ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Zlatej Prahe v júni 1880

Literatúra česká môže byť hrdá na svojich beletristov. Je ich kruh statný a každý jeho člen je individualita vyvinutá, vzácna. Všetci sú v plnej sile svojho rozkvetu od fantastického Zeyera, mohutnou, temer orientálnou fantáziou obdareného idealistu, až po protinožca jeho, Arbesa, chmúrneho, realistického vo všetkom, že stáva sa niekedy až suchým, unavujúcim.

Od času posledného referátu nášho z oboru peknej prózy nahromadilo sa nových spisov mierou netušenou. Obzrieme si ich úhrnne podľa jednotlivých spisovateľov.

Július Zeyer vydal v poslednom čase beletristické diela tri: „Báje Šošany“, „Novely“ a druhé vydanie románu „Ondřej Černyšev“. V „Bájach Šošany“ spisovateľ vzal si za látku východné mýty a pôvod ich vzniku vykladá v úvode, ktorý sám svojou veľkolepou obraznosťou a krásou reči priamo uchvacuje. Prvý mýtus, „Smrť Evina“, má látku biblickú, jednoduchú síce, ale v pojatí Zeyerovom znamenitú, je to takrečeno apotéoza Evy ako matky. Jedna z najlepších vlastností Zeyerových, krajinomaľba, je skvostná, všetko mihoce sa farbami nádhernými a pritom neunavuje, nepresycuje. Nasledujúca báj, „Král Menkera“, deje sa v Egypte, u posvätného Nílu, v čase faraónov. Opäť líčenie znamenité, najmä prírody, je prvou vlastnosťou tejto mýtickej rozprávky. Niektoré výjavy, ako preskvostné líčenie plavby do Bubastis, hodné sú štetca prvých maliarov. Posledné číslo zbierky, indická báj „Tilottama“, je zdramatizované. Tu básnik dostúpil svojho vrcholu. Veľmi šťastlivo vybraná látka, vypracovanie jej, charakteristika, scenéria, líčenie, dialóg i reč poetická, ticho prúdiaca, a predsa velebná ako oceán — všetko splýva harmonicky vo vzácne dielo umelecké. Kniha „Báje Šošany“ je v literatúre domácej dosiaľ bez páru a sotva dostane sa nám tak hneď inej, ktorá by s ňou závodiť mohla. — „Novely“ (diel I) obsahujú zasa tri práce: prvé dve z roku 1874, tretiu z roku 1876. Zbierku otvára „Jeho svět a její“. Hneď zo začiatku púta nás tu podarené líčenie sveta malomestského, tých malých velikánov, ktorí tvoria verejnú mienku a vynášajú anatémy nad hlavami ako najsuverénnejší samovládcovia. Partie tie spisovateľ črtal s patrnou chuťou a humorom. Povahopis malej Gabriely, hrdinky novely či romaneta (ako bola nazvaná prv), je krištáľove jasný, umelecky dokonalý; i muž jej — slabúch, švihák veľkomestský, ale srdca neskazeného, pani de Dorval aj iné menej dôležité osoby vylíčené sú dokonale. V „Miss Olympii“ (druhá práca zbierky) prevláda opäť krajinomaľba a reflexia. Prvá skveje sa sýtymi, ohnivými farbami a krásny ten kraj taliansky, vody, ostrovy, vily a večná jeho zeleň kmitajú sa dlho po prečítaní čitateľovi pred očami, utešené obrazy a porovnania nechcú zmiznúť. Z dojemného konca „Miss Olympie“ zrejme vyznieva Zeyerov mysticizmus, ktorý v novších plodoch jeho, bohužiaľ, zvŕhať počína sa v nešťastný špiritizmus, pravda, na veľkú ujmu umeleckej hodnoty prác spisovateľových. „Xaver“, posledná novela zbierky, je pojatá i vyvedená z celej knihy najšťastlivejšie. — Román „Ondřej Černyšev“ je všeobecne známy ako dielo ceny nevšednej. Je preložený do ruštiny, taliančiny a iných rečí a stretáva sa všade s vrelou pochvalou a uznaním. Dej jeho je z časov ruskej cárovnej Kataríny II., a hlavnou osnovou jeho je milostná epizóda z mladších rokov tejto panovnice. Vedľa postavy Kataríninej púta najmä prekrásna postava devy Angrafény, pôsobiaca dojmom čarovným. Vôbec Zeyer, ako sa nám tu javí, nachodí vždy farbu i pre temnotu posledných jej záhad; situáciu najzávažnejšiu psychologicky prehĺbi i dramaticky vyvrcholí; nájde vždy zvrchovaný výraz pre tragiku života v jeho jasaní i v jeho bôli, slovom: hovorí rovno do duše a srdca, ktorým zatrasie až do hlbín najtajomnejších. Má skúsenosť, znalosť života, zná ľudskú hruď tak dôkladne ako lesklé parkety salónov alebo osudy veľkej histórie. „Ondřej Černyšev“ stavia Zeyera medzi prvých historických románopiscov českých.

K nemu dôstojne pristupujú dvaja druhí pracovníci rovnako nadaní a každý z nich zvláštna individualita. Je to Václav Beneš-Třebízský a Alois Jirásek. Prvý od roku 1873 najmä do „Lumíra“ píše svoje historické obrazy a romanetá. Je dôkladným znalcom domácej histórie, ako i znamenitým rozprávateľom a rodoľubom, ktorý najmä slávne storočie XV. a smutné XVI. cení a chápe správne, čo tým väčšmi padá na váhu, keď povážime, že je katolíckym kňazom (v Klecanoch u Prahy). Pre dedinský román jeho „Bludné duše“, uverejnený v lanskej „Osvěte“, bola „Osvěta“ zakázaná v pražskom arcibiskupskom seminári. Prvý zväzok jeho spisov, „V červáncích a lesku kalicha“, neuspokojil pre pochybený, tendenčný, ako sa zdá, povahopis kráľa Václava IV., celkom protihistorický. Zato plnej náhrady dostalo sa nám vo zväzku II, ktorý obsahuje tri obrazy historické: „Z posledních dnů Tábora“ (z r. 1875), „Petr Obrovec“ (1876) a „Ancikrist“ (1878). Posledná práca je najdokonalejšia. Postava hrdinova nevábi síce veľmi, ale zato znamenité líčenie doby, do ktorej dej spadá, so všetkými jej názormi, životom a činy nahradí všetko ostatné, popri pútavom, umelecky uliatom deji. Osnova deja, pekná krajinomaľba, topograficky verná, mohutná scénika a zdarilý dialóg sú hlavnými prednosťami Beneša-Třebízskeho.

Ako Beneš v okolí slánskom a vôbec v Čechách severozápadných, Jirásek pohybuje sa temer výlučne na východe a juhovýchode Čiech s týmže zdarom. Pekný historický román jeho „Slavný den“ (vyd. v „Libuši“ 1879) získal si už hojnej priazne u čitateľstva i kritiky, a historické obrázky „Z bouřlivých dob“ zvýšili len jeho obľúbenosť. Obrázkov je päť, a z nich posledný, najväčší, „Na krvavém kameni“, je zároveň najlepší. Dej jeho z konca minulého storočia, keď české pluky krvou farbili siný Dunaj na hraniciach tureckých, a hrdinské zápasy ich vylíčené sú s dokonalou rutinou a celý dej obostiera milá, klasická prostota Jiráskova, ktorá nevzrušuje síce ani neuchvacuje, ale dojíma, takže čitateľ pútaný je ustavične k riadkom jeho ako v čarovnú sieť a neustane, kým posledná stránka nedokončí rozprávanie. Lahodný tento sloh je i Benešovi-Třebízskemu vlastný a vôbec ťažko povedať, komu z týchto dvoch ušľachtilých novelistov a románopiscov historických náleží prednosť.

Prichodíme k románopiscovi, ktorého právom nazvali „Šumavským Homérom“. Vydanie zobraných spisov A. V. Šmilovského bolo už dávno literárnou potrebou, znamenité diela jeho naplnia nie menej než pätnásť veľkých zväzkov. „Kmotr Rozumec“, „Martin Oliva“ a „Parnassie“ sú perly jeho vzácneho pera a poslednou z nich začínajú sa jeho zobrané spisy. Šmilovský je dokonalý realista; nezvrhá sa ani v prehnaný, ošklivý naturalizmus, ani vo formálny idealizmus. Každá figúra, každý typ ním líčený je ozajstný, vzatý zo života, práve tak každý jeho dej, a podľa toho je, pravda, tiež líčenie krajiny a kresba charakterov. Táto posledná je virtuózna vždy a všade. Vezmime si len najnovšiu prácu jeho, román „Nebesa“ v „Osvěte“ tohoročnej, a tam postavy mladej guvernantky Jenny Kučerovej, alebo starého farára Cvoka, alebo pendant k nemu starého Pišvejca v „Starohorskom filosofovi“ (v „Osvěte“ roku 1877), a priznáme to plnou mierou. „Parnassie“ je látkou i dejom zo Šumavy, zamilovaného kraja básnikovho. Povahopis i psychologická kresba charakterov vôbec dokazujú i tu, kde je hlavná sila i majstrovstvo Šmilovského. Reč vo všetkých jeho prácach je dokonalá, jadrná, vzatá rovno z ľudu, plná znamenitých zvláštností, obratov, prísloví i porekadiel ako u nášho Janka Kalinčiaka, lenže formálne a umelecky ešte omnoho dokonalejšia.

K Šmilovskému nie tak plodnosťou ako vlastnosťami svojimi pristupuje Ferdinand Schulz, prvý český historik literárny. Už „Starý pán z Domašic“, vlani vydaný, a súčasne v „Osvěte“ uverejňovaný román „Dle přírody“ príjemne vzrušili každého priateľa literatúry domácej, a „Povídky“ jeho, ktorých I. zväzok priniesla tohoročná „Matice lidu“, potvrdzujú len nádeju vtedy vyslovenú, že Schulz ostane medzi prvými ozdobami českej novej beletrie. „Mladá žena“ a „Rok v Praze“ sú názvy prác v zväzku tomto obsažených (z mladších rokov spisovateľových pochádzajúcich), a vyznávame, že nedojala, neuspokojila nás tak hneď nejaká práca beletristická ako „Mladá žena“. Motív celkom prostý, temer každodenný, hlboká charakteristika v niekoľkých slovách, jemné vypracovanie do najmenších odtienkov, v niekoľkých vetách, roztrúsené ako zlaté zrnká po sviežej zeleni, veľké životné pravdy a jasná, tichá, ako krištáľ priehľadná reč pôsobí na čitateľa neodolateľne. O slohu Schulzovom vie každý, že mu rovného v dokonalosti a kráse slovesnej nájsť treba.

Mladý, znamenite nadaný novelista Fr. Herites vydal tiež v posledných dňoch obsažnú zbierku svojich arabesiek a kresieb. Základný tón temer všetkých čísel knihy jeho je pesimistický, ale neskúsené oko nezbadá toho pre vonné kvieťa líčenia a usmievajúce sa vnady, ktoré hľadia na nás z každého rozkošného obrázka. Dej maličký, kratučký, niekedy len jeden výjav, podaný niekoľkými slovami, ostrými črtami, rečou ľahunkou, formou žiarivou, oslňujúcou, v akej kocháme sa u Svatopluka Čecha a všetkých lepších novelistov českých v novšej dobe. Vidno, že Herites má tenže smer ako majster, za ktorým neodškriepiteľne kráča, hoci i Neruda i starší novelisti domáci (Tyl, Rubeš, Marek) odchovali ho plody svojimi. Žánre „Rodina pána kontrolóra“, tklivý kus zo života úradníckej rodiny, a „Šípy Amorovy“ blížia sa najlepším skladbám Svatopluka Čecha. Menujeme ešte len práce „Bratří a sestra“, „Maloměstské studie k románu“ a z italských kresieb obrázky „Model“ a „Román malé Idunky“, práce vskutku skvelé. Herites je úplným realistom, u neho, ako u všetkých znamenitých súdruhov jeho, čistý realizmus snuje dej svoj na riešení problému psychologického a kresby jeho zo stránky formálnej sú pravé kúsky kabinetné.

V posledných dňoch pripojilo sa k zvučným menám týmto nové: R. E. Jamot (dr. Thomayer) vydal zväzok kresieb v žánri novelistiskom a nazval ich „Příroda a lidé“. Dobre povedal jeden z posudzovateľov knihy, že ju písal prírodospytec i poeta. Veľkomeštiakovi obrázky tie nahradia temer prírodu i pôžitok z nej plynúci. Spisovateľ vodí nás po lúkach, horách, rybníkoch, potokoch i močarinách v každom čase, za svitu, sotvaže sa brieždi, i za mraku, v lete, v jeseni, na jar i v zime, dívame sa na boj malých tvorov, ich prácu, usilovanie i radosť, vidíme chrobáky, vtáčiky, ryby i kvety v ich domácnosti a pritom cítime vôňu jari, šťavnatú zeleň, ba i šumot jedliny, hukot a trblietavý lesk vody i opäť sychravú hmlu jesennú. Známe to temer všetci, a jednako sa divíme pravdivosti i sviežosti kresby i farieb a elegantnému slohu. Druhá časť knihy, kde spisovateľ líči typy z ľudu, je niemenej zaujímavá. Vcelku nemá kniha Jamotova predchodcov v literatúre českej a je v obore svojom vzácnosťou.

Napokon nám treba zmieniť sa ešte o dvoch nových publikáciách Holečkových, z ktorých druhá nepatrí síce do beletrie, ale jednako ju sem priradíme. Sú to „Černohorské povídky“ (diel I) a „Za svobodu“ (diel III). V prvej knihe vidíme päť roztomilých noviel, látkou z junáckej Čiernej hory, ktoré vyznačujú sa všetkými peknými vlastnosťami dobrej rozprávky: plastikou v líčení, podarenou invenciou, vďačnou látkou, znamenitou rečou a tým vždy junáckym, bodrým tónom, ktorý hlaholí nám zo všetkých prác Holečkových. Zdravý humor korení všetky temer čísla. Ak máme klasifikovať, primát prislúcha novele prvej, „Bitva u Fundiny r. 1876“ a rozkošnému žánru „Stane“ hlavne pre peknú charakteristiku devíc čiernohorských. III. diel spisu „Za svobodu“ líči význam bitky u Vučidolu a pokračuje v scénach z bojovného života Čiernohorcov v Hercegovine. Čierna hora so svojimi pomery politickými, štátnymi i sociálnymi leží pred nami jasne ako v zrkadle. Koľké veci pojímame cele ináč než predtým! Je to ozajstná „Sparta Slovanov“. Realistické líčenie pretkávané božským, večne sviežim humorom (viď len kapitolu „Černohorský zázrak“) a pekná jadrná reč sú prednými vlastnosťami znamenitého toho diela, ktorého IV. zväzok prinesie junácke epizódy zo života najlepších junákov čiernohorských (Marka Miljanova, Peka Pavlovića, Miljana Vukotića a i.), život na Cetinji a opis čiernohorského školstva.

Pre úplnosť zmienime sa stručne ešte o zbierkach starších v obore beletrie. Stankovského posmrtný román „Dobrodruzi“ je určený a písaný opäť pre široké obecenstvo. Blížiaca sa smrť nedovolila spisovateľovi, pracujúcemu so zimničnou rýchlosťou, aby dielo umelecky prehĺbil a vypiloval. Ale i tak, ako je, vykoná mnohé služby dobré a horúcim svojím zápalom a láskou k rodnej zemi utvrdí nejedno vnímavé srdce v úprimnom rodoľubstve.

Podobnou knihou zo stanoviska umeleckého sú Stroupežnického „Rozmarné historky“, humoresky určené pre zábavu a veselé zasmiatie, a v tom sa cieľa neminú. Trvalejšej ceny v nich niet.

„V mraku a světle“ od Václava Beneša-Šumavského (red. „Morav. Orlice“), ešte vlani vydané, sú arabesky pekným, ľahkým slohom písané, plné hlbokého citu a ušľachtilej tendencie. Najmä tie, ktoré osnované sú na látke zo života pražského, sú veľmi originálne a šťastné! Taká je napríklad arabeska „Svatopeterský doktor Faust“ alebo „Hoši z osmnácté chasy“ a i.

Tým by sme boli stručne oboznámili slovenské obecenstvo s najnovšími knihami peknej prózy českej. Nech siahne po ktorejkoľvek, všade nájde mnoho vlastností znamenitých a pozná, že literatúra bratov našich má takých šťastlivých románopiscov historických ako sociálnych, salónnych, konverzačných alebo spisovateľov románu dedinského, že má dokonalých žánristov a novelistov vôbec, za akých by sa nezahanbila ani literatúra svetová. Kto vec sleduje a zná, nebude to pokladať za hyperbolu.

Dnes len ešte chcem oznámiť čitateľstvu, že vlny priazne, ktoré za posledných časov rozihrali sa na mori vzájomnosti česko-slovenskej, príbojom svojím šíria sa už i za medze kráľovskej matičky Prahy. Sprevádzaní priateľmi veci slovenskej, spisovateľmi Rudolfom Pokorným a Josefom Holečkom, vyšli sme si (všetka Slovač v Prahe na vysokých školách študujúca, niekoľko Moravanov i jeden brat Juhoslovan) dňa 5. júna do Heřmanova Městce a stadiaľ do staroslávnych Pardubíc. Prekrásne okolie městecké nemohlo nemať účinku na nás všetkých a skvelé pohostenie znamenitých jeho obyvateľov dovŕšilo radostný dojem. Keď zaznela trávnica v besede občianskej, zahlaholili zvuky slovenských, chorvátskych i srbských prípitkov, zahrmelo Chalupkovo klasické „Mor ho!“, ktoré s utajeným dychom počúvala zhromaždená inteligencia, rozprúdila sa zábava taká iskrenná, vrelá, nenútená, že len junácke „od zeme“, tanec náš tu dosiaľ nepoznaný, mohol stupňovať ešte všeobecné oduševnenie. V Městci pobudli sme tri dni, videli na vychádzke, veľkolepe usporiadanej, hrad Lichnicu, z ktorého je čarokrásny výhľad ďaleko na východ i juh; videli sme Pardubice, kde prijala nás opäť s opravdivou slovanskou pohostinnosťou národná inteligencia s mešťanostom, reál. profesormi a riaditeľom Jahnom (spisovateľom a básnikom českým) v čele; videli sme hrad Kunětický a z neho zasnežené končiare vrchov krkonošských so Snežkou v mohutnom strede; a tu na tých velebných rozvalinách, kde hojné upomienky historické, slávne i neslávne, derú sa do hlavy, dumali sme opäť a opäť nad tým milokrásnym krajom, kde zlatozelené šíre polia, posiate chumáčmi lesov, pretkané striebornými vodami, biele dediny s belasým dymom z ich komínov vystupujúcim a šíre úrodné nivy ťahajú sa až k temným vrchom obzor lemujúcim, že i my máme kraj doma raju podobný, zem krásnu, ale nešťastnú, neskonale nešťastnú! — — —