ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 16. marca 1890

Jaroslav Vrchlický (pravým menom Emil Frida, sekretár českej techniky) je meno aj u nás dobre známe. Svetozár Hurban neraz v „Pohľadoch“ mal príležitosť upozorniť na veľké prednosti i veľké vady tohoto vysoko obdareného poetu. Čo sa týka talentu, je jeden z prvých západoslovanských, čo sa týka plodnosti, iste nemá konkurenta: len povrchný pohľad na pol sta jeho zbierok to dosvedčí. Literárna mienka tunajšia o ňom je rozčesnutá. Jedni pokladajú poéziu Vrchlického za ozvuky a dozvuky veľkých francúzskych novoromantikov, najmä Viktora Huga; druhí cenia ho nad všetkých, čo posiaľ básnili českým jazykom, a od časov Komenského nenachodia tu doma hlavy univerzálnejšej, talentu koncepcií väčších. Je to ťažká otázka, riešiť ju razom nemožno. Isté je, že nebolo posiaľ v Čechách básnika, ktorý by tak skoro bol dozrel myšlienkou i formou, tak ľahko a plodne tvoril, v svojich reflexiách nazhŕňal toľké bohatstvo motívov a záhad, toľkú širinu tém donedávna v českej poézii nevídaných. Ale niemenej istá vec je i to, že Vrchlický prišiel, keď už najväčšie ťažkosti poetickej reči českej boli odstránené, jazyk zdokonalený a uhladený, takže on stojí na pleciach všetkých svojich predchodcov; že reflexívny smer jeho nie je nový v literatúre svetovej, nie špecificky český a že veľa motívov od neho spracovaných upomína na vzory cudzie, dokonalejšie alebo aspoň známe. Teda spravodlivo riešiť otázku túto je ťažká robota: bolo by na to treba takej znalosti moderných básnikov západu a takej zasvätenosti do poetickej techniky cudzej i domácej, akú na ten čas má tu sotva kto druhý, ako — Vrchlický sám.

Dnes iba na jednu vec upozorníme čitateľa. Medzi knihami, ktoré Jaroslav Vrchlický posiaľ vydal, je i niekoľko prekladov: a to sú, podľa našej skromnej mienky jeho najtrvácnejšie diela. O nich nemožno povedať, ako sa istieva o prekladoch, že sú to prevrátené koberce: ani farba originálu v nich nevybledla, i obsah zostal verný, i forma nenarušená. V prekladoch Vrchlického najlepšie vidno jeho veršovú zručnosť. Niet ťažkosti, umeleckosti, cudzoty, aby ju neprevýšil a neprelial verne clo svojho jazyka. Kritika dokázala a dokazuje mu síce i tam drobné povrchnosti alebo nesprávnosti, ale vcelku nemožno odškriepiť, že už to, čo preložil posiaľ, bolo by hodné roboty celého ľudského života. Je známe napr., že preklad „Božskej komédie“, na ktorom nemeckí prekladatelia pracovali roky a roky, Vrchlický dokonal za päť rokov popri mnohých dielach iných.

Už rok 1874 doniesol jeho výbor najkrajších poézií Viktora Huga, 1876 nasledoval slávny Talian Giacomo Leopardi, 1877 výbor z pol sta básnikov novofrancúzskych, 1879 — 82 celá Danteho „Božská komédia“, 1882 nový zväzok Huga, potom antológia zo všetkých talianskych básnikov novšej doby, ďalej básne Leconta de Lisle, a konečne po tieto dni nová veľká práca: Torquata Tassa „Osvobozený Jerusalem“. Tento vyše sedemsto stranový zväzok (škoda, že nie tak pekne vystrojený typograficky ako preklad Danteho) hovorí zasa o nevyčerpateľnej usilovnosti a nepotuchlej sviežosti básnikovej. Ako kedysi mramorové tercíny „Komédie“ so všetkou svojou plastikou zajasali sa v ušľachtenom rodnom jazyku, tak i teraz zo sladkých stancí „Jerusalema“ hreje oheň stredovekej romantickej ľúbosti milo a verne. Kto dobre pozná originál, nájde iste i tu drobné nedostatky; ani rým vari nezvoní už tak harmonicky ako v preklade „Komédie“: ale celková cena roboty tým sa neničí. Báseň Tassova v českom preložení je toľký skutok pre domácu literatúru, koľký bol Jungmannov prevod Miltonovho „Ztraceného ráje“, Škodov Homér, Mickiewiczov „Pan Tadeusz“ v preklade Krásnohorskej a najnovšie jej preklad Byronovho „Childe Harolda“.

Eliška Krásnohorská (pravým menom Pechová, redaktorka „Ženských listov“) má v prekladoch neobyčajne šťastnú ruku. Jej český „Pán Tadeáš“ je robota klasická. Kto kedy len niekoľko riadkov prekladal z poľštiny do jazyka tak blízkeho, ako je český, a hútal nad slovami rovnako znejúcimi, a predsa pre rytmus celkom rozdielny nepreložiteľnými, vie, čo to znamená. Vo vnútornej technike verša neokúňam sa prácu Krásnohorskej postaviť nad originál. Rovnako záslužný je i nový jej preklad „Pouti Childe Haroldovej“, najkrajšieho výtvoru Byronovho. Nazdávam sa, že keby veľký náš Ľudovít čítal tieto verše, odvolal by svoj prísny súd nad prvým poetom devätnásteho storočia, za ktorým stúpali všetci veľkí spevci slovanskí — od Puškina a Lermontova až po Kollára a Máchu. Prekladateľka zaslúži plného, vďačného uznania: taký jamb, tak zvonivý, hladký a správny, aký zneje z prekladu tejto básne, má sotva sebe rovného v českej poézii. Odpisujem tu na ukážku kus apostrofy na oceán, ktorou Byron zakľučuje báseň:

Veľký básnik našiel šťastného tlmača. Škoda, že Krásnohorská nechala dávny úmysel previesť do svojej materčiny aj všetky Puškinove verše: podľa ukážok, ktoré sme čítali v časopisoch, bolo by to dielo rovnako podarené.

Ako hlavní poeti nového veku v dokonalých prekladoch, tak i český Homér bol dávno túžbou tunajšej literárnej kritiky. Veľa pokusov skrslo, nejeden usilovný veršovník podobral sa na dielo; ale cieľa nedošli. Boli aj takí, čo antickú formu homérsku modernizovali, celkom zotierajúc ráz originálu. Jediný z nich bol by čestne dostál úlohe: profesor Jindřich Niederle; ale ten umrel prv, než skončil prácu, zanechajúc preklady iba niekoľkých spevov. Konečne vec podarila sa gymnaziálnemu direktorovi Antonínovi Škodovi, ktorý r. 1885 podal českú „Odysseu“ a 1886 „Iliadu“. V preklade jeho netmolia sa čudesné, nezrozumiteľné slová, akými väčšina predchodcov jeho pasovala sa s homérskou dikciou a ku ktorým bolo treba skoro zasa slovára: číta sa hladko, príjemne, ani nebadáš, že to nie originál; je verný, poetický. Keď si odmyslíme manieru, prejatú od starších prekladateľov: prifarbovať epickú reč zdanlivými archaizmami „Rukopisu královédvorského“, nuž máme pred sebou kus solídnej práce. Ešte podarenejšia je tohože prekladateľa česká „Aeneis“, ktorú práve dotláča. Časti posiaľ vydané čítajú sa veľmi dobre. Povestný spev druhý nezostane bez hlbokého účinku i na čitateľa nepoznajúceho pôvodiny. A prekladateľ vyznáva vďačne, že bez Hollého slovenského prevodu básne Vergiliovej veľa by mu bolo chýbalo.

Vôbec možno šľakovať medzi mladšími klasickými filológmi tunajšími zdravú snahu, pri všetkej vernosti k originálu prekladať ho prístupne, sviežo, rečou modernou, a nie zbytočne archaizujúcou a drevenou, ktorá podľa starších zvyčajností čitateľa skôr odbíjala než priťahovala, pomáhajúc zakoreňovať sa falošnej mienke, že každý preklad z gréčtiny alebo latinčiny má páchnuť plesňou. Najväčšiu zásluhu o túto zdravú reformu má profesor českej univerzity dr. Josef Král, ktorého vlastné preklady z antických jazykov, ako napr. Sofoklova „Antigona“, nedávno uvedená na javisko Národného divadla, sú vzorom vecne prísnej a formálne dokonalej práce.

Prekladateľmi, ako sú Vrchlický, Krásnohorská, Škoda a Král, môže veru pýšiť sa poézia česká.