ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha 20. marca 1880

Rozišli sa ohromné zástupy, ktoré ostatný raz odprevádzali veľkého Čecha, tentoraz, pravda, na — cintorín olšiansky. Známa je vám tá veľkolepá, posledná tryzna z tunajších listov. Mne prichodí zmieniť sa o nej ako o udalosti, týkajúcej sa hlboko celých Čiech, v ktorých dr. Karel Sladkovský ctený bol ako jeden z najneohrozenejších bojovníkov a mučeníkov národných.

I druhá významná udalosť bude vás zaujímať. Je to rozsiahle zbieranie príspevkov na dostavanie veľkého národného divadla. Po celých Čechách javí sa tu zimničný ruch a na mnohých miestach obdivuhodná obetivosť, najmä v nižších vrstvách, u prostých, chudobných robotníkov. Tu vidno najlepšie, čo môže všeobecné povedomie národné. Česká šľachta, takzvaná „historická“, zachovala sa, pravda, i tu dôsledne — vrecká jej ostali zatvorené, ako jej srdcia vždy boli pre českú vec, oproti českému ľudu až na malé, skrovné výnimky. V tom nemáme čoho závidieť bratom Čechom; naša slovenská šľachta chová sa celkom tak odmietavo k našej národnej veci, a my máme pritom aspoň tú dobrotu, že nedáva sa prezývať šľachtou „slovenskou“ — ako tuná „českou“ — a svet vie, že čo vykoná sa u nás dobrého, vykoná sa bez veľkých pánov, jedine mozoľmi a dobrou vôľou ľudu, meštianstva. Boh dá, i v Prahe dohotovia si veľkú stavbu svoju bez tých ľadových sŕdc, ako to už vidno: potrebných dvestotisíc zlatých blíži sa už k polovici. Okrem toho zbiera sa potrebná suma tiež spôsobom iným: tak vydá napr. Beseda umělecká slávnostný časopis na spôsob francúzskeho „Paris — Murcie“ a podobného časopisu poľského. Do čísla toho, pre ktoré ustanovený je zvláštny redakčný výbor, prispejú slovesnými plody i kresbami najprednejší básnici a umelci národní. Tak vydal J. Otto už v piatom vydaní báseň Vrchlického „Pantheon“, kde básnik po utešenej báji alegorickej oduševnene vyzýva národ k obetiam na veľkolepý chrám umenia, volajúc:

Napokon pripomínam slávnosť Sládkovičovu ako udalosť, ktorá týka sa najbližšie nás samých. Obšírne zprávy o nej boli i v „Nár. novinách“, a mne nezbýva, než uistiť vás, že to bola oslava dôstojná spevca-miláčka nášho, ktorého čarovné zvuky prenikli už i ku brehom Vltavy striebropennej, a že nasledovavšia po nej voľná zábava, pri ktorej si zaspievali a zarečnili zástupcovia temer všetkých tam prítomných národností slovanských, bola taká srdečná, vrelá, aká môže byť len tam, kde znejú trávnice, duní naše „od zeme“ a srbské „kolo“. A potom — veď mali sme v kruhu svojom zlatého Heyduka, a už jeho prítomnosť postačovala, aby rozihrala každú dušu slovenskú. Nad samým svitom opúšťali sme dvoranu s presvedčením i zadosťučinením, že slávnosti tak iskrennej nebolo už dávno. Bola zároveň uvedením skladieb znamenitého nášho Fajnora na koncertné pódium české. Najmä jeho piesne na „Cymbál a husle“ ľúbili sa veľmi, veď „srdce pri nich samými ružami obrastá“, ako povedal pri ich zvukoch slávený náš Heyduk. Na veľkonočnom koncerte budú ich spievať už i v Brne na Morave.

Po tomto stručnom obzore udalostí, nás najväčšmi sa týkajúcich, a s poznámkou, že Umělecká beseda poriada celý rad prednášok „Naše úspěchy“, v ktorých líčia sa vymoženosti národa česko-slovenského na poli duchovnom za posledných päťdesiat rokov, obzrieme si krátko opäť jeden odbor literatúry českej, odbor vedecký, vlastne publikácie jeho z posledného času.

Je ich dosť a dôležitých. Jedno z prvých miest zaujíma prof. Krejčího „Geologie“. Učenec ten je v obore svojom kapacitou; kniha, ozdobená mnohými peknými obrazy, má zvláštny zreteľ k zemiam česko-slovenským a písaná je pri všetkej svojej dôkladnosti takou milou rečou a prostým pútavým slohom, že ju môže čítať s prospechom i laik.

Niemenej dôležitým spisom je veľká „Poetika“, ktorú spísal profesor dr. J. Durdík. Stanovisko tohoto vedomca je v Čechách známe a ocenené. Dve veci takrečeno sám stvoril národu svojmu: filozofiu a dôstojnú, vedeckú kritiku. Opierajúc sa na sústavu znamenitého Herbarta, ktorý zas je len pokračovateľom Kantovým, utvoril českú filozofiu na pôde takej zdravej, že to závidieť môžu Čechom všetky kmene slovanské. Nestraší v nej prehnaný pietizmus a mystika ako vo filozofii poľskej, nieto v nej nebo dobývajúceho, fantastického hegelianizmu ako vo filozofii ruskej, nieto v nej, pravda, stopy ani po modernom schopenhauerianizme. Je to cesta jedine slovanského filozofa dôstojná. Po boku Durdíkovi stáli domorodí filozofi dr. Lindner a Dastich, ale zo všetkých leví podiel vykonal predsa len on. Vezmime len do ruky jeho veľkú „Všeobecnú estetiku“! Z každej strany pozerá na nás najkrajšia sústava herbartovská. Neškodila by ani našim slovenským poetom: poučili by sa z Herbartovej estetiky formovej, kam rútia sa to bez rozmeru prízvučného alebo časomerného v poézii! O Durdíkovej „Poetike“, z ktorej vyšli už dva zväzky, prichodí nám dopovedať, že práce takej dôkladnej, tak veľkolepe založenej a šťastne vykonanej nemala v tomto obore dosiaľ literatúra česká. U nás poukazovalo sa svojho času veľmi na poetiku od Václava Petrů, ktorá, už sama o sebe plná nesprávností, ani porovnať sa nemôže s knihou Durdíkovou.

Znamenitého príspevku dostalo sa literatúre knihou Kosinovou „Hovory olympské“. Slovutný spisovateľ a strážca čistoty jazyka podáva tu zväčša vo forme klasického dialógu svoje náhľady o pomeroch dialektov k reči spisovnej a o iných vzácnych bodoch neporušenosti reči a literatúry národnej, uzavierajúc I. zväzok tento rozhovorom o kozmopolitizme v literatúre, ktorý vyplňuje temer polovicu objemnej knihy. Posledný tento rozhovor narobil tu mnoho hluku, najmä pre prísne posúdenie Hálka. Ale je a ostane veľmi dôležitým pre svoj predmet, ktorý tak šťastne je tu riešený a v ktorom tak často sa hreší v novšej českej literatúre. Celý spis konečne značne prispeje k očisteniu reči od nechutných cudzích príveskov (ako javí sa to už napr. v peknom preklade diela Brehmovho a v texte cestopisu Holubovho) a k tomu, aby nejeden spisovateľ, ktorý chce byť medzi najprednejšími, dbal na ducha jazyka a nekazil ho takrečeno zúmyselne chybami až i gramatickými. Nejdeme uvádzať príkladov — nomina sunt odiosa!

Písomníctvo české nemalo posiaľ všeobecného dejepisu, ktorý by vyhovoval všetkým požiadavkám novej vedy a novovekých výskumov. Jediná práca druhu toho, „Všeobecné dějiny Smetanovy“, vydané ešte r. 1847, sú už zastaralé a nedostatočné. Teraz pomohol v nedostatku tomto Fr. Šembera, prof. v Budějoviciach. Už v jeho „Dějinách národův starověkých“ bolo vidno, že dostalo sa literatúre odborníka dokonale vzdelaného. Teraz vychádzajúci „Dějepis všeobecný“ potvrdil len mienku tú. Začína dejinami stredovekými a stavajúc všade popri politických dejinách i dejiny kultúrne, čím stáva sa vlastne dejepis pravým, celým, rozoberá najmä históriu slovanskú znamenite. Teší akiste každého, že histórii národov slovanských dostáva sa čestného miesta vedľa cudzej, čoho by človek darmo hľadal v knihách nemeckých; o maďarských mlčím.

Z oboru histórie zaznamenávame ešte jeden vzácny príspevok: je to „Životopis Jana Žižky“ od prof. V. V. Tomka, ktoré dielo prekladá sa už i do ruštiny. Každý zná „historickú žilu“ Tomkovu z jeho „Dějin města Prahy“ (4 veľké diely) a vie, že po slávnom Palackom zaujíma Tomek prvé miesto v historiografii českej. V knihe tejto je zobrané všetko, čo kde mohlo sa vypátrať zo starých prameňov tlačených i netlačených, a z toho je utvorený celok taký veľkolepý a verný, že neznáme monografie, ktorá by sa tejto vyrovnala. Tomkova svedomitosť a prísnosť, vo vlastnom obore ide tak ďaleko, že kde nedostáva sa mu určitých zpráv, nekladie nič a vôbec s najväčšou objektívnosťou líči hrdinského Žižku takým, akým naozaj bol, nerobí z neho moderného novovekého hrdinu, ale ani zbojníka, ako maľuje ho každý nepriateľ veci slovanskej.

Pomínajúc nateraz staršie, záslužné spisy, spadajúce do tohoto oboru, ako Kottov veľký slovník česko-nemecký, celú frazeológiu týchto dvoch rečí a dôstojné pokračovanie slávneho slovníka Jungmannovho, Zappovu záslužnú „Kroniku česko-moravskú“, Jahnovu „Kroniku práce, osvěty, průmyslu a nálezův“, písanú na spôsob nemeckej preslávenej knihy „Das Buch der Erfindungen“^[8] atď., a mnohé spisy iné: pozrieme si knihu, ktorá týka sa trochu i Slovenska. Je to kniha Jakuba Malého, nazvaná „Naše znovuzrození“. Prvá jej časť vykladá o dobe pred r. 1848 a bude ich nasledovať ešte päť, ktoré spracujú látku až po naše časy. Vynímajúc niektoré prejavy nechuti oproti istým spisovateľom, s ktorými ani za hrobom nemôže sa autor spriateliť, je to dosť podarený, výstižný obraz a dokazuje jasne, že národ český vzkriesil sa jedine pomocou literatúry. Ale ku Slovákom nemá p. Jakub Malý veľmi veľkých sympatií. To by ostatne nebola taká škoda a nešlo by nám o to veľmi. Ale autor dáva najavo veľkú neznalosť veci, o ktorej píše. On nevie dnes, roku Pána 1880, kde každý na tzv. literárny „rozkol“ slovenský hľadí zo stanoviska dejepisného, že slovenčina to bola, ktorá vzbudila ľud slovenský z driemoty, z ktorej nebola by ju vyrvala nijaká ľudská moc pod tým šírym nebom; že slovenčina to bola, ktorá takrečeno stvorila celú literatúru, malú síce, ale zato dosť veľkú, aby ju uznával ostatný svet slovanský, ba i cudzina; že slovenčina to bola, ktorá vystavila Slovákom školy, vystavila Maticu, utvorila hodne blahodarných spolkov, ústavov a praktických potrieb národných — a že nebola to slovenčina, ktorá spôsobila úpadok u nás, ktorá zničila nám všetky prostriedky vzdelávacie, ktorá ochromila duchovný život u nás, že je to nezdar politický a že nezdar ten nezávisí od nás, ani ho nezavinil ani v najmenšom ten takzvaný „rozkol“ literárny. A toto nevie p. Jakub Malý. V knihe svojej len tak hádže „nezdarmi“, ktorých príčina vraj bola najprv slovenčina Štúrova a potom druhý „pokus“(!) Hattalov, Radlinského, Palárikov a Viktorinov. Vôbec: „surové násilí maďarské“ a „nerozvážlivé počínání novotářů“ je autorovi nášmu jedno, oboje škodí veci národnej. Aby dodal výroku svojmu vážnosti, uvádza slová starého Fejérpatakyho-Belopotockého: „Bude to za čas trvati i následovníků míti, a pak to zanikne, zmizí, ledva že stopa po tom zůstane“ — a dokladá sám: „Slova to věru prorocká.“ Človek čítajúci to usmeje sa nedôverčivo a pýta sa sám seba, ako môže byť v bratskom národe i len jediný spisovateľ, ktorý zo svojej jupiterskej výšky nedohliadne na celú literatúru, čo tvorila sa skoro pred jeho očami. Sú ľudia zlomyseľní, ktorí tvrdia, že autor tejto knihy má len o tom pravý pojem, čo stojí v Mayerovom „Konversations-Lexikone“. My to tvrdiť nechceme. Našou úlohou bolo len ad absurdum priviesť výrok autorov, že písal všetko sine ira et studio.^[9] Možno, že má pravdu; ale v tom prípade museli by sme prekladať sine studio = bez štúdií, bez znalosti veci, nakoľko týka sa Slovenska.