Listy z Čiech

V Prahe dňa 25. septembra 1895

Zavčerom popoludní sme výstavku slávnostne zakľúčili. Bol už veru čas: žlté lístie, jesenné hmly, chladný severák pripomínali dotieravo, že už z radostného bohatého letoviska treba sa utiahnuť v tichý kút izby mestskej.

Zatvorenie, 23. deň septembra, bolo zasa kus pekného, srdce zohrievajúceho zjavu, ako ho v pravej chvíli vie preukázať prebudený český ľud. Vyše osemdesiattisíc ľudí, zväčša ľudí prostých, zo strednej a spodnej vrstvy, v robotný, nie veľmi príjemný deň nechá zamestnanie a zárobok, a príde obzrieť si ešte napokon, čo v pravom, neporušenom, neodcudzenom jadre ukázalo ho jemu samému i svetu, a čo v pravom zmysle slova prirástlo mu k srdcu. Veľmi pekne, zatvárajúc výstavku, povedal gróf Lažanský, že národ v Národopisnej výstave poznal sám seba, svoju kultúrnu postať, a presvedčil sa, že sám sebe postačí vo všetkých smeroch, že môže a má byť celkom svojím.

A naozaj: poučenie, ktoré mysliaci človek odnáša si zo zakľúčenej výstavy, ide hlboko. Čo tam videl a počul?

Hneď, ako vošiel do hlavného paláca, veľká plastická mapa Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska ukázala mu, že národ, zaujímajúci najkrajšiu, najrozmanitejšiu a najdôležitejšiu časť ríše, je kultúrny, súvislý celok, akého nikde inde v celej ríši niet. Oddelenie štatistické a demografické vykázalo jeho číselnú silu, dobre vyše osem miliónov, ľudnatosť jednotlivých krajín, pomer obyvateľstva vidieckeho k mestskému, pomery pohlavia, veku, vyznania, vzdelania, zamestnania. Časť antropologická znázornila minulosť i prítomnosť telesného ústroja zbierkami lebiek a kostier i diagramy a prehľadmi. Oddiel jazykový a dialektologický zistil terajšie rozloženie živej reči i jej odtienkov. Dedina československá plasticky a životne zachytila bohatstvo i pôvodnosť ľudových stavieb od najzložitejších, kostola, rychty, rozložitého majetku, až do prostej kopaničiarskej chalupy a vínnej búdy, s ozajstným, verne podľa kraja svojho odetým obyvateľstvom. Odsek ľudových krojov rozložil a rozostavil najrýdzejšiu a najzachovalejšiu stránku národa: jeho starootcovskú a staromaterinskú šatu, jeho krajovú nekonečnú rozmanitosť, jeho harmonické, vysoko poetické a vzácne umelecké práce ručné. Oddiel zvykoslovný predviedol zachovalosť národného charakteru v hrách a obyčajach. Zbierky písanej i tlačenej literatúry ľudovej ukázali, ako si ľud odpisuje a svoje odpisy ozdobuje, čo číta duchovného, čo svetského najradšej, ako samoučne napodobňuje, čo mu zaujalo cit alebo obrazotvornosť. Hudobný oddiel zapodieval sa ľudovým spevom, hudbou a tancom, predkladajúc mnoho pamätihodného. Obšírna časť, predvádzajúca, čím sa ľud zapodieva, z čoho žije, osvetlila, ako obrába zem, ako záhradníči, ovocinári a včelári, ako narába s horou, ako poľuje atď. Okrem toho jednotlivé výstavky kmeňové objasňovali zasa zvláštny ráz národných zlomkov popri sebe a proti sebe, a predsa v základe tohože charakteru, z ktorého všetko vyviera. To a veľa iného poznal si len z vlastnej polovice národopisnej.

A čo zaujímavého a cenného predvádzala polovica druhá, kultúrnohistorická, od pamiatok pravekých, od literatúry a divadla, stavieb a výtvarného umenia počnúc až po školstvo, cirkev a priemysel!

Slovom: časť etnografická ukázala a dokázala zdravé, životaschopné jadro bohato rozvitej ľudovej individuality, a časť kultúrnohistorická ukázala a dokázala zdravé, životaschopné jadro bohato rozvitej národnej vzdelanosti a osvety — a tým samým teda právo, aby ľud, národ náš všade a vo všetkom žil sebe a bol svojím.

S tým povedomím každý mysliaci odchodil z milých a drahých miest, ku ktorým mu bola prirástla duša, a povedomie to, ak prenikne organizáciu práce všenárodnej, ponesie mnohé krásne ovocie. Potom premnohé tie vzácnosti, z výstavy zachránené do Národopisného múzea, nebudú len zbierkou mŕtvou; potom od r. 1895 bude sa datovať nová, svojská epocha vnútorného národného obrodenia.