ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 20. decembra 1890

Repertoár českého divadla rozšíril sa dvoma kusy, z ktorých jeden celkom, druhý z veľkej časti hlási sa k realistickému smeru. Šimáčkov „Svět malých lidí“ je rad obrazov (tak i spisovateľ nazýva svoju drámu) zo života fabrických robotníkov. Kus vyrástol z novely, pred nedávnom vydanej, a epický ráz mu ostal. Ale autor bystrými očami, s hlbokou dušou a teplým srdcom pozeral na strasť i slasť štvrtého stavu, a osvedčil sa ako dramatik povolaný. Pravda — limonáda a „cukrkandl“ to neni, čo vidíme na javisku: temné ľudské vášne a náruživosti, hučiace ani ten oheň pod kotlami, čo ich vykurujú začiernení robotníci, mravná bieda zanedbanej čeliadky, pustnúcej v spoločných nocľažných kasárňach; ale čujeme i zdravé dobré jadro pod belasou blúzou a slová čistého citu a rodinného šťastia, aké tvrdo nájsť v salónoch „lepšej spoločnosti“. Čo i vyznať prichodí, že „Svět malých lidí“ by sa nezaobišiel bez výtečnej pomoci režiséra i dekorácií a výpravných prostriedkov, jednako stojíme pod mocným účinkom zrelej myšlienky a vážneho umenia. I druhý kus, Šubertova dráma „Veľkostatkář“, ukazujúca ideálneho národovca nedávnych liet, ktorý za myšlienku žertvuje imanie, rodinu, pohodlie života a konečne život sám, je najmä v prvých dvoch aktoch znamenitá práca. Dramatická pravdivosť a účinnosť scén, temer útokom sa ženúcich na diváka, ukazujú na dlhoročnú divadelnú rutinu: vidno, pán direktor je i usilovným a umným pozorovateľom v ústave, ktorý vedie. Lenže túžba za efektom, akým chcel zavŕšiť kus, zaviedla autora: charakterný muž, ktorý znesie licitáciu svojho majetku, odchod rodiny, osamelosť — miesto aby začal život nový a skutkom ukázal, koľko uvládze, zo strachu, že by ho mohli vysmievať pre úpadok jeho imania, vezme si život. Škoda byť peknej prvej časti!

Spor o realizmus v umení neumĺka. Hovoria povolaní i nepovolaní, a padlo už i niekoľko veľmi negalantných slov. Nestranný pozorovateľ nemôže pochybovať o tom, že ako vždy a všade, tak i tu realizmus vybojuje si svoje dobré právo. Keď roku 1836 v Čechách Mácha začal hovoriť slovom Byronovým, kritika spravila z neho karikatúru a nevlastenca; keď koncom rokov päťdesiatych Neruda a Hálek prišli s modernou romantikou, kritika kríkala na nich ako na cudzincov. Teraz vec sa opätuje: prišiel nový smer do poézie, oprávnený vedľa všetkých ostatných a s pozitívnym zdarom veľadený vo všetkých literatúrach, a časť kritiky zas volá na ratu, rozpráva o barbarstve, cudzotárstve atď. Čudno len, že to zväčša robia takí, ktorí napr. odsudzovateľom Máchovým alebo Hálkovým nevedeli nájsť mena. Tak sa časy menia!

Móda a vkus terajšieho obecenstva zdobiť beletriu obrázkami veľmi sa šíri. Nielen vianočná literatúra pre mládež, i vážnejšie knihy, staršie-novšie, vychodia s ilustráciami. Boženy Němcovej „Babička“ a „Podhorská vesnice“, „Básně“ Jablonského, „Večerní písně“ Hálkove opäť a opäť sa dopĺňajú obrázkami, a obrázky sú podstatnou časťou i takých knižiek, ako je najnovšia práca Svatopluka Čecha: „Pestré cesty po Čechách“. Rafinovaná kníhkupecká reklama nielen týždne pred zjavením prvého zošitu tohoto spisu vedela napínať zvedavé obecenstvo, ale i v knižke samej podarilo sa jej, čo posiaľ nikomu: básnik robí nakladateľovi reklamu sám. Ostatne „Pestré cesty“ sú čítanie veľmi vtipné a literárna i spoločenská ich satira, hoci dosť nevinná a opatrná, je Čechovou uznanou špecialitou; osobný tón všetkých svojich fingovaných spolupracovníkov, ako ich podáva titul knižky, básnik utriafa znamenite. Je iste významné pre literárne pomery pražské, že najobdarenejší beletrista český nemôže sa tu zakoreniť: s novým rokom Svatopluk Čech odchodí z hlavného mesta na vidiek.

Inak beletria v posledné časy nemá veľa pozoruhodného. Zobrané spisy Jiráskove, posiaľ päť zväzkov, obsahujú historické novely a romány, známe už z časopisov; novšie populárne novely Václava Kosmáka, moravského beletristu, ktorého zemkovia jeho radi porovnávali s Turgenevom, už nemajú sviežosti a sily prvých jeho prác; a mladší dii minorum gentium^[13] posiaľ sa nepreukazujú. Jedno z najvážnejších diel novej českej beletrie je Herrmannovo štvorzväzkové „líčení z pražského života“: „U snědeného krámu.“ Je to román malého kupca v stratenej ulici, usilovného, statočného, ale neskúseného človeka, ktorý dal sa chytiť vypočítavej vdove po malom úradníkovi a ako muž jej necitnej, neľúbiacej ho dcéry smutne skončil život. Podrobná odborná znalosť kupeckých útrap, vynikajúci dar pozorovateľský a znamenitý rozprávací talent sú prednosťou tohoto diela. Ticho, objektívne Herrmann prikladá fakt k faktu, do drobnuškých, skrytých záhybov rozoberá všetky hnutia duše, a z jeho osôb, pravdivých i živých ako život sám, vyrastá potriasajúca tragika skutočnosti. Blahoželáme novelistike českej k tejto práci: nejedna jej časť je písaná perom dickensovským.

Akoby si z denného svetla, z ostrého vzduchu, z tvrdej dlažby ulice vošiel do vykúreného salónu, s kópiami klasických obrazov po stenách, s ľuďmi duchaplne hovoriacimi a jeden druhému sa čudujúcimi, keď po „Snědenom kráme“ otvoríš napr. novú zbierku veršov Vrchlického, „Fresky a gobeliny“. Nebukadnezar a Sardanapal, Hermes a Danaidy, Koloseum a Montsalvač, Amor a Psyche, Ginevra i Attila sú motívy, ku ktorým rád vracia sa básnik. Jeho veľký talent neľúbi prítomnosť a jej drsné zápasy. Stará látka antická, stredoveký mýtus, vizionárske výjavy zo života umelcov a slávnych osôb, všetko, o čom možno dočítať sa z báje, kroniky, histórie, priťahuje jeho žiarivé, prorokujúce, záhady metafyzické lúštiť sa siliace pero. V takom polomrku najradšej postojí Vrchlický a takýto spôsob reflektujúcej poézie tiež najväčšmi sa mu darí. Neubrániš sa však dojmu, že už kedysi počul si jeho dumy, že už si kdesi videl tie postavy. To je ráz všetkej poézie abstraktnej, ktorej matkou nie je prežitý dej, ale kniha. Čo vo „Freskách a gobelinoch“ je pekného, to Vrchlický krajšie a sviežejšie povedal už i sám pred rokmi v najlepšej svojej knihe, v „Duchu a světe“. A predsa ako dobre čítajú sa ešte i „Fresky“ proti veršom Vrchlického epigónov! Taká knižka, povedzme napr. Kučerove „Zapadlé hvězdy“, je lektúra veľmi nebezpečná: čítaš, čítaš, silíš sa, ale nedajbože dobrať sa jasnej myšlienky a priameho citu z kŕdľa zvučných slov a blýskavých zvratov, ktorými ťa zasýpa každý verš. Je to rutina poetickej frázy.

Veru už slovo včas prehovoril starký majster českého verša i prózy Ján Neruda v jednej z nedávnych svojich nedeľných besedníc. S junáckym ohňom ukázal na bohaté, posiaľ nevykoristené, ba nedotknuté poklady domácich kultúrnych dejín, terajšieho života na vidieku i v hlavnom meste. Ako milenec o svojej ľubici, s takým oduševnením rozpráva o vďačných básnických motívoch, driemajúcich napr. v kamennom mori pražskom. „Tisíce tu poetických motívov — hovorí — na eposy, romány, drámy, na čo chcete! Pravda: našich motívov, na ktoré musí byť tvorivá sila, ktoré musia sa obrábať pôvodne, pre ktoré niet v svetovej literatúre predložky, šablóny, vzorky, a ktoré by sa stali naskutku literárne bezcennými, keby sa užilo k nim šablóny cudzej. Len tie motívy študujte, českou dušou do nich sa zahĺbte, však vám pravé, pôvodné umelecké dielo vyrastie samo!… Medzi nami, v spisovateľskom kruhu našom, niet nadostač českej serióznosti, niet dosť národného povedomia, ba niet ani dosť vedomostí a usilovnosti. Český spisovateľ obyčajne Prahu ani nepozná… Aby študoval ponúkajúci sa život okolo seba, šľakoval spoločnosť, hĺbil sa do nej rozumom a citom ustavične a vždy, to mu ani na um nepríde. Z toho človek ustane. Pohodlnejšie mu je: štúdium v knihe. Už popísali v svete toľko kníh, veď ona v nich nejaká poetická nálada k básni, nejaká myšlienková pohnútka k novele sa nájde!… Väčšina našich mladých básnikov mi prichodí ako skupina žiakov výtvarnej akadémie. Študijná sála. V prostriedku gypsová socha alebo grupa, povedzme Laokoón. V kolese alebo v podkolese pred ním sedia šuhajci a kreslia; všetci, pravda, kreslia to isté: Laokoónta, zasa Laokoónta, večne Laokoónta. Lenže jeden trochu v plnšom svetle, druhý so širšou tôňou, podľa toho, ako sedia. Niečo pridať, niečo premeniť, pravda, nikomu nepríde na um: pokazil by klasický vzor. Práve tak básnik… Vyšli básne od básnika A. Pozrimeže obsah: „Sapfo“ — „Medea“ — „Nioba“ — „Pan“. Od básnika B: „Sapfo“ — „Medea“ — „Nioba“ — „Pan“.

Náročky prepísal som kus besednice beletristu, ktorého staršia kritika zasýpala výčitkami pre jeho „cudzotárstvo“. Také priame, pravdivé slová o novej veršujúcej škole tu posiaľ málokto povedal; ony od výkonného umelca, uvádzateľa, „svetového“ smeru do poézie českej vážia dvojmo.

Koncom roku bolo by obzrieť sa i po produkcii vedeckej. Ale bude lepšie pobesedovať o nej osve nabudúce.