ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 25. júna 1895

Cieľom Národopisnej výstavy českoslovanskej je ukázať, čo národ, najmä v jadre svojom, v ľude, podnes, na konci storočia, zachoval svojho, pôvodného, etnograficky originálneho, a ako sa rozvil až po tento dnešný stav.

Hlavné jednotlivé poklady prvej časti, ľudopisnej, sú naukladané vo veľkom paláci národopisnom, v jubilejnej výstavke, zvanom priemyslovým, a to v ľavom jeho krídle. V centre tohoto oddelenia nájdeš storaké originálne výšivky, v ktorých ornamentike je zvečnená zručnosť, umenie, fantázia i krasocit prostej československej ženy; hneď vedľa výšiviek sú znázornené ľudové obyčaje a kroje, a okolo týchto dvoch skupín dovôkola sú drobné výstavky krajové. Z najzaujímavejších obyčají je znamenite vyvedená „Jízda králů“ z moravského Slovenska, veľká grupa šuhajcov i „kráľ“ za ženu preoblečený, všetko na koňoch; držanie, výraz tvári, prirodzenosť farby účinkuje prekvapujúcim dojmom, životne. Práve tak živo, niekedy veru až na nerozoznanie, dojímajú osoby v jednotlivých výstavkách krajových: nech si len niekto pozrie napr. chodského gazdu s gazdinou a dcérou hneď v prvej sedliackej izbe napravo, či mu ruku nepodá alebo mimovoľky ho neosloví! Toto znázornenie robí veru česť umelcom, ktorí vypracovali voskové figuríny. Prvé oddelenie krajových výstaviek naľavo patrí Slovensku: neni toho veľa, mohlo byť omnoho viac — ale ak spravodlivo uvážime všetky prekážky, uznáme, že čo je tu vystavené, ukazuje ľudového Slováka, najmä zo severnejších stolíc, pravdivo a verne.

Doplnenie výšiviek, krojov, obyčají a hier nájdeme za palácom dolu v „Česko-slovenskej dedine“. Takej dediny si na svete nevidel, niet jej: všetky kraje a kmene celého národa sú tu vedno zastúpené chalúpkami a gazdovstvami okolo spoločnej „návsi“, svorne jedno popri druhom. A všetko zasa verne a pravdivo podľa modelov svojho kraja, mnohé i stavané od ľudí domácich. Máš tam starodávny drevený kostolík severomoravský, hneď vedľa je rybáreň a pri tej zas chalupa lašská z Těšínska; ďalej krásny starožitný mlyn a stará „kovárna“. Nasledujú břeclavská chalupa juhomoravská, horácky „grunt“, hanácky „grunt“, „statok“ opavský, domček hornooravský, izba kopaničiarska, čičmanské gazdovstvo (zo strateného kúta na rozhraní stolíc Trenčianskej, Nitrianskej a Turčianskej), potom gazdovstvo z Čiech južných (takrečené „blatské“), z východných, najzápadnejších („chodské“), stará „rychta“ stredočeská, a naostatok, alebo vlastne najsamprv, celá moravská dedinka valašská. Ani zďaleka nemožno tu označiť originálnosť, zachovalosť, rozmanitosť a zasa harmóniu a spoločný ráz všetkého toho stavebného bohatstva ľudového. Dokladám len, že to neni dedina mŕtva: v domčekoch a izbách nájdeš gazdov i gazdiné zväčša z ich vlastných krajov v rázovitom domácom kroji, a zväčša i domáce nápoje a niekde i jedlá. Na rybárni sa smažia juhočeské ryby; v čičmanskom gazdovstve ti nalejú dobrého moravského vína a podajú domácej klobásy (zaujala ju totiž teta Hudečková z moravského Slovenska), štyria domáci Trnovi muzinkanti zahrajú ti odzemok, a ak vieš, môžeš si na mieste zatancovať; z valašskej dediny už zďaleka volá kríkavý hlas starého muzikanta strýka Pelara, ktorý jednu strofu pesničky vyfúka na klarinet a druhú vyspieva pri sprievode svojej primitívnej bandy sedliackej, pričom ťa občerství turčianskosvätomartinské pivo, ktoré sa tu čapuje „pohostinsku“; zo starej rychty hrmí hrubá muzika „plechová“, zvyčajná teraz už všade v stredných Čechách; z chodskej hospody zasa príjemne a tíško hudie originálny starý tercet: gajdy, klarinet a husle atď. atď. A v nedeľu alebo vo sviatok, keď v dedine je „pouť“ alebo „posvícení“, „náves“ naplní sa všetkým, čo dnes obveseľuje dedinu: od drobných figúrok „pimprlového“ divadielca až po šarlatána alebo komedianta.

Keď z dediny vrátime sa do pravého krídla hlavného paláca, nájdeme tam pospolu v jednotlivých skupinách znázornenú stránku národa kultúrnohistorickú. Máš tam oddiel zemepisný, antropologický i jazykový, podaný hlavne diagramy vo farbách, v počtoch a obrazoch (napr. vzájomný pomer národností, náboženských vyznaní, zamestnania, vzrastu, ešte i pomer svetlookého obyvateľstva k čiernookému atď.); vidíš, v akom smere pracovala a pracuje vzdelaná česká žena; pozeráš na storaké formy a útvary domáceho nábytku, náradia, riadu atď.; skúmaš snahy cirkvi katolíckej i evanjelickej na domácom území, ich minulosť i prítomnosť; prekvapený zastaneš pred jednotlivými izbami, v ktorých pri svojich písacích stolíkoch sedia dávno umrevší spisovatelia, alebo aspoň stojí ich pôvodné zariadenie, vyložené sú rukopisy ich diel, dopisy ich vlastné alebo priateľov, všetky knihy, čo vydali, alebo čo im kto venoval atď.: najmä izba Tylova, Klicperova, Purkyňova, Palackého, a oddelenie Havlíčkovo, Hálkovo a Nerudovo zaslúžia pilnú pozornosť; napokon postojíš i pred oddelením študentským a začuduješ sa rýchlemu rozvitku tohoto stavu od roku meruôsmeho v Čechách, alebo zasadneš do pohodlnej „čítárny“, kde sú vyložené všetky teraz vychodiace časopisy a noviny československé, každý deň riadne ta dochodiace.

A kultúrnohistorický obraz národa dopĺňa ti originálna grupa domov, verne napodobnených šestnástemu storočiu, zasa dolu pod palácom, pomenovaná „starou Prahou“. Je to vzácna práca staviteľského i maliarskeho umenia, ktoré nezľaklo sa dlhých štúdií, a zreprodukovalo i zrekonštruovalo takrečený „Malý ryneček“ pražský, t. j. menšie námestie staromestské. Stará gotika i renesancia, svojím spôsobom rozvitá na pôde českej, s prekvapujúcou čistotou a vernosťou hľadí tu z tých potemnistých úzkych fasád a lomeníc, „podloubí“ i „arkýřov“, a nechýbajú ani originálne staré maľby a ornamenty, skomponované majstrom Alešom, alebo nápisy nad vrátami, ako napr.: „Bůh spolczuge, Czert dielj“ ap. Prostred námestia je imitácia starej studnice i s umeleckou mrežou, a ulica končí sa staručkým kostolíkom i maličkým cmiterom hneď pri ňom, verne podľa zapadlej skutočnosti. Najlepší českí stavitelia i historikovia spojili sa tu k vzácnemu dielu, hodnému veru, aby sa zachovalo potomstvu.

A tým ani približne som nenaznačil všetko, čo hodno pozrieť na výstavke najsamprv. Treba sa vrátiť ešte k nejednému.

Ale čo ešte menej možno naznačiť mŕtvym slovom, je život, radostný, veselý, rujný život tých tisícov, čo najmä v nedeľu a vo sviatok, ak len trocha udrie pekná chvíľa, nahrnú sa sem. V ostatnú nedeľu napr. bolo dobre päťdesiattisíc návštevníkov. Pred palácom je promenáda elegantného sveta: Šeborova hudba vo veľkom pavilóne hrá, obecenstvo stojí, sedí alebo chodí a počúva. Dolu vo veľkom zatvorenom sále je symfonický koncert znamenitej kapely Kovařovicovej. Z mnohých pavilónov, chalúp, hostincov a „oddychov“ znejú storaké hlasy a zvuky v menistej harmónii, a ak dobre počúvaš, zachytíš zo „Slovenskej krčmy“ i naše „Nebanovala by“ alebo „Na rováš, mamička, na rováš“ a sto iných, ktorými Piťovci vedeli už pripútať si i medzi tunajšími preberačníkmi stále, vďačné obecenstvo. A nad tým všetkým usmieva sa horúce júnové slnce a všetko oblieva sviežim, radostným jasom. Nemožno zabudnúť, kto raz videl ten obraz!

Preto: do šťastného húfneho videnia dňa 2. júla, rodáci moji drahí! Výstavka vás čaká s otvoreným náručím.