ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha v marci 1879

Básnická, pekná próza česká počína sa rokom 1824. Jan z Hvězdy (Jan Jindřich Marek) vydal tu svoje „Konvalinky“, veniec novelistických prác, neskôr román „Mastičkář“, obrazy z doby Jindřicha Korutanského, a „Jarohněva z Hrádku“, román z čias panovania slávneho Poděbrada, soka Matiáša Korvína, a najmä v spisoch posledných veľmi pozoruhodne zobrazil vek i myšlienky ním hýbajúce, mravy veku, tých starých chrabrých Čechov kališníkov i pápežencov, navzájom sa hubiacich, kráľovské, pestré turnaje stredovekých trubadúrov s ich dojímavými, sladkými piesňami, ktoré lúdili zo strún baňatých mandolín.

Za ním vystupovali iní nadaní i plodní novelisti a románopisci. Medzi nimi vyniká najmä Tyl a Chocholoušek. O Tylovi právom možno povedať, že naučil ľud český čítať a prebudil v ňom národné povedomie i horlivosť svojimi novelami a románmi, z ktorých dýcha horúce oduševnenie za národ, plamenná láska k otčine a vôbec všetko, čo budí národnú hrdosť a utvŕdza pevný charakter. Chocholoušek siahol väčšinou do mohutných dejov juhoslovanských, zobrazil ohnivými farbami veľkolepý zápas hrdinnosti slovanskej s krutými Aziaty, a ohromné tie deje, ožiarené plameňom vypálených dedín úbohej ráje, potriesnené krvou tisícich mučeníkov slovanských pod čarovným južným nebom a v bohatej prírode, liali oduševnenie v zotročené srdcia české a budili k činnosti, k ochrane pred záhubou, už-už na zmeravelý národ sa valiacu.

Jan z Hvězdy a Tyl brali si teda látky z dejín českých, Chocholoušek väčšinou z dejín juhoslovanských.

Nové románopisectvo české, počínajúce sa rokom 1858, má ráz trochu iný: rozoberá väčšinou otázky kultúrne, spoločenské, rodinné, hoci krásnych románov historických i tu hojnosť.

Život ľudu, ako sa javí zraku nášmu so svojimi prednosťami i vadami, s radosťami i útrapami, snahami i osudy, prekrásne líči hlavná zakladateľka modernej novely českej Karolína Světlá a s ňou nezapomenuteľná nám Slovákom Božena Němcová, slávik českého národa Vítězslav Hálek a český Auerbach František Pravda. Do slávnej minulosti českej podarenou rukou zasiaha Bohumil Janda; rodinný život český pekne líči Žofia Podlipská; vír a rej spoločenského života, svetlo i tôňu, žiarivé i placho sa mihotajúce zjavy a obrazy jeho podáva veľmi nadaný Gustáv Pfleger-Moravský a (v „Osvěte“ svojej) Václav Vlček; český žáner, duchaplné cestopisy, utešené arabesky i vtipné humoresky tvorí predný fejtonista český geniálny Neruda.

Z mladších a najnovších pracovníkov na poli tomto vynikajú napokon Alois Vojtěch Šmilovský, Ferdinand Schulz, Svatopluk Čech, Jakub Arbes, Václav Beneš-Třebízský, J. J. Stankovský, Štolba, Emanuel Bozděch, Alois Jirásek, Bohumil Havlasa, František Herites, Otakar Jedlička, Julius Zeyer a z krásneho pohlavia Venceslava Lužická a Eliška Krásnohorská. Mnohých z nich poznáme ešte pri plodoch v minulom roku vydaných.

Z beletristických publikácií minulého roku pútajú pozornosť predovšetkým zjavy dva: Čechove „Povídky, arabesky a humoresky“ a Arbesove „Romanetta“. Oba sú dokonalí znalci tej večnej krútňavy, ktorú menujeme životom, realisti majúci na ume vždy život verne taký, aký je alebo ako sa nám javí. A jednako je podstatný rozdiel medzi nimi. Čech líči ľudí, život prirodzene, vážne stránky jeho chápe prenikavo, ale nevyhľadáva ich zúmyselne, líči tôňu so svetlom, víchor s pohodou a z kresieb jeho žiari vždy krásna humánna myšlienka, jasný ideál, nech už kreslí starého úžerníka alebo bezcharakterného šviháka, klzké parkety palácov alebo mladý život stratený. Arbes naproti tomu vyberá si zúmyselne chmúrne, tmavé stránky života, ľudí podivínov, výstredníkov, stratencov a psychopatov, a temný osudový ten beh alebo záhadný charakter líči psychologicky verne, s dôslednosťou až mrazivou. Mnohí dokazovali, že má akúsi podobnosť s veľkým americkým básnikom a beletristom Edgarom Alanom Poem, ale pri istej možnej príbuznosti Arbes je iste talent pôvodný, originálny. Prednosť Čechova pred Arbesom záleží mimo iného i vo formálnej stránke jeho noviel, v poetickej, kvetnatej, a jednako zas tak stručnej dikcii, ktorá niekoľkými črtami, ba jednotlivým slovom plasticky zobrazuje situáciu, otvára perspektívu do celého deja. Arbesova forma je prostá, suchá, nemalebne triezva, líčenia jeho niekedy až do únavy rozpradené.

Iný pekný, mnohosľubný zjav minulého roku vidíme v knižke „Povídky z hor“ od Aloisa Jiráska. Sú to prosté obrazy zväčša z chyžiek ľudu, dojímavé výjavy i nehlučný život obyvateľov domácej vrchoviny. Vidíme ich pred sebou v ich radosti i žiali, hľadíme na ich prírodu prostými, živými farbami pred zraky nám vykúzlenú, a všetko to dojíma nás, ako keby sme to sami boli zažili, osoby ich dvorce, vrchy i lúky, kde sa rodia i umierajú, prichodia nám sťa starí známi. Jirásek je českým Schaumbergom a vedľa Karolíny Světlej najschopnejším interpretom svojho prostredia.

Zatým púta pozornosť našu básnik „Václava“, stúpenec veľkých poetov poľských, Antal Stašek. Napísal a vydal prvý svoj román „Nedokončený obraz“, čerpajúc látku tiež z poetického, ale vo vášni a zlobe hrozného ľudu. Slovesného prvorodenca svojho ozdobil bohatými dary ducha mohutného, hlboko mysliaceho. Sentencií, krásnych myšlienok je tu hojnosť ozaj neobyčajná, takže po takom skvelom začiatku každý dychtivo čaká nasledujúce plody toho bohatého talentu, ako básnika už dávno známeho a oceneného.

A ešte jeden spisovateľ zabral sa do pestrých nív a nízkych chalúpok domácich a pri prvej próbe vyniesol už toľké krásy, že ho napospol uznali za rodený novelistický talent. Je to zaslúžilý literárny historik Ferdinand Schulz. Svojím „Starým pánom z Domašic“ vytvoril nám pendant ku znárodnelej „Babičke“ zlatej našej Němcovej, krásny, pravdivý, precítený, takže každý, prečítajúc knihu, zavolá: „Len viac takých!“

Osvedčená romancierka česká pani Žofia Podlipská vydala v „Libuši, matici zábavy a vědění“ román „Příbuzní“, ktorý vyniká peknou kompozíciou, podareným líčením osôb i jemnou krajinomaľbou a stavia sa k sociálnym románom českým, ktoré s úspechom vzdelával najmä spomenutý už Gustáv Pfleger-Moravský.

Druhý román tejže spisovateľky, pod záhlavím „Nalžovský“, hoci vyniká mnohými reflexiami a širokým psychologickým líčením osôb, nedokázal sa ani v charakteristike, nedôslednej a nejasnej, ani v deji, chudobnom a pravdenepodobnom.

J. J. Stankovský napísal román „Vlastencové z Boudy“, kde vylíčil pamätnú periódu duchovného znovuzrodenia národa českého, prvý záblesk nového žitia v pobielohorskej tme, stredisko snáh umeleckých v drevenom divadle na Václavskom námestí v Prahe, Bouda nazvanom, prvé, milé, idylické obdobie vlastencov Thámov a iných buditeľov tereziánsko-jozefínskych. Spisovateľ zahĺbil sa do periódy tej s pietou i dobrou snahou, ale celok predsa len neni umelecky zaokrúhlený, dosť charakteristický a do hĺbky prepracovaný.

I mladý jeden básnik dramatický, Ladislav Stroupežnický, prispel k hojnému počtu lanských románov českým dielom „Cavani“, ktoré, hoci duchaplne kombinované a hladko napísané, nechutnou látkou svojou neuspokojuje požiadavky umelecké.

Budúcne postojíme u tých, ktorí majú svoje pôsobisko na doskách, značiacich život, svet: obzrieme si múzu dramatickú, zasvätenú chrámu Tálie.