ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha vo februári 1880

Žijeme čas jubilejných slávností. Nie je tomu dávno, čo veľký reformátor hudby českej, Bedřich Smetana, slávil svoje päťdesiatročné jubileum, kde celý národ vzdal mu takú hlbokú úctu, prejavil dôkazy takej vrelej lásky a oduševnenej vďaky, že nepamätáme hneď takých významných manifestácií. Dňa 21. t. m. oslávi Umělecká beseda nezapomenuteľnú spisovateľku večne sviežej „Babičky“, Boženu Němcovú, na šesťdesiatročnú pamäť jej narodenia. Skoro potom, dňa 24. februára, pripadá päťdesiatročná pamiatka narodenia najväčšej spisovateľky českej, Karolíny Světlej. A napokon venuje Moravská beseda slávnostný večer kniežaťu poetov slovenských, Andrejovi Sládkovičovi, svätiac šesťdesiatročnú pamiatku jeho narodenia. Poriadateľstvo sľubuje si skvelé vydarenie večera, ku ktorému prispejú najmä čarokrásne piesne nášho Fajnora, prednesené prvými silami umeleckými. Je to opäť potešiteľný krok k vytúženej vzájomnosti slovensko-českej.

V literatúre je živo, ako obyčajne v zimnej sezóne. Poteší to zaiste každého, že konzumuje sa toľké kvantum spisov, zväčša dobrých. Časopisom dostalo sa niekoľko prírastkov, a pretože sme neďaleko začiatku roku, nebude vari škodiť, keď pozrieme si ich celoročnú činnosť.

„Osvěta“ dospela k svojmu desiatemu ročníku a môže veru pozerať na vykonanú posiaľ prácu s pýchou. Je v nej uložený leví podiel produkcie za posledné decénium, je v nej kus literárnej histórie najnovšej doby, je vôbec nevyhnuteľným vodcom každému, kto chce vidieť, čo a ako produkuje sa v Čechách najmä na poli literárnom. Z minulého ročníka uvádzame najmä dva znamenité články dr. Perwolfa, profesora na univerzite varšavskej, a to: „Slovanská myšlénka na Rusi“ a „Slovanské hnutí mezi Poláky r. 1800 — 1830“. Perwolfove články číta každý s pravou rozkošou. Ďalej upozorňujeme na dve práce z oboru románu, sociálny román „Rodinná sláva“ od Ferd. Schulza, najprednejšieho literárneho historika českého, a prekrásny dedinský román „Bludné duše“ od Václava Beneša-Třebízskeho. Napokon vynikajú popri Heydukovej novej idyle „Oldřich a Božena“ v ročníku tomto bohaté a veľmi dôkladné literárne kritiky, ktoré čítali sa všade vždy s nedočkavým chvatom.

„Květy“ splnili nádeje kladené do nich pri vzniku a osvedčili sa byť dôstojným pokračovaním „Květov“ Hálkových. Mnoho článkov zaujímavo písaných od prvých českých spisovateľov a vedomcov, znamenité básne Čechove, Heydukove, Krásnohorskej, senzačný dlhý román Hellerov zo života ruského „Král stepi“, bohaté rozhľady po všetkých literatúrach svetových — to všetko je pravou ozdobou literatúry domácej. Pekné ilustrácie zvyšujú len dobrý dojem, ktorým pôsobí každý nový zošit tohoto veľmi dobrého časopisu.

„Světozor“ získal mnoho zmenou redakcie. Primus Sobotka vedie ho smerom určitým, ušľachtilým, pestuje všestranný obzor literárny a dbá predovšetkým o pekné obrazy, kreslené umelcami domácimi. Slovom, časopis je na najlepšej ceste stať sa prvým ilustrovaným časopisom českým.

„Lumír“ vytrvale drží sa svojho exkluzívneho stanoviska a dbá veľmi pečlivo, aby nevkĺzol nikto cudzí do ustáleného už kruhu spolupracovníkov jeho. Ale i v tejto svojej výlučnosti je bohatým, hoci jednostranným skladom dobrých plodov najnovšieho českého básnictva i beletrie. Ako zvláštnosť treba uviesť, že je výlučným orgánom Jaroslava Vrchlického, od ktorého nedočíta sa človek inde básne za celý svet, že pestuje zvláštny druh lyrických kritík, kde píšu sa básne o básni, polemizuje sa, robia sa osobné narážky často veľmi nemiestne a smiešne, a najmä nabok odkladá logiku a estetické zákony, a že v časopise ostentatívne ignoruje sa všetko slovenské preto, lebo ujímajú sa veci našej ľudia, ktorí nie sú „Lumíru“ celkom pochuti.

„Česká včela“ je časopis pre pospolitý ľud, a preto právom pestuje najmä novely pôvodné i preložené. Ale neprávom pojíma na listy svoje špatné obrázky, ktoré kazia vkus ľudu, lebo sú kreslené niekedy tak mizerne, že človek nevie, či sa smiať, alebo zaplakať nad nimi; a neprávom dopúšťa, aby stály jej kritik, Bohuslav Čermák, váľal tam tiež stále barany.

„Koleda“, jediný krasoumný časopis na Morave, zdokonalila sa minulého roku znamenite. Zasluhuje neobmedzeného odporučenia najmä pre svoje zdravé kritiky, nijakými pohľadmi neviazané a prísne spravodlivé, hoci sa neľúbia istým ľuďom.

Dostali sme i prírastok k časopisom beletristickým, ktorý sa menuje „Ruch“. Ako sa ukázalo posiaľ, nemá cieľa, a neni ho treba: uberá darmo pôdu dobrým časopisom druhým.

Nakladateľ začal tiež vydávať 1. októbrom m. r. pedagogický časopis „Paedagogium“, čo je jedna z jeho šťastných myšlienok. Dr. Lindner, redaktor časopisu, je výtečným filozofom a vychovávateľom zároveň, a udržiava časopis na úrovni modernej vedy.

Napokon vydal nakladateľ tento 1. číslo „Věstníka bibliografického“, znova založeného, ktorý sa nám ľúbi (má i čiastku slovenskú) až na ominózny titul „Urbánkův věstník bibliografický, redaktor Fr. A. Urbánek, v Urbánkově kníhkupectví“ atď., a tých niekoľko „maličkých“ reklám. Tento zlozvyk mal by prestať, dojem z neho je trápny.

Treba dodať, že hudobný časopis „Dalibor“, vydávaný týmto kníhkupcom, veľmi pekne plní povinnosť svoju a cieľ vytknutý, zdokonaľujúc sa očividne. Píšu tam i kapacity, ako dr. Hostinský, Fibich a iní.

Tým by sme boli hotoví s časopismi, stranou nechávajúc prísne odborné. Dnes obzrieme si ešte diela ilustrované, ktorých počet vzrastá v poslednom čase veľmi. Sú to predovšetkým: „Život zvířat“ od dr. Brehma a „Země a obyvatelé její“ od Hellwalda, teda oba preklady z nemčiny. Každý triezvy človek opýta sa pri týchto nákladných dielach, rozvrhnutých na mnoho zošitov (takže kto ich kupuje, nemôže si kúpiť nič iného, ak len nemá peňazí nazbyt), či by nebolo lepšie, českého mena dôstojnejšie vydávať napr. znamenité cestopisy Kroupove, utešené cestopisy W?nschove, ktorí posiaľ darmo hľadajú nakladateľov? Či by nebolo užitočnejšie vydávať rýchlejšie zobrané spisy výtečnej Karolíny Světlej, ktorých konca nedožije sa azda ani štvrtá generácia? Či by nebolo potrebnejšie dokončiť výborný „Život Jos. Jungmanna“ od Václava Zeleného, ktorý čaká už vyše roka nedokončený? Či by nebolo krajšie vydať konečne dávno sľubovanú „Anthologiu“ či veľkú literárnu históriu Ferd. Schulza, zobrané spisy naozaj českých spisovateľov, ktorí majú zdravé jadro v sebe a nepracujú ustavične akoby v delíriu a honiac sa len za efektom? Či nebolo by naozaj dôstojnejšie vydávať tieto všetky krásne plody, ktoré reprezentujú české meno v cudzine a doma donášajú väčší úžitok, než spisy samy v sebe veľmi dobré, ale predsa len drahé, a preklady — z nemčiny, teda samovoľná germanizácia? V Prahe sú v tom smere zvláštne pomery: každý nepredpojatý to cíti, ale nikto nemá dosť odvahy, aby to povedal verejne. Čo sa týka samých týchto spisov, treba pripomenúť, že dielo Brehmovo je v pomere k Hellwaldovmu dosť lacné, krásne vystrojené, preklad veľmi pekný a len škoda, že najzaujímavejšie veci v origináli, ktoré dotýkajú sa mimochodom istej kasty, vynechávajú sa v preklade. Veda nesmie sa obzerať na to, či je tvrdenie jej niekomu po vôli alebo nie. — Hellwaldov preklad je drahý v pomere k originálu, ktorý je o polovicu lacnejší, až úžasne. Škoda tých horkých študentských grošov, obetovaných naň v Čechách, na Morave, ba i u nás často; škoda tých málo učiteľských šestákov a tvrdo zarobených grajciarov mozoľmi pospolitých ľudí, ktorí dali sa prilákať vyškierajúcimi sa hlavami Indiánov! Koľko dobrých českých kníh mali by za tie peniaze! Skoro to isté tiež platí o „Ilustrovaných dějinách literatury všeobecné“, ktoré vydáva v Plzni nemecký špekulant Steinhauser. Ani tušenia nemá úbohý odberateľ, že za drahé peniaze kupuje odliatky (clichés) nemeckých diel ilustrovaných, ku ktorým skompiloval pán Václav Petrů, známy v tom majster, text z týchže nemeckých diel. Človeku ostane stáť rozum, keď vidí v histórii literatúry vyobrazenia stromu(!) Bambusy Formosy, dievčenských nožičiek(!), všelijakých stĺpov, bojovníkov, zrúcanín a podobné, kde najskôr ešte mohli by byť podobizne spisovateľov, ukážky ich písma, prípadne ich rodné domky. Celé dielo je špekulácia a zaslúžilo by odsúdenia všade. A div nad divy! Tu chváli sa všade, ba i u nás, i v Poľsku, i v Rusku, akýsi Nemec už i o tom napísal, že vraj na ten spis môže byť hrdá(!) česká literatúra. Ten si dal, chudák! Mohol len nazrieť do Corvinovej „Illustrierte Weltgeschichte für das deutsche Volk“,^[7] vychádzajúcej práve v Lipsku u Spamera, a bol by videl, s akou rafinovanou naivnosťou smú sa v Čechách pašovať obrázky z nemeckých dejepisov do českej histórie literatúry. — „Mythologie Řekův a Římanův“, vydávaná už po druhý raz týmže nakladateľom, bola zavrhnutá odbornými znalci ako práca nespoľahlivá a plná chýb. Či bude v druhom vydaní lepšia, nevieme, ale toľko vieme iste, že je napísaná i vydávaná pre obrázky, a nie naopak, ako je to obyčajou všade na svete.

Zmieniť sa nám treba ešte o Stanleyho cestopise „Temnou pevninou“ (preložený je Jakubom Malým), ktorý je veľmi príjemnou lektúrou, poučuje i zabáva, a uznaný je vo všetkých literatúrach európskych za knihu znamenitú. Škoda, že nasledujúci po ňom zväzok „Cestopisnej bibliotéky“ je už zasa preklad z nemčiny. Sme zo zásady proti prekladom z tejto reči. Germanizujú nás dosť bezprostredne, pomáhajme ešte i my ustavičným prekladaním ich spisov, a usnadníme im cestu, otvoríme zadné dvierka záplave, kam votrie sa pomaly, ale isto.

Čo tieto riadky píšeme, vyšiel práve 1. zošit cestopisu „Sedm let v Africe“ (r. 1872 — 1879) od dr. Emila Holuba, slovutného českého vedomca a cestovateľa po Afrike, ktorý nadobudol si v krátkom čase po návrate z ciest svojich mena európskeho. Spis jeho prekladá sa súčasne do viac rečí európskych. Dielo je krásne ilustrované a utešene upravené, i praje mu zaiste každý Slovan najväčšieho rozšírenia. Takými prácami čestne predstavíme sa cudzine, také spisy zanesú slávu mena slovanského do všetkých končín, ale nie pol literatúry nemeckej, za rok preloženej.

Napokon pripomenieme dnes ešte vec jednu. „Slavia“ počala vydávať „Piesne slovenské“, ktorých 1. zošit vyšiel a 2. sa už tlačí, a Rudolf Pokorný s Ad. Heydukom vydávať idú česko-slovenskú knižnicu, ktorá bude obsahovať spisy slovenské i české, týkajúce sa Slovenska, a otvorená bude „Zobranými spevmi“, ktoré spísal slávny náš Ján Botto. Už meno to samo dostačí, tušíme, aby každý syn Tatry, ktorý posiaľ má krv svoju, nezrenegáčtenú, jarú, siahol do vačku a nezameškal opatriť si dielo, rozširovať známosť o ňom všade, kde zneje trávnica, vyzývať k zakúpeniu každého starého i mladého, ktorého cit k svojeti neutlmil posiaľ pustý „záňát“. Keď nemôžeme vydávať si sami čarovné hlasy našich veštcov, vďačme sa aspoň tak bratským vydavateľom, keď si ich zaopatríme. Žaloba na zlé časy nemá tu miesta: zlé časy boli vždy a budú vždy. Máme groše na súkromné zábavy a pôžitky, na veci nepotrebné, majmeže ich i na to, čo nám z našich bied a utrpení ostalo jediného: klasický plod našich veštcov a pieseň nášho ľudu!