ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Zlatej Prahe v septembri 1880

„Vzdělanstvo české budiž sobě toho vědomo, že žije v době písemnictví domácího velmi krásně, že jest čemu těšiti se doma v umění literárním… V básnictví, zvláště ve směru epickém, nadešel u nás ruch, jehož marně bychom hledali v dějinách slovesné produkce domácí od té doby, co umlkli skladatelé hrdinských zpěvů z rukopisu Královédvorského.“ Tak Ferdinand Schulz charakterizuje stav literatúry českej našich dní v jednej z posledných svojich rozpráv literárnych. Tejto novej epike chceme dnes venovať niekoľko slov.

Tri temer výlučne výpravné zbierky básnické pútajú tu našu pozornosť: Čechova, Zeyerova a Staškova. Okrem toho však v časopisoch krásoumných všade prevláda epika: „Osvěta“ nedávno dokončila utešenú veľkú báseň nášho Heyduka, „Dřevorubec“ nazvanú. „Květy“ krášli znamenitá historická pejma Čechova „Václav z Michalovic“, ktorú tunajšie literárne kruhy sledujú s nemalou účasťou (nie je ešte dokončená); „Lumír“ neustále prináša nové epické skladby Vrchlického, a „Světozor“ v básnickej časti svojej tiež zväčša pestuje epiku. A nakoľko vieme, i poetické zbierky, do zimnej literárnej sezóny chystané, budú výpravné: cyklus prekrásnych Heydukových „Snov královských“, i jeho kniha epických básní z látok slovenských; Vrchlického „Nové epické zpěvy“; Pokorného nová zbierka „Z hor“, väčšinou poézie rozpravné obsahujúca (niektoré zo slovenskej povesti i života); Elišky Krásnohorskej čisto epická kniha „K slovanskému jihu“ a i., nepočítajúc ani básne rozpísané, nehotové ešte, ako je Čechov „Sekyrník“, Pokorného „Mrtvá země“ atď.

Básnik „Adamitov“, Svatopluk Čech, obdaroval nás knihou „Nová sbírka veršových prací“. Je to v poslednom desaťročí najveľkolepejšia zbierka poetická, ktorá Sv. Čechovi prisudzuje miesto prvého českého epika. A v lyrike môže sa merať s ktorýmkoľvek básnikom českým: ani Heyduk, ani Vrchlický, ani Hálek nie je väčší. Knihu začína báseň „Evropa“. Tak volá sa veľká loď, ktorá do vyhnanstva vyváža európskych komunistov. Títo vzbúria sa proti kapitánovi, vzplanie boj na lodi, zdvihne sa morská búra, všetko miesi sa v hroznú trmu-vrmu — tu loď vyletí do vzduchu, pušným prachom vyhodená, všetko hynie, nedočkajúc sa ochranných brehov, od ktorých odbíjajú sa práve trosky korábu. Čím je teda vlastne báseň? Fotograficky verným obrazom terajšej Európy. „Všetko to, čo z filozofie vekov vyrastlé prechodí teraz v život praktický, čo vyvinulo sa v Európe ľudstvom preplnenej na otázku socialistickú, všetko kypenie spoločnosti našej, jej desne vírivý var, to všetko kypí a klokoce tiež v Čechovej básni.“^[10] Básnik nerozlušťuje tých ohromných problémov — necháva to budúcnosti. V „Evrope“ poznáme Čecha nielen ako posväteného spevca, ale i ako filozofa, dômyselného, veľkého, pravého. Charakterizovať opisy jednotlivých osôb, kresliť skupiny, výjavy na pamätnej lodi po básnikovi temer ani nemožno. Bolo by nám uvádzať spev za spevom. Ľudské vášne a náruživosti kreslené sú v básni tak geniálne ako krásy devine alebo pôvaby a desivé hrôzy mora, ktorých ani lord Byron nevykreslil mohutnejšie. Kto chceš jasne vidieť cenu básne, prečítaj si úvahu Schulzovu o nej („Osvěta“ 1880, č. 7.), alebo lepšie ešte: zahrúž sa sám do klasických jej krás! — Druhá skladba knihy je „Čerkes“. Dej plynie pravým tokom epickým a ohromnosť, krása kaukazskej prírody šumí do toho svoju veľkolepú pieseň. Oj, vie Čech kresliť krásy tie svojím čarovným štetcom, že zabudneš svet okolo seba a čuješ len velebný chorál kaukazských pralesov! — Tretia báseň epická, „Ve stínu lípy“, je ozajstným českým „Dekameronom“. Český vidiek, jeho rozličné typy: dôkladný roľník, neposedný, vyziably krajčírik, šňupavý učiteľ, chvastavý invalid, zhovorčivá krčmárka, šelmovský pojazdný, zasmužilý hudec, vlastenecký mlynár — všetci vykreslení sú tu s neodolateľným humorom, hlbokým citom a eminentnou životnou pravdou. Keď prečítame si báseň „Ve stínu lípy“, je nám, akoby sme všetky tie osoby videli, poznali, s nimi obcovali, z ich vlastných úst počuli pestré ich osudy. Líčenie kaukazskej prírody vo vypravovaní hudcovom je opäť majstrovskou skicou krajinárskou. — Zbierku zakľučujú: „Žižka“, úryvok z eposu so znamenitými dramatickými efekty, ktoré popri iných vlastnostiach spevcových dokazujú, že Sv. Čech je najpovolanejší zo žijúcich básnikov českých, aby spísal veľký epos národný. „Zimní noc“ je skvelá rapsódia, v ktorej obrovská fantázia Čechova druží sa s jeho veľkým povedomím slovanským. „Handžár“ je skvostná lyrická epizóda, a posledná báseň knihy, „Na hrob Havlasův“, vrelé slovo priateľovo, cit rýdzi ako zlato a — trpká pravda. — Vcelku zbierka Čechova pôsobí ako šum ohromného života človečenstva, v ktorom vyznievajú jasne jednotlivé deje; najjasnejšie, najšťastlivejšie oné, kde prúdi krv rodná alebo pobratimná. Majstrovstvo jeho v kompozícii epickej je práve také ako v líčení duševnom alebo prírodnom. Tá vnútorná technika je naozaj podivuhodná. Tu nevdojak vtiera sa porovnanie Čecha s Vrchlickým, ktorých poéziu pokladali za celkom totožnú. Vezmite ktorýkoľvek obraz Čechov: je vždy myšlienkove sústredený, v najvyššej miere plastický, ani slovíčka zbytočného v ňom, a jednako vždy skvostný. Po niekoľkom prečítaní utkvie nám v mysli nezničiteľne a vždy znova a znova nás uchvacuje. Vrchlický oslňuje svojimi obrazy. Nekoncentruje. Rozhodí celý rad perál, obraz stíha obraz, perióda periódu, niekedy stránka stránku, sme omráčení temer tým leskom, skvostom, nádherou, farbami — ale celkový dojem je neodškriepiteľne chaotický. S bohatstvom svojej fantázie nepočína si ekonomicky. Pozrite si onú úchvatnú Čechovu apostrofu na ľudského ducha: „Ó, duchu člověctva, kdy dojdeš míru?“ (62. riadky v I. speve „Evropy“.) Neni plastickým vyslovením všetkého, o čom spieva celá najdokonalejšia kniha Vrchlického „Duch a svět“? Iné kúzlo Čechovej poézie tkvie v bezprostrednom názore, vlastnej osobnej znalosti krajov, ktoré opisuje. Preto jeho črty Kaukazu i mora tak zaujímajú. Ten názor nenahradí ani štúdium z knihy, ani fantázia seba mohutnejšia. Konečne pôsobia tu príbuzné nám látky. Nimi získava sa myseľ naša už popredku, a priori. Vrchlického nevideli sme posiaľ lúštiť otázku sociálnu. Svet antický a stredovek, bájami sa šerejúci, sú jeho najmilšou epickou látkou. Obidvaja spevci majú svoju vlastnú reč poetickú, veľmi charakteristickú, nežnú i opäť mohutnú, obaja sú majstrami formy (v tomto azda Vrchlický má primát, jeho formy sú rozmanitejšie, od jednoduchej piesňovej po rozvášnenú hymnickú), obaja pôsobia najmä koloritom — škola takrečeno Makartova. — Resumé z knihy veršov Čechových je v troch prvých básňach. „Evropa“ je myšlienkove najbohatšia, najnádhernejšia, „Čerkes“ epický najdokonalejší, „Ve stínu lípy“ látkou svojou najzaujímavejšia, najbližšia, najmilšia. Študujte tie poklady, spevci slovenskí!

Druhá kniha, na ktorú dnes upozorniť chceme, je Zeyerov „Vyšehrad“, kruh básní epických. Julius Zeyer nepísal posiaľ veršov. Známy bol len svojou fantastickou, krásnou novelistikou, do ktorej v poslednej dobe vnikajú, bohužiaľ, zášľahy špiritizmu. Knihou svojich veršov všeobecne prekvapil. O čom spieva? O Libuši, ako mnohí rekovia chcú jej ruku, ktorú po dlhom duševnom boji na radu bohov podá Přemyslovi; o zosobnenej mladej jari, o Zelenom Víťazovi, ktorý je jedinou absolútne vybásnenou postavou knihy; o Vlaste, zosobnenej nenávisti ľudskej; o Ctirádovi, veľkom rekovi, ubitom ženami, a o Lumírovi, ktorým báseň vyznieva, kniha sa zatvára. Je plodom veľkej fantázie, neúmornej pilnosti a hlbokého štúdia. Dejepis nezanechal nám okrem niekoľkých nesúvislých zlomkov báje temer nič o mýtických časoch prvého veku, kde kvety menili sa v motýle, rieky vylievali sa v podobe devíc, zvery menili sa na ľudí, ľudia na bohov, bojujúc spolu i proti sebe v magickom polosvite mýtu, v ohromných podobách a rozmeroch detskej doby človečenstva. Fantázia básnikova javí sa v tom, že tie kusé zlomky doplnil, ucelil, zaokrúhlil v päť oddielov síce, ale v jediný organický celok umelecký; pilnosť jeho zračí sa v zozbieraní potrebnej k tomu látky z povestí, piesní, mytológie nielen českej, ale celej slovanskej, áno všeľudskej vôbec; štúdium javí sa konečne v úplnom preniknutí a pochopení nesmiernej látky. Neni to hyperbola, že z tých prostých, nerýmovaných jambov päťstopových dýcha to na nás ako z pralesa; že z tej vône cítime celú jeho hĺbku, tušíme všetky jeho divy; že týmto tónom človek z nijakej lektúry sa nenaučí, ale že ich dá jedine zdravý cit a zmysel pre prírodu a taká láska k svätej rodnej zemi, „ktorá na holých stráňach Šárky vidí nádherné pralesy a na jej smutných skalách horiace žertvy starých bohov…“ I o tejto knihe platí: vezmi a čítaj! Rozbor širší takých znamenitých, obsahom i esteticky natoľko významných diel je na tomto mieste nemožný. Tu len upozorňujeme, dodávajúc, že Julius Zeyer svojím básnickým géniom, vkusom v harmonickej stavbe i ostrej, výraznej, skvelej charakteristike ešte i tých postáv, ktoré inému hmliste boli by sa rozplynuli v rukách, vstúpil do radu prvých českých epikov. V „Ctiradovi“ prevýšil Vrchlického. Vcelku báječná minulosť nášho národa hovie básnickej individualite Zeyerovej tak plne ako dejepisná poetickej nálade Svatopluka Čecha.

Tretia nová knižka spevov epických sú „Básně“ Antala Staška (zv. II). Dávno už nerozchodila sa tak značne kritika o poetickej publikácii ako pri tejto zbierke. Obsahuje dve veľké básne rozpravné, z ktorých prvá, „Varoň“, líči rozpor mužov medzi slávou a láskou k žene, druhá, „Bořek“, urputnú, tvrdošijnú snahu hrdinovu za domnelým právom svojím a šťastím. Naša mienka o zbierke je táto: Prvej básni nesvedčia toľké epizódy, nesvedčia toľké reflexívne intermezzá a balast filozofovania ako básni epickej: samy o sebe sú krásne, duchaplné, veľkolepé. Ale vo vulkanickom ohni vzletných myšlienok autor zabúda miestami, čo napísal prv, a tým vzniká nedôslednosť charakteristiky hlavnej osoby. Dojem celej básne je asi taký ako zo slabších lyricko-epických básní Hálkových, v ktorých tiež dej je temer zasypaný kvetmi reflexie, utešených líčení, porovnaní, vôbec všetkých slovesných ozdôb básnických. Druhá báseň siaha do života spoločenského, líči výjavy, s ktorými stretávame sa zväčša v románe alebo novele. Bořek minul všetko svoje imanie pre židovského továrnika a zbytky svojho majetku vsádza do lotérie. Nevyhrá však, žena jeho umiera v zúfalstve, a on, spáliac jej mŕtvolu i so svojou chatrčou, putuje svetom. Po rokoch vracia sa a z pomsty zapáli fabriku Židovu, v ktorej Žid hynie. Ale oheň zničil tiež gazdovstvo Bořkovej dcéry, osadlej nablízku fabriky. Palič zachraňuje ju síce z horiacich sutín i s dieťaťom, ale mŕtvu. To podotne mu život. Látka zaujímavá, tragická, účinne usporiadaná. Ale tie reflexie! Neroja sa síce v takom množstve ako v prvej skladbe, ale spôsobujú tenže nedostatok: nedôslednú charakteristiku. Ináč pri všetkých týchto nedostatkoch Staškove básne milo sa čítajú. Chmúrna nálada, ktorá ako mrak ich obostiera, pretrhuje sa len na miestach, kde líči výjavy z ľudu alebo ľud svoj sám. Tam Stašek je najpôvodnejší. Inde pôsobia naň nemálo mystické vzory poľské, najmä Krasiński. Vo verši, ktorý v hladkosti a nádhere nemôže sa merať s veršom Vrchlického, ani s Heydukovým alebo Čechovým, uviazol tiež nejeden polonizmus.

A dnes ešte malé želanie. Tie veľké myšlienky, ktoré mohutná „Evropa“ čarovným šplechtaním svojím o vlny morské vyvodí z príboja vôd oceánu; tá stará báj, ktorá vyzlátila bralá pamätného Vyšehradu a divej Šárky, so všetkými svojimi bohy i hrdinami, zlatovlasými devami i velebnými proroctvami; ba i tie rozvášnené zvuky nešťastného Varoňa nech zaletia cez oné deliace nás končiare snehových velikánov do sŕdc mladých spevcov slovenských; nech „Evropa“ zakotví sa do ich myslí, Čerkes nech blyskoce im svojím handžárom, Lipa nech šumí im tklivé skazky, Ctirad nech hudie im na hukotavom rohu svojom a Varoň búri proti putám osudu, — všetko to nech obrodí sa v ich duši a naučí podobnej nádhernej piesni! Potom len spev ich vznesie sa z úzkej otčiny, zaligotajúc sa všetkým pobratimným nivám sťa ten „Slovanstva orel bílý“!…