ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 20. októbra 1890

Jeseňou skrsol zas nový literárny, umelecký i nakladateľský ruch. Spisba i koncertná sieň, výkladné obloky i divadlo ožili.

Hlasne znejú v literárnej i čítajúcej verejnosti českej mená Tolstého a Byrona. Preklady Tolstého spisov siedmym zväzkom vydania Ottovho („Dekabristi“, „Smrť Ivana Iljiča“, „Spoveď“, „V čom moja viera“) a štvrtým zväzkom vydania Šimáčkovho (posledný diel „Vojny a mieru“) i drobnými ľudovými rozprávkami sú zatiaľ ukončené. Možno predpokladať, že vysoký realizmus najväčšieho románopisca nášho storočia neostane bez hlbokých účinkov na domácich pisateľov: ako kedysi Hálkovi čítanie Turgeneva otvorilo nový svet a zrodilo najcennejšie kusy jeho novelistiky, tak i teraz Tolstoj bude tu prechodiť v krv a mäso — takému umeniu nemožno sa ubrániť. Zato tuho pretriasajú sa jeho mienky náboženské a mravné, ktoré v celej ich veľkoleposti, ale i prísnej jednostrannosti ukazuje „Kreutzerova sonáta“, nedávno vytlačená vo všetkých temer európskych rečiach (český preklad tu skonfiškovali), a skoro za ňou poslaný „Doslov“. Nielen lekári, ktorí v tomto diele zasa zle obišli, i veľa druhých mysliacich ľudí čuduje sa neohrozenej dôslednosti ruského apoštola, ktorý všetko zriadenie terajšej spoločnosti, i to, čo vyteká z prirodzenej nezmeniteľnej povahy ľudskej, je hotový žertvovať svojmu ideálu dokonalého človeka.

Z Byrona vyšiel podarený dvojitý preklad „Hebrejských melodií“ od Vrchlického a Sládka, a najmä druhý prekladateľ znamenite utrafil tón pôvodiny. Ostatné v českom jazyku posiaľ nejestvujúce verše veľkého lyrika dvaja títo literáti spolu s Krásnohorskou a Durdíkom chystajú vydať čo najskôr. Dr. Josef Durdík dal znova vytlačiť svoju štúdiu „O poesii a povaze Lorda Byrona“, vyšlú v prvom vydaní pred dvadsiatimi roky, svieži plod bystrého úsudku a peknej literárnej charakteristiky.

Pri takýchto podarených, napriek všetkej učenosti ľahko a slobodne písaných dielach, ako je Durdíkovo, prichodí sa čudovať, že môžu sa zjaviť knižky, ako je napr. „Přehled dějin literatury anglické“, tiež od univerzitného profesora dr. V. Mourka. Všetko, čo Nemci už pred polstoročím odložili, nájdeš tu pospolu: látku na formálne priečinky a paragrafy rozsekanú, stránkové zoznamy suchých mien a dát, a chudobné, v zlom zmysle profesorské úsudky o jednotlivých dielach bez najslabšieho šľaku povedomia o tom, že historik spisby má po istý stupeň byť i umelcom, aby čitateľovi mohol postaviť pred oči plastickú literárnu fyziognómiu. To možno i v stručnom prehľade niekoľkými slovami. Proti čudnej klasifikácii Mourkovej a namyslenému tónu jeho písania (o Tainovi napr., jeho epochálnom francúzskom diele nového literárneho dejepisectva, čítame na str. 7, že „nadělal mnoho hluku“) spravodlivo ohlásil sa Vrchlický v besednici „Hlasu národa“, a keď urazený pôvodca „Přehledu“ replikoval, hryzavou duplikou znamenite ho prikryl.

Tainove zásady prvý raz na dejiny poézie českej aplikoval gymnaziálny učiteľ domažlický Ján Voborník v ukážke zo svojho spisu „Pohledy do novočeského básnictva. Pokus o příspěvek ke skutečným dějinám českého básnictva“. Niekoľkým stránkam úvodu k tejto robote nemožno odškriepiť smelý, nový úsudok a talent k literárnohistorickým perspektívam. Reč trpí ešte trochu manierou novofrancúzskych esejistov, pokus však je sympatický a veľmi potrebný opustenej historike literatúry českej. Srdečne sa tešíme celej práci!

Domáca beletria sa rušia. Pravda, sú to najviac zozbierané veci z časopisov, vychodiace vo forme knihovej. Najmä spisy Jiráskove u Ottu napredujú rezko. Najpodarenejší jeho plod, pamiatke Boženy Němcovej pripísaný historický obraz „Psohlavci“, vyšiel u Šimáčka už v treťom vydaní — škoda, že nie za lacnejší groš. „Kabinetní knihovna“ doniesla Preissovej „Povídky“ opäť z látky ľudovej; „Králuša“ páči sa z nich najlepšie. Ladislav Stroupežnický začal u Bursíka a Kohouta vydávať svoje vybrané humoresky a charakteristiky „Z Prahy a venkova“; on vedľa Herrmanna je iste najlepší pozorovateľ veľkomestských i malomestských žánrov. Dramatické diela Vrchlického došli už k zväzočku dvanástemu, k veselohre „Midasovy uši“. Je práve na repertoáre Národného divadla a chvália si na nej jemnú myšlienkovú časť, ktorá však scénickú stránku tisne do pozadia. Dlhý rad svojich prekladov Vrchlický rozmnožil výborom z talianskych básní Carducciho, kde v úvode odôvodňuje i svoj nový zaujímavý pokus: antické metrum napodobniť čistým prízvukom. Vidno, že presvedčenie o neprirodzenosti časomiery pre živý jazyk šíri sa vždy viac a viac. Carducci je vzácny poeta, jeden z najmodernejších, a jeho verše v preklade Vrchlického zachovali všetku svoju silu. Na ukážku prepisujem originálny sonet „Vůl“:

Silná myšlienkou je i najnovšia pôvodná knižočka veršov Vrchlického „Hlasy v poušti“, politická a časová to poézia čistého zvuku. Ťažko povedať, ktorý z tých dvadsiatich dvoch sonetov je najkrajší. Základný akord iste zneje z „Creda“:

Jeden z literátov českých, ktorý, pravda, svojím spôsobom celý pohnutý život posvätil tejto idei, odišiel práve navždy. Dňa 18. t. m. uložili s veľkou slávou na Vyšehrade Josefa Friča. Meno jeho dobre znali aj u nás, ako účastníka Hurbanovej dobrovoľníckej výpravy roku meruôsmeho. Osobnosť Fričova v živote verejnom i literárnom v Čechách bola z najtypickejších. S Máchom, Sabinom a Nebeským patrí k českým romantikom význačného rázu a romantikom zostal i v živote do ostatného dychu. Život jeho je samá protiva. Štyridsať rokov účinkoval literárne, a ťažko vybrať jediné z jeho mnohých diel beletristických, publicistických alebo náučných, ktoré by ho bolo prežilo. Videl celú Európu: bojoval v Uhrách a sedel v pevnosti sedmohradskej, žil ako politický vyhnanec v Paríži i Berlíne, Petrohrade i Carihrade, Londýne i Záhrebe, a životné skúsenosti jeho neuspeli premeniť ho ani o vlas; ostal romantikom v poézii, radikálom v politike, národovcom v rojčivom duchu z roku 1848. Slovákov mal veľmi rád; o Ľudovítovi Štúrovi rozprával so zbožným oduševnením. Spoločníka nad neho nebolo. Vrstovníci moji z liet univerzitných iste budú sa pamätať na nejeden večer v Augustínyho vtedajšej Uhorskej vinárničke, keď Frič zanôtil si s mladíckym ohňom niektorú slovenskú alebo svoju obľúbenú vojenskú „Osumnáctá chasa, jaká je to krása“. Nik by nebol povedal, že ten muž s dlhými havraními vlasy, mocným kovovým hlasom, strmým krokom, ako ho ešte nedávno vídali ulice pražské, zavŕšil šesťdesiaty prvý rok života. V lete pýtal si odo mňa Štúrove „Spevy a piesne“; chcel napísať svoje rozpomienky naň a prehovoriť o jeho poézii. Ale smrť prekazila jeho úmysel — iba ak niečo azda zanechal v pozostalosti rukopisnej.

Končím dnes pod účinkom čarovných husiel Františka Ondříčka, komorného virtuóza a uznaného kráľa huslistov európskych, ktorý po tieto dni v Národnom divadle, vždy do posledného miestečka vypredanom, slávi triumfy svojho umenia. Technických prekážok preň niet: s bravúrou prednáša najťažšie diela Beethovenove, Paganiniho, Mendelssohnove, Čajkovského. Hlboko vniká do ducha skladieb klasických, dosahujúc ideál skladateľov. O jeho sladkej, plnej kantiléne, o ťažkých, úžas odborných znalcov vzbudzujúcich pasážach a flažoletoch hovoriť bol by zbytok: každý, odborník i laik, po prvom takte cíti, že pred ním stojí geniálny umelec, ktorý v svojej dŕžave je pánom neobmedzeným.