ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krakovský vojvoda Ján Sobieski^[1] zvolal vojská do boja proti Turkom. Plukovník Gregor Tomajka viedol svoj jazdecký pluk podľa predpisu k Dnestru. Sťa dlhočizný had ťahalo sa vojsko v oblaku prachu cestou, vinúcou sa rozsiahlymi pastvinami, na ktorých dosť husto boli roztratené brezy, tu i tu smreky a skupiny topoľov. Poludňajšie slnko z belasého neba nemilosrdne pálilo na strakaté rady, ktoré boli najrozmanitejšie ošatené a vyzbrojené. Pestrili sa medzi panciermi-šišakmi poľské a tatárske čiapky a červené, zelené kontuše i dolomány. Diví, nemilosrdní chlapi zunovane viseli na chlpatých koníkoch. Niektorí z nich vliekli ku koňom pripätých zajatých Turkov, Tatárov, i Rusov, ba i ženy. Často boli tieto obete poškvrnené i krvou, čerstvou alebo už sčernetou, ktorú bolo vidieť či na ich handrami krytých chrbtoch a pleciach, či na bledých, rozstrapatenými vlasmi spolovice zastretých tvárach. Vojsko robilo huk, zmiešaný z klepotu podkov, štrngania zbraní, zo stenania a nárekov ako i zo šumu rečí mnohých ľudí.

Lúkou, bokom od vojska, poberala sa napred na bystrých koňoch tlupa dôstojníkov, medzi ktorými bol i plukovník Tomajka. Vysoký, silný muž sedel na veľkej čiernej paripe pokrytej karmínovou čabrakou. Pri boku visela mu na dlaň široká šabľa, za pásom mal pištole a na chrbte luk. V pánovitej, opálenej tvári vynikal ostrý, orlí nos, spod ktorého viseli mu okolo úst až na prsia rozstrapatené dlhé fúzy, spomedzi ktorých prebleskúvali ostré, biele vrchné zuby. Jeho smelé, čierne oči pichali ako šidlá. Medzi rečou si často pošklbáva žilnatou rukou fúzy. Na piatich-šiestich dôstojníkoch okolo neho strakateli sa rozmanité, väčšinou veľmi obdraté háby. Boli to mužovia samých divých pohľadov a surových rečí, na ktorých bolo vidieť, že od rokov je ich povolaním trýznenie a zabíjanie ľudí, zboj a vražda bez príčiny. Tých ľudí nedojalo nijaké ľudské úpenie.

Do týchto radov zanášal vetrík z neďalekej viesky poludňajšie zvonenie. Mnohí mužovia znenazdania sňali čiapky a križovali sa. Jeden kozák, neďaleko plukovníka, modlil sa a pri modlení ťal nagajkou Turka, priviazaného o koňa, po oholenej hlave. Turek vydával zo seba zvuky ako poranený zver.

Plukovník so svojou družinou poduril kone i dobehli za chvíľu k dvorcu na kraji dediny, v ktorej spod rozkošatených stromov vyzerali ošarpané chalupy ako kurčatá spod kvočky. Tomajka so svojou čatou vrazil do širokého, nečistého dvora, ktorý z jednej strany susedil s rozľahlou záhradou, na kraji ktorej stál väčší drevený dom s pavlačou. Splašené kury a husi utekali na všetky strany, dve teľatá opierali sa o rozostavené predné nohy a začudovane sa dívali na jazdcov. Svorka psov, zavýjajúc a brešúc, vyskakovala okolo koní. Zo stajne vybehla čeľaď a v záhrade zjavila sa zavalitá postava pána Zborowského, domáceho pána, ktorý mal okolo tela obviazané staré vrece, na rukách natiahnuté hrubé, otrhané rukavičiská a držal v jednej ruke sito, či masku proti včelám. Obrastený bol ani medveď a vítal vojakov hlasom, ktorý pripomínal bručanie toho zvera.

— Á, pán Kazimír, zdravý a vždy usilovný včelár! — zvolal Tomajka, schádzajúc z koňa.

— Vitajte, páni, rád som, že vidím ľudí, ktorých môžem počastovať svojou medovinou. I uhorského sa nájde súdok. Len sa dnu, páni, — bručal Zborowski a hneď zvolal hromovým hlasom: — Julián, Miško! — Pritom trhal vrece zo seba a odhodil rukavice na zem. Pribehol sluha Miško, ktorý zozbieral veci, a kráčal k nemu rýchle jeho syn Julián s knižkou v ruke.

Julián bol asi dvadsaťpäťročný, atletický mladý človek, na ktorom plátenný kabátec skôr prezrádzal, ako zakrýval mohutnosť pŕs a svalstva. Nad červenými perami rozrastali sa mu už čierne, mäkké fúziky.

— Môj chlapec Julián, od nebohej Jadvigy, pán Gregor, — predvádzal ho Zborowski.

— Podarený junák. A čo s knižkou, a nie so zbraňou?! Julián, hanbi sa, — karhal Tomajka. Dôstojníci podávali ruky Zborowskému a Juliánovi, ktorý trochu hanblivo poznamenal, že Ovídiove Metamorfózy^[2] neskazili natoľko jeho sily, žeby nevládal šabľou krútiť.

Zborowski zavolal: — Pán plukovník, daj mu svoju šabľu, uvidíš, že ti ukáže taký kúsok, aký nik z vás po ňom neurobí.

Oficieri sa pohrdlivo usmiali. — Čo také šteňa! — zabručal vyhúknutý, bradatý Obrtáč, namrzený i preto, lebo ho pichal v čižme klinec.

Tomajka vytiahol svoj široký meč. — No, ani ho neudvihneš. Chyť ho do obidvoch rúk. — Julián sa zapálil, a držiac Ovídia v ľavej ruke, vzal mečisko do druhej a krútil ním ani prútikom. Obďaleč stál do zeme zabitý dosť hrubý kôl s parohmi, na ktorom sušievali hrnce. Julián švihol mečom a šikmo ho preťal, ani keby bol z tvarohu.

— Doparoma! No, pán Čakloš, urob to, — zavolal zadivený Tomajka k červenolícemu zavalitému dôstojníkovi v zelenom kontuši. — Ak to urobíš, dostaneš pašove pištole. — Dôstojník vytiahol svoj meč a schuti zaťal do pňa kláta. Dobre zaťal, ale jeho meč nevnikol ani do polovice dreva. Namrzene vytiahol železo. — To nie je robota pre vojaka, ale pre sedliaka.

— Kto vie rúbať, vie zaťať i do smreka. Páni, to je to, treba sa cvičiť, — zavolal, akoby sa ospravedlňoval, Zborowski. — Môj Julián vie nielen knižky čítať — nenadarmo bol tri roky v Krakove na vysokom učení — ale pozná i vojenské zábavky. Veru tak! Najprv odtínal haluze, dnes pretne i hrubý kôl. Ale vy len medovinu piť a Turkom hlavy pretínať. A to je len pračka. Veru tak.

— To je ešte nie všetko vedieť rúbať. Vojak musí toho viac vedieť. A strieľať vie? Há? — kričali dôstojníci.

— Veru hádam, že vie, — chválil sa Zborowski. Julián nie bez rozpačitosti hľadel na otca, mihajúc mu, aby už nehovoril o ňom. Zborowski pýtal od Tomajku luk. Vrabcov a strák bolo na stromoch dosť. — No, Julián, tú straku z toho topoľa, nože ju zober, — ukázal Zborowski na vrch topoľa, asi tridsať-štyridsať krokov vzdialeného. Julián chytil ťažký luk, položil naň šíp, a len tak ako mimochodom, ani nemieriac, spustil. Straka prestrelená spadla.

— No, pán Obrtáč, — zvolal Tomajka na starého šľachtica, — čo povieš na to? Urobíš to? Veru vás ten chlapec všetkých zahanbí!

Starý bradáč Obrtáč vychytil luk z Juliánových rúk, a keď sa obzrel po strake, videl jednu na susednom topoli, tiež ju istou rukou zostrelil.

— No, aspoň tu je naša česť ratovaná, — poznamenal Tomajka, keď kráčal pomaly s dôstojníkmi do záhrady.

Zborowski ich zasa zastavil. — Dobre, dobre, strieľať viete, ale ktorý sa vie tak strelke vyhnúť ako Julián, há? — zabručal zasa.

— Ako to, strelke vyhnúť? Na koni, pešo? — pýtali sa zvedavo dôstojníci.

— No, pán Obrtáč, stavíte sa, že ani jedna vaša strelka z piatich nezasiahne Juliána, ani len na vzdialenosť tridsiatich krokov?

— Čože? Nezasiahne? Rozstrieľam ho ani svätého Šebastiána,^[3] škoda chlapca!

— Hohoho, — smial sa Zborowski, že sa mu až tučné brucho triaslo. — Skúste to! Julián, dones štít! — Julián nevďačne odišiel do domu a doniesol o chvíľku neveľký turecký štít. Dôstojníci zastali zvedavo, keď Julián odbehol od nich na nejakých tridsať krokov.

— No, ukáž, čo vieš, starý Tobiáš, — ponúkol Tomajka Obrtáča. Obrtáč sa rozkročil, napäl luk a spustil: šíp zahvižďal, Julián sa hodil ako blesk na zem. Šíp preletel ponadeň. Dôstojníci sa zasmiali. — Tobiáš, slabý si ty majster. Tak sa zdá, nevieš mnoho. Posmech! — Obrtáč fučiac naložil druhý šíp na luk a spustil mieriac teraz na zem. Julián odskočil nabok. Šíp preletel popri ňom. — No, toto je potrest, škandál, — hromžil zahanbene Obrtáč. Zborowski sa zasmial, že len tak dunelo. Tomajka sa díval na scénu so zamračenou tvárou. Tobiáš vystrelil ešte tri razy a šípy sa odrazili od štítu, neuškodiac Juliánovi, ktorý si zasa na zem ľahol a stúlil sa tak za štít, že ho vôbec nebolo možno trafiť.

— No, pán Kazimír, toho chlapca si ja vezmem so sebou. Ten je taký vycvičený, že je majstrom nad majstra. A neboj sa oňho, dám naňho pozor, — obrátil sa Tomajka na Zborowského. Zborowski sa zamračil, zdal sa naraz o desať rokov starší. Drmal si za chvíľu bradu a potom riekol: — Vidím, pán plukovník, že som sa namal Juliána dosť. Jeho povolanie je, aby bol vojakom. A čo má robiť? Turek ide na nás, nemôže sa skrývať za otcov chrbát. Julián, synak, pôjdeš. Naučil som ťa všetko, čo som vedel. Nuž choď.

Julián stál so sklopenou hlavou i vzdychol. — Pôjdem. Potom razom zdvihol hlavu a bystro pozrel okolostojacim do očí.

Zborowski hojne počastoval družinu a potom sa odobral od syna. Julián kľakol a otec ho požehnal. Roky boli spolu a v spoločnej robote i učení, čítaní, srdcia im boli zrástli, i bolela ich rozluka veľmi.

Keď odchádzali, vyprevadil ich Zborowski pred bránu a dlho vypínal náruč za synom: — Vráť sa mi, synak môj, neopúšťaj starého otca!

Juliánova duša, naplnená žiaľnou túžbou za otcom a čiernookým dedinským dievčaťom, bolestne sa zmietala v spoločnosti vojakov, ktorých hlavným životným cieľom bolo ukojenie ich zverských pudov.

*

Podvečer prišiel pluk do veľkej dediny, v ktorej naprostriedku stál šumný a rozľahlý šľachtický kaštieľ vo veľkej záhrade. Prechádzajúce kone trhali lístie zo stromov. Oficierov pred kaštieľom privítal pán Vladislav Zimowski so svojou peknou, ružovolícou paňou, ktorá sa vždy usmievala a ukazovala biele zúbky a chutné jamôčky na lícach. Držala sa rukami ramena svojho Vlada a veselo vítala a odvrávala dôstojníkom, ktorí žiadostivo na ňu hľadeli.

Tomajka sa hlboko poklonil a bozkal lem jej rúcha.

— No, pán Zimowski, nejdeš s nami na Turka, neopustíš peknú paniu?!

Zimowski, mocný, vysoký mladý muž, sa zamračil. Pekná pani Agneša zašvitorila: — Nepustím ho, veď sme sa len pred troma týždňami zobrali.

— No, nie mu náhlo takú holubicu opúšťať, — zabručal Obrtáč.

— Počká, dokiaľ Turci prídu po ňu, však Vláďa! — zakričal pán Ján Galecký vysokým, príjemným hlasom.

— Už sa i okolo nás ukazujú Tatári a Mongoli. Dvoch doviedli včera naši kozáci. Takí sú mrzkí! Také oči majú, — smiala sa pani Zimowská, ukazujúc šikmo prštekmi na oči.

Oficieri sa obzreli jeden na druhého. Tomajka žilovatou rukou potrhol fúzy. — Ktorýchsi i my máme. Čakloš, nože vyspovedaj tých chlapov, čo má pán Zimowski.

Julián sa cudzo cítil medzi tou chasou. Nespustil oči z pani Zimowskej. Zdala sa mu taká pekná, nevinná, také šťastlivé dieťa. Okolo uší a na tyle sa jej tak milo kučerili pobelavé vlásky! Oči sa im vše stretli. Obidvaja ich sklopili.

Pani Agneša držala ružu, krásnu červenú ružu v ruke. Samopašne ju vyhodila ponad dôstojníkov a zvolala: — Kto ju chytí, bude večer mojím gavalierom, — a smiala sa.

Ruža letela a v letku ju uchytil najbližšie stojaci Tomajka. Julián pozrel na paniu, zamračila sa, a ešte väčšmi zamračil sa pán Vladislav.

— Páni, poďme, — zvolal a ukázal smerom ku kaštieľu.

Dôstojníci blahoželali Tomajkovi a závideli mu šťastie, Julián neriekol nič, len pozrel spýtavo na pani Zimowskú. Oči sa im zasa stretli a tentoraz ich nesklopili.

*

Od večera do rána je nie dlhý čas, len niekoľko hodín.

Večer dôstojníci hodovali vo veľkej dvorane kaštieľa. Pán Zimowski a jeho žena uctili obrancov vlasti. Pri dlhom stole, ktorý bol založený jedlami, ovocím a nápojmi rozličných farieb v krištáľových a kovových nádobách, sedelo panstvo. Sieň bola osvetlená sviecami, rozostavenými hromadne v strieborných svietnikoch na stole, takže osvetlený bol len stôl, ostatné časti dvorany zostali v polotme. Naprostriedku dlhého stola sedel Tomajka, pri ňom ružová pani Agneša, vo svetložltých hodvábnych šatách, s krásne učesanými pobelavými vlasmi okrášlenými perlami. Na obnaženej hrudi blýskal sa jej diamantový kríž. Oproti nim sedel pán Zimowski v tmavobelasom vyšívanom kabáte.

Veselil sa, dvorana sa ozývala smiechom a hlasným hovorom, výkrikmi a štrngotom skleníc a kovových nádob.

Tomajka zabával svoju susedku a pán Vladislav sa smial na jeho rozprávkach, že mu bolo vidieť všetky zdravé zuby v ústach nakoleso otváraných.

Julián, sediaci šikmo oproti Zimowskej, zabudol myslieť na ustaraného otca, ktorého videl v duchu chodiť z izby do izby, ako naťahuje bradu a vzdychá za synom. Víno rozohnalo mračná jeho duše.

Tomajka často hľadel túžobne na bielu hruď okrášlenú diamantovým krížom. Zrazu sa obrátil k obsluhujúcemu kozákovi a riekol mu ticho: — Pošli mi sem Rovenku. — Kozák odišiel a Tomajka zabával ďalej krásnu, usmiatu paniu, ktorá, vše ukrútiac chlebové guľky, hádzala ich mäkkou rúčkou do svojho muža, ktorý jej žartovne hrozil prstom.

Tomajka pretrhol rozhovor a riekol k nemu prikročiacemu malému, bradatému mužovi s veľmi drobne zvraštenou tvárou a pichľavými červenými očami potíšku: — Doveď sem v tichosti všetkých svojich chlapov a postavte sa do kútov siene.

Zlovestný krivonožec zmizol, ako prišiel, málokto si ho všimol.

Tomajka rozprával Zimowskovcom, ako vyplatil lublinský starosta kupcov za zlé pištole, ktoré mu dodali, medzi rečami dal pozor, ako sa kúty dvorany zaplnili čudnými, tichými postavami.

— Tak vypime si na zdravie najkrajšej poľskej panej, — zvolal Tomajka a zdvihol vysoko svoj pohár, pokloniac sa pred pani Zimowskou. Ona s vľúdnym úsmevom si s ním štrngla. Okolití vojaci vstali a kričali: — Vivat, sláva pánom Zimowským!

— Pán Zimowski, premeňme svoje úlohy len na jednu noc, — zvolal Tomajka, blýskajúc očami na krásnu ženu.

— Ako to? — spýtal sa zarazene Zimowski. Tomajka vytiahol obočie dohora, roztvoril oči a zasmial sa pohrdlivo:

— Ťažko chápeš, pán Zimowski. Ty sa ako plukovník budeš zabávať s pánmi a ja, ako pán Zimowski, pôjdem na odpočinok. Pravda, krásnu ženu nenechám medzi vami! Rozumieš?

— Rozumiem! — zareval Zimowski a hodil kovovú kanvicu s vínom Tomajkovi o hlavu. Tomajku hneď zalialo víno a krv. Pani Zimowská, bledá ako smrť, skočila a vystierala ruky za mužom, skričiac hlasom prenikajúcim srdce. Po chvíľkovom utíchnutí nastal krik a vrava, všetko skočilo na nohy. Julián tiež vyskočil, a pochytiac nôž, tisol sa k pánu Zimowskému.

— Rovenko, — zakričal Tomajka ako posadnutý, — obes mi toho lotra naskutku!

Nastal ešte väčší huk a zmätok. Zimowski schytil nôž zo stola a postavil sa na obranu. Ale márne: šarhovia Rovenkovi ho obkľúčili ani vlci, hodili mu na hlavu plášť a niesli ho, kopajúceho a hryzúceho, von. Julián sa s nožom hodil na nich. Našťastie ho jeden z dôstojníkov zachytil a priviedol k pamäti; triasol sa na celom tele a srdce mu stískal žiaľ a rozochvenie. Pani Zimowskú odnášali zamdletú. V tom hurte sa ozval hlas stotníka pána Galeckého, ostrý a vysoký, prerážajúci vravu:

— Pán plukovník Tomajka, Zimowski je náš domáci pán a moja rodina. Vypovedám ti službu! Zajtra sa budeš so mnou biť na život a na smrť! — Viacerí dôstojníci zavolali: — Bravo! Galecký, neopúšťaj rodinu!

Tomajka, ktorému sa cedila krv dolu tvárou, zakričal: — Bude sa s tebou biť kat. Dajte mu sto úderov knutou.^[4] Chyťte ho! — Nastal pohyb a Galeckého vyviedli. Tomajku jeho najbližší oficieri obviazali a odviedli. Ostatní si posadali zasa k stolom, a rokujúc o udalosti, robili si posmech a pili ďalej. Čo tým bola jedna zničená rodina!

Julián, rozrušený do duše, odišiel von do záhrady. Mal pocit boháča, ktorý naraz utratil všetko a bol vtisnutý do života najohyzdnejších žobrákov.

Pred svitaním počul z jedného obloka neľudský, srdce prerývajúci vzlykot a ston, i pozrel cezeň do izby. Bola to čeľadná komora. Na holom stole ležala mŕtvola pána Zimowského a nad ňou stála jeho pani, krásna Agneša. Vlasy mala rozstrapatené, krásne háby potrhané viseli z nej. Bozkávala mužove zmeravené ústa a jej biele mäkké pršteky hladili mrzkú červenú ryhu na jeho hrdle. Hladila mu studené ruky a kládla si ich na svoju teplú hruď: nechceli ožiť. Julián hľadel na ňu a bolestne zalomil rukami. Oči sa im zasa stretli: nepoznával ju, bola úplne premenená a dívala sa naňho; dívala sa roztvorenými očami-ústami: nepoznala ho. Juliánovi sťahovalo hrdlo a potlačil kliatbou vzlyk. Šiel, zastávajúc záhradou, nevedel, čo robiť. Naraz počul jednotlivé, tichšie údery na zvon a potom cenganie na ranné modlitby. Zastal a počúval, potom sa prežehnal a utekal do fary. Porozprával ustrnutému kňazovi hroznú udalosť, úplnú opustenosť nešťastnej panej a zdivočenosť tej hordy.

Mladý kňaz si vzdychol, obrátil zrak na obraz Ukrižovaného, vzal na seba albu a štólu, zavolal so sebou svoju matku a kráčal do domu, kam ho volalo srdce a nádej pozdvihnutej duše.

*

Ráno vrešťali trúby, ktoré zvolávali vojsko do radov. Dôstojníci rovno od hodovných stolov sadali pod stromami na vydýchnuté kone.

Keď už všetci sedeli v sedlách, kráčal z kaštieľa Tomajka s obviazanou hlavou a za ním išiel Julián. Tomajka kráčal pomaly a hľadel do zeme. Vysadol na svojho čierneho nepokojného koňa a obzrel sa do kruhu. Díval sa ostro, mal ako diabol v srdci zlosť a nepokoj, a tí tvrdí mužovia okolo neho klopili pred ním zraky ako zostrašené deti. Vtedy priskákal na bielom koni stotník Galecký, úplne zdravý a čerstvý, pred neho. — Pán plukovník Tomajka, pamätaj, čo si mi dlžen. Šľachtica knutou nepokutujú. Zaplatíš i za to. — Medzi oficiermi povstala prisviedčavá vrava. Tomajka sa díval na Galeckého spod obočia. Videl okolo neho zo desať oficierov, odhodlaných neopustiť ho, i pohol svojho koňa. — Z cesty, chlapče. Vidím, že sa ti nič nestalo. Zídeme sa. Teraz si vymeníme životy za turecké. Uvidíme, koľko budú hodné. Napred!

Dôstojníci zmĺkli. Bolo im milšie, keď sa nemuseli miešať do veci. I zavolali všetci: — Napred, napred! — a pohnúc sa na vyskakujúcich koňoch, rozišli sa ku svojim oddielom. Galecký keď odchádzal, ešte zavolal: — Krakovský vojvoda urobí pravdu, pán plukovník!

— Mne rozkáže ten, koho chcem poslúchnuť, — zabručal Tomajka a drgol plecom.

Napoludnie došiel pluk do nejakej obce nad Dnestrom. Tomajka zvolal dôstojníkov a dal im rozkazy. Zavolaj potom Juliána, vzal so sebou ešte niekoľkých jazdcov a odrazil s nimi na juh. Po polhodinovej jazde prišli do riedkeho lesíka, v ktorom na čistine bola osada asi päťdesiatich chalúp, medzi ktorými v záhrade, ťahajúcej sa až k Dnestru, bol väčší, úhľadný drevený domec. V záhrade rástli staré rozvetvené stromy, medzi nimi sa tiahol úzky vychodený chodník až k brehu rieky, ktorej šum bolo počuť až do domu.

Tomajka zosadol so svojím sprievodom vo dvore. Vošli do predsiene, kde im pribehla v ústrety, okrem sluhov, i vysoká, štíhla pani v dlhých tmavých, až do čierna hrajúcich karmínových šatách zo zamatu. Na hlave nemala okrem bohatých čiernych vlasov, usporiadaných do pekného účesu, nijakú okrasu. Tvár mala bledú, oči veľké, gaštanové, dívali sa smutne, spýtavo. Bola ešte mladá, ale vážnosť tváre a vystúpenia ukazovali zrelší vek. Keď zhliadla za Tomajkom Juliána, stíšila krok, a spytujúc sa očami Tomajku, kto je to s ním, podala mu ruku. Tomajka ju oblapil a bozkal na líca, ktoré sa zaliali tmavou červeňou.

— To je môj adjutant,^[5] Julián Zborowski. Zostane niekoľko dní tuná. — Pani sa dívala s nesmelou výčitkou na Tomajku, ktorý hodil rukou a išiel do izby. Julián pristúpil k nej a bozkal jej s hlbokým úklonom kraj šiat. Pani sa obzrela, a keď nevidela nikoho, priložila ukazovák na pery, prikazujúc mlčanie, a potriasla hlavou. Tichým, milým hlasom mu riekla: — Vítam vás, — i odbehla.

Pri obede, ktorý spoločne strávili v izbe, hojne vystrojenej rozličnými, asi z lúpeže pochádzajúcimi predmetmi, Julián sa dozvedel, že pani sa volá Jela a že je Chorvátka. Pri celom obede ju Julián neoslovil ani raz a ona si ho tiež nevšimla. Zhovárala sa len s Tomajkom, ktorý viedol celý rozhovor. Po obede ju Tomajka, hoci sa vzpierala, oblapil a bozkal, čo na Juliána podivne zle účinkovalo. Bol hotový Tomajku odsotiť, keď videl, ako sa natíska. Tomajka to zbadal a zmeral ho pohrdlivo s úškľabkom. Keď Jela odbehla z izby, čo urobila tak skoro, ako mohla, prešiel Tomajka raz — dva razy po chyži a zastavil sa potom pred Juliánom.

— Počuj, Julián, — hovoril a hľadel mu ostro do očí, — ja musím ísť každý deň do tábora k svojmu pluku a ty zostaneš tu a dáš pozor, aby sa Jele nič neprihodilo. Máš v osade zo sto kozákov, daj pozor, aby sa ti Tatári sem nedostali. Vybral som na tú úlohu teba, lebo si mladý, šikovný a neopíjaš sa. Viem, že sa ti tá žena páči, a preto dáš na ňu pozor. Ale jedno ti hovorím: nedotkni sa jej, nielen rukou, ale ani rečou alebo pohľadom. Lebo len dotiaľ žiješ. A nielen ty, ale aj ona. Rozumieš?

Julián zamračene hľadel na Tomajku. I mnoho záhadného videl v celej veci, i nevedel ešte tvárou klamať úctu, keď cítil odpor. — Pán plukovník, prevezmem úlohu, ktorú mi ukladáš, dám pozor na paniu. Ale tak tu byť s ňou ako dráb, ani sa s ňou nezhovárať, to nemôžem.

— Ja ti nezakazujem zhovárať sa s ňou, ale nesmieš hľadieť si ju nakloniť. Upozorňujem ťa, že sú to všetko samí verní ľudia a že sa o každom tvojom kroku dozviem.

Julián odvetil: — Rozumel som. Spoľahni sa na mňa.

Myslel si, že tú smutnú ženu do nešťastia nedonesie, bude zaobchádzať s ňou ako so svätou na oltári, lebo jeho mladú vnímavú dušu svojou milotou a krásou dojala.

*

Podvečer odišiel Tomajka s Juliánom a s niekoľkými kozákmi na obchôdzku, či nevidieť okolo Dnestra a v okolí osady nepriateľov. Sadli na čerstvé kone, dobre vyzbrojení, a šli. Mali so sebou i luky, lebo Tatári väčšinou lukmi strieľali a pištoľami nebolo možno sa im ubrániť. Keď vyšli z osady, poslali kozákov ako predné stráže dookola a sami zostali s niekoľkými chlapmi v malom hlúčiku. Zašli nejakú štvrťhodinu za obec, keď pricválal k nim kozák, že zazrel na brehu Tatárov.

Tomajka rozkázal zvolať všetkých chlapov. Julián zhlboka vydýchol: pomyslel na otca a na Jelu. Prešiel mu celým telom pocit strachu a zároveň netrpezlivosť zísť sa s nepriateľom. Bol presvedčený, že musí zle pochodiť: alebo ho zabijú, alebo zajmú. Je to jedno, len nech sa všetko rozhodne čím prv.

Kozáci prichádzali roztratene jeden za druhým. Útek nebol možný, preto Tomajka stiahol svojich chlapov do príhodnej skupiny stromov, kde bolo možné kryť sa pred tatárskymi strelami, a poslal dvoch najprebitejších po pomoc do osady.

Netrvalo dlho a padli ojedinelé strelky. Zarážali sa do stromov s podivnými zvukmi. Julián v netrpezlivosti vystrelil niekoľko šípov, možno i s úspechom, lebo skoro zakaždým bolo počuť bolestné zavytie.

Po niekoľkých minútach naraz ozvalo sa zo všetkých strán revanie „Allah il Allah“ a rota divochov vrhla sa na nich s mečom v ruke. Tomajka nie bojazlivo, ale opatrne kryl sa za svojich ľudí a bránil sa s chladnou rozvahou. Julián naraz sa cítil ako doma, keď sa s otcovými kozákmi a s otcom cvičili na potýčku. Svojím ťažkým ostrým mečom skoro každým bodnutím a seknutím zrazil muža. Tých sprostých, necvičených ľudí, ktorí temer voslep sekali okolo seba a ktorí ho napádali, zabíjal ľahšie, ako bol odrážal otcových skúsenejších kozákov. Bleskovo zazrel nekryté miesto a jeho meč v tom mihu bol v ňom. Ťal ich do chrbtovej kosti, keď ich mal odzadu, a bodol do hrdla alebo do tváre, keď ho napadli spredu. Za krátke dve-tri minúty zostal sám: ani jeden sa ho neopovážil napadnúť. I vrhol sa teraz on na tlupu piatich-šiestich mužov, čo dorážali na Tomajku a jeho kozákov, z ktorých už niektorí ležali na zemi. Bolo načase, lebo Tomajka už ťažko vydychoval a viac mechanicky ako účelne mával okolo seba mečom. Julián rozbil Tatárov okolo Tomajku ako učiteľ zlých žiakov. Plukovník si vydýchol a díval sa so začudovaním na Juliána: zdal sa mu ako nie človek, ale akýsi iný, mocnejší tvor. Cítil v duši, že Poľsko bude mať v ňom slávneho vojaka. Tomajka bol rodom Litvan a vojak od svojho šestnásteho roku. Jeho mravné presvedčenie bolo bezpodmienečná sebeckosť a opovrhovanie všetkým, čo sa netýkalo doprosta jeho osoby. Na vieru, česť, vlasť, rodinu nedal nič. Poliak mu bol možno ešte protivnejší ako Turek, lebo mu všade stál v ceste a nemohol ho zabiť alebo ozbíjať ako Turka. Na Juliána díval sa teraz so zadiveným prekvapením. Nemohol necítiť istú vďačnosť k nemu, ale tá bola silne pomiešaná so závistnou nenávisťou.

Čo z Tatárov zostalo, rozutekalo sa a kozáci s divým rykom uháňali za nimi. Tomajka dostal dlhé, nehlboké seknutie cez tvár a niekoľko úderov po pleciach: prilbou a pancierom krytá hlava a trup neboli ranené. Julián cítil niekoľko tupých úderov na sebe, ale neprerezali mu ani kožu. Poobzerali miesto boja a zvolali píšťalami svojich ľudí. Traja kozáci boli zabití a viacmenej poranení skoro všetci. Tatárov ležalo na zemi zo dvadsať, ostatní ušli. Ranených Tatárov kozáci pobili. Zohnali kone, pokládli na ne korisť a pobrali sa veselo domov. Zabití druhovia im nerobili mnoho žiaľov; priviazali ich na kone a odviezli na kresťanský pohreb.

Tomajka nepovedal Juliánovi ani slovo.

*

Tomajka musel pre rany zostať niekoľko dní doma. Dával pozor na Jelu a Juliána; keď boli spolu, pozoroval ich úkosom, takže sa len tu i tu pohľadom pozdravili. Popoludní obyčajne prišlo niekoľko dôstojníkov na návštevu a vtedy sa pilo bez miery. Julián vtedy chodil s kozákmi na pohon na Tatárov.

Jedného dňa popoludní neprišiel nikto a Julián zostal doma s Tomajkom. Sedeli v Jelinej izbe, ktorá, neveľká, mala dva zamrežované obloky do záhrady a bola skoro celá vyložená tureckými kobercami. I steny, okolo ktorých sa tiahli široké, nízke a mäkké turecké pohovky, boli kryté krásnymi perzskými a turkestanskými kobercami a čiastkami šatstva. V izbe boli ešte slonovinou vykladané taburetky a v dvoch kútoch truhlice s klenutými vrchnákmi, okutými pántmi a obtiahnuté jedna zeleným a druhá červenožltým brokátom.

Tomajka sedel po turecky na pohovke a díval sa s pohrdlivým úsmevom na Juliána. — No, hrdina, zaslúžiš, aby som ťa odmenil za tvoje junáctvo. — Julián nevoľne a zadivene potriasol hlavou, lebo vycítil zreteľný posmech v Tomajkovom hlase. — Nežiadam si nijakú odmenu, — odvetil chladne.

Jela sedela na rozkaz Tomajku pri ňom a Julián stál neďaleko dverí zakrytých hrubou záclonou, Tomajka chytil Jelu okolo drieku a začal ju oblápať a bozkávať. Julián sa cítil, akoby sa všetky útroby v ňom obracali; mimovoľne pokročil k Tomajkovi, aby Jelu vyslobodil z jeho náručia. Jela sa bránila, až zoskočila z pohovky. Tomajka vyskočil za ňou.

— Pane, ak ma budeš ďalej pohaňovať v prítomnosti iných, zabijem sa, prisahám ti na živého boha a na svätú Bohorodičku! — zvolala Jela tichým, ale od vášnivého rozčúlenia trasúcim sa hlasom.

— Pán plukovník, dovoľ, aby som sa vzdialil, — prosil Julián.

— Hahaha, ani reči o tom! Tak by mi celá zábavka nebola nič hodna. Len počkaj, nebuď taký náhlivý, — smial sa Tomajka a sadol si zasa na pohovku. Jela stála pri obloku a dívala sa mimovoľne do záhrady, len vlniaca sa jej hruď poukazovala na jej rozochvenie. V izbe nastalo na chvíľku ticho.

— Jela, zobleč sa, — riekol Tomajka, akoby žiadal od nej najobyčajnejšiu vec.

Jela vydýchla hlboko, zastenala a nehla sa.

— Jela, zobleč sa, hovorím ti; celkom sa zobleč, — hovoril Tomajka hrozivo.

— Preboha ťa prosím, pán plukovník, dovoľ, aby som odišiel, — riekol Julián a prikročil ku dverám. Tomajka skočil na nohy a zachytil ho za kabát. — Neopováž sa odchádzať, tu zostaň, lebo zle pochodíte obidvaja. A ty, Jela, zobleč sa donaha, lebo ak neposlúchneš, dám tohto šľachtica pred tebou zabiť knutou. Rozmysli si, či neoľutuješ, keď bude kričať o zmilovanie!

Jela sa hodila pred Tomajkom na kolená a oblapila jeho nohy: — Pane, daj ma zabiť a nežiadaj tú pohanu odo mňa.

Julián sa nemohol viac zdržať. — Pán plukovník, čo ty robíš, je nehodné šľachtica. Pre mňa rob so mnou, čo chceš, ja sa na také trýznenie dívať nebudem, — i vytrhol sa mu a šiel do dverí.

— Počúvaj, šľachetný rytier, ak sa nevrátiš a nebudeš sa na jej nahú krásu dívať, dám ju pred tebou zabiť knutou. Tak vás mám, vy milé neviniatka. Jela, chytro dolu tie šaty! — i posotil ju do chrbta.

Jela zakryla rukami tvár a so vzlykom sa hodila na zem. Julián stratil rozum, skočil na Tomajku, chytil ho za prsia a potriasol ním: — Podlý pes, nemuč tú ženu. A prečo nás katuješ? Čože ti urobila? — Tomajkovi celý výstup robil diabolskú radosť i zvolal: — Gavril, Gavril! — Vošiel kozák a zastal pri dverách. — Zavolaj šiestich mužov a zostaň s nimi vonku, kým vás nezavolám. — Na Juliánovom rozhorčení a Jelinom zúfaní smial sa z plného hrdla.

— Kto si?

— Kto som? Ó, bože, kto som! Otrokyňa som!

— Otrokyňa!

— Áno. Zajal ma v tureckom tábore na Volyni pred pol rokom.

— A čo si robila v tureckom tábore?

Jela sa obzrela a rýchlo šeptom rozprávala Juliánovi.

— Som Chorvátka z rodu grófov Tranjských. Bola som v kláštore na výchove u svätých sestier v Dubrovníku. Keď sme sa odtiaľ plavili domov, zajali našu loď Turci. Mňa predali v Stambule^[6] na trhu ako otrokyňu Selimovi pašovi, od ktorého ma zajal on. A teraz som tu. Rada, sto ráz radšej by som bola mŕtva. Moji rodičia, moji bratia, junáci! Ó, bože, osloboď ma! — I odbehla, tisnúc ruky na rozbúrené srdce.

Julián bol tým rozprávaním omráčený. Otrokyňa! Celé jej okolie mu luhalo. Nie Tomajkova žena: grófske dieťa! Úbohé dievča, z tak vysoka tak nízko padnúť!

Jela utekala domov, cítiac väčšmi a bolestnejšie svoje poníženie ako za celý čas svojho rabstva.

*

Nasledujúce ráno Tomajka, keď sadal vo dvore na koňa, hovoril Juliánovi, že mu dovoľuje voľne sa s Jelou zhovárať, lebo vidí, že začína celkom opadúvať, že je smutnejšia, ako býva, že vädne.

— Zabav ju, Julián, zabav tú holubicu. Ale pamätaj na to, čo som ti povedal, pamätaj! — I zazrel naňho zlovestným zrakom.

Popoludní sa hral Julián s Jelou v šachy. Ona sedela na pohovke a on na poduške, medzi nimi bola na taburete šachovnica s rozostavanými figúrami. Boli v izbe sami, ale vedeli, že na každé ich slovo strežú nepovolané uši. Trasúcimi sa prstami pohybovali figúry a klopili oči. Cítili k sebe nepremožiteľnú túžbu — a báli sa.

Juliánove prsty dotkli sa Jelinej bielej štíhlej ruky. Ruka cukla, ale sa neodtiahla, oči sa im razom vhrúžili do seba, i vyčítali v nich lásku, silnejšiu než strach pred smrťou. Padli si do náručia, pery sa im zišli a ich duše sa spojili v nevysloviteľne blaženom zabudnutí.

— Hach! — ozvalo sa naraz izbou, a Jela i Julián skočili, bledí ako smrť, na rovné nohy. Hrôza ich zmrazila až do špiku kostí, a trasúc sa i zubmi drkotajúc, dívali sa jeden na druhého.

— To je on, — zašepkala Jela sinými ústami. Julián sa poobzeral a vytiahol nôž z pása; odchýlil záclonu vo dverách, pozrel na pitvor, ale nič nenašiel; pozreli von oblokmi: nevideli nikoho, ani v izbe nebolo nič podozrivé. V záhrade obďaleč videli pracujúce ženy, ináč nikde živého tvora.

— Julián, nedaj ma, zabi ma radšej ty, prv ako by som padla jemu do rúk. — Julián sa vzmužil, a privinúc Jelu k sebe, šepkal jej: — Neboj sa, život môj, ak uvidíme, že inakšie nevyhneme strašnej smrti, radšej urobím sám koniec. Idem poobzerať von, čo sa deje.

Jela zostala v izbe sama, hodila sa pred obraz sv. Panny a modlila sa, skloniac hlavu po zem. O chvíľu vstala a prikročila k jednej z truhlíc, otvorila ju a prehŕňajúc sa v šperkoch a okrasách, vybrala spomedzi nich malú, krátku dýku. Bol to podivný nástroj; jeho čepeľ bola len pol stopy dlhá a tenká ako Jelin malý prst, ale až príšerne ostrá; rukoväť mala podobnú strmeňu, lenže bola omnoho menšia. Malá ženská rúčka sa vmestila do nej; vykladaná bola drahokamami. Dýka bola dielom benátskeho majstra a žena ju ľahko mohla uschovať vo svojom účese tak, že to nikto nezbadal, lebo rukoväť trčala von z vlasov podobne vrchu skvostného hrebeňa. Na čepeľ vyryl majster slovo „Bože!“

Jela bola úplne istá, že Tomajka videl ten bozk a že im ho neodpustí. Vedela veľmi dobre, že ju prípadne oblapiac prehmatá, či nemá pri sebe nejakú zbraň, a preto nemohla vziať k sebe inú ako túto, čo si schovala do vlasov. Poznala Tomajku a cítila, že sa im pomstí nejakým vyberaným, neočakávaným spôsobom, i chcela predísť mučeniu. Celé jej telo sa triaslo od rozčúlenia, prechádzala ju zima a horúčosť a mala srdce také, že sa len s námahou zdržala zúfalého náreku.

Julián vyšiel von a poobchádzal dom, dvor a záhradu. Keď sa vracal, zišiel sa s Tomajkom pred vchodom do domu. Tomajka sa mu zdal neobyčajne dobrej vôle. — A teraz vám hovorím ostatný raz, poslúchnite, lebo dám vás obidvoch jedného pred druhým premieňavo biť knutou, dokiaľ bude trochu duše vo vás.

Jela sa zdvihla a hodila na Juliána dlhý pohľad: zúfalý, prosiaci o zľutovanie, plný studu — a lásky. Julián zdvihol ruky a prosil: — Svätá Panna Mária, vezmi mi svetlo očí! Zmiluj sa!

Jela zhodila zo seba vrchný šat a stála v bielej košeli. Zablysli sa jej okrúhle plecia, a ako padala jej dolu košeľa, zjavovala sa jej panenská hruď, jej štíhly driek a rozkošne boky. Obrátila sa bokom k Juliánovi a strhla vlasy, ktoré zakryli jej božskú nahotu až po kolená a nechávali len tu i tu prebleskovať belosť mramorovej kože.

Julián sa díval na čudesný obraz ako vyjavený: Jelina trasúca sa postava odrážala sa od pestrého koberca, čo visel na stene, a mihala sa v lúčoch slnka, čo padali na ňu cez záhradný oblok.

Smejúci sa Tomajka, držiac ruky na bedrách, zvolal: — No, Julián, nie je to krásne? A teraz pakuj sa! Jela, obleč sa! — O chvíľu naraz zamračene: — Viem toho teraz už dosť.

Julián zvolal: — Oh, oh, — chytiac sa za hlavu, ušiel ako šialený.

Tomajka si zasa sadol na pohovku, a drmajúc si dlhé fúzy surovou rukou, rozmýšľal.

*

Druhého dňa odišiel Tomajka do tábora.

Julián hľadal spôsob, ako by sa s Jelou zišiel bez svedkov, a našiel ho. Vedel, že ráno chodieva sa prechádzať do záhrady, i odišiel včaššie do poľa, a plávajúc dolu Dnestrom, doplavil sa potom medzi kríky, pred ktorými o takom čase bývala. Tam ju čakal, i prišla. Zazrela ho zďalej a zľakla sa, ale prišla, obzerajúc sa na všetky strany, k nemu. Zvolala: — Preboha, Julián, so životom sa hráš!

— Ty cnostná pani, chcem ti povedať, že ťa držím za svätú mučenicu a že sa moje oči tvojej krásy hriešne nedotkli.

— Ja nie som pani.

Zavolal na Juliána: — Je veľmi dobrý, vhodný čas. Julián, zober udice i sieť a choď do Koniowky a čakaj ma v člne. Budeme loviť ryby. — Koniowkou volali zátoku Dnestra zarastenú tŕstím, v ktorom bol zvláštny druh chutných rýb.

Julián sa bokom ostro podíval na Tomajku, no nenašiel na ňom nič podozrivé i pomyslel si, že bohvie čo za zvuk ich nastrašil. Odišiel s ľahkým srdcom po rybárske náradie.

Tomajka vošiel k Jele. — Krásna Jela, dobre si sa zabávala? — spýtal sa nie bez posmechu. Prikročil k nej a oblapil ju, pohladiac ju skutočne po celom tele, ktoré sa silným napätím Jelinej vôle v tej chvíli netriaslo, naopak, bolo pevné ani z kameňa, následkom kŕčovitého vypätia svalstva. — Dobre som sa zabávala, dosť, — riekla trochu sa trasúcim hlasom, ktorému nevedela úplne rozkázať.

— Pôjdeme na rybačku do Koniowky, Julián už išiel popredku a čaká nás. Zober sa a poď. — Jela naňho pozrela: — Dobre, pôjdem, — odvetila hlasom, z ktorého vyznievalo viac odhodlania, ako to prostá odpoveď vyžadovala.

— Ideme záhradou, kráčaj popredku.

Tomajka vzal so sebou luk, šípy, i dve pištole do pása.

— Načo ti toľko zbrane na rybačku? — spýtala sa Jela.

— Možno, že sa pridá i nejaká divina, na ktorú bude milo strieľať.

Jela neriekla viac ani slovo, ale kráčala záhradným chodníkom medzi stromami a kríkmi pred Tomajkom. Tomajkova zdanlivá dobrá vôľa ju desila, lebo celou dušou cítila, že má zlé úmysly i s Juliánom, i s ňou. Celé telo sa jej chvelo, kolená sa pod ňou podlamovali a zúfalo si mädlila ruky. Vše sa potkla a Tomajka ju vtedy posotil dosť surovo a prestal sa pretvarovať. — Stúpaj, stúpaj napred. Hneď prídeme na miesto.

Slnce už zapadalo a hádzalo šikmo lúče medzi stromy na hladinu Dnestra, od ktorého sa miestami odrážali až slepiac. Prišli k brehu, na ktorom bol veľký rybársky čln, ktorý Tomajka nohou zosotil do vody. — Skoč dnu, — kázal Jele.

Jela zostala na brehu, a prosebne zložiac ruky, riekla: — Nejdem, bojím sa. Nechaj ma tu, počkám ťa. — Z Tomajku vybúšila vášeň: pozrel divo na Jelu a keď chytil pištoľu, zasipel: — Nejdeš? — Jela zdesene vystierala ruky proti nemu. — Idem, idem. Čo sa hneváš, preboha? — Skočila do člnka a klesla na lavicu. Zalomila rukami a dívala sa zúfalo hore riekou, ako keby odtiaľ čakala pomoc: nikde nič nebolo vidieť, len nemilosrdné slnce sa mihotalo na vlnách.

— Kam ideme, čo chceš so mnou? — spýtala sa priduseným hlasom.

— Uvidíš. Julián nám preukáže svoje umenie. Budeš sa dobre zabávať, kým i na teba nepríde rad, — odvetil hrozivo Tomajka a hnal čln dolu vodou.

— Čo chceš s ním, chceš ho zabiť?

— Ak nedá pozor, môže sa všeličo prihodiť.

— Bože drahý, ty si vrah! A čo chceš so mnou urobiť?

— Neviem ešte. Ani ty si nič lepšie nezaslúžiš. Klamala si ma.

— A čo som ťa klamala, som ja azda tvoja žena? Sľubovala som ti lásku, vernosť?

— Ty si vedela, že ťa mám rád, že som ťa zachránil od Turka, nosil na rukách. Pre toho biedneho Poliaka si ma zanechala. Umrieš.

— Zmiluj sa nad nami. Pusť nás svetom. Nikdy som ťa neľúbila. Nikdy nás viac neuvidíš. Čo máš z toho, keď nás pobiješ?

— Teším sa vašim smrteľným úzkostiam. Milé mi je vedomie, že som vás zabil. Vieš, čo je to zabiť, koho nenávidíš?

— A ako nás chceš zabiť? — Začala zdesene plakať. — Oj, mati, matko drahá, pomoc! Nikdy ťa neuvidím! Julián, ratuj ma! — Zopäla ruky. — Neubíjaj nás! Budem dobrá, budem ťa ľúbiť, všetko, všetko urobím, čo budeš žiadať, — i hladila ho, kde mohla, trasúcimi sa rukami.

Tomajka sa na ňu díval s neľudskou radosťou.

— Nedotýkaj sa ma! — Obzrel sa okolo a zvolal:

— Aha, tam je! — i chytil luk a priložil naň šíp.

Asi na tridsať-štyridsať krokov pred nimi bolo vidieť v riedkom, zelenom tŕstí na plytkej vode pri brehu kolísať sa malý člnok a v ňom Juliána, ktorý ich nezbadal, lebo sa mu bokom približovali. Tomajka zastavil svoj čln, postavil sa v ňom a napäl luk oproti Juliánovi. Jela žalostne skričala: — Julián! — Julián sa prudko otočil a vtom i pocítil bolestný úder v pleci, do ktorého sa mu zaryla strelka. Naraz videl všetko, čo sa robí, a videl i, že niet možnosti úteku: voda bola priplytká, aby ho zakryla, a v člne nebolo možno vyhnúť šípu. Díval sa ako bez vedomia na Tomajku so zdesenou tvárou.

Tento zaklial na Jelu: — Ty zmija! Hneď urobím i s tebou poriadok, — i hodil druhý šíp na luk a napínal ho, stojac nad Jelou, sediacou na lavičke. Šíp už-už odletel. Vtom sa v ruke Jely čosi zablysklo a zrazilo s Tomajkovými prsami. Tomajka skríkol: — Ach! — a o chvíľu: — Haáá.

Luk mu vypadol z rúk a celý sa zvalil na prostrednú lavicu člna, hlava mu padla na dno a ruky sa mu vyšinuli dohora. O niekoľko chvíľ hlboko vydýchol ešte raz, striasol sa a bolo po ňom. Jela sa vyjavene dívala naňho, zazrela mu v roztvorených ústach ostré biele zuby, potočila sa a spadla bez vedomia k jeho nohám.

Julián už bol vo svojom člnku pri nich. Preskočil do veľkého člna a zdvihol Jelu. Hladil, bozkával jej zblednutú tvár, volal, zúfal, prosil, až otvorila pomútené oči. — Ty, ty moje blaho, môj anjel, ty si ma zachránila. Jela drahá, neopúšťaj ma!

— Čo je s ním? Žije? — spýtala sa Jela ešte vždy s hrôzou, teraz už s očami do krajnosti roztvorenými. — Preklala som ho. Chcel ťa zabiť!

Julián ju pritisol k sebe: — Nežije. Už nám neublíži. — Potom skočil k Tomajkovi. Bol celkom mŕtvy. Vytiahol drobnú dýku z jeho pŕs a potom šíp zo svojej rany a vrazil mu ho do otvoru urobeného dýkou: — Tak, Tatár ťa zabil, ty diabol! — Prešiel s Jelou do svojho člnka a vysotil Tomajku v jeho veľkom člne doprostred prúdu Dnestra: vlny, žblnkotajúc a šumiac, odnášali svoju korisť. Julián s Jelou dívali sa za ním. Kolísal sa, kolísal a na jeho okraji zasadli dva supy.

*

Roku 1673 v bitke pri Chocime Ján Sobieski, vtedy krakovský vojvoda, vlastnou rukou zabral seraskierovu^[7] zástavu. Julián Zborowski slávne bojoval po jeho boku.

Po bitke odišiel s Jelou do Chorvátska a opustil starého otca.