ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Zlatej Prahe v júni 1880

Videli ste už slávnosť svätojánsku v Prahe? Však ver že nie? Aspoň nie všetci. Tak vy, čo ste ju videli, mi prisvedčíte, a vy, čo ste jej nevideli, čujte!

Už v piatok 14. večer bolo pozorovať po uliciach mnoho cudzích, vidieckych ľudí. Ten sa ťa pýta na ulicu, ten na hostinec, onen potriasa hlavou nad obrazmi, knihami a iným, čím honosia sa krámske výkladné skrine, tamten zase napcháva si sebavedome novú porcelánku s briadkou a ženskou figúrou, ktorú kúpil si práve a nazval ju vraj „šťávničkou“. Ale to všetko je ešte len úvod k pravému obrazu. V sobotu 15. ráno už bolo všade plno, a popoludní nemohol si niektorými ulicami ani prejsť bez — niekoľkých nemilých stykov cudzích nôh s tvojimi otlakmi. Najmä nábrežie Františkovo, neďaleko Národného divadla, poskytujúc krásny výhľad na Malú stranu a kráľovské Hradčany s dómom svätovítskym, a Karlov kamenný most, kde ovenčená a osvetlená stála socha Jána Nepomuckého, boli ľudstvom preplnené, ako keby ich bol obľahol roj mravcov. Medzi inteligenciou videl si tu vidieckych roľníkov, malebne odeté Plzeňanky s dlhými červenými šatkami a bledobelasou krátkou sukňou, žienky moravské, jadrné Hanáčky, statných Valachov, ktorí zjavili sa vo svojich — prevrátených, aby barančinu lepšie vidieť bolo — kožuchoch pri 22° tepla. Tu si len mal odpovedať na celý pluk otázok, úbohý smrteľník! „A prosím, to bude tuhle komedie?“ pýta sa ťa bodrý tatínek, ukazujúc na hrubý povraz, ktorým pripútaný je parník ku brehu. „Pro Krista Pána, to to buchlo!“ zhíkne dobromyseľná starká, čujúc výstrel z mažiarov, a pýta sa: „Z čeho pak to, prosím, střílejí?“ — „Z kusu“, odpovedáš jej. „I pro pána krále, jaká pak by to byla rána, kdyby tak stříleli z celého!“ čuduje sa vtedy maminka. Ale najhlavnejšou príčinou takej hojnej návštevy na nábreží je vlastne ohňostroj, ktorý na rieke bude večer, či populárnym názvom — „rachomejtle“. A nie je to radosť, keď tak tie farebné ohnivé gule lietajú k oblohe, rozpraskajú sa a tvoria ohnivý dážď, či keď rakety zdajú sa rezať nebesá a zlaté jazvy vrývať im do tmavobelasého tela? — Je už polnoc, a Praha ešte ustavične hmýri sa pútnikmi svätojánskymi. Veď je taká jasná, taká teplá… V nedeľu ráno stretávaš mladých, starých a temer každý nesie si čosi pozorne a náhli s tým domov. Má to sivú obálku a je veľkého formátu. „Národ sobě“. Áno, slávnostný ten časopis, ktorý ukazuje cudzine tvorivú silu slovanskú a schopnosť pravého duchovného žitia ľudu českého. Je to krásne dielo. Obrazy Ženíškove, Pinkasove, Brožíkove, Pirnerove, Myslbekove, Liebscherove sú pravé umelecké skvosty v koncepcii i vypracovaní; slovesná časť, prozaické články Světlej, Heritesov, Jiráskov, a najmä utešená časť básnická je akoby zbierkou drahokamov. Upozorňujem len na štyri virtuózne práce: úvodnú báseň Heydukovu, Nerudovu „Jaro 1848“, Čechovu „S kužele bájí“ (aká to skvostná forma!) a Sládkovu „Točič“. A čo povedať o „různých myšlénkách“, o „roji epigramův“ a iných drobnostiach, medzi ktorými tak mnohá perla sa skveje? Čo o drobnučkých hudobných skladbičkách Smetanových, Fibichových, Dvořákových atď., niekoľko len taktov, a predsa každá z nich je dielom umeleckým? Bolo by to vylievať vodu do mora: vezmite a čítajte! Podotýkam len ešte, že ako kresba, tak rytie, cingografia i tlač reprezentuje čestne domáce umenie české. „Národu sobě“ nevyrovná sa ani francúzska „Paris-Murcie“, ani milánsky časopis slávnostný, ani maďarský „Tavasz“, o nemeckej „Vindobone“ ani reči. Ale mal tiež radosť náš starký Neruda zo svojho diela (bol redaktorom slovesnej časti); dávno takého vrelého fejtónu nenapísal ako v nedeľu. — Sotva človek dychtivým zrakom prezrel si bohatý obsah slávnostného listu, už volala dvanásta hodina poludňajšia k veľkej akadémii žurnalistov do Nového českého divadla. Neprehľadné davy drali sa k budove — a veľká ich časť odchádzala s prázdnym: dom bol preplnený. Prvé zvuky, ktoré zaznejú v napätý sluch, sú rozvášnené vlny znamenitej Fibichovej ouvertúry k Shakespearovej „Búrke“. Nasleduje dvojica majstrovských, symfonických básní Smetanových z cyklu „Má vlast“, „Tábor“ a „Blaník“, ktorých základný motív, husitský chorál „Kdo jste boží bojovníci“, rozrýva dušu a uchvacuje geniálnym spracovaním. Vyznieva opäť a opäť z hudobného pletiva a na konci zazneje v plných tónoch hymnových, velebnosťou svojou nadchýnajúc hruď každého. Po búrlivom potlesku a vytrvalom volaní na slávu skladateľovi zaznie roztomilý „Švanda dudák“. Karol Bendl, meškajúci teraz v Taliansku, jeden z najnadanejších českých skladateľov, uviedol v hudbu pre sóla, sbor a veľký orchester slová Vrchlického, ktorému znamenite podarilo sa túto národnú rozprávku zbásniť podľa veľmi vďačnej látky prostonárodnej. Účinok hudby Bendlovej, čisto národnej pri všetkých reminiscenciách (na Dvořákove tance, ouvertúru z Rossiniho „Tella“ a iné) bol znamenitý. Najmä v účinnej, elegantnej harmonizácii ukázal sa majstrom. A božské „Slovanské tance“ Dvořákove (5., 6. a 8.), v Prahe dosiaľ nehrané, vyvolali, najmä posledný 8., také oduševnenie, že stupňovanie jeho zdalo sa nemožným. A predsa rozpútal sa, ak možno ešte väčšmi, jeho radostný let, keď Sklenářová-Malá krásnym výrazným hlasom svojím uvádzala vzletné slová nášho slávika k živým obrazom diel Hálkových.

Tak ospieval Heyduk náš nesmrteľného svojho druha. A ako mäkko zneli slová jeho pri spomienke na Vitězslava, tak rozvášnila sa lýra jeho, keď líčil Otakara pred bitkou 1278, zradného Fantina de Valle s Jiříkem Poděbradským, a zas dojemne vyzneli, keď lúčil sa s druhom svojím, uvádzajúc jeho diela v šumnom venci:

Predstavte si, ako účinkovali tie slová v ústach pi. Malej! Živé obrazy podľa nákresov F. Kollára boli veľmi zdarilé, efektne zostavené, elektrické svetlo, padajúce na impozantnú skupinu farieb a skvelú výpravu vôbec, neminulo sa účinku, a najmä obraz druhý — zlomok z Jiřího Poděbradského „Jiří Poděbradský“ a „Fantin de Valle“ — ľúbil sa neobyčajne. — Odchádzali sme z akadémie s blahým povedomím, že programom svojím kráľovská Praha pred pútnikmi svätojánskymi preukázala sa kráľovsky. Druhý deň rozlúčili sa cudzí hostia s Prahou neprekonateľnou „Prodanou nevěstou“…

Bolo mi ešte zmieniť sa o sjazde českých prírodospytcov, kde okrem iných prof. Krejčí povedal reč veľmi významnú o výstavke českých krojov na ostrove Streleckom a mnohých ešte pamätihodnostiach svätojánskych; ale viedlo by to priďaleko. Obmedzil som sa na veci najdôležitejšie. Len predsa jeden dar svätojánsky opomenúť nesmiem: prvý zväzok knižnice česko-slovenskej, ktorý priniesol Bottove zobrané spevy, s prílohou dvoch Fajnorových piesní, tu už všeobecne obľúbených, na slová z „Cymbálu a huslí“. Len teraz, keď vidíme súbor poém Bottových, javí sa nám autor v plnom svetle svojho významu. Pozoruhodné básne po rozličných starších ročníkoch časopisov našich, poznamenané prostým B. alebo vôbec neoznačené, javia sa byť plody nášho Janíčka; básnická i estetická hodnota všetkých jeho spevov stavia ho v histórii literatúry slovenskej hneď na tretie miesto: za Sládkovičom a Samom Chalupkom. Kto neverí, nech prečíta si dôkladne nového Jánošíka (upozorňujem najmä na spev I, II, pieseň „Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju“ v speve III, ozajstný triumf národnej piesne, na reflexiu v speve V, na spev VII a VIII); nech preskúma krásy balád a povestí národných v II. oddiele knihy (tu najmä básne „Báj Turca“, „Povesť bez konca“, „Žltá ľalia“ (azda najpodarenejšia z nich) a „Margita a Besná“); nech pozrie si bližšie v III. odseku zbierky znamenite podarené básne „Čierna hora“ a „12. január 1870“ (k otvoreniu slovenskej kníhtlačiarne); nech zahrúži sa konečne v časti IV do neprekonateľných krás „Piesní vojenských“ — i zovňajšou formou, rytmicky najdokonalejších z celého zväzku — a prečíta ešte príležitostnú „Na šesťdesiatročné jubileum A. K.“ Zjaví sa mu ladný obraz o poetovi našom a prisvedčí mi, že skladby tieto zaručujú mu prisúdené miesto. — Zároveň so zväzkom týmto vyšla brožúra Rud. Pokorného, redaktora spomenutej knižnice, „O literární shodě česko-slovenské“. Preberá prehľadne všetky mienky pro et contra od r. 1846.

Pôvodne zamýšľal som prebrať dnes ešte nové plody českej beletrie; ale pretože dochodí miesto, zakončím bilanciou, ktorá hodí sa síce veľmi málo k radostným dňom práve minulým, nemôže sa však už odkladať. Sú to nové, azda ani nezarastlé ešte hroby českých pracovníkov duchovných.

Podľa časového postupu prvého vyniesli na cintorín olšiansky dr. Frant. Novotného (1839 — 1880), mučeníka českej vedy na fakulte lekárskej. Fr. Novotný pracoval veľmi pilne v obore svojom a pri výhodnom postavení hmotnom bol by sa stal dôstojným nasledovníkom veľkého Purkyňu. Prednášky jeho boli vždy hojne navštevované, bol obľúbený u všetkých českých poslucháčov svojich, a predsa môžeme povedať, že v pravom slova zmysle umrel hladom. Od roku 1867 domáhal sa suplentúry fyziológie na fakulte medicínskej — a do smrti svojej márne. Ako súkromný docent nútený bol zápasiť s hmotnou biedou, a keď i dostal niekedy malú subvenciu po dlhom vymáhaní, vrhli sa lichvári jeho na ňu ako kŕdeľ lačných supov. Z toho stal sa zádumčivým samotárom, stránil sa ľudí, ba i priateľov svojich, hoci prednášal neúmorne do posledných svojich dní. Smrť bola milosrdnejšia k nemu než ľudia — umrel na prechádzke v háji Chuchelskom.

Kolega jeho dr. Ceyp z Peclinovca (1832 — 1880) bol známy v peknom písomníctve básnickou zbierkou „Zvuky večerní“, ako bol vôbec horlivým spolupracovníkom Mikovcovho „Lumíra“. Redigoval tiež „Časopis českých lékařův“ a spísal mnohé dôkladné štúdie z vedeckého oboru svojho. Bol rodoľubom vrelým a povahou tichou, milovanou každým.

I staručký veterán českého literárneho znovuzrodenia, Ján Vlček (1805 — 1880), odišiel po dvoch predošlých. Pod literárne práce svoje, z ktorých najdôležitejšia je preklad Homérovej Iliady, podpisoval sa pseudonymom Vlčkovec, Vlčkovský ap.

Temer súčasne s ním umrel J. O. Veselý (1854 — 1880), nadaný dramatik z najmladšieho dorastu literárneho. Známy je svojím libretom k Dvořákovej opere „Šelma sedlák“ a za najpodarenejšiu prácu jeho platí veselohra „Na kolbišti literárním“.

Starca a mladíka tohto nasledoval J. J. Stankovský (1844 — 1880) v mužnom veku svojom. Bol spisovateľom pre širšie vrstvy ľudu, písal neúnavne, so zimničným chvatom, a keď i neznesú všetky práce jeho prísnej literárnej kritiky, nájdeme v tom dlhočiznom rade drám a románov dosť prác veľmi pekných. Tak napríklad: „Malý král“, jednoaktová veselohra cenou poctená, a i., a z románov najmä zo života divadelného čerpané romány „O slávě herecké“ a „Vlastencové z boudy“.

Svet hudobný vzácnu silu stratil v MUDr. Norbertovi Javůrkovi (1839 — 1880). Pomínajúc iné skladby jeho, uvádzam len objemnú zbierku prostonárodných piesní moravských, ktoré zobral a opatril krásnym klavírnym sprievodom. Celá bohatosť moravskej piesne javí sa nám už v I. zväzku, vydanom r. 1877 v Prahe Maticou hudebnou. Druhého nedočkal sa nadaný skladateľ; umrel v Splite v Dalmácii 29. januára t. r. ako vojenský lekár v choromyseľnosti.

Napokon stratili sme my nadaného šuhaja, bystrozrakého pozorovateľa a neobyčajne šťastlivého posudzovateľa našich pomerov, života i všetkých snáh v Hynkovi Babičkovi (1857 — 1880). Málokto znal a pochopil snaženie slovenské i celý život tak dôkladne a rýchle ako zvečnelý. „Teoretizovať — to trafí každý; ale choďte ta, presvedčíte sa o potrebách Slovenska“, hovorieval vždy, keď počul plané frázy o Slovákoch z úst mnohých, ba premnohých „teoretikov“ tunajších. Škoda, večná škoda tej bystrej, jarej, znamenitej hlavy, že vychladla tak predčasne! Svojím bystrým úsudkom a jasným rozhľadom bola by výdatne pomáhala postaviť a upevniť most medzi dvoma bratmi, ktorý by tak radi rozbúrali mnohí kuvici, hádžúci blatom po tej šľachetnej hlave a vrelom srdci, odpočívajúcom na pustom cmiteri zlínskom.

Pomník živý v srdci našom bude ešte trvácnejší než žulový, ktorý postaví mu nad mohylu jeho Moravská beseda. Kiež by sa vyplnilo aspoň posledné slovo druha jeho, ktorý zaspieval mu nad holým rovom: