ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 20. novembra 1890

Teda už i tu ohlásila sa borba dvoch umeleckých princípov, ktorá hlasne ozýva sa zo všetkých literárnych končín európskych: starého romantického idealizmu s novým naturalistickým realizmom. Ide o to, či umelec, najmä románopisec a dramatik, má vždy iba zbierať a zhŕňať kvety nasnívanej obraznosti, vymýšľať ideálne typy a figúry, akých nezná skutočnosť, bleskom starých mytológií a knižnou učenosťou nahrádzať živý pulz prítomnosti, ružami duchaplných sentencií, vtipom salónneho ovzdušia a „obecnými pastviskami“ zvyčajnej morálky zakrývať zrázne priepasti spoločenských, psychologických, srdcových záhad — alebo či smie i odchýliť záclonu k ozajstnému svetu a stadiaľ vyniesť tmavú, smutnú, krvavú pravdu, pravdu spravodlivú, tak ako pod ňou stene spoločnosť i jednotlivec, srdce i um. Inde odpoveď na túto otázku dali už duchovia a umelci prvostupňoví: Tolstoj a Dostojevskij, Zola a Flaubert, Ibsen a Eliotová klasickými dielami svojimi dokumentovali oprávnenosť realizmu pre všetky časy. V Čechách teraz začínajú hýbať otázkou.

Príležitosť skrsla na divadle. Pani Gabriela Preissová doniesla nám totiž z Moravy druhú svoju drámu z dedinského života: „Její pastorkyně.“ Je to pokus starej ľudskej tragiky: dievča zanechané od frajera, keď následky pomeru už nemožno utajiť; potajomná vražda decka rukou nevlastnej matere, nemôžúcej zniesť hanbu pastorkyni hroziacu, a objavenie zločinu práve v sobášnej chvíli, ktorá mala naveky zakryť temnú minulosť. Postavy svoje autorka postavila na javisko tak, ako ich dáva život: s tôňou i svetlom. Že tône je omnoho viac, toho citlivá myseľ možno sa hrozí, ale tak je tomu naozaj. Zváž motívy ľudského konania, pozri do duše a srdca, a nájdeš svetla málo: obraz, ak má byť verný, nebude ho mať viac. A jednako ľudský, a teda nám blízky zostane. Bolo čudné počúvať i čítať výčitky obecenstva i referentov, že vraj samé odpudzujúce, nemožné povahy, že vraj naturalistické podrobnosti, ktoré urážajú, že vraj ovzdušie nemocníc, pôrodníc a blázinca, a čo je viem čo všetko. Ako? Keď kostolníčka Buryjovka, rozumná, hrdá žena, ktorá statočným životom, bystrým umom, tvrdou prácou robotných rúk nadobudla si vážnosti v dedine, že pred ňou i farár klobúk sníma a ľudia ruky jej bozkávajú, keď táto žena, ktorá vychovala si pastorkyňu svoju „ako kvet ľaliový, že by zaň knieža pán sa nezahanbil“, dobrú povesť dievčaťa oratovať chce odstránením decka v kritickej, strašnej chvíli, kde rozvaha opúšťa človeka, zo všetkých strán vyškiera sa naň potupa sveta a ukazuje sa jediná možnosť zachránenia — to že je nemožné, neprirodzené? Čože hovoria deň po deň noviny? A keď tú ženu, predtým driečnu a statnú, po udalosti vidíme hynúť a vädnúť na tele i na duchu, kváriť sa v neprestajných mukách, vyznávať vinu so sebazaprením verejne — to že je odpudzujúce? A tak všetky ostatné osoby: u najhorších ľudský tón, ktorý iste dotkne sa srdca. Abych nešíril sa zbytočne: dráma „Její pastorkyně“ je otriasajúci, hlboko precítený, pravdivý obraz skutočného života, ktorého sila korení sa v charakteristike i psychologickom rozoberaní ľudskej duše. Veru ťažko nepozastaviť sa nad výčitkami „nemravného“ ovzdušia, vychodiacimi z pera, ktoré nikdy nevie dosť prenachváliť si pikantný ženský „zástoj v nohavičkách“ a známe ženské osôbky z parížskeho trotoáru, ktorými nás kŕmia pán Sardou a jeho škola. Veľkú dramatickú silu, napriek všetkým možným nepodareným jednotlivostiam techniky, môže Preissovej odškriepiť iba človek predpojatý alebo estetický filister. Ona vyrástla k najlepším českým dramatikom, a neviem, či okrem Stroupežnického je tu dnes niekto, kto by jej bol roveň. Škoda, že popri Kuffnerovi a Šimáčkovi nenašiel sa referent, ktorý by to bol rovnodušne vyznal. (V čísle 22. nov. urobil to i „Čas“. Red.)

Pravda, študovať život, hrúžiť sa do tajov ľudskej hrude a šľakovať chodníky jej náruživostí je ťažšia robota, než za písacím stolíkom alebo na diváne pri čiernej káve v dyme cigaretiek strúhať veršíky, vystatujúce sa dobrodružstvami, o akých v skutočnosti pôvodcovi ani sa nesnívalo, afektovať nevyliečiteľnú melanchóliu, ktorej vysmiata tvár mladého autora je pravou protivou, a v triezvom chlade nášho podnebia rozohňovať sa obrazmi vyčítanej africkej exotiky. Takéto lyrické hračky podáva nám napr. Jaroslav Kvapil pod titulom „Růžový keř“ a dodáva im váhy úvodným listom Vrchlického. Vrchlický je romantik školou, talentom i presvedčením, a s realizmom nikdy sa nepomerí. Ale toľko i on mohol vycítiť z veršov mladého svojho obdivovateľa, že nie sú ničím viac, než dozvukmi jeho vlastnej poézie. Vrchlický vraví medzi inším, že báseň nemá pomáhať „táhnouti tu káru spoločenské bídy, tu káru těch mělkých prostředností“, že nemá „sevšedněti“. Ale čo je človeka hodnejšie: zúčastniť sa riešenia veľkých otázok doby, žiť seriózny život svojich dní a vypozorovať z nich vďačné, súce motívy, a či snívať o zapadlých záhradných besiedkach z čias baroka, napudrovaných parochní a blýskavých črievičiek, o čínskych pagodách, o „mandľových“ očiach za vejárom a „kolembavých“ ňadrách kúpnych žien? Životná pravda, a teda estetická cena takých vysnívaných veršov ostane jednako vždy veľmi pochybná, čo by formálne boli neviem ako podarené. Čo poviete napr. na verše mladého študenta, Čecha, ktorými ospieval svoj „Koflík“:

Márne sa silíme uveriť poetovi na slovo: také „šialené sny“ čítali sme už z Heineho, u jeho francúzskych vrstovníkov a ich nasledovateľov, ba i u Vrchlického samého. Kde tu originalita citu i myšlienky?

Sme veru povďační univerzitnému profesorovi estetiky dr. Hostinskému, že umným svojím perom tak jasne a nestranne osvietil nový literárny princíp v štúdii pôvodne v „Květoch“, teraz osebe vydanej („O realismu uměleckém“): ak kto, nuž on a jemu podobní vysokovzdelaní, jemnocitní pisatelia sú povolaní na to, aby vysvetľovali heslá i cesty pasujúcich sa strán a smerov umeleckých a pomáhali navrch pravde.

Pred samou katastrofou „Její pastorkyně“ dievčatá zaspievajú vydávajúcej sa rovesnici šumnú moravskú pieseň: „Ej mamko, mamko, maměnko moja“. Jej citná molová melódia i jej rytmus veľmi sa ponášali na naše spevy. Kto len niekoľko podobných moravských pesničiek porovnal s našimi, skoro pozná spoločný ich typ: ťahavý a zasa skočný chod, staré škály, dominantové zakončenie. Preto dobrú službu preukázali milovníkom zdravého spevu noví zberatelia moravských ľudových piesní. Veľmi upozorňujem naše spevácke spolky na chutnú knižočku „Kytice z národních písní moravských“ (v Telči na Morave), ktorú vydali tohoto leta brnenský direktor Franko Bartoš, a učiteľ spevu i dirigent Lev Janáček, obidvaja dokonalí znalci svojho predmetu. Piesne sú, pravda, poznačené iba jednohlasne; ale naši znalci ľahko si ich zharmonizujú. Ako milo zvučí slovenskému sluchu hneď prvá: „Ej, lásko, lásko, ty nejsi stálá“ — len premeniť takt na dvojštvrtný, a celá naša trávnica! Alebo pozrite si pieseň: „Dyž sem išél přes hory“ (14), alebo „Ej Janku, Janíčku“ (27), alebo „Na Prušánských dolinách“ (64), alebo „U Dunaja, u Prešpurka je kasárňa nová“ — aká frapantná príbuznosť s našimi v celom hudobnom i slovnom ráze! Bartoš má o pozbieranie moravských ľudových spevov zásluhy neoceniteľné. Jeho obšírna, tiež tohoto roku dokončená zbierka „Národní písně moravské, v nově nasbírané“ (do 800 strán, veľkej 8°) je usilovná, verná, vzácna práca, akých niet veľa v literatúrach slovanských. S takou odbornou znalosťou, pilnosťou, obetivosťou máloktorý zberateľ podujal a dokončil robotu, podujal a dokončil naozaj v dvanástej hodine, keď materiál ľudovej piesne už-už hynie: o niekoľko rokov bol by nenahraditeľne stratený. Bohatstvo Bartošovej zbierky, ktorá dopĺňa Sušila i všetkých predchodcov, je ozaj nevyčerpateľné — od starých balád a romancí až po nové skočné a tanečné. Jednotlivcom domácou folkloristikou sa zapodievajúcim podáva ona látku znamenite rozšírenú a doplnenú. Náklad na veľké to dielo viedla Matica moravská.

Podobné monumentálne knižky inde vydávajú akadémie. V Čechách a na Morave úlohu tú plnili zväčša dva fondy: Matica česká a moravská. Ale ony nepostačili na všetko, čo by bolo hodno vydať. Preto úprimne radoval sa každý priateľ vedeckej slovesnosti, keď na jar t. r. išli do života uvádzať českú akadémiu, ktorú grošom svojím založil rodoľubý mecenáš, tunajší architekt Hlávka. Vedecká produkcia česká čakala na ňu ako hladný na kus chleba, lebo potreby jej sú veľké. Ale, žiaľ, tak sa vidí, že nádeje ostanú jarabými. Diela v tvoriacej sa akadémii, nakoľko aspoň vidno z vykonaných volieb, idú stranne. Skupina ľudí strhla k sebe vládu a robí diktatúru. Mnohé znamenité sily domácej univerzity a vedeckej práce obišli, mnohé oneskoreným vymenovaním alebo vradením do nízkej kategórie urazili; mnohí učenci, beletristi i umelci ostentatívne a verejne zavrhli ponúkané hodnosti, alebo výslovne si zakázali voľbu. Obraz, ktorý akadémia v svojom členstve predstavuje dnes, neni verný a spravodlivý obraz kultúrneho snaženia českého: nejeden, ktorý tam má veľké slovo, buď dávno už prestal veľadiť spisbu, alebo nikdy jej ani neveľadil. Takým činom táto dlho chystaná a radostne vítaná ustanovizeň nateraz ostane na osoh iba zatvorenej spoločnosti, ktorá ju zaujala, a nie celej domácej spisbe a všetkému domácemu umeniu.