ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Zlatej Prahe v júli 1880

Dramatická literatúra česká, ktorá v rokoch sedemdesiatych tak nádejne rozvíjať sa počala, v posledných rokoch zaostala za inými odbory písomníctva. Príčiny toho boli mnohé, a najhlavnejšia v českom javisku samom, ktoré už temer celé desaťročie je v rukách cudzincov, nemajúcich temer pojmu o domácej literatúre dramatickej. V najnovšom čase pozorovať nenáhly, ale potešiteľný obrat. Pôvodné práce zjavujú sa častejšie v roji kusov zahraničných, najmä francúzskych a nemeckých „spracovaní“. Pravda, mnoho medzi tou novou produkciou je vypočítané na pomínajúci efekt divadelný a pre zábavu, bez hlbšej ceny literárnej. Platí to najmä o celom rade veselohier a frašiek Sokolových („Farizejci“, „Jelínek a spol.“, „Kleopatřin prsten“, „Výletníci aneb Školní otázka v Modřínově“ a i.), o práci Puldovej („Dítě“) a Hrázkého („Dostaveníčko“). O čom dnes zmieniť sa chceme, sú tri práce osvedčených už spisovateľov, ktoré nevideli sme síce ešte na javisku, ale ktoré vyšli tlačou od začiatku t. r.

Je to predovšetkým „Svatopluk a Rastislav, trúchlohra v pateru dějstvích“ od Jos. V. Friča v jeho zobraných spisoch. Látka drámy tej je z pamätných čias bojov Rastislavových o samostatnosť Veľkomoravskej ríše, keď Svätopluk zradcom sa stal, a tým domohol sa kniežacieho prestola. Tieto dve osoby, ich revnivosť a úklady majú v dráme byť hlavnými. Ale nie sú dosť určite charakterizované, nevystupujú v črtách markantných, a preto za hlavné osoby pokladané byť nemôžu, takže dráma tá nemá vlastne ani hrdinu. Spisovateľ, chcejúc tradičnosť a mohutnosť celku stupňovať, dráme podložil boj Slovanov a Frankov, a tým spôsobil v práci svojej dualizmus. Preto postrádame pravého postupovania deja k vrcholu, zauzlenia a rozuzlenia, a práca tratí nároky na názov drámy, stávajúc sa zdramatizovaným historickým obrazom. Jednako ostáva však veľmi milou lektúrou, k čomu nemálo napomáha kvetnatá, poetická reč, najmä v dialógu znamenitá, a pekná, účinná scenéria.

Veľkú radosť vzbudilo v literárnych kruhoch vystúpenie Em. Bozděcha, prvého zo žijúcich dramatikov českých, ktorý dlhší čas bol mlčal. Uverejnil novú činohru „Dobrodruzi“ v troch dejstvách. Hrá v pamätných časoch Rudolfa II., ktorý sám vystupuje v nádherných sieňach kráľovského Hradu pražského. Bozděchove staré, osvedčené vlastnosti dochodia tu platnosti novej: táže znamenitá charakteristika, tenže dramatický vzorný dialóg, tenže ľahký, blýskavý vtip a táže všestranná znalosť požiadaviek javiska, ktorá nikdy a nikde nemôže sa minúť s účinkom.

Napokon vystúpil mladý básnik dr. Miloslav Krajník, krásny epický talent, s prvou svojou drámou päťaktovkou „Jan Roháč z Dubé“, ktorú hrať na Kráľ. zemskom českom divadle polícia tunajšia zakázala, takže ministerstvo muselo zrušiť zákaz ten. Dr. Durdík vyslovil asi pred ôsmimi rokmi nádeju, že látka taká príhodná pre dramatické efekty nebude dlho čakať na spracovanie dramatické, keď zjavila sa v niektorých románoch a v Červinkovej veľkej básni epickej. Ako prvý plod básnikov v tomto obore dráma táto je práca znamenitá. Kritika vytýka mu síce, že prísnym obmedzením rozmerov kusu pole deja stalo sa miestami úzkym, nemôžuc pojať všetko, ako toho historický i dramatický prúd vyžadoval; ale nemožno upierať, že rozčlenenie látky je veľmi príhodné, zauzlenie napínavé, rozuzlenie správne, prirodzené, scenéria šťastlivá, všade pútajúca, i dialóg dramatický, a najmä imponuje mohutná postava hrdinova — Roháč z Dubé je jedna z najväčších osobností histórie českej vôbec. Charakteristika hlavných postáv, najmä cisára Žigmunda, je veľmi dobrá a škoda len, že básnik užil reči na dobu tú príliš modernej a pominul stránku náboženskú, ktorá práve vtedy vystupovala všade do popredia, tvoriac temer najhlavnejšiu hybnú silu všetkého života. Avšak i so svojimi nedostatkami dráma táto je plodom neobyčajného nadania a vlasteneckým zápalom svojím dosiahne na javisku účinkov veľkolepých. Len viac a viac aspoň takých!