ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatá Praha v novembri 1879

Slovan a spev, to sú dva nerozlučné pochopy. Donedávna obdivoval svet len čarokrásne prostonárodné piesne Slovanov, teraz i umelá hudba, najmä česká a ruská, vymáha si úcty a pozornosti celého hudobného sveta. Hudba je mluva národov. Krásy jej pochopí i cudzinec, pojať jej znamenitosť — na to netreba komentára. Nuž podívajme sa k najbližším bratom našim, ako sa rozvíjala umelá hudba u nich, čo má veľkého, krásneho! Nateraz prehovoríme len o hudbe dramatickej.

Dr. Hostinský, slovutný tunajší estetik hudobný, hovorí o českej opere, že možno v rozvoji jej rozoznávať dvojaký prúd: jeden tvorí geniálny Smetana a vedľa neho Bendlova opera „Lejla“, a tento má svoje samostatné postavenie; druhý prúd tvorí väčšina ostatných spevohier, ktoré ostali bez účinku na české umenie hudobné, z nich zas jedna časť rozličnou mierou a s rozličným výsledkom podliehala Smetanovmu smeru. Toľko úvodom.

Česi, ktorí podľa mienky Burneyho, W. A. Mozarta, Hectora a Berlioza a iných sú najmuzikálnejším národom sveta, nemali do r. 1825 operného skladateľa. A čo by mu bolo osožilo komponovať, keby sa jeho opera možno raz do roka bola hrala a spievala a potom zapadla na dlhé roky? Českí skladatelia skladali síce opery, ale buď nemecké alebo italské, napr. Mysliveček, Dussek, Tomášek, Kalliwoda, Kittl, Albert a stá iných. Až r. 1825 spojil sa Fr. Škroup, ktorý bol už zložil niekoľko českých piesní (medzi nimi i „Kde domov můj?“, známu českú národnú hymnu), s básnikom Chmelenským, aby vytvorili prvú pôvodnú operu národnú. Škroup bol vtedy mládenec dvadsaťštyriročný, plný ohňa i života; pustil sa teda s chuťou do práce, a dňa 2. februára r. 1826 hrali prvú českú operu „Dráteník“, ktorá sa nesmierne ľúbila. Dávali ju mnoho ráz, nie tak pre hudbu, ako pre majstrovské predstavovanie drotárovo, ktorého spieval Ján Lukes. Lukes bol výtečný spevák a slovo spievané sprevádzal vždy posunky a hrou umelecky dokonalou. Teraz má opernú školu v Prahe. Rozpráva sa, že Ferda Náprstek, veľký dobrodinec chudobného ľudu, zavolal na jedno predstavenie „Dráteníka“ našich trenčianskych drotárov po Prahe rozídených, a tí posunky, pohybmi, postavou, rečou a spevom Lukesovým tak boli dojatí, že hlasno do hry volali: „Toť brat je náš, toť brat je náš!“ Ostatne je hudba práce tej slabá, inštrumentácia chudobná, faktúra celku začiatočnícka; najväčší jej nedostatok je, že nemá sborov. Lukes, nedostižný predstavovateľ drotára, mal o udržanie opery veľkú zásluhu. Priaznivý úsudok a zhovievavosť domáceho obecenstva dodala Škroupovi odvahy, a o dva roky neskôr bola hotová opera nová: „Oldřich a Božena“, opäť s textom od Chmelenského, a dávala sa prvý raz v decembri r. 1828, neudržala sa však na javisku, ako ani tretie dielo Škroupovo: „Libušin sňatek“ (s textom zas od Chmelenského), ktoré sa hralo prvý raz r. 1835.

R. 1862 zverili divadlo podujímavému Liegertovi, ale neoboznalému s českou vecou, ktorý pokladal divadlo (podľa Schillera) za dojnú kravu, a nie za ústav umelecký. Národná opera spala, pohostinské hry znamenitých speváčok a spevákov cudzozemských plnili kasu. Následník jeho, Fr. Thomé, lepšie pochopil význam českej opery a nemeškal na scénu uviesť pôvodnú trojaktovú romantickú operu Šeborovu „Templáři na Moravě“ (text od Karla Sabinu) r. 1865. Šebor vzal si Wagnera za vzor a utvoril, ešte veľmi mladý, dielo hudobne vynikajúce, hoci ešte veľmi podliehal vplyvu muziky Gounodovej i Mayerbeerovej. Všeobecne známy a obľúbený zo skladby jeho je „Templářský pochod“ a kláštorná scéna 2. aktu „Templárov“. Podobného smeru je i druhá opera Šeborova „Drahomíra“ z r. 1867 a o rok mladšia „Husitská nevěsta“. Od tých čias Šebor, vzdialený súc domoviny ako vojenský kapelník, zamĺkol a prekvapil nás novou skladbou až po tieto dni. O nej dole nižšie.

Až posiaľ v svete hudobnom bolo možno hovoriť len o „hudbe v Čechách“, ohlase smeru buď vlašského, francúzskeho alebo nemeckého. Od tých čias však, ako Bedřich Smetana napísal operu „Prodaná nevěsta“, pozorovali a pozorujú vynikajúci znalci za hranicami neobyčajné hnutie v českom živote hudobnom so záujmom rastúcim: hovoria už o „hudbe — českej“, uznávajú jej originálny, pre európsky západ celkom nový ráz a jej vážnu cenu umeleckú. A to je zásluhou Smetanovou. Keď v novšom čase povedomie národné počalo sa budiť vo všetkých vrstvách spoločnosti európskej, každý horlivejšie pozoroval zvláštnosti národné a medzi nimi i prostonárodnú pieseň. V nej zrazu objavili bohatstvo národných melódií, z nej umenie moderné počalo čerpať svoju životnú silu. Vokálna hudba hľadala v každom národe svoju oporu v rytmických zvláštnostiach reči národnej, a z toho rástol moderný deklamačný sloh v užšom zlúčení hudby so slovom poetickým v umelej piesni a napokon v hudobnej dráme. Z rytmicko-melodických zvláštností ducha reči českej rozvil sa teda originálny český smer v hudbe. V Nemecku smer ten začal pestovať Richard Wagner, v Itálii Verdi, vo Francúzsku Delibes, vo Švédsku Hällström, v Rusku Glinka, v Poľsku Moniuszko, v Čechách — Smetana. Že by Smetana Wagnera bol nasledoval, je výčitka smiešna. Oba majstri v tom sú si blízki, že prenikli na vrchol moderného umenia hudobného každý na pleciach svojho národa. Čím sa povaha národa nemeckého líši od povahy národa českého, tým sa tiež delí hudba Smetanova od hudby Wagnerovej. Okrem toho spôsob, akým Smetana zachodí s orchestrom, je celkom iný. Slovom: geniálny, tvorivý duch Smetanov, ktorý v nijakom obore umenia českého nemá sebe rovného, zlúčil ducha národnej hudby českej s tvarmi hudby najmodernejšej.

R. 1865 dňa 1. decembra hrali prvú operu Smetanovu, zloženú na text Sabinov „Braniboři v Čechách“, ktorá mala veľký úspech. Perlou jej je charakteristická, krásna scéna vzbúreného ľudu. Po „Braniboroch“ nasledovala komická spevohra „Prodaná nevěsta“ (text od Sabinu), dávaná prvý raz v júni r. 1866. Je to práca v národnom i hudobnom smere majstrovská. Nové spracovanie z r. 1870, pre Petrohrad určené, je celému dielu len na osoh. Text v jednoduchom veselohernom deji podáva verný obraz života dedinského a tým i niekoľko charakteristických postáv. Smetana zidealizoval realistickú osnovu spôsobom podivuhodným, vyhol všetkej triviálnosti, nadchol celok zvláštnym jemným, poetickým peľom, ktorý nás ustavične púta a okúzľuje. Nielen nežné, vážne partie sú takto idealizované, ale i drasticko-komické, objavujúce vzdelaný vkus skladateľov. Hudba pri všetkej neodolateľnej komičnosti je ušľachtilá a elegantná; melódie roztomilé i pikantné, nikdy však triviálne. A čo je najväčšou zásluhou opery: jej sbory, ktoré ako rámec všetky postavy opery v jeden obraz spojujú a svojou bujarou sviežosťou a živým rázom národným priamo elektrizujú. Prispieva k tomu veľmi tiež znamenitá harmonizácia a charakteristická inštrumentácia.

Rok 1867 bol zvlášť plodný na české pôvodné opery. Z nich spomenúť treba najmä Blodkovu veľmi podarenú operu „V studni“^[5] (na text Sabinov), ktorá získala i udržala si priazeň obecenstva a je na repertoári podnes. Nie menej priaznivý bol opere českej rok 1868. Bendlova záslužná spevohra „Lejla“ (slová od Elišky Krásnohorskej) stretla sa so skvelým výsledkom. Dôkladná teoreticko-praktická skúsenosť hudobná javí sa v „Lejle“ tak v melodicko-harmonickej stránke partitúry, ako v inštrumentácií. Lež lyrika (i v librete) prevláda nad dramatikou, takže celá opera javí sa nám (ako dr. Hostinský prípadne poznamenáva) sťa veniec zo samých kvetov, ktorému chýba zeleň.

Dňa 4. mája 1868 vystúpil Bedřich Smetana so svojou treťou operou „Dalibor“ (text od Wenziga). Je to prvá česká vážna spevohra hudobne dokonalá. Nikde inde neni toľko a tak organicky a dôsledne spracovaných národných živlov hudobných ako práve v „Daliborovi“. A podivné! Našli sa kritici, ktorí dielu tomu vytýkali kozmopolitizmus alebo wagnerianizmus, že vraj už nejde tou cestou ako „Prodaná nevěsta“. Veď „Prodaná nevěsta“ je opera komická, rázu idylického, prostonárodného, „Dalibor“ naproti tomu spevohra vážna, tragická, v slohu veľkom. Celá opera nemôže sa skladať zo samých pesničiek; dramatický výraz, hudobná ilustrácia pohnutých, rozvášnených scén vyžaduje iného spracovania základných motívov než voľný, sluchu vždy lahodiaci prúd lyrickej nálady! Nedorozumenie spôsobila vlastnosť novej opery, že individualita Smetanova vystupuje tu v tvaroch čiastočne nových. Skladateľ napr. užil tzv. príznačných motívov (Leitmotive), väčšej voľnosti harmonickej a pestrosti orchestrácie. Vcelku spevohra „Dalibor“ tvorí sprostredkujúci prechod k ideálu vážnej českej národnej opery, aký si Smetana sám bol utvoril a neskôr vtelil v svojej „Libuši“, ktorú uchystal na otvorenie veľkého Národného divadla.

Od tých čias, čo znamenitú ouvertúru k „Prodanej nevěste“ mnohí hudobníci pokladali za chaoticky zmotané klbko rozpútanej kontrapunktiky, a ušľachtilé monológy „Jeníkov“ (v 2. dejstve) a „Mařenčin“ (v 3. dejstve) poslucháča ešte „nudili“, prešlo desať rokov. A tu nás Smetana prekvapil veľkým darom novým. Napísal novú komickú operu „Hubičku“. Libreto k nej zložila zas Eliška Krásnohorská. Je krásne, má formu dokonalej drámy, spevnú reč a zvučný rým. Ako je celistvé, tak i hudba je ako z jednej liatiny. V „Hubičke“ nenachodíme nijakých čísel pre seba ukončených, ani samostatných sborov: jedno číslo súvisí s druhým, sbory len vpadajú v ensemble, motív sa rozvíja z motívu a hlavné situácie majú svoje príznačné melódie, ktoré sa ozvú, kedykoľvek sa vyskytne spomienka buď výslovná alebo i len v duši niektorej osoby. Ouvertúra zložená je z hlavných motívov opery a je to majstrovské dielo orchestrálne, rázu čisto národného. A ostatné čísla! Keby sme chceli vyberať najkrajšie, museli by sme uvádzať jedno za druhým. Či vezmeme majstrovský ensemble „Už jdou“ alebo čarokrásne dueto „Jsme svoji“, iste z najkrajšieho, čo kedy kto stvoril, kde rozkošné trioly husľové naznačujú všetko rozochvenie a nekonečnú blaženosť oboch milujúcich; alebo krásnou kontrapunktikou pracovaný ensemble „Aj, hle již hněv“, alebo prekrásne inštrumentovanú baladu „Jeť jasno od červánků“; alebo drastický spev Palouckého „Jak jsem to řek“ a nežnú pieseň pri kolíske „Letěla bělounká holubička“, pravý skvost v poézii i v hudbe, alebo úchvatný spev Lukášov „Já nešťastník“; alebo konečne najobľúbenejšie číslo opery, pendant k pôsobivému „Znám jednu dívku“ z „Prodanej nevěsty“, „Jen odpros ji, ty bláhový“ a prekrásnu Barčinu áriu „Hlásej, ptáčku, dobrý den“ s majstrovským napodobením hlasu škovránka flautami, alebo efektné finále „Co tu vzdorů malicherných“ — všetko, všetko dojíma svojou neodolateľnou krásou, ktorú cítime iba tam, kde v takom geniálnom spracovaní triumfy slávi ľudová pieseň! Podrobný výťah na piano práve vyjde, i vyzývame všetkých našich milovníkov hudby, aby nemeškali nadobudnúť si tento skvost hudby slovanskej.

Veľkolepé tvorenie majstra nášho neochromilo ani nešťastie, ktoré ho stihlo stratou sluchu, ako kedysi súrodého mu duchom Beethovena. A ako o tomto, tak i o Smetanovi možno povedať slová, ktoré Wagner napísal vo svojej skici „Beethoven“: „Teraz rozumie lesu, potoku, lúke, belasému éteru, veselému množstvu, dušiam milencov, spevu vtákov, plynúcim oblakom, hučiacej búre, ľúbeznosti blažene rozochveného pokoja.“

Niekoľko mesiacov po „Hubičke“ Smetana prekvapil svet dielom novým: najmodernejšou a najčeskejšou spevohrou, ako ju pomenoval dr. Hostinský. Je to „Tajemství“. Text opäť napísala Eliška Krásnohorská. I ten sa znamenite podaril: má lahodný, ušľachtilý verš, prostonárodnú reč, hojnosť zaujímavých situácií a živo charakterizovaných postáv — všetko znaky ducha básnického a vážnej práce. Moderným živlom v „Tajemství“ je najmä dokonalé využitkovanie orchestra nie ako nejakého podriadeného nástroja sprievodného, ale ako závažného samostatného činiteľa, ktorý zosilňovaním nálady slova asi podobné služby koná dráme ako umenie scénické s mimikou. Mena najčeskejšej opery zaslúži si „Tajemství“ pre svoju dokonalú deklamáciu českého slova ako vari nikde inde. Vôbec je tu osnova deja opäť krásne premyslená, všetky dramatické obraty situácie významne zdôraznené, povahy dôsledne kreslené. Opravdivosťou hudobnej charakteristiky, dokonalosťou hudobného výrazu vyniká „Tajemství“ i nad dokonalú „Hubičku“. Tu tempické, tam harmonické, inde zasa inštrumentálne pretvorovanie príznačných motívov pôsobí vernosťou hudobného výrazu priamo divotvorne. V „Tajemství“ sa Smetana najviac priblížil svojmu ideálu. Kto len raz počul preskvostnú áriu Vítovu: „Z tvých sladkých úst“ (Es-dur), alebo najznamenitejší bod celého diela, v ktorom vrcholí jednotnosť a tesná priliehavosť hudby a libreta, veľký dvojspev Víta s Blaženkou (2. dejstvo) a hneď potom nasledujúci úchvatný ensemble, ozajstné „parádne číslo opery“, alebo áriu „Ty sladká očka klopíš“, najohnivejšie vyznanie lásky, aké k nám kedy z javiska zaznievalo, alebo konečne prerozkošnú, prekrásnu, lahodou slovenských piesní preniknutú pieseň Blaženkinu (3. dejstvo) „Což ta voda s výše strání padá, padá, padá“… pendant k ukolébavke z „Hubičky“, v Čechách už znárodnelej — kto len jedinký raz to všetko počul, tomu nikdy nevyhynú zvuky tie z mysle. Majster, ktorý také zvuky lúdi z duše svojej, nepotrebuje dbať úštipkov ani našej, ani cudzej pokútnej kritiky.

Zároveň s „Tajemstvím“ zjavili sa na javisku novospracované „Dvě vdovy“ (na text Zünglov) žánru salónneho, konverzačného. Je to obnovená elegantná kompozícia, ušľachtilá v každom smere a preniknutá ostro vyvinutou, samostatnou individuálnosťou Smetanovou. Vidíme ho tvorcom českého moderného slohu hudobného v opere komickej, vážnej i konverzačnej, a ostane vzorom všetkým nám i budúcim.

O ostatných postačí zmieniť sa kratšie. Kráčajú viac-menej všetci za veľkým majstrom, a ktorí nekráčajú, tí neprenikajú v svojom kozmopolitickom eklekticizme. Na prvom mieste medzi nimi je Antonín Dvořák operami „Král a uhlíř“, „Vanda“ (práca zatvorených foriem veľkej opery efektnej stavby) a najnovšie operou „Šelma sedlák“, ktorá ukazuje všetko jeho polyfónne, symfonické myslenie hudobné a novosť melodických motívov i harmonických a inštrumentálnych farieb. Dvořákovo hlavné pôsobenie je v hudbe inštrumentálnej, sláva jeho v obore tom je teraz už svetová; ako Smetana je tvorcom českej národnej hudby dramatickej, tak Dvořák je zakladateľom a hlavným pestovateľom českej hudby komornej.

Romantik Bendl napísal po „Lejle“ ešte opery „Pan Franc“, „Čarovný květ“, „Černohorci“, burlesku „Indická princezna“ a i., z ktorých však ani jedna sa nevyrovná jeho „Lejle“.

Fibich, vzácny talent a znamenitý umelec, je v hudbe vzdelania čisto európskeho a tým smerom nesú sa i jeho plody. Napísal vážnu spevohru „Blaník“, „Bukovín“ a iné skladby v druhých oboroch.

Rozkošný svojimi operami „Pytláci“, „Záviš“, „Svatojanské proudy“, „Mikuláš“ atď. patrí do radu tých, ktorí takouto „svetovou“ hudbou v Slovanstve nevyniknú nikdy. Je to cudzí kvet ceny veľmi neistej, nám nepatrí. To platí o Pivodovi, Hřímalovi a všetkej tej légii eklektikov a napodobňovateľov.

Ostáva nám ešte Šebor. Vrátil sa po tieto dni do vlasti a priniesol so sebou novú operu, „Zmařenú svatbu“. Slová k nej písala mu dcéra Riegrova, bohužiaľ bez znalosti požiadaviek básnických, a keď sa i úprimne tešíme návratu hudobníka a skladateľa tak znamenite nadaného, nemôžeme zatajiť, že najnovšia práca jeho má mnoho vážnych nedostatkov. Šebor nestojí na výške modernej opernej tvorby: každé číslo opery, miesto aby so všetkými ostatnými tvorilo organický celok, stojí samo osebe, neni čiastkou veľkej jednotnej skladby, a trojaktová opera mohla by sa nazvať skôr nejakým vaudevillom, veselohrou so spevy.

Sme u konca. A nemáme pri tej príležitosti vrúcnejšieho želania, než aby vzdelané obecenstvo slovenské horlivejšie obracalo zreteľ k utešeným plodom ducha, ktoré sme tu spomenuli. Utuží tým opäť pásku medzi dvoma bratmi a pozná, k akej výške nesie sa tvorivý duch. To plní sebavedomím a pýchou. A tej nám teraz najviac treba oproti našim katom.