ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 24. novembra 1891

Jesenný kníhkupecký trh doniesol zasa rad zaujímavých vecí, z ktorých niektoré v krátkosti predvádzam.

V poézii veršovanej budí pozornosť trojica mladých básnikov: Táborský, Klášterský a Jaroš, ktorí najnovšie vydali svoje práce. Všetci traja sú realisti v ponímaní života i umenia: píšu len o tom, čo vyrástlo pred ich očami zo známej domorodej pôdy, čo prežili, precítili, osvojili si priamym názorom alebo vlastnou myšlienkovou robotou. Nik sa neľakaj slova „realizmus“: celú ich osnovu preniká blahorodný oheň ideálu, lenže neblčí slameným blkom frázy, ale hreje teplom dumy precítenej. Je zaujímavé, že ani jeden z týchto troch neni prívržencom kultu formy, ktorá v novšej českej poézii bola posiaľ požiadavkou hlavnou: originálne poňatie predmetu a prosté vyslovenie myšlienky i nálady leží im na srdci predovšetkým — Táborský napr. neokúňa sa rýmovať nezvučným rýmom koncovkovým (má takých dobré dve tretiny). Klášterského verš je budovaný na najjednoduchších zásadách rytmiky a slohovej stavby, a Jarošove tvrdé, nerýmované jamby majú jediný zákon: nenaštrbiť logický výraz a myšlienku.

František Táborský je dobrý náš známy: v prvej svojej knihe veršov, vydanej r. 1884, ospieval kraje naše, prírodu, ľud aj ideu tak srdečne a umelecky ako okrem Heyduka ani jeden z českých básnikov. Mojím vedomím je on napr. jediný, ani slovenských poetov nevynímajúc, ktorý dôstojným básnickým slovom zachytil čarovný svet citov a dúm, driemavší v husliach Piťových. V novej svojej knižke, nadpísanej „Stará komedie, Tři nové kapitoly z ní“, ukázal novú stránku svojej hlbokej individuality básnickej: dokonalého žánristu a výtečného satirika. Jeho „Veliký sněm ptačí“, milo vysmiate, a predsa ani žeravý uhoľ páliace verše na ľahostajnosť, bezhlavosť, chytľavosť národnej masy, kladiem medzi najvážnejšie satiry celej českej poézie, a nasledujúce dve kapitoly z románu, „Dubnové nálady“ a „Masopust“, najmä druhá, sú také znamenité fotografie myšlienkového sveta študentského a pražskej spoločnosti, najmä fašiangovej, že nič podobného nemal posiaľ český verš. Výjavy zo žofínskej bálovej trmy-vrmy sú humorom svojím neodolateľné; a kto chce poznať kus prostej, lapidárnej poézie, nech prečíta si otcov list, písaný z dediny do veľkého mesta večnému doktorandovi juris.

Inší svet má A. Klášterský. „Písně z práce“ je krištáľove jasná poézia z tmavej dielne robotníckej: veľkú biedu, veľké sebazaprenie, ale i veľký pocit dôstojnosti ľudskej mladý poeta tu skryštalizoval v nemnohých, priezračne prostých svojich veršoch. Táže spevná priezračnosť a tieže humánne motívy vracajú sa i v druhej jeho zbierke, „Poli a lesy“, kde milo dojíma Klášterského dar plastiky i symboliky prírodnej, a horúcej, tichej, beznáročnej oddanosti rodnej zemi i ľudu, pribitému k hrude. Báseň „Chléb“ v treťom oddelení knižky je jedna z najkrajších a myšlienkou najzdravších kusov nového českého verša.

Originálny pokus spravil Gustáv Jaroš svojou literárnou burleskou z r. 1824 „Sláva“. Vedie nás do študentských manzárd i začadených krčiem, do tesných meštianskych domácností i vznikajúcich literárnych spoločností českých starej Prahy; osoby jeho sú českí literáti Jungmann, Ján Nejedlý, Čelakovský, Tomsa, Hýbl a roj iných; osnovou jeho je myšlienka národnostná a tuhé prekážky jej rozvoja v zaostalej a upadnutej spoločnosti samej i v metternichovských politických poriadkoch. Jaroš je naturalista: neokúňa sa zotrieť nepravú pozlátku, ktorá bezvýrazne krášlieva všetko, čo v tých časoch národne účinkovalo. Ukazuje nezorganizovanosť, chabosť, charakterné biedy ľudí v čele pohybu stojacich a stade ťažký pôrod myšlienky národnej. Najmä pekná postava Jungmannova a vysoko zaujímavý, raz ironizujúci a pesimisticky zúfajúci, raz ideálne sa vyšvihujúci charakter Čelakovského zdajú sa mi byť trafené znamenite. Štúdium doby Jaroš doviedol do takých podrobností, že meštianskym, neliterárnym osobám svojim dáva koreniť hovor ponemčenými slovami staropražského dialektu — spôsob v serióznom verši českom nový, ale umelecky dobre oprávnený. Sme veľmi zvedaví, ako ďalej sa rozvije tento silný talent. Jeho potemnistý obraz „Sláva“ ostane jednou z najoriginálnejších prác novšej domácej literatúry; cena, vypísaná „Poetickými besedami“, ktorú ona obsiahla, pristane jej zaslúžene.

Zo starších poetov nové teplo vniesol do českého verša Josef Sládek dvoma knižkami: „Starosvětské písničky a jiné písně“ a „Směska“. Začal tam, kde „Ohlasem písní českých“ prestal bol Frant. Lad. Čelakovský. V rýdzo ľudovom tóne i poňatí podáva nálady i motívy prostonárodnej piesne ľahučko, nenútene, s humorom takým prirodzeným a sviežosťou takou oživujúcou, že človeku čítajúcemu zachce sa spievať tie verše. K svojim mnohým zásluhám o domácu poéziu Sládek týmito prácami pridal si novú, a veru nie najmenšiu.

Z románov v ostatné časy vyšlých prvé miesto prislúcha Šimáčkovmu „Otcovi“. Hrá na pôde cukrovarskej, kde spisovateľ je doma ako niekdajší úradník takého závodu. Ovzdušie románu je to isté ako v dráme „Svět malých lidí“: hŕba ľudí robotujúcich do úpadu, hynúcich v mravných žumpách, s tvrdou kôrou na povrchu, a jednako s iskrou dobroty v duši. Nemožno tu dopodrobna rozoberať bohatý myšlienkový i citový fond tohoto diela; dokladáme len, že popri vernom kolorite, až do bezvýznamných naoko podrobností, účinkuje hlavne svojou priamo antickou tragikou. Mnohé jeho vysoko dramatické výjavy temer ponúkajú pretvorenie románu v divadelný kus: nemal to na ume spisovateľ?

Na zakľúčenie ešte krátku zvesť o dvoch publikáciách literárnohistorických. Jedna sa nazýva „Patery knihy plodů básnických. Výbor z novověké poesie české“ od profesora Fr. Bílého, druhá „Karolina Světlá. Kritická studie“ od profesora Leandra Čecha. Knihy, ako je tamtá, bolo treba najmä študujúcej mladi ako soli: je to s odbornou znalosťou a jemným taktom usporiadaná antológia poetická s orientujúcimi poznámkami a krátkymi úvody, ktorá nezabudla ani na Slovákov (čítame tam ukážky veršov Ľud. Štúra, dr. Hurbana, Sládkoviča, Kráľa, Kalinčiaka, Sama Chalupku, Bottu); autor sľubuje k nej pridať rozhľad po dejinách českej poézie, na ktorý sa veľmi tešíme. Prácu Leandra Čecha boli sme spomenuli hneď, ako vychodila v časopise; v terajšej doplnenej a rozšírenej podobe je najdôkladnejšou knihou českej literárnej histórie — ja aspoň takej čistej, solídnej roboty a takého železne odôvodneného úsudku nenašiel som posiaľ ani u jedného z tunajších pracovníkov v tomto obore.