ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 13. januára 1890

Zlý medzinárodný hosť vytrvanlivo obchodí všetok verejný život u nás: chrípka na ulici i v domácnosti, chrípka v kaviarni i v hostinci, chrípka v školách i úradoch, chrípka v divadle i báloch. Ale literatúry a umenia akosi sa netýka; noviny veselo vychodia, prinášajúc štatistiku chorých a umretých, obrázkové týždenníky majú zvyčajnú tvár, kníhkupci sviežo napĺňajú výkladné skrine, a výstavky obrazov pravidelne premieňajú svoj príťažlivý tovar.

Vianočná literatúra tohoročná počtom kníh dosť zaostala za roky minulými. Podujímavosť nakladateľská chabne. Nedávno pribohato sa začalo, rátalo sa na priveľké obecenstvo: posiaľ ho niet. Dnes vždy ešte najmä študent, učiteľ, mladšia vrstva ženská a knižnice spolkové sú odberateľmi spisby beletristickej. Čím viac groša, tým menej záujmu o vec, o šľachte, ktorá temer vôbec nešľakuje literárny a umelecký život český, ani nehovoriac.

Teda nových kníh, keď si odmyslíme nekonečné množstvo detskej literatúry obrázkovej, rok od roku prekladmi, kompiláciami, „spracovaniami“ vo veľkom dorábanej, niet veľa. Medzi nimi však jednako je nejeden zaujímavý zjav, o ktorom sa dozvedieť užitočné bude i nášmu obecenstvu.

Palmu zo všetkých kníh, na Vianoce uchystaných, iste si odnesie skvostný spis, vydaný grošom Ústrednej matice školskej, „Našim dětem“, ktorý podarene zredigoval dobre známy nám Slovákom básnik profesor Franko Táborský a šumne vystrojila oficína Ottova. Trinásť predných spisovateľov tunajších má tam svoje práce veršom i prózou; zo desať vynikajúcich maliarov sprevádza ich ilustráciami; Karol Bendl, šťastný hudobný skladateľ, pridal „Šest písní pro mladý svět“. Všetko tam máte, čo chcete: pekné drobné verše od Táborského, Sládka, Heyduka, Vrchlického, Raisa (slovenský motív), Geisslovej; rozprávku v arabskom štýle od Zeyera a poviestku v domácom kroji od Krásnohorskej, historické obrazy od Brauna a Jiráska, prírodopisné a cestopisné črty od Kafku, dr. Kurza a Kořenského. Najmä poslední dvaja, prvý v článku „Cestování Zdeňkovo o prázdninách“, druhý v ruských cestopisných obrázkoch „Na Volze“ podarene udreli na populárny tón. Redakcia mala ozaj šťastnú ruku: z knihy veje silný národný duch, krášlia ju pekné, ba krásne obrázky; dieťa, a to dieťa od desiatich do osemdesiatich rokov, každý, kto je priateľom zdravého čítania, rád ju vezme do ruky. A čo si v knihe ešte veľmi ceníme, sú ukážky zo štylistických prác Tolstého žiakov jasnopoľanských (z jeho čítaniek), drobné, neobyčajne zaujímavé, klasicky jednoduché, a predsa pôsobivé článočky, a Dickensova chýrna vianočná povesť „s duchmi“ — „Koleda“. Ako romány Dickensove i pri podarených jednotlivostiach nemôžu sa vymotať z kompozičných nepravidelností, tak drobnejšie jeho obrázky so svojimi nezabudnuteľnými realistickými figúrami, majstrovsky kreslenou scenériou, neodolateľným humorom a hlbokou mravnou ideou sú čítaním krásy nevädnúcej. Starý Londýn v ostrej štipľavej hmle decembrovej, protivný starygáň Skruž, skývražný, že by ho ničím nepohol, jasavé štedrovečerné výjavy a zasa potriasajúce scény mátožné, ktoré z človeka zatvrdnutého spravili priateľa úbohých trpiacich — to nik tak nevie vyrozprávať a vymaľovať ako Dickens.

Skrsla však i pŕhľava vo vianočnej literatúre. Ani by ste to v nej nešípili; knižočka pekne ilustrovaná, čisto, nevinne tlačená, a predsa toľko v nej šľahov vpravo, vľavo, hore, dolu! Svatopluk Čech, najobdarenejší zo žijúcich poetov českých, oddal sa do spoločenských bied a položil na vianočný stolík alegoricko-satirickú báseň „Kratochvilná historie o ptáku Velikánu Velikánovičovi“. Obmedzený rozum občiansko-kocúrkovský, nekonečné škriepky politických strán, ruvačky učených, výčiny žurnalistiky, všelijaké miestne bôle a tône tunajšie — všetko vyrozprával v báječnej histórii o čudesnom — magistrátu jedného mesta až hen z Kijeva poslanom vajci, z ktorého vykľulo sa ešte čudesnejšie vtáčisko a nevídanosťou svojou pomútilo, pobúrilo, na strany potrhalo najprv učených i p. t. publikum, a škodami i nezdobami, ktoré v meste narobilo, všetku verejnú mienku vôbec, až napokon žurnalistika ho zniesla zo sveta. Veľa štipľavých pekných jednotlivostí (hoci satira Čechova viac šteklí než páli), ale málo určitosti. Kto je, čo je vták Velikán Velikánovič? Žurnalistika? Tá ho sama skántri. Verejná mienka alebo verejná mravnosť? Tú veru nespasí novinárstvo od básnika ešte nižšie položené. Nezdravé opičenie po módnej cudzine? Veď od východu ona neprichodí. Ešte nik nevedel povedať, čo si poeta pod vtákom myslel. S alegóriou Svatopluk Čech nemá šťastia. Už o „Slavii“ jeho hovorili právom, že nevedno, čo to: či loď, či ideálne a či skutočné Slovanstvo. Aj akási neodškriepna šablónovitosť pozerá už z Čechových ostatných diel; u povestných „Broučkov“ pozorovalo sa to napospol, hoc i nevyslovovalo, — škoda by bolo znížiť úroveň posiaľ čestne držanú. Za to jednotlivosti „Kratochvilnej historie“ sú veľmi chutné: šľahy na malé velikášstvo, na poklonkovanie mocným tohoto sveta s hŕbou „zásluh“ pod pazuchou, na povrchnú robotu básnickú, na „vedu“, ktorej podporou je osobná nadávka alebo žurnalistický humbug (mnohí chcú vidieť v tejto časti básne fotografiu nedávneho boja o pravosť takzvaného „Rukopisu královédvorského“) atď.

Zišlo by sa i nám vycitovať ešte nejedno miesto z básne. Len obrázky Olivove mohli byť vari trocha decentnejšie!

Zato ilustrácie ku klasickej ľudovej piesni „Osiřelo dítě o půldruhém létě“, ktoré vo fóliu nakreslil Mikuláš Aleš (vyšlo nákladom Ludevíta Masaryka v Hustopeči), sú znamenité. Je známe, ako dokonale vyzná sa Aleš v slovanskom ornamente. I tu kroj, okolie, celá nálada, zachytené veľkými kontúrami, verne ilustrujú slovo piesne.

Keď už sme pri veršoch, spomíname malú knižočku, ktorá za niekoľko týždňov vyšla v druhom vydaní: Sládkove „Selské písně“ a „České znělky“ (nákladom Ottovým). V drobnej piesni lyrickej Sládek je veľmi šťastný. Hoci niekedy aj pasuje sa s tvrdým slovom a drkotným rytmom, verše jeho vždy znejú precítene a pravdivo. Sládkove sedliacke pesničky nekoketujú s ľudom. Ozýva sa z nich i tvrdá robota a opustenosť českého roľníka, i neveselé rozpomienky jeho dejinné, i prírodná postať, jediná priateľka a živiteľka jeho. Veru sme dávno nečítali v tunajšej poézii veršov tak hlboko precítených. Ich pravda ťažko zaľahne na srdce. I druhý cyklus, „České znělky“, priamo a smelo vyslovuje autorove myšlienky o všetkom živote tu doma. Miesto charakteristiky kladiem sem sonet IV:

Taký tón znie v Sládkových veršoch. Jednako celok doznieva harmonicky (sonet XIV):

Silné presvedčenie, ktorému tu i tu padá za obeť i poézia, vyviera tiež z veršovanej zbierky „Stesky a tužby“, ktoré Jan Pelíšek podáva „českomoravskému evanjelictvu“ (v Čáslavi, nákladom vlastným). Je to zriedkavý zjav, knižka veršov tak čisto tendenčných, a predsa nie všedných. Sú skladané zväčša na mottá z Písma a verne odkrývajú myšlienkový svet českých evanjelikov, ich žiaľ z klesania nábožnosti predošlých storočí a ich opustenosť medzi svojimi. Mnohé majú i sviežu politickú príchuť:

spevec žiali v citnej piesni „Co nás bolí“.

Z preložených veršov uvádzame „Výbor z básní Ivana Vazova“, ktoré z bulharčiny preložil J. Voráček (v Ml. Boleslavi, nákl. Jos. Zvikla). Vazov, teraz asi štyridsiatnik, je tiež obeť „samostatného“ Bulharska, ktoré bránil so zbraňou v ruke, a kde mu otca i mater zabili, brata dôstojníka zastrelili, ba skadiaľ on sám musel ratovať sa do Ruska. Spieva o kráse domoviny, kde kazanlické ruže bronejú sa pod snehom Balkánov, o dlhom jarme, o konečnom vyslobodení spod neho a opätnom sklamaní. Verše jeho nie sú bez cudzích ozvukov (badať v nich francúzsku novšiu poéziu), ale poeta cítil, čo spieval. Tie jednoduchšie jasne označujú ľudovú pieseň, ako svoj vzor, tak napr. spev pospolitých Bulharov, vítajúcich ruských osloboditeľov: „Zdravstvujte, bratúšky!“

Jaroslav Vrchlický podal opäť zväzok prekladov, tentoraz verše známeho umelca italskej renesancie, Michelangela Buonarottiho (nákl. Bursíka a Kohouta). Preklad, ako u tohoto básnika napospol, ktorý i najťažšiu formu prekonáva hravo, číta sa veľmi príjemne.

Ale dosť už o veršoch, aby sme stihli aj k próze! Z novelistických knižiek posledného času niet veľa potešenia. Čudná móda vyhodila na povrch i také nepodarené decká, ako Vilímkovu „Ilustrovanú knihovnu rodinnú“, ktorej prvé číslo rozpráva všelijaké histórie z blázinca, nálezinca a pôrodnice! Autor týchto vecí, Rudolf Kronbauer, je mladý literát a podáva vraj najlepšie, čo má, rodine. Ale rád bych videl „rodinu“, ktorá vyloží si na stôl tieto skvostne vytlačené, elegantne ilustrované zošitky. Keby v tom bolo aspoň kus životnej pravdy, hoci naturalisticky neotesanej: ale badáme iba číročistý zhon za efektom. Škoda, že nenašiel sa posiaľ žurnál, ktorý by bol upozornil na tieto krivé cesty!

Zato nie síce beletristická v užšom zmysle, ale znamenite poučná je nová knižka Jána Herbena „Moravské obrázky“ (nákladom Ottovým). Spisovateľ vybral tu staršie i novšie svoje práce národopisné a podal ich v dvoch dieloch, ako „Kus jižní Moravy“ a „Mezi aristokraty“; Herben je vedľa brnenského direktora Franka Bartoša najpovolanejší z moravských etnografov. Svoj rodný kraj i ľud pozná ako sám seba. Dedinu, obyvateľov, dom, prírodu, zvyky, ihry, sviatky dokonale maľuje v milých, okrúhlych obrázkoch, ktoré prekvapujú plastikou dobrého novelistu a vernosťou svedomitého pozorovateľa. Osoby jeho hovoria farbistým dialektom — to poučnú hodnotu knihy dvíha neobyčajne. Vcelku dielo Slovákovi veľmi sympatické.

Bielemu nášmu pohlaviu dobre by sa čítala knižka „Rady dospělým dívkám“, ktoré z francúzskej pôvodiny pani Bourdonovej preložila a tuším aj vlastným nákladom v Olomouci vydala Brnianka Marie Kaminských. Sú písané bez protivnej nemeckej sladkosti a sentimentálnosti, s francúzskou noblesou, sviežo, priamo, pritom odmerane a diskrétne. Hovoria o všetkých temer stránkach výchovy dievčaťa, o vedení domu mladou paňou, o zábavách, robote, šatení, lektúre. Spisovateľka odporúča čítať hodne reálneho, poučného, cestopisy a históriu a v beletrii je oduševnená ctiteľka zdravej idealistickej knihy; naturalistov nenávidí, a vzhľadom k útlej duši dorastajúceho dievčaťa má istotne pravdu. Nie všetko každému!

Keď k tomuto pridáme, že Tolstého spisy v českom preklade pekne napredujú („Vojna a mír“ prekladom Mrštíkovým chýli sa ku koncu, „Anna Kareninová“ vyšla v podarenom prevode Jaromíra Hrubého, vrátivšieho sa sem nedávno po niekoľkoročnom pobyte v Petrohrade, zväzok prvý) a že literatúra česká dostane konečne i dobrý preklad všetkých spisov Puškinových od mladého amerikánskeho žurnalistu V. A. Junga, spomenuli sme všetko pozoruhodnejšie z tunajšej beletrie posledných čias.

Divadlo za trvajúcej epidémie bolo v hodnom pomykove. Temer všetky lepšie sily rad-radom ochoreli, a v hľadisku zívala poriadna prázdnota. Jednako dostala sa na scénu i novinka, ale aká novinka! Spisovateľ obľúbených noviel, dobrý štylista a hľadaný humorista, pán Franko Herites, mohol sa presvedčiť zo svojho fiaska, že obrážtek do besednice a dráma sú veľké rozdiely. Je až nepochopiteľné, ako inteligentný spisovateľ mohol ukázať takú neznalosť základných požiadaviek dramatického tvorenia, ako to odhalila jeho štvoraktová kriminálna dráma „Těžké stíny“, predstavená prvý (a vari aj ostatný) raz dňa 7. t. m. v Národnom divadle. Nemožnosť, životná, logická i poetická nemožnosť za nemožnosťou! Obecenstvo smialo sa pri najvážnejších miestach, a keď neočakávane, temer v polovici výjavu, spadla opona, zaznelo jednohlasné „ah“ zo všeobecného prekvapenia. A čo bolo najčudnejšie, napriek úplnému fiasku klaka hore na postranných galériách veselo tlieskala a hercov vyvolávala — obecenstvo mohlo syčať, kašľať a nohami šúchať, koľko len chcelo. Kritika zachovala sa všelijako: jedni mlčali, druhí vykrúcali, tretí — tých bolo najmenej — povedali pravdu. Najsmelšie hovoril recenzent „Národných listov“: „Nezbývá než přiznati zkrátka a bez okolků: kus je slabý, tak slabý, že mu neni pomoci, ani napřed, ani vzadu a s žádné strany, je naprosto nemožný.“

Priali by sme všetkej tunajšej kritike toľko priamosti. Od mladších čias Nerudových divadlo a beletria česká nemali takých podarených, samostatných, vtipných, vec vždy do samého jadra triafajúcich kritík, ako sú práce Josefa Kuffnera (písané pod šifrou š) v spomenutom žurnále. Už jeho spôsob slohový je originálny, lapí vždy celý záujem čitateľov, a všestranné vzdelanie, ostrý, vnikavý úsudok i duchaplný vtip kritikov neostane nikdy bez účinku. Je prísne nestranný — vlastného brata by rovnako nemilosrdne vyobracal. Vzácna literárna sila!

Pri tej príležitosti prichodí mi na um, ako nedávno „Gazdina roba“, podarená dráma pani Gabriely Preissovej, málo milosti bola došla u istých mlčiacich teraz pánov kritikov. Práca tá, látkou zo života moravských i pohraničných uhorských Slovákov, je i nášmu obecenstvu známa zo zpráv našich „Národných novín“. Mala čestný úspech, prešla niekoľko ráz cez javisko a vyšla už aj tlačou ako XVII. číslo „Repertoiru českých divadel“ (nákl. Šimáčkovým). Jednako pán Lier, zababušený do mena Aliquis, takto vôbec známy „priateľ“ vecí slovenských, v „Lumíre“ zle-nedobre šomral na divadelnú direkciu, zavádzajúcu zbytočný vraj „kultus arabesek na kalhotách“, ktorým kvetistým zvratom chcel naznačiť, že škoda takého pekného vystrojenia kusu zo vzdialeného slovenského života, prvotiny spisovateľky, ktorá je kdesi až tam na stratenej periférii moravskej, v susedstve čudákov Slovákov. To vraj hľa ešte odmena za „posměch, kterým Slováci při každé příležitosti naše písemnictví stíhají.“ (Ja čítam temer všetko, čo u nás vychodí, ale o takom posmechu som posiaľ nič neslýchal!) Nebolo by statočnejšie, keby takí Aristarchovia^[11] nabrúsili svoj kritický nožík pri podobných večeroch, ako bol 7. t. m.?

Ale dosť vari nateraz. Budúcne zas o niektorej inej stránke tunajšieho života.