ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 18. februára 1890

Veľký kus tunajšej duchovnej činnosti ukladá sa v časopisectve. Vyše tristo žurnálov vychodí v Čechách, na Morave a v Sliezsku, nerátajúc v to noviny dvojjazyčné alebo nemecké. Len v Prahe vydáva sa ich vyše stodvadsať. Všetky smery politické, literárne, vedecké i umelecké, temer všetky remeslá i živnosti majú svoje orgány — od učených kritických mesačníkov počínajúc až po časopisy gazdovské, mäsiarske, mlynárske atď. Pravda, v tom veľkom počte aj pliev nadostač. Veľká časť napr. politických listov vidieckych zapodieva sa zväčša lokálnou klebetou a osobnou polemikou; a keby niekedy pošta nedoniesla veľké žurnály z Prahy, isteže by číslo takých vidieckych „Timesov“ nevyšlo, lebo — ako to už Svatopluk Čech zvečnil v jednej svojej novele — najpotrebnejšou redakčnou pomôckou sú nožničky. I listy „revolverové“ by sa našli — ale to je pliaga známa všade, kde vedľa svetla jest i hodne tône. Ani červených robotníckych plátkov nechýba.^[12]

Z politických novín v Prahe vychodiacich najväčšie sú dobre známe aj u nás. „Národní listy“ zastupujú smer mladočeský, liberálno-opozičný, „Hlas národa“ (nástupca bývalého „Pokroku“), osobný orgán dr. Riegra, farbu staročeskú, konzervatívnu, šľachte a nateraz i vláde priaznivú. Z moravských politických novín najlepšie je redigovaný konzervatívny „Našinec“, vychodiaci v Olomouci a nedávno založené slobodomyseľné „Moravské listy“ v Brne. Z českých vidieckych pomerne najlepšie plnia úlohu svoju staročeské „Chrudimské listy“ a mladočeské „Naše hlasy“ (v Českom Brode) a „Podřipan“ (v Roudnici). Z politických orgánov katolíckeho kňažstva vari najserióznejšie sú „Pražské večerní noviny“. Konečne mladý, očividne veľadiaci sa smer „realistický“ zastupuje týždenník „Čas“, ktorý dôsledne a umne šľakuje národnú spoločnosť, literatúru i politiku, usilujúc sa reformovať ju na reálnych, životaschopných základoch.

Z časopisov zábavno-poučných, širokým vrstvám venovaných, najvážnejšie sú štyri: mesačníky „Osvěta“ a „Květy“, a týždenníky „Světozor“ a „Zlatá Praha“. Prvý už vychodí dvadsiaty rok a chce plniť úlohu českej revue. Uverejňuje dobré práce, hoci nemožno odškriepiť, že počiatkom rokov osemdesiatych úroveň jeho stála vyššie. Posledný ročník informoval čitateľa o všetkých bežných otázkach, ktoré skrsli vo svete, od Stanleyových ciest afrických až po Milanovo šafárenie v Srbsku; i nový veľký román redaktora Václava Vlčka, „Setník Halaburd“, v ktorom autor (ako už sa konštatovalo) staré vyznanie idealistické zamenil za nový realizmus, ba naturalizmus, pekná idyla „Muzikant“ privčas odumrevšieho talentovaného Josefa Jakubca, a nadovšetko veľmi poučná štúdia Jaromíra Hrubého o ruskej literatúre za rok 1888 sú príspevky cenné: ale žurnalistickými kompiláciami, ako boli napr. „Anglické osady“ alebo „Z veliké revoluce francouzské“, nikomu sa nepomôže. I v kritike, ak tak voľno zvať túto rubriku „Osvěty“, čitateľ by rád našiel určitejšie, znaleckejšie, sviežejšie úsudky, tak ako bývali napr. za časov Nerudových, Schulzových, Bílého. Všade len opatrné hladkanie po srsti a bezvýznamné rozprávanie obsahu!

Toto opatrníctvo prešlo z „Osvěty“ i do „Květov“, o desať rokov mladšieho ilustrovaného mesačníka. Ešte chvála ako chvála, ale odsúdiť nezdravý zjav — ani za svet! Obsah „Květov“ je veľmi rozmanitý, a hoc i ony popustili zo svojej staršej hodnoty, vždy ešte dobrý. Pravda, náučné ich články sú sotva čo viac než texty k obrázkom a v beletrii výber by mohol byť prísnejší. Aspoň sme počuli veľmi ťažkať sa na také veci, ako boli napr. „Lidské včely“ od Žofie Podlipskej. Zato švihlé romány Hellerove, a najmä krásne Čechove verše (najnovšie pokus idyly v starom spôsobe hexametrovom) sú ozdobou každého ročníka. I Vrchlického pero pilne prispieva do ročníka.

„Světozor“ i „Zlatá Praha“ podarene sa pretekajú. Túto krášli najmä technický výstroj a čisté, podarené obrazy, onen dvíha rozmanitosť ilustrácií a textu. Slovesná časť v „Světozore“ je lepšia; aspoň Šimáčkov umelecký román „Štěstí“ a Jiráskove historické novely veľmi sa páčili, kdežto Lierovu nekonečnú prácu „Zisk a ztráta“, podávanú v laňajšej „Zlatej Prahe“, vari iba jej sadzač dočítal. Tamže Eliška Krásnohorská podala i niektoré dokonalé preklady od Puškina. Náš znamenitý Věšín máva reprodukcie v obidvoch časopisoch; a v poslednom čase „Zlatá Praha“ pilne všíma si najmä slovenských ľudových typov a krojov.

I druhých zábavno-poučných časopisov je tu dosť: „Lumír“ a „Zábavné listy“ v Prahe, „Vesna“ a „Obzor“ v Brne atď., ale značenie ich je menšie.

Z vedeckých smeru prístupnejšieho je najstarší „Časopis Českého musea“, dovršujúci už šesťdesiaty druhý ročník. Vychodí štyri razy do roka a zapodieva sa najmä históriou, topografiou, biografiou a bibliografiou. Kritická časť jeho však tiež je mĺkva. Podobný „Časopis matice moravské“, sviežejšie redigovaný, už pred niekoľkými roky prestal vychodiť, a novší orgán Musejného spolku olomouckého má priúzky rozsah, aby ho nahradil. Zato vedeckú kritiku v najstarších osnovách vykonáva pražské „Athenaeum“, niekedy vari až priostro a bezohľadne, ale temer vždy so znalosťou veci. Prináša i dobre orientujúce štúdie o pokroku vied, ktoré širšie obecenstvo zaujímajú. V nedávnych polemikách o „Rukopis královédvorský“ a „Zelenohorský“ „Athenaeum“ bolo hlavným skladom dôvodov proti pravosti týchto pamiatok a mužne vytrímalo na svojom stanovisku napriek utratenej priazni temer všetkej dennej žurnalistiky i väčšiny širokého publika; veda z toho vzala osoh veľký. Veľmi dobrý kritický mesačník je tiež „Hlídka literární“, vychodiaca v Brne. Zo svojho prísne katolíckeho stanoviska (redaktor P. Vychodil je rajhradský benediktín) posudzuje všetko, a predsa súdi temer vždy spravodlivo, vecne, taktne. I „Literární listy“, tamže vydávané, dosť umne idú za svojím cieľom; vlani hodne sa interesovali o veľkých beletristov ruských. Popri referátoch a dlhších literárnych článkoch „Literární listy“ zaoberajú sa i bibliografiou časopisnou, čo je záslužné. Slovenské veci šľakujú usilovne.

O žurnáloch prísne odborných, ako sú napr. „Archaeologické památky“ alebo „Chemické listy“, o listoch učiteľských, o časopisoch pre mládež atď. tu hovoriť nemožno. Je medzi nimi veľa podujatí dobrých, ale ani o plevu niet biedy.

Zakľučujeme stručný tento rozhľad po časopisectve českom charakteristickým faktom, že najzriedkavejšie korenie v periodickej spisbe tunajšej je humor. Tomu veru neveľmi sa darí: „Humoristické listy“ topia sa v smiechotách lokálno-politických, ktoré už na druhý deň páchnu starinou. „Šípy“ nevychodia z konfliktu s políciou pre svoju bujnú fantáziu a masívne vtipy, a z „Palečka“ veje melanchólia prázdnoty. Nebyť „Švandy dudáka“, nuž povestný český humor bol by bez tlmača. Tento „Švanda“ je znamenitý chlapík; jeho redaktor, Ignát Herrmann, je po Nerudovi najobdarenejší pozorovateľ pražského života: umom Dickensa a formou Bret Harta svietia jeho posiaľ napísané veci. Ale o tom, ako aj o realizme v českej beletrii vôbec, zasa niekedy neskôr.