ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha v októbri 1879

Už zasa zletela sa bystrá akademická mlaď do starej metropoly našej, aby sa v šedivých, starobylých sieňach pošmúrneho Klementina i Karolina oddávala vedám a umeniam. Sme tu opäť všetci. Ohnivý Srbín i horkokrvný Poliak, hovorný, veselý Čech i zádumčivý Slovák — všetko sa to mihá po uliciach, v kaviarňach i koleji v pestrej trme-vrme. A je to život, ak možno, ešte čulejší, bystrejší než inokedy; veď okrem krásnych, bohatých prednášok a jarého ruchu v literatúre, ktorý zimnou sezónou vždy najčulejšie sa začína, nastal v Čechách, a najmä v Prahe i všeobecný záujem politický, odkedy zástupcovia Čiech sedia na laviciach ríšskej rady vo Viedni a národovec jeden v rade koruny. Mysle sú napnuté, všade sa uvažuje, pretriasajú sa mienky, rozumuje sa, dúfa sa…

Vedľa toho aj iné významné okolnosti a udalosti držia myseľ v ustavičnom napnutí. Predovšetkým nedávna veľkolepá slávnosť Kraszewského v Krakove, kde Čechov, najmä však študujúcu mládež našu, vrelo, ba oduševnene prijali. Dojmy a povedomie z poľskej zeme znovu utvrdilo istotu, že máme v Poliakoch bratov srdečných a verných, a že len málo obmedzených a nerozumnou vášňou zaslepených hláv z ich radov robí z nich nepriateľov Slovanstva a odporníkov spoločných našich ideí. Sám nestor Kraszewski, jeho zmýšľanie jasne vyslovené v rečiach, ktoré povedal, tomu nasvedčuje v plnej miere. A kto by bol kompetentnejší v tej otázke než on?

V tieto časy došiel nám vzácny učenec dr. Holub, ktorý dlho cestoval Afrikou, objavil mnohé vzácne veci a veľkými zbierkami africkými i podrobnými, rozsiahlymi zápiskami obohatený, dorazil nedávno do Prahy. Na ceste bavil sa dlhšie najmä v Londýne, stýkajúc sa tam s mnohými učenci. Svetový časopis anglický „The Atheneum“ veľmi lichotivo vyslovuje sa o ňom. Na nádraží tunajšom slávnostne uvítali ho zástupcovia mesta, akademický čitateľský spolok a všetky spolky krajinské, dámy bývalého klubu amerického, ktoré ho takrečeno zasypali kvetmi, mnohé iné vynikajúce osoby a korporácie. Telegramov od neprítomných ctiteľov došlo veľké množstvo. Slovutný učenec bol veľmi prekvapený a dlho nemohol odpovedať pohnutím. Ohromné zástupy odprevádzali ho domov z nádražia, mohutne spievajúc a hromove volajúc na slávu. Len tak otriasali sa pražské paláce búrnymi zvuky piesní: „Hej, Slovania“ a „Šablenka brúsená“, spievanými z tisícich hrdiel.

Okrem toho je mi zaznačiť potešiteľnú okolnosť, že bratia Česi často spomínajú spiace Tatry naše, že vzájomnosť i na tejto strane sa stáva plodným skutkom. Umělecká beseda počala činnosť svoju vo všetkých odboroch: vo výtvarnom, hudobnom i literárnom. V tomto poslednom vrelo vyzval onehdy básnik Rudolf Pokorný všetkých členov, aby účinne podporovali našu slovenskú literatúru, a navrhol, aby Umělecká beseda odberala okrem „Orla“ i Sasinkov „Letopis“. V časopisoch politických i krásoumných, v súkromných kruhoch i rozhovoroch Slovensko neni témou už tak zriedkavou ako pred nejakým časom. Vychádzka bratov Čechov v naše milé údolia pod snehové velikány do lona dobrého nášho ľudu mala priaznivé následky: hovorí sa o nás, našich biedach i utrpeniach, a za myšlienkou, slovom nasleduje priateľský pomocný skutok.

Ako v literatúre, začala sa i v divadle sezóna zimná veľmi významne: Smetanovým „Daliborom“. Opera tá je zo starších, posiaľ skoro nehraných skladieb veľkého majstra českej hudby a je v obore svojom posiaľ jediná. Budúcne zmienime sa o nej obšírnejšie. Máme tu i veľmi vzácneho a milého hosťa: slečnu Klementínu Kalašovú, znamenitú speváčku českú, ktorá bola dlhší čas v Rusku a teraz je primadonou kráľovskej opery v Londýne. Potešila nás najmä v krásnej, originálnymi rytmami oplývajúcej opere ruského majstra Glinku: „Ruslan a Ľudmila“, kde hlavnú úlohu spievala utešenou ruštinou.

Zimné obdobie literatúry ohlásil čarokrásny „Dědův odkaz“ zlatého nášho Heyduka, báseň, pri ktorej keď sa človek do nej zahrúži, je tak teplo v hrudi, ako to môže byť iba pri básni čisto slovanskej, nesenej rytmom spevným, založenej na neoceniteľnom bohatstve prostonárodných piesní. Všetka kritika hovorí o nej veľmi radostne, označujúc ju za jeden z najkrajších plodov Heydukových, za víťazstvo ľudovej piesne našej nad francúzskym rétorizmom. Veľmi potešiteľné je i vydanie II. zväzku zobraných spisov Hálkových (obsahujúceho všetky básne lyricko-epické); poriada ich výtečný literárny estetik a dejepisec Ferdinand Schulz. Veľkolepé dielo, Durdíkova „Poetika“, dosiahlo tiež už zväzku druhého, i neopomenieme širšie o nej sa rozhovoriť, až bude dokončená. Záslužné podujatie, ktoré by aj u nás malo byť vrelo podporované, je vydávanie zobraných spisov Josefa Václava Friča, českého vyhnanca, nemilosrdne osudom stíhaného a najnadanejšieho temer zo súčasníkov svojich. Návrat domov bol mu, ako vieme, po tieto dni konečne dovolený. Zväzok prvý venovaný je: „Vzácným stínům nezapomenutelného Ludevíta Štúra.“ Maticou českou vydávaná „Novočeská bibliotéka“, v ktorej vyšlo už toľko dôležitých spisov, priniesla opäť záslužné dielo: Sobotkovo „Rostlinstvo v národních písních slovanských“, utešený pokrok na ceste, na ktorú nastúpil náš veľký Štúr spisom „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“, a ktorý tiež bola vydala Matica česká. Ponechávajúc si podrobne prebrať pozoruhodné spisy, ktoré vyšli od jari, nabudúce, upozorňujeme ešte na krásny „Almanach české omladiny“, vyšlý práve teraz a obsahujúci mnoho podarených plodov ako v časti poetickej (Kallus, Hudec, Táborského „Zpěvačce trávnic“ a mn. i.), tak v prozaickej (Korcov článok filozofický, Hrubý: „Z domácnosti Puškina“ atď.).

Dňa 19. októbra spieval povestný barytonista českej opery Josef Lev svoj jubilejný koncert a my pri zvuku tých nádherných melódií dumali sme o tom, kedyže toto všetko sa rozprúdi pod zatíchlou našou Tatrou?