ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 20. júna 1891

Medzi Vltavou a krásnym krajinským parkom, za dávnych čias zvaným Královská obora, teraz obecnejšie Stromovka, rozkladá sa Všeobecná zemská jubilejná výstavka.

Vchádzame prívetivou hlavnou bránou, ozdobenou štyridsiatimi znaky českých miest; veselo trepocú nám v ústrety zástavky vo farbách zemských i národných. Prvý dojem je prekvapujúci: pred nami dlhý smaragdový trávnik, prehĺbený a zasa objatý vyvýšenou terasou ozdobných kvetov, za ním Schnirchova socha kráľa Jura Poděbradského na koni, za ňou prvý pavilón pre hudbu a za tým vzdušné, veľkolepé stavisko, centrum výstavky, priemyslový palác. Zľava i sprava pred ním budovy výstavky umeleckej i retrospektívnej, zemského výboru kráľovstva českého i mesta Prahy, pavilón pražskej plynárne, záhradníctva, turistov, papiernictva, bánk a založní i mnohých osobitných firiem. Z druhej strany veľkého priemyslového paláca napravo i naľavo od osvetlenej fontány drobný priemysel, školstvo, inžinierstvo, polygrafia, rybárstvo, lesníctvo, železiarstvo, poľné hospodárstvo, i hospodársky priemysel, budova kotlov a strojov i veľa drobnejších pavilónov a budov súkromníkov, najmä českej šľachty. Vedľa toho dlhý rad drobných i väčších, prostých i nádherných hostincov, „ochutnavární“, kioskov, kaviarní i miestností zábavných — a máte slabušký tieň obrazu, čo všetko pojíma v seba tých sto desať budov na priestore výstavnom.

Nemožno niekoľkými riadkami ani len naznačiť bohatstvo tu uložené; iba upozorniť idem na časti, ktoré pozorovateľ neobíde bez hlbokého dojmu.

Umelecká i retrospektívna výstavka majú veľa navštevovateľov. Pred nejedným obrazom i nejednou starožitnosťou postojíš hodnú chvíľu. Veľké výtvory Čermákove, Mánesove, Brožíkove, Chittussiho, Schwaigerove, Knüpferove, Levého, Myslbeka, Schnircha a mnohých iných sú ako zvláštny ideálny svet v tom ruchu a šume ostatných častí výstavky. Podrobnejšiu ich charakteristiku ešte bude možno čítať v „Pohľadoch“. V paláci priemyslovom veľkej železnej konštrukcie, pokrytej sklom, najprv nás upúta cisársky pavilón a proti nemu vyvýšený ohromný organ, a potom už rad-radom všetky tie nekonečné výrobky najlepších českých závodov i priemyselníkov. Vidíš celé zariadené salóny, jedálne a spálne s nábytkom prekrásnym, prerozmanitým; sklárske produkty i hudobné nástroje, súkna, čipky, zlato, drahé kamene, hodiny i šatstvo, oltáre aj iné utešené veci zo strúhaného dreva. Niekedy ťa prekvapí meno neznámeho zhotoviteľa z malého strateného mestečka, a práca krásna, solídna, hodná prvej ceny. Z malého priemyslu v druhej časti výstavky vyniká výroba kožená a kušnierska, dopravné prostriedky, ako koč, velocipédy atď., mydlá a voňavky i výrobky kachliarske. V školskom oddelení priemyslovým i odborným školám patrí palma: je radosť pozrieť, ako dokonale dnes už mladí šuhajci pracujú roboty kamenícke, kováčske, rezbárske a iné. Z pavilónov českej šľachty čo do bohatstva obsahu i vkusného usporiadania označiť načim pavilón gr. Harracha i kn. Schwarzenberga. Čo všetko v tomto vidno, je na počudovanie: to neni knieža, to je kráľ! A v Harrachových miestnostiach zas milo je vidieť rýdzi český ráz: knihy obchodné, plány, nápisy — všetko české. Ohromný obsah strojovne, prerozmanité kusy priemyslu hospodárskeho, bohaté pivovarstvo a cukrovarníctvo atď. atď. — to ani len povrchne nemožno tu naznačiť; to treba vidieť!

Viete z denných novín, že Nemci českí, s malými výnimkami, na výstavke sa nezúčastnili, ju ignorujú a umlčujú. Tak to chce mať ich politika a žurnalistika. Ale toto bočenie a odvracanie od výstavnej práce (hoci dnes už obchodníctvo i priemysel nemecký ľutujú svoj krok veľmi!) bolo šťastím pre národ český: jeho priemyselná, obchodná, školská, umelecká sila, jeho kultúrna výška zjavila sa tým v celej svojej širine a samostatnosti, od nikoho nezávislá, koreňom i plodom svoja. A v tom je veľké značenie nielen kultúrne, ale i národné a politické celej výstavky. Čech a Slovan v hĺbke duše uveličí sa bohatou, mnohostrannou činnosťou, ktorú tu vidí v najkrajšom kvete i najzrelšom ovocí, cudzinec udivene otvára oči nad svetom celkom mu neznámym a vládna moc domáca prv-neskôr musí uznať, že národ takej váhy kultúrnej je hoden lepšieho osudu, než akému tvrdo a neústupne bráni sa po dnešný deň.

Dnes výstavka je Prahe najmilším strediskom spoločenským. Vo dne vidíš Pražanov i Pražanky krok za krokom prezerať si vystavené predmety, večerom rozprúdi sa veselý, šumný život veľkomestský po promenádach, reštauráciách, kaviarňach i „ochutnavárňach“. Hudby hrajú, elektrické lampy Křížikove na vysokých stĺpoch menia noc v biely deň, strecha plynárenského pavilónu je v jednom ohni, kráľovská koruna v čele priemyslového paláca žiari zlatým leskom, vystavené predmety blyskocú sa v mori svetiel, z organa znie hymnický chorál, a „fontaine lumineuse“,^[15] vysoko striekajúc, hrá tisícorakou hrou menistých elektrických iskier. Najmä nedeľa a sviatok je pre výstavné obecenstvo ozajstným sviatkom národným. A nielen domáci, i cudzí prichodia vždy hustejšie: nedávno boli Francúzi, Slovinci a Chorváti, onedlho prídu Poliaci a Rusi, Nemcov z ríše trúsi sa jednostaj plno, Angličana máš za každým tretím krokom. Ešte prešiel iba mesiac od otvorenia, a už číslo návštevníkov napĺňa pol milióna.

Čo povedať ešte? Už len úprimné slovo obecenstvu slovenskému: príď a pozri si na vlastné oči! Nemožno, aby návšteva taká nezanechala veľký pôžitok v duši a mravne nepodoprela každého našinca, ktorý vie, že za sviatkom práce ide sviatok národného obrodenia.