ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha vo februári 1879

Chcejúc prebrať básnické plody najmladšej múzy českej, musíme sa obzrieť na vývin novej poézie v Čechách.

Rok 1849 bol osudným i pre Čechy. Nasledovavšia po ňom „železná“ perióda ubila jaré mysle, udusila oduševnenie a sputnala krídla Pegazovi^[1] nadobro. Všetko tíchlo. Oduševnení veštci národa, Kollár i Čelakovský, Mácha i Koubek, mizli z radu živých a pohľad na ostavšiu družinu po nich bol veľmi smutný. Ľudia bez básnického nadania, bez krasocitu a vedomia požiadaviek poézie chopili sa varyta a strýznili úbohú, sputnanú múzu českú na smrť. Boli oni inak šľachetní a obetiví národovci, plní dobrej vôle, ale bez všetkej „žily básnickej“: umenie ich vrcholilo v banálnych rýmoch „vlasti — slasti“ a poéziu svoju nazývali „vlasteneckou“, hoci bola jedine slabučkým dozvukom oduševnených spevov Kollárových a Čelakovského bez vzletu, ohňa, obraznosti, vrelosti, opravdivosti, slovom: boli to rýmovačky neprecítené, bezmyšlienkovité, plúžiace sa lenivým, pohodlným tokom, i nehodné názvu poézie — dnes už nikto o tom pochybovať nebude, že práce Štulcove, Vinařického, Sušila, Douchu, Lešetického a im podobných básňami nie sú.

V tú všeobecnú ochablosť razom zazvonili zvuky mladých nadšencov, hlásateľov pravej poézie, vystúpivších pod vedením Jana Nerudu v almanachu „Máji“ r. 1858. V spevoch tých zračil sa široký, ideálny názor, z nich viala vôňa nová, svieža, ony rozlievali teplo poézie opravdivej.

Bola to poézia iná. Striasla škrobenú drevenosť, roztrhala putá nechutného pseudoklasicizmu, vyhlásila boj starej šablóne a hľadajúc základ v pravej povahe živého jazyka, pojala do seba všetko, o čom duch ľudský premýšľa, čo srdce cíti, vymoženosti vied a filozofie, život prírody, vesmíru — spevci tí začali pestovať poéziu myšlienkovú, reflexívnu. Po desaťročnom dusne prišla náhle búrka. Takrečená „vlastenecká“ škola, samé samozvané autority, cítila sa ohrozenou v svojich výsadách, i zazneli poľnice a bubny k útoku na mladú hŕstku smelcov, na Parnas sa derúcich. Boj bol dlhý a tuhý, ale výsledok nepochybný, lebo ducha, myšlienku ubiť nemožno, a mladí posvätenci múz zvíťazili: zrodila sa nová česká poézia.

Zdar víťazstva náleží predovšetkým Janovi Nerudovi. On odrážal zjavné i tajné útoky pevnou, ostrou satirou, povzbudzoval mladú družinu slovom i príkladom, organizoval, vychovával, viedol mladý tábor. I dosiahol hojnej odmeny za neúmornú svoju prácu: dočkal sa skvelého výsledku už v Hálkovi a Heydukovi.

Líšili sa od učiteľa svojho podstatne. Nerudova poézia bola dumavá, melancholická, svetobôľna, snivý duch jeho, prebúdzajúc sa v studenom, skeptickom tomto storočí, poranil sa o mnohý tŕň, zachmúril sa mnohou tôňou pozemskej púte ľudstva, i rozplakali sa často struny básnikovho varyta.

Hálek spočiatku plával v podobnom prúde, lež v neskorších svojich básňach, najmä v prekrásnom cykle „V přírode“ a v „Pohádkach z naší vesnice“, pravou perlou českej baladickej poézie, podal nám najušľachtilejší výkvet duše básnickej a hlbokého, jasného citu.

Heyduk vnikol razom v tajomstvo žitia ľudu, v jeho srdce, myseľ, v jeho piesne, a tak vybásnil najkrajším umením poézie modernej pravý obraz národa. Aká šťastná je tá opovržená, zabudnutá Slovač, že ju ospieval posvätený básnik ten, aké šťastné sú tie hole i nivy naše, chalúpky i ľud náš dobrý, že zvečnili ho so všetkými jeho city i túžbami, radosťami i útrapami spevy takého básnika! Ktože by neznal tú skvelú kapitolu života Tatier, krásnu kyticu spevov „Cymbál a husle“?

Títo traja spevci, ku ktorým i Friča, Pflegra-Moravského a Jandu počítame, odchovali nádejnú generáciu druhú, z ktorej vynikajú priskoro do hrobu kleslí nadaní básnici Václav Šolc a Rudolf Mayer. Do kruhu toho patrí čiastočne i Josef Sládek, rodený lyrik, ktorého spevy vlastenecké žiaria zápalom nikdy predtým netušeným a ktorého erotické piesne dýchajú nevýslovnou nežnosťou — a Svatopluk Čech, najväčší zo žijúcich básnikov českých. Popri skvelej fantázii nádhernej reči, znamenitej technike vyznačuje sa najmä vysokým nadaním epickým, dokonalou architektonikou epických výtvorov svojich „Adamitov“, najobšírnejšia skladba z nich, je najkrajším plodom českej novovekej epiky.

V najnovšom čase však poznali sme Svatopluka Čecha i z inej stránky: poznali sme v ňom prvého českého novelistu a fotografa malomestského i veľkomestského života^[2] českého, akého posiaľ nebolo. Od r. 1873 totiž, ako povstal Hálkov „Lumír“, čítali sme rozkošné novely, arabesky, humoresky a pod., roztrúsené po všetkých dosiaľ vyšlých ročníkoch s menami: Jan Vraný, Giovanni Vranini, Václav Rak, Václav Malina atď. Tu nedávno vydal Otto v svojej „Salonnej bibliotéke“ prozaické práce Čechove, i vysvetlili sa nám tí mnohí spisovatelia ako pseudonymy Svatopluka Čecha. Priznal sa teda asi ku tretine svojich noviel, ostatné budú nasledovať. — Súrodé nadanie epické osvedčili i vrstovníci Čechovi Miroslav Krajník a Jaroslav Goll.

Prichádzame k mladšiemu dorastu druhého pokolenia, kam patrí básnik, ktorý úžasnou plodnosťou, rýchlym, temer útočným dobytím českého Parnasu, nadmieru skvelou formou, duševnou hĺbkou svojich plodov s význačným ich charakterom — pesimizmom — je zjav v českej literatúre jediný. Mienime geniálneho, múry kláštorné opustivšieho Jaroslava Vrchlického (vlastné meno jeho je Emil Bohuš Frída). Odchovaný na plodoch titanských poetov Západu, obohatil českú básnickú reč množstvom skvelých obrazov a obratov, utvoril množstvo nových jadrných a úsečných výrazov poetických a zveľadil veľmi pružnosť a vzlet reči a ľahkosť i eleganciu slohu, takže básnické plody všetkých národov jazyk český teraz dokonale reprodukuje. Za tri roky vydal dvadsaťpäťročný mladý človek osem objemných zbierok básní, chlúbu nového písomníctva českého. Tak znamenitého prekladateľa z francúzštiny a italčiny Česi posiaľ nemali, akého sa im dostalo vo Vrchlickom. Hovoria, že preklady jeho z francúzštiny sú výraznejšie než originál.

K vrstovníkom Vrchlického patrí Antal Stašek (dr. Zeman), Bohuslav Čermák, Ladislav Quis a Rudolf Pokorný. Pokorný je prívržencom poézie Hálkovej a Heydukovej. Hálek a Heyduk hovoria k srdcu, hrejú, Vrchlický oslňuje, otriasa dušou; tamtých spevy milujeme, týmto sa podivujeme.

Nemožno tu obísť dve devy: Elišku Krásnohorskú i Albínu Dvořákovú-Mráčkovú. Prvá zbierka Krásnohorskej „Z máje žití“ prisúdila jej razom primát nad všetkými poetkami českými a v neskoršom cykle „Ze Šumavy“ podala takú mužnú, krásnu poéziu vo forme takej dokonalej, že ju možno naroveň postaviť ktorémukoľvek z predných českých básnikov. Mráčková oprávňovala k veľkým nádejam vrelým citom, jemnou elegickou vrúcnosťou a samorastlosťou svojich piesní. Škoda, že v posledné časy zamĺkla.

Tým sme stručne zobrazili hlavné zjavy novej českej poézie. Zbýva nám ešte zmieniť sa o básnických plodoch roku minulého.

Sú to predovšetkým Nerudove „Písně kosmické“, ktorých vydanie obecenstvo rozobralo do týždňa. Od vydania zbierky „Knihy veršů“ prešlo desať rokov a jediný znamenitý fejtonista český a reformátor nového českého písomníctva zaletel mysľou do hviezdnych výšin, objal poéziou svojou vesmír, celý ten život miliónov hviezd, a porovnávajúc s tým ohromným ohnivým svetom maličkú našu zem, ruch hviezdnych telies so životom a osudom ľudstva, podal kus pravdy života i bytia nášho i veľkého všehomíra. Piesne tie, miestami na ódu a hymnus sa povznášajúce, sú umele zosnované na výskumoch prírodných, s hlbokým citom a neodolateľným humorom pracované, piesne mužného a úprimne českého zvuku, ako vôbec Neruda je „básnikom mužov“. Tých tridsaťosem básní vzbudilo v Čechách pravé oduševnenie a oživilo všetok literárny ruch.

Jaroslav Vrchlický podal tri zväzky nových básní: „Symfonie“, „Rok na jihu“ a „Mythov“ cyklus I. „Symfonie“ možno nazvať prológom k nádhernej stavbe a najkrajšiemu daru, ktorý nám Vrchlický podal, k básňam „Duch a svět“. Vidíme tam celý ten obrovský boj, všetky tie vlny búry duševnej, ktorou sa mu bolo prebiť, než sa dopracoval uceleného svetového názoru.

„Rok na jihu“ básnikov pesimizmus ukazuje v jasnejšom svetle. Nemožno ani inak: videl zasľúbenú zem krásy, Itáliu, Mekku všetkých veľkých duchov básnických, videl nebo italské, Panar, Apeniny a more, nesmierne, úchvatné more, i rozospievala sa duša jeho, že pri všetkej biede ľudstva jednako len žiari v noc slnko, v zimu jar a v život žena, púť života osvecuje láska a oduševnenie, a keď bije hrom, povstáva v srdci vzdor:

Zbierka sa končí citným epilógom „S jarem domů“.

Ale i do dávnych bájí českých, do výtvorov mysle ľudu ponoril sa Vrchlický v básňach, ktoré nazval „Mythy“. Sú tam tri báje: „Šárka“, „Sv. Prokop“ a „Božetěchův kříž“. Prvá práca siaha látkou do hrdinského veku Čechov, druhá čerpá zo stredoveku. Vrchlický ukázal, čo môže vytvoriť ruka povolaná zo suchej starej látky. „Božetěchův kříž“ je skvelá báseň, v ktorej ideálny duch poetov dobojoval boj s tvrdou skutočnosťou, báseň plná hlbokých myšlienok do prostého deja ako do ľahkej siete vpravených.

Poslednou pozoruhodnou zbierkou minulého roku sú básne Rudolfa Pokorného, nadpísané „Pod českým nebem“. Tu čujeme zas len dojemný tón, cítime teplotu domáceho kozuba, prostotu a jasnosť, život i pravdu pospolitého ľudu, ovievajúce nás z lyriky Heydukovej a Hálkovej. Pokorný je ich epigónom a v prostomilých kresbách svojich zobrazuje city i túžby, naivné povery a prosté obyčaje „pod českým nebom“, k čomu tvorí pozadie i scenériu milá idylická naša príroda.

To by boli teda najkrajšie zjavy minulého roku, písané slovom viazaným. Sú pravými ozdobami literatúry českej, ktoré by jej každé písomníctvo mohlo závidieť. Poézia česká stúpa k netušenej predtým výške. Keby tak jej mohutné zvuky zahlaholili i pod stíchnuté Tatry naše a prebudili ich k novému životu!