ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha v apríli 1879

Divadlo zaujíma u každého vzdelaného a pokročilého národa veľmi dôležité miesto. Netreba to široko dokazovať: vie každý, že je ono ústavom, ktorý je spisovateľstvu kolbišťom znamenitých zápasov duševných, je národu školou, je mu galériou vzorov, nikdy nehynúcim zdrojom oduševnenia a povzbudenia. Ktože by z nás nebol pocítil živelnú radosť pri prvých zvukoch „trávnic“ pred ktorýmkoľvek ochotníckym predstavením naším, kde sami nepovolaní a nevyvolení, s dobrou vôľou, láskou i vytrvalosťou sa odvažujeme na doskové zápasište, aby sme budili ospalých v práci národnej, utužovali horlivých, vštepovali ľudu svojmu lásku k duchovnému životu, oduševnenie za krásu, veľkosť, ideály…

Čo môže divadlo, ako čarovne pôsobí na rozvoj uvedomelosti národnej, jasne vidíme v bratských Čechách. Vidíme to od prvých neplodných pokusov až po prítomnosť, od času, keď do súkenníckych tržníc a drevených búd musela sa usadiť dráma česká, až po dobu, kde slávnostne sa chystá vtiahnuť v nádherný, veľkolepý svoj chrám.

Prvý pokus uviesť českú hru na javisko stal sa r. 1771 v takrečenom divadle v „Kotcoch“ pri kláštore sv. Havla; ale nepodaril sa pre nedokonalú výslovnosť nemeckých hercov a pre zlý preklad kusu. Keď však „Kotce“ ani pre nemecké divadlo nedostačovali, založil gróf Fr. Nostic o desaťročie veľké Národné divadlo oproti staroslávnemu Karolinu, nesúce na priečelí názov: „Musis et patriae“. Ale onedlho „národné“ divadlo premenili v Stavovské a tým prešlo celkom do rúk ponemčenej šľachty. Múza česká však nespala; po všelijakých pokusoch vymohlo si niekoľko za vec zaujatých národovcov od cisára Jozefa II. dovolenie založiť divadlo, ktoré hneď vystavili z dreva na terajšom Václavskom námestí. Nazvali ho Bouda čili c. k. vlastenské divadlo, i hralo sa tam od r. 1786 — 1789.^[3] Je to pamätná doba českého divadla, doba obetivej lásky k materinskému jazyku, doba nezištného, čistého vlastenectva, doba, v ktorej spoločnosť Boudu vedúca, v nej hrávajúca, ju navštevujúca tvorila temer jednu českú rodinu. Členovia jej boli spisovateľmi i herci zároveň, kolportérmi a agitátormi, kritikmi i štatisty, kasírmi i riaditeľmi, vylučujúc sa tým zo všetkej „lepšej“ spoločnosti, ktorá merala ich zrakom pohŕdavým. S akým oduševnením pracovali za vec, vidno už z toho, že v tej päťročnej perióde vyšlo vyše tisíc divadelných kusov^[4] pôvodných i preložených.

Ani nepriatelia však nespali. Znamenitou konkurenciou usilovali sa zničiť vzmáhajúcu sa Boudu, a keď konečne veľmajstra tónov, Mozarta, privolali do Prahy, aby tu hral nové svoje opery, odlúdili všetko obecenstvo do Stavovského divadla nemeckého. Bouda pustla, až napokon r. 1789 na vyšší rozkaz (lebo vraj trhom prekážala) ju odstránili a preložili do bývalého kláštora Hybernov. Neskoršie však majiteľ predal budovu a od tých čias Tália česká už len živorila, hneď na Malej Strane stánok svoj rozbíjajúc, hneď pred predstavením nemeckým v Stavovskom divadle na niekoľko hodín súc odkázaná.

Tým čulejší život rozvinuli však predstavenia ochotnícke. V Prahe i na okolí tvorili sa spoločnosti, vystupovali častejšie a častejšie a získali si konečne lásku obecenstva. Na čele pražských ochotníkov vidíme usilovného Jána Nep. Štěpánka, jedného z najčinnejších a najvytrvalejších dramatických spisovateľov českých, ktorý celý život svoj posvätil divadlu. Bol jeho riaditeľom, zásoboval ho hrami (napísal divadelných kusov do sto šesťdesiat) a hoci plody jeho boli významu neveľkého, vtedy vykonali kus užitočnej práce. A za týmto buditeľom prichodí oduševnené srdce, nezapomenuteľný apoštol a neúnavný kriesiteľ národa, Josef Kajetán Tyl. Vidíme ho písať romány, povesti, divadelné hry i národné frašky, redigovať časopisy a zakladať nové pre milý svoj ľud, vidíme ho žurnalistom, básnikom, kritikom, hercom, deklamátorom, prekladateľom, tanečníkom, a to všetko z horúcej lásky pre svoj opustený národ a v pevnej nádeji, že raz bude blažený, slobodný. Z kusov jeho, ktorých napísal nesmierne mnoho, najviac sa rozšírili a podnes sa hrajú: „Pani Marjánka“, „Strakonický dudák“, „Jiříkovo vidění“, „Paličova dcera“ a „Ján Hus“.

Za málo rokov konečne zaligotala sa zornička českej Tálii. Okrem Tyla a otca novšej dramatickej literatúry českej, Václava Klimenta Klicperu, začal písať znamenité divadelné kusy Josef J. Kolár, z ktorých vynikajú najmä „Magelona“, „Monika“, „Žižkova smrť“ a najnovší „Pražský žid“, a začal sa uvádzať na české javisko velikán Shakespeare vo svedomitých prekladoch Douchových, potom Goethe, znamenite preložený J. J. Kolárom, Schiller, Lessing, Kleist prekladom iných, nepočítajúc iné, najmä francúzske kusy. Klicperove vzhľadom na svoju dobu pôsobivé a dobré kusy stali sa veľmi populárnymi, najmä tragédia „Soběslav“, veselohry „Divotvorný klobouk“, „Rohovín čtverrohý“, „Lhář a jeho rod“ a i., ktoré si i Nemci preložili.

Ferdinand Mikovec a Josef Václav Frič tiež začali obohacovať drámu českú a pripravovať rozkvet českého divadla, ktorý sa počína rokom 1859, úmrtným rokom Klicperovým. Dramatické diletantstvo vtedy už ustupuje požiadavkám pravého umenia. Jeřábek, Neruda, za nimi Hálek a Pfleger vystúpili s úspechom a dôstojne založili novú českú dramatickú poéziu. V tom roku otvorili v Prahe Novomestské divadlo českým predstavením a okrem toho vymohli právo tri razy týždenne hrávať v Stavovskom divadle. Lež to všetko nepostačovalo. Konečne na návrh dr. Riegra sa postavilo a dňa 18. novembra 1862 otvorilo dočasné (kým veľké Národné divadlo sa nedostavia) Královské zemské české divadlo Hálkovou tragédiou „Král Vukašín“. Česká múza dostala sa teda konečne po dlhých trudných bojoch do svojho vlastného stánku, bola doma, chránená pred surovými kúskami veľkopanských rozmarov i chúťok. Má teraz okrem tohoto divadla aj iné, ako napr. pekné nové české divadlo na bývalých hradbách pražských a mnohé arény, i vtiahne konečne víťazoslávne do svojho veľkolepého nádherného divadla, postaveného miliónmi národa na nábreží šumnej Vltavy, ktorého skvostný, impozantný zovňajšok so zlátenou strechou svojou dominuje polovici stovežatej Prahy…

Preklady Shakespeara, Goetheho a Schillera veľmi napomohli pokrok básnictva dramatického v Čechách. J. J. Kolár má najväčšiu zásluhu o uvedenie Shakespeara a Schillera na scénu českú, hoci i pôvodnými kusmi svojimi (ako i výbornou hrou ako herec) neobyčajne vynikal. Diela jeho majú vzletnú mluvu a dokonalú znalosť technických požiadaviek divadelných. Popri spomenutých tragédiách najmä veselohra „Mravenci“ bola obľúbená.

Začiatkom liet šesťdesiatych vodcovstvom Nerudovým sbor mladých poetov spolu s lyrikou a epikou obohatil i mladú českú drámu. Na prvom mieste vyniká Neruda sám trúchlohrou „Francisca di Rimini“ a výbornými veselohrami „Prodaná láska“ a „Ženich z hladu“. Poeta „z milosti božej“, Vítězslav Hálek, vyznamenal sa tragédiami „Carevič Alexej“ a „Záviš z Falkenštejna“. Neskoršie jeho trúchlohry, ako „Král Vukašín“, „Král Rudolf“ „Sergius Catilina“, „Ammon a Tamar“, nevyhovujú síce požiadavkám dramatickým, ale oplývajú čarokrásnymi miestami lyrickými, svedectvo vydávajúc svojmu tvorcovi, že predovšetkým bol lyrikom, a v tom majstrom posväteným. Druh jeho, Gustáv Pfleger-Moravský, ukázal znamenité nadanie v obore veselohry; z nich najpodarenejšie sú: „Telegram“, „Ona mne miluje“ a „Kapitola I, II a III“: u nás na Slovensku ochotníci často ich hrávajú. K týmto básnikom druží sa ich vrstovník J. V. Frič, ktorý spracovával látky temer výlučne z dejín slovanských, ako „Ivan Mazepa“, „Kochan Ratiborský“, „Soud Libušin“ a i. Popri ňom vyniká ešte Karel Sabina podarenou veselohrou „Inserát“, a Josef Wenzig množstvom veselohier a tragédií, ako „Aria a Paetus“, „Timoleon“, veselohrami „Malíř co Pygmalion“, „Doktorka medicinae“, „Snídaní a obědvání“ atď.

Najvyššieho rozkvetu však v českej literatúre dramatickej priniesli roky sedemdesiate, kde dozreli plody znamenitej dvojice dramatickej: Jeřábka a Bozděcha.

Jeřábek, výtečný tvorca charakterov, už od r. 1859 písaval veselohry „Zde jest žebrota zapovězena“, „Tři doby země české“, „V Komárově“ a i., činohry ako „Cesty veřejného mínění“ atď., ale najplatnejšie obohatil scénu znamenitou tragédiou „Služebník svého pána“ (1871), zároveň jedinou sociálnou drámou českou (v užšom slova zmysle) a v najnovšom čase (1878) „Synom člověka“. V prvom kuse pútajú a prekvapujú nás efektné, rýchle a účinné situácie, psychologická, s najväčšou jemnosťou vypracovaná pravdivosť a vôbec celá látka, pre ktorú pôvodca siahol hlboko do ľudských sŕdc a do života. Druhá, najnovšia dráma Jeřábkova vyniká obsažnosťou, hĺbkou myšlienkovou a ideou, ktorú s výmluvným zápalom slávi: lásku k otčine a k národnosti. Reflexie v rozličných scénach, hoci prúd deja v kuse často zdržiavajú, patria medzi najkrajšie, ktoré kedy v českej literatúre boli napísané.

A čo povedať o Bozděchovi? Je to nadaný, duchaplný dramatik širokého vzdelania, svedomitý a pilný, a má dokonale v moci divadelnú techniku, hlavný nedostatok mnohých inak vynikajúcich spisovateľov, ktorých práce preto ostávajú drámami knihovými. Bozděchova tragédia „Baron Goertz“ je „skvostný plod básnický, skrývajúci v sebe jadro myšlienkové veľkej sily a hĺbky, poézie mužnej, veľkolepej“. Slovom, tragédia tá patrí k niekoľkým najznamenitejším v literatúre českej. O veselohrách jeho, známych pod menami „Z doby kotillonů“, „Světa pán v županu“ a „Zkouška státníkova“, ide jeden hlas: sú to najvzácnejšie veselohry české; nie sú vypočítané na lacný efekt, sú technicky dokonalé, elegantné, písané rečou duchaplnou a účinnou, čo najlepšie sa javí v znamenitých dialógoch. Pri nádejach, aké sa právom vkladajú do Bozděcha, veľmi trápne účinkuje na každého nepredpojatého, ako nešetrne, kramársky chová sa k spisovateľovi česká divadelná správa, ktorej Bozděch v spravodlivej rozhorčenosti právo hrať svoje kusy odňal.

Popri týchto dvoch koryfejoch dramatickej literatúry vidíme ešte niekoľko ich vrstovníkov. Menujeme z nich už iba Bernarda Guldenera, bohužiaľ, priskoro zhaslého, ktorý svojou „Sofonisbou“ prejavil neobyčajné nadanie a hĺbku ducha.

Z mladšieho či najmladšieho tábora dramatikov českých vyniká popri Stankovskom, Štolbovi a Veselom najmä Ladislav Stroupežnický, nadaním vyniklý v najnovšom kuse svojom „Černé duše“, ktorý na Zemskom divadle tunajšom dávali mnoho ráz.