ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha v decembri 1879

Prvé, o čom treba zmieniť sa vám dnes, je, že vytúžená česko-slovenská vzájomnosť vždy viac a viac stáva sa skutkom. Žurnalistika česká, ako politická tak beletristická, začína si všímať vecí našich a ujíma sa ich vrelo. Tak získali si Holečkove „Slovanské listy“ stálych dopisovateľov na Slovensku svojím neohrozeným vystupovaním v prospech náš a vrelým záujmom o naše veci; tak podal znamenite zdokonalený teraz „Světozor“ dve ukážky z Vajanského novej zbierky básnickej „Tatry a more“; tak podalo viacej českých časopisov, a v prvom rade najmä výtečná „Osvěta“ oduševnenú o zbierke tej úvahu; tak referoval o nej znamenitý priaznivec náš básnik Rudolf Pokorný v „Uměleckej besede“, iní opäť v literárnom a rečníckom spolku Slavii a inde; tak otvorený bol veľkolepý Slovanský večer, dňa 10. t. m. Slaviou poriadaný na Žofínskom ostrove, utešenou, Drahorádom uvitou kyticou z dvanástich najcharakteristickejších slovenských piesní; tak vydal po tieto dni odbor lit. reč. spolku Slavia 1. zošit nových „Piesní slovenských“, ktoré v Čechách dôjdu zaiste veľkej obľuby; tak podá „Osvěta“ v najbližších svojich číslach rozkošné cestopisy znamenitého českého cestopisca J. Wünscha z našich Tatier, články o dejinách utrpenia Slovenska atď.; tak oboznamuje „Světozor“ obecenstvo české s hradmi a pamätnosťami čarokrásneho Považia atď. Slovom ruky bratské, tak dlho si podávané, konečne stisli sa úprimne a následok toho je blahodarná práca, plodné poznávanie, ktoré bude mať znamenitý účinok na obapolné zblíženie.

To by bolo na pravom mieste. Hneď potom môžeme vám oznámiť radostnú zvesť, o ktorej ostatne vedieť budete už z denných novín, že povestný učenec náš, univ. prof. Martin Hattala, menovaný bol odeskou univerzitou čestným doktorom, a tým spolu skvele uznané boli jeho veľké zásluhy ako prvého zo žijúcich našich slavistov.

Ruch literárny je tu večne živý, kritik nestačí odkladať pero a bibliograf nemá dosť stránok zaznamenávať všetky pozoruhodné zjavy na poli poézie, beletrie, hudby i umenia. Nemôžeme postihnúť a prebrať všetko to, čo vyšlo od posledného nášho lit. referátu, a tak zmienime sa len o zjavoch najfenomenálnejších. Sú to v prvom rade tri mená: Svatopluk Čech, Adolf Heyduk, Jaroslav Vrchlický.

Prvý z nich vydal v Ottovej „Salonnej bibliotéke“ II. a III. zväzok svojich „Povídek, arabesek a humoresek“ a osvedčil sa v nich majstrom nedostižným v pojatí a spracovaní látky často veľmi jednoduchej. Kto prečítal v II. zväzku len „Oblaka“ a „Nikotinu“ a v III. zv. „Poslední jaro“, s radosťou uzná, že by Čecha Čechom závidieť mohla každá literatúra svetová. Okrem toho obohatil nás Čech i v inom smere: v poslednom zošite svojich znamenitých „Květov“ dokončil skvelú epickú báseň „Ve stínu lípy“, pred ktorou ustupuje do pozadia všetko, čo posiaľ v Čechách bolo napísané epického. Tu prestáva kritický rozbor, je to český „Tadeusz“.

Adolf Heyduk, škovránok Tatier, vydal rozkošnú idylu „Dědův odkaz“, ktorá je temer celkom rozobratá za krátky čas. Kto prečíta prvú slohu, uzná, že to poézia rýdzo slovanská, ako krištáľ, že hovorí priamo k srdcu. Slovenské obecenstvo zná obsah básne zinakade a presvedčilo sa už, tuším, samo o sladkej opojnosti Heydukovej reči básnickej, Heydukových čarovných obrazov a zvonivých rýmov, ktorými sa báseň jasá ako kvetistá niva z jari. Onedlho zatým — v poslednom čísle „Osvěty“ 1879 — podal nám posvätenec náš dlhú idylu „Oldřich a Božena“, v ktorej spracoval známu historickú látku spôsobom naozaj majstrovským. V oboch básňach slávi víťazstvo národná pieseň. Vôbec je Heyduk výnimočný zjav: na sklonku mužného leta žitia jeho začína ešte len v plnej kráse svojej poetická jeho jar. Je teraz na vrchole umeleckého tvorenia.

A čo Jaroslav Vrchlický? Ten večne spevavý, večne dumavý jun zahľadel sa do tichého svojho kozúbka, ku ktorému priviedol si spanilú žienku, keď žltlo a opadávalo lístie v jeseni, a v tom vrelom objatí vyspieval najdojemnejšie, najpôvodnejšie svoje piesne, kvety duše ľúbiacej, ktoré vyšli po tieto dni u Ottu v skvostnej typografickej úprave pod menom „Eklogy a písně“. Čo tieto riadky píšeme, vyšiel II. zväzok jeho „Mythov“, obsahujúci osem väčších prác, čerpaných látkove zo všetkých národov. Väčšina ich je nerýmovaná, čo tým bolestnejšie postrádame, čím väčšmi oduševňoval nás vždy Vrchlického zvučný, krásny rým. Najväčšmi púta pozornosť vo vyšlej práve zbierke čarokrásna báseň prvá „Israfel“, potom „Mythus o víně“ a posledná „Eloa“, fragment pekelnej komédie.

Najnovšie zjavili sa tiež básne Sládkove „Jiskry na moři“, ozajstné unikum v českej poézii svojou hĺbkou a vrelosťou, či už spieva o smutných dňoch svojho žitia, či o svetoch za oceánom, či o láske k ohrozenej zo všetkých strán domovine, či o jasných výjavoch a chvíľach veselých našej púte. Všade je rýdzi, všade svoj, všade opravdivý.

I mladá debutantka Irma Geisslová, vrátivšia sa nedávno od mútneho Dunaja do zlatej našej Matičky, podala nám svoju prvú samostatnú zbierku, nadpísanú „Immortelly“. Je v nich mnoho citu, veľa bôľu a chmúry, i prajeme mladej zápasnici na Parnase, aby premenili sa trúchle zvuky čím skôr v radostné hymny už pre svoju peknú, hladkú formu v prítomnej zbierke.

A ako v poézii, máme i v beletrii hojnú, bohatú žatvu, hoci je nemilosrdný mráz. Okrem zmienených už prác Čechových zaujímajú prvé miesto Arbesove „Romanetta“, II. diel. Obsahujú opäť tri práce s názvom: „Ukřižovaná“, „Ďábel na skřipci“, „Akrobati“. Stretáme sa tu znova so znamenitými vlastnosťami jeho: majstrovským realizmom v kresbe, dôsledným líčením psychologickým a zaujímavosťou od prvej litery do poslednej. Humánne otázky, ktoré spisovateľ tak rád si berie za podklad, tiež nechýbajú. Za ním hneď treba spomenúť Josefa Holečka. Bol svojho času zpravodajcom „Národních listov“ a tam na kopcoch junáckej Čiernej Hory nazbieral si originálne slovanské typy, preskúmal stav i celý spôsob života chrabrých sokolov i úbohej, utláčanej ráje, videl plápolať dediny v požiaroch bašibozuckých,^[6] počul nariekanie trýznených starcov, žien i detí, válečný ryk a cvengot nožov udatných Juhoslovanov, videl biedu a porobu celého slovanského juhu, i obrovský zápas o samostanosť Balkánu, a to všetko znamenite pochopené a verne, realisticky líčené podal vo dvoch zväzkoch diela svojho „Za svobodu“, ktorého III. diel bude nasledovať. Čo zidealizoval jeho tvorivý duch, kde skutočnosť zahalená je v rúcho básnickej fantázie, vidíme v „Černohorských povídkách“, ktorých I. zväzok leží pred nami. Nimi vstupuje Holeček do radu najsúcejších českých novelistov.

Ten brat náš, ktorému dosiaľ v sluchu i hrudi znie čarovný zvuk slovenského cimbalu i trávnice, Rudolf Pokorný, vydal tiež pred nedávnom prvú prozaickú zbierku: „Povídky, arabesky a drobné kresby.“ Sú to milé, prosté náčrtky, ktorými zabaví sa každá deva slovenská. Dozvedáme sa, že druhý zväzok obsahovať bude „Slovenské povídky“, ako i nová kniha jeho poézií, „Mrtvá země“, spracovanie látky slovenskej.

A zasa deva jedna vystúpila so samostatným plodom novelistickým: Berta Mühlsteinová so svojimi „Arabeskami“. Svedčia o jej peknom nadaní na tomto poli a nejedna dojíma svojou prostotou a pritom životnou pravdou.

Historický žáner, v poslednom čase trochu zanedbávaný, našiel svojho pestiteľa vo Václavovi Benešovi-Třebízskom, ktorý vydal knihu historických povestí „V červáncích a lesku kalicha“. Vypracovanie je hladké a účinné, hoci prezradzuje tu i tu dosť povrchnosti a istú tendenciu, ktorá so zvláštnou úľubou maľuje len čierne tône slávnej pre Čechy doby husitskej.

Novelistický druh tento nepomerne výtečnejšieho interpreta našiel v znamenitom Aloisovi Jiráskovi. Laciná knihovna národní priniesla od neho povesti „Z bouřlivých dob“, z ktorých každá je dokonalým vzorom vo svojom obore. Je to výborná duchovná potrava pre vzdelaný a uvedomelý český ľud.

I staršie známe zväčša práce dočkali sa opätného uverejnenia. Sú to Hálkove prekrásne básne lyricko-epické, Nerudove nevyrovnateľné cestovné kresby „Obrazy z ciziny“ a Boženy Němcovej utešené „Slovenské povesti a báchorky“. Všetky tieto diela sú už všeobecne ocenené, ale každého priateľa literatúry poteší ich súborné vydanie. Ako počujeme, počne Kobrova Nár. bibliotéka vydávať onedlho spisy nášho Godru.

Končím dnešné riadky svoje s dozvukom hromového potlesku, ktorý mi zaznieva v sluchu z večerov práve minulých, pod dojmom nesmierneho oduševnenia a veľkolepých ovácií, ktorým všetko obecenstvo české, a v prvom rade akademické študentstvo zahŕňalo znamenitú, geniálnu tragédku poľskú Máriu Deryngovú, ktorá zavítala sem z Varšavy na Slovanský večer a úchvatnou deklamáciou ako i majstrovskou hrou svojou (vystúpila v Shakespearovom „Romeovi a Julii“, v Goetheho „Faustovi“ a Moserovej „Debore“) okúzlila všetkých. Časopisy denné, i nepolitické, sú jeden jasot, jedno oduševnenie, ktoré cíti s nimi každý Slovan, želajúc spolu vrúcne, aby skvostné tie vence strieborné i vavrínové, kytice umele robené i svieže, ktorými zasypali Čechy slávnu slovanskú devu, utužili navždy poľsko-českú vzájomnosť, ktorá tak sľubne začala sa na veľkolepých slávnostiach krakovských, a tým potisli opäť o krok kýženú ozajstnú, reálnu, plodnú vzájomnosť celého šíreho Slovanstva!