význam všetkého toho. Opatrovne rozličného druhu, spolky všelijakého smeru, ako znamenitá zbraň proti odnárodňovaniu, vzaté nám boly z rúk, hlavne preto, že príklad jeho nenašiel hojného nasledovania.

V spojení so založením martinského gymnázia spomína sa i meno Kuzmányho. Nie síce ako iniciátora. Iniciatíva pošla od Dobšinského, ktorého článok „Školy, školy, školy!!!“ vo viedenských Slovenských Novinách r. 1850 rozprúdil mysle v záujme škôl. Ale podnet k článku pošiel tiež od Kuzmányho, ktorý z Viedne vyzval Slovákov písať čím hustejšie a hlasnejšie o potrebách národných. Potom Memorandum ešte ostrejšie prízvukovalo túto národnú požiadavku.

O školy národné mal Kuzmány vždy starosť. Na každom konvente, počnúc od prvého, je reč o nich. Zo svojho obetuje na ne 1000 zl. A koľko sa nachodil, koľko písal v ich záujme! A s roka na rok oznamuje na konventoch, že žiaľ Bohu, ešte nedostal vyriešenia. Vymienil si, že si zvolí sídlo biskupovania tam, kde bude gymnázium slovenské. Záležitosť gymnázia sa ťahala, preto vybral si za sídlo Martin, kde už od niekoľko rokov bolo aspoň nižšie gymnázium.

Keď konventy patentálnej superintendencie rokovaly o školách a všemožne sa ich domáhaly, podarilo sa Veľkej Revúcej vydobyť si už r. 1862 gymnázium, Kuzmánym zamýšľané a na konventoch spomínané školy vyššie, gymnázium, reálku, preparandiu, potom ústav teologický a juridický nebolo mu dopriate uskutočniť, ba nedožil sa ani menšieho ovocia námah svojich, uskutočnenia gymnázia vyššieho, celého, ktoré dozrelo až po jeho smrti.

Podporoval všetko, čo bolo spojené s národom. Bol sberateľom predplatkov, ekspozitúrou pre Lichardovu „Domovú Pokladnicu“. Z mnoho dopisov jeho v „Slovenských Novinách“ viedenských, i z jeho návrhov matičných poznávame, ako mu ležal na srdci osud Illinzovho „zemevidu“, mapy Uhorska a slovenských krajov. Radou, myšlienkami napomáhal každý podnik u nás; a kde bolo treba hmotných obetí, ani tam sa nezaprel.

Slovom: vzor národovca; muž, akého by sme si priali vidieť v každom Slovákovi. Všetkým činom, každým skutkom, každou myšlienkou zaslúžil si čestného mena byť patriarchom, otcom národa.



[328] Lichardov Časník 1856, str. 225., a Domová Pokladnica 1863 str. 248 — 9.

[329] Škultéty, Slov. Memorandum. Pospolité Čítanie, sošit 1. T. Sv. Martin 1911.

[330] Dopis Pešťb. Ved. 1861, č. 79.

[331] Slov. Pohľ. 1897, str. 119.

[332] Pb. Ved. 1863, č. 65. a Domová Pokladnica 1864, str. 217.

[333] Slov. Pohľady 1915, str. 310.

[334] Slávnostný týždeň Matičný r. 1865, od B. Baltíka. Národný Kalendár 1866, str. 248.

[335] Slov. Pohľady 1897, Moysesove listy Kuzmánymu, 10., str. 182.

[336] Slov. Pohľady 1897, Moysesove listy Kuzmánymu 11.

[337] Tamže, list 13.

[338] Slov. Pohľ. 1897, Moysesove listy Kuzmánymu 9.

[339] Slovenski život. Dopis v Orle Tatranskom 1848, str. 731.

[340] Orol Tatr. 1848, str. 732.

[341] Dáta zápisničné, že v nich nieto mena Kuzmányho, sú od p. A. Hanzlika pravotára v B. Bystrici.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.