ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tino Docci i jeho žena Gemma boli profesormi na gymnáziu vo Verone. Dôchodok z ich súkromného majetku bol taký značný, že by im bol stačil i na luxusné živobytie, ale jednako pokladali za vhodné venovať veľkú časť svojho času vyučovaniu. Obidvaja boli ľudia vysokovzdelaní a rozmýšľajúci veľmi vážne o všetkých otázkach života. Vedeli, že by im ich majetok umožnil život bez akejkoľvek práce, ale vedeli i to, že by ich taký život chytro zviedol na také cesty, na ktorých by nemali z neho ten hlboký pôžitok, ktorý mali teraz. Ani muž, ani žena necítili v sebe povolanie do vytrvalej, často duchamornej, veľkú trpezlivosť vyžadujúcej vedeckej práce, hoci sa obidvaja s najväčším záujmom zaoberali istými filozofickými, historickými a umeleckými otázkami, ktoré sa im náhodne naskytli a ktoré pútali ich pozornosť a rozplameňovali cit. Vedeli, že život potrebuje i tvrdú kostru práce, a tú im poskytovalo ich učiteľské povolanie.

K manželstvu ich zviedla vrelá láska.

Zišli sa v záhradnej reštaurácii na janovskom Righi, odkiaľ sa divákovi naskytá jeden z najkrajších pohľadov na svete. Z dosť vysokého vrchu vidieť na miernom, k moru sa ťahajúcom svahu krásne mesto s palácmi, kostolmi, husto strakatené parkmi, alejami a záhradami. Kraj mesta tvorí prístav s množstvom veľkých morských lodí a s člnmi hmýriacimi sa okolo nich. Obraz zakľučuje s oblohou splývajúce belasé more, oživené prichádzajúcimi a odchádzajúcimi plavidlami. Prekrásny výhľad bol zafarbený najväčší údiv vzbudzujúcim spôsobom, lúčmi zachádzajúceho slnka, v ktorých sa menili od ohnivočervenej až po lilavú všetky farby dúhy.

Gemma i Docci, prichádzajúci z rozličných strán, nemohli potlačiť výkriky obdivu nad touto velebnou krásou, a zabudnúc na všetky spoločenské formality, nahlas vyjadrili oduševnenie a zadivenie nad netušenou a dušu pozdvihujúcou nádherou tohto Stvoriteľovho diela.

— Je to krása stavajúca dych! — zvolal Docci.

— Je to obraz panorámy, ktorou boh zabáva blažené duše v nebi, — hovorila Gemma.

Upozorňovali sa na jednotlivosti, na lesk lúčov na kupolách a vežiach, na úchvatnú hru farieb a ich hru na trasúcich sa vlnách mora a prístavu.

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa nabažili obrazu a obrátili svoju pozornosť na seba. Ako vždy, žena bola prvá, ktorá si uvedomila, že dosť vysoký, trochu pridobre živený, asi tridsať-tridsaťpäťročný pán má milú, príjemnú tvár a lahodne zvučiaci hlas. Do jej citov oduševenia sa začala miešať zvedavosť, kto to môže byť. Zdá sa byť ozajstný inteligent i podľa držania, podľa šatstva i spôsobu a obsahu reči.

Docci, hľadiac chvíľu na dámu, spýtal sa:

— Dovolíte, aby som sa vám predstavil a aby som zvedel i to, kto bola moja spoločnica pri jednom z najskvostnejších zážitkov môjho života, ak nie vôbec najskvostnejšom, keď povážim i to, s kým som ho zažil?

Gemma bola veľmi elegantná v sivom kostýme, ktorý skvele uplatnil jej štíhlu postavu. Jej trochu priostrá tvár nepôsobila zvláštnou pravidelnosťou čŕt, ale zduchovnenou jemnosťou. Kto na ňu pozrel, pokladal za vylúčenú možnosť, že by tá žena bola schopná zlého alebo nízkeho skutku.

Usmiala sa ľahučko, čo urobilo jej zdanlivo prísnu tvár prekvapujúco milou.

— Pane môj, aká dokonalá reč pre taký skromný predmet! Som Gemma Cordigiani, gymnaziálna profesorka z Verony.

— Aká radosť pre mňa nájsť vo vás kolegyňu! I ja som gymnaziálny profesor z Milána, Martino Docci.

Podali si ruky a tešili sa, že ich šťastlivá náhoda tak zviedla.

— Sme tu sami, signorina?^[1] — spýtal sa Docci a spýtavým prízvukom na slove „signorina“ chcel zvedieť, či je už nie vydatá.

— Áno, a ešte raz áno, signor mio. I sama, i signorina.

— Aké šťastie, aká radosť je to pre mňa! To by sme mohli spolu stráviť večer. Lebo i ja by som mohol odpovedať na svoju otázku dvoma „áno“, keby som mal to šťastie byť dámou. Som tiež slobodný a sám.

Odišli z Righi s tým, že pôjdu do divadla. Ale cestou videli, že hoci neznámi, ale kolegovia, majú si pod vplyvom spoločných záujmov toľko čo rozprávať, že sa im zdalo milšie stráviť večer v rozhovore, ako prípadne nezaujímavou divadelnou hrou, ktorú by iste nepočúvali s potrebnou pozornosťou, keďže sa ich myšlienky začali prechádzať po kvetnatej lúke, na ktorej pod vodcovstvom Afrodity šantili amorety.^[2]

Mali veľkonočné prázdniny, i zostali tri dni v Janove. Na štvrtý deň Gemma odcestovala do Verony. Docci ju odprevadil až na jej byt. Odobral sa už od nej tri-štyri razy a — nemohol odísť.

— Gemma, nemôžem sa od vás odlúčiť. Zdá sa mi, že vyjdem na púšť, keď vás opustím. Mám dojem, že nemám čo hľadať v živote bez vás. Dovoľte, aby som zostal ešte tu s vami.

Gemma sa usmiala a kývla hlavou:

— Dovolím.

Stáli už pri dverách útulného salónika.

— Dovoľte mi tu zostať — naveky!

Gemma bledla a zasa jej zašla tvár ľahkou červeňou. Usmiala sa zasa a na trochu chudých lícach sa jej spravili jamôčky.

— Zostaňte, kým sa vám tu ľúbi.

— Tak, to je navždy! — zvolal Docci blažene.

— Keď navždy, tak navždy, — odvetila ticho, skloniac hlavu.

Docci ju oblapil okolo štíhleho drieku a privinul na prsia.

— Si svätá, a budem s tebou vždy ako s takou zaobchádzať.

Bozkali sa a ich duše sa spojili v tom bozku. A obidvom vstúpili slzy do očí…

Prečo?

Koľko ráz si Gemma spomenula neopísateľnú slasť toho bozku a objatia a koľko ráz jej zasa vstúpili slzy do očí, keď si pomyslela, že vtedy zaplakali! Dojatím? Tušením nevypovedateľného blaha — alebo danteovského žiaľu?

Najvyššia múdrosť božia učila, že nijaká naša dobrota ani šľachetnosť nám nezabezpečí blaženosť nášho života na tomto svete.

*

Gemma Cordigiani a Tino Docci sa zosobášili za najkratší čas. Ale celý rok nežili spolu, navštevujúc sa len na sviatky a prázdniny. Gemme bola Verona omnoho milšia ako Miláno, a Docci, vidiac, že jej presídlenie by ju stálo citeľnú obeť, nechcel ju od milovanej ženy prijať, hoci bola i náchylná ju doniesť.

Ich rozlúčenie malo tú výhodu, že udržalo ich lásku v stálej vrelosti. Túžili za sebou celý rok ani v deň svojho sobáša.

Veľký pôžitok mali z toho, že obidvaja rojčili za krásne umelecké diela, tak výtvarné ako literárne. Najmä Gemma mala dušu preplnenú historickým romantizmom a stredovekou mystikou a bola až chorobne citlivá na umelecké vplyvy. Mala veľmi mohutnú fantáziu, vedela si minulé udalosti tak sprítomniť, že účinkovali na ňu, akoby sa odohrávali pred jej očami.

Docci študoval viac archeológiu, kultúrne prostredie a myšlienkový podklad umeleckých diel. Takto sa dopĺňali, ale aj rozchodili, lebo keď Gemma vďačne vypočula jeho výklady o vzniku a príčinách umeleckého diela, Docci sa stával zavše i trochu netrpezlivý, keď sa Gemma nemohla odtrhnúť od niektorého obrazu alebo oltára.

Ich najmilší básnik bol Dante.

*

Gemma mohla pred niektorými obrazmi stáť každý raz, keď ich videla, i dve-tri hodiny, zabudnúc na ustatosť. Prezrela každú postavu a hľadela si skonštruovať podrobne celý beh myšlienok a priemety citov umelca, ktorý dielo stvoril. Vybásnila si a prežila takto celé romány. Jej vzrušenie pri tom bolo niekedy také veľké a živé, že ho zbadali aj iní diváci.

Ako ju mnohé umelecké predmety priťahovali, tak ju niektoré odpudzovali.

Vo Verone ju pohľad na arénu zdrvil a jej návšteva ju doniesla na niekoľko dní do bolestnej extázy. Pokladala tú ohromnú masu okresaných kvádrov za pomník najnemilosrdnejšej ľudskej surovosti, ktorú láka krv a ktorá hýri v najukrutnejšom zabíjaní slabých a nevinných pre ukojenie svojich najzverskejších pudov.

Hoc jej tá návšteva zakaždým zapríčinila bolestné duševné otrasy, išla každý raz, akoby hnaná cudzou silou, na Veľký piatok do arény. Kráčala s trasúcimi sa nohami jej ukrutnými chodbami, do ktorých ústili hrozné karcery — premocnými mrežami od chodieb uzavreté pivničné komôrky, — v ktorých boli pred a počas hier väznené obete, už či gladiátori alebo iní nútení zápasníci, bijúci sa na život a na smrť, či nevinní kresťania, odsúdení „ad bestias“^[3] — na roztrhanie divými šelmami.

Pivnice s obeťami a s divými šelmami sa zamieňali, a nárek, často i spev pološialených obetí sa zmiešal v hrozný súzvuk s revom a ručaním hladných tigrov a levov.

A hore, na mramorových sedadlách, vystlaných kobercami a vankúšmi, chránené od úpalu slnca nad nimi povystieranými plachtami, vyvaľovali sa ľudské beštie, usmievajúc sa a žartujúc a šepkajúc si slová lásky v očakávaní zábavy, ktorú budú mať, keď krv ich ľudských spolutvorov bude striekať možno až na ich tváre a roztrhané telá budú rozmetané po celej aréne. Tie a také telá a údy, aké aj oni upotrebúvajú na oblápanie a láskanie a ktorými i tie nešťastné obete oblápali a chceli chrániť svojich milých a zúfalo pritískali svoje deti k prsiam na ochranu pred krvavými papuľami šeliem. Matky hľadeli na muky detí, podobných ich vlastným, a mužovia nachádzali pôžitok v pohľade na mučenie dievčat, podobných ich ženám a sestrám.

Gemma stála pred niektorým z karcerov,^[4] držiac sa hrozných mreží rukami, na ktoré sklonila hlavu, predstaviac si ho naplnený ľuďmi, ktorých bez hriechu jedine ukrutné blúdenie ich blížnych hnalo do najbolestnejšej smrti. Videla nevinné deti, túliace sa k materiam, počúvala ich blúznivé tešenie, plakala nad bezmocným žiaľom otcov, ktorí, hoci veriaci v spasenie, boli by jednako radi oddialili chvíľu zániku ich najdrahších bytostí. Videla medzi obeťami kňazov, dvíhajúcich nad svojimi hlavami kríž so Spasiteľom, na ktorý odsúdenci obracali nádejné pohľady, že ich naplní tou pevnou vierou, ktorá ich prenesie cez všetky utrpenia najbližšej smrti. Ale už-už sa blížia suroví kati, ktorí roztvoriac mreže, vyženú ich zbraňami, korbáčmi na slnečným leskom zaliatu arénu. Zoradia sa a idú. Kňazi spievajú hymnu slávy a radosti, že zakrátko budú všetci v nekonečnom pokoji a bezmedznej sláve, a obete spievajú s nimi.

Pri vchode do arény je Jupiterov oltár, na ňom horí obetný oheň. Pri ňom na stojane sú kvety a obilie. Kto z kresťanov, idúc popri ňom, hodí na oheň kvietok alebo štipku obilia, môže sa od ostatných odlúčiť a ísť slobodne domov. Ba môže ísť i medzi divákov a pozorovať, akej smrti vyhol a ako bude žiť.

Aká hrozná je sila myšlienky! Všetci prešli popri oltári, len jediný starý, chromý žobrák, ktorý už dávno prosí boha, aby ho povolal z pozemského trápenia, sa odtrhol od nich a hodil hrsť pšenice na oltár.

V jeho biednom tele nebolo sily dať sa umučiť.

Gemma utekala k najbližšiemu vchodu, prenasledovaná spevom obetí, krikom divákov a revom šeliem. Kolená sa pod ňou podlamovali, cítila, že by spadla na dlažbu, keby ostala dlhšie.

Jas slnca a ruch námestia prerušili jej vidinu, ale bolestný tlak srdca ženie ju do blízkeho chrámu sv. Mikuláša, v ktorom sa pred oltárom hodila na kolená, hľadiac modlitbou ku Madone odohnať strašné preludy.

Do modlitby sa jej vsunula postava Danteho. Zdá sa jej, že jeho tôňa stojaca v pozemskom blate, siaha hore do nekonečna medzi hviezdy na nebi, v ktorých sa zlúči s nekonečnosťou. Dante poznal všetky hriechy, tvoriace kliatbu človečenstva, akoby ich bol sám všetky pretrpel, a jednako sa jeho duch pozdvihol k najvznešenejšej predstave boha, aká kedy požehnala ľudskú dušu.

Upokojila sa. Musí byť boh a musí byť i zlo na svete, lebo boh to tak chce. A keď je taká jeho vôľa, musí to tak byť najlepšie a najspravodlivejšie.

*

O pol druha roka po sobáši sa im narodila dcéra Giuliana. Bol to plod lásky, plný cnosti a zdržanlivosti.

Oddaniu sa neskroteným túžbam bránili postavy, vypĺňajúce ich duševný život. Danteho Beatrice a Petrarcova Laura^[5] strážili nad ich čistotou.

Giuliana bola krásna, akoby sa v nej stelesnila všetka povznesenosť myšlienok a popudov jej rodičov. A dobrá bola ako anjel. Každého napĺňalo obdivom, kde sa už v drobnom, len niekoľkoročnom dieťati vzala tá nekonečná dôvera k ľuďom a jeho milá dobrota.

V nasledujúcich rokoch sa zblížili a spoznali, a videli, že je v nich omnoho viac ľudskosti s jej všetkými slabosťami, ako o sebe predpokladali. Ich láska sa stala ľudskejšou. Milovali sa láske kvôli a nemali viac pritom hoc i len za duševných svedkov ani Lauru, ani Beatrice…

Dva i pol roka za Giulianou dal im boh ešte jednu dcéru, Salvestru, ktorá sa úplne líšila od Giuliany. Bola počerná, tmavých hlbokých očí, veľmi popudlivá, zlá-dobrá, podľa chvíľkovej nálady.

Otec zbožňoval Giulianu a mať visela všetkou svojou láskou na Salvestre. Možno preto, lebo ju toľko trápila a robila jej toľko starostí.

Kým Giuliana nikdy ani nezachorela, prešla Salvestra všetkými možnými chorobami.

Na skarlatínu^[6] bola taká chorá, že Gemma bola presvedčená, že jej pomôže len zázrak. Pri jej zúfalom modlení zakorenila sa v nej istota, že jej pomôže jedine Kristus na chóre San Zeno Maggiore i utekala nočnou hodinou celou Veronou z ulice Venti Settembre do katedrály, najstaršej a najveľkolepejšej zo všetkých románskych chrámov severného Talianska.

Vedela, že možno zhynie od hrôzy, keď vojde o polnoci sama do chrámu preplneného od skoro tisíc rokov toľkým žiaľom, toľkými bolesťami! Veď sa ľudia obracajú k bohu len vo svojich súženiach a hnaní zúfalstvom a strachom. Aké inferno^[7] by to bolo, keby sa tam zišli stelesnené všetky nešťastia a starosti a bôle, o odstránenie ktorých prosili utrápení a užialení ľudia!

Kostolníka, ktorý mal pochopenie pre jej skutok, ľahko naklonila otvoriť jej dvere katedrály. Dal jej i sviečku, ale s ňou nešiel… Čakal ju pred dverami… Zdalo sa mu to pokúšaním pána boha… Pod chrámom je stará rímska krypta… Ktovie, čo sa na takých miestach o polnoci deje?

— Signora, kráčajte rovno pred chór, neobzerajte sa na nič. Nehľaďte ani napravo, ani naľavo, choďte rovno, až padne vaše svetielko na Spasiteľa. Kľaknite, pomodlite sa a príďte naspäť. Budem stáť s druhou sviečkou vo dverách, aby ste vedeli, kde sa obrátiť.

Gemma, hoci trasúc sa na celom tele, išla. Hľadela len na svoje svetielko: srdce jej trepotalo a v ušiach jej hučalo. Opakovala stále: — Pane bože, zmiluj sa nado mnou! Každý šuchot, každý hlások sa ozýval v prázdnom, ohromnom priestore. Zdalo sa jej, hoci išla len možno pol minúty, že nikdy nedôjde cieľa, že poblúdila. Až zrazu stála pred chórom, na ktorom boli rozostavené sochy Spasiteľa a apoštolov.

Hľadela na sväté tváre. Zdalo sa jej, že Kristus, ku ktorému zodvihla vysoko svoju sviečku, jej milo kýva svojou božskou hlavou. Vedela, že je nie potrebné vyriecť svoju modlitbu, však on všetko vie. Hodila sa na kolená a zohla hlavu k zemi. I ozvalo sa jej nadzemským hlasom, ktorý nečula ušami, a jednako tým najistejším, nepochopiteľným spôsobom precítila celou svojou dušou: — Boh je s tebou. Božia vôľa sa stane. Upokoj sa!

Vstala. Kráčala najpokojnejšie za ďalekým svetlom vo dverách. Nikdy nebola taká istá a spokojná vo svojom živote. Nemohla pochopiť, ako sa mohla báť tam, kde sa zdržiava Spasiteľ. Veď bezpečnejšie miesto nie je na šírom svete. A že Spasiteľ tam bol, za to by dala sto životov!

Kostolník prevzal od nej sviecu a bohatú odmenu. Hľadel na ňu zadivene. Zdalo sa mu, keďže svetlo sviece vo tme stojacej ožarovalo jej hlavu, že je to okolo nej svätožiara… Keď odišla, ticho a pokojne sa prežehnal a opakoval si: — Tá musí byť svätá, tá musí byť svätá!

Gemma kráčala domov. Nemyslela. Načo aj? Cítila s najdôraznejšou istotou, že boh drží svoju ruku nad ňou a nad jej dieťaťom. Nech sa stane jeho vôľa, či Salvestra ožije, či nie!

Tak je dobre, ako boh chce!

*

Salvestra vyzdravela.

*

Pre opateru a výchovu detí Gemma už od niekoľkých rokov nevyučovala. Boli jej bližšie vlastné deti ako cudzie. Nenavštevovala ani múzeá ani arény. Nemala čas na snenie. Upotrebila všetko na plynúci život, netrpiaci odklady.

Zriedka jej prišiel do rúk i niektorý klasik. Nevynímajúc ani Danteho. Život zastrie ideály.

Doccimu sa tiež už zunovali — ako hovorieval — archeologické hračky. Nie je to jeho chlieb. Omnoho viac zmyslu mali karty v klube.

Láska smutne živorila medzi nimi.

Ale veď už boli spolu osem rokov! Za osem rokov sa mnohé prihodí, čo privedie i najbohatšiu lásku na žobrácku palicu.

Ľudí nemožno nútiť k láske, keď ju necítia.

Keď Gemma a Tino nemilovali tak ako prvé roky, ktože mohol za to?

Gemma nachádzala na mužovi mnohé nemilé premeny. Šedivel. Svoje výroky — nielen o umeleckých predmetoch — stále opakuje: vedela už všetky naspamäť. Keď len ústa otváral, už vedela, či mu prisvedčí, či nie, bez toho, že by bol vyriekol slovo.

Docci vyhadzoval Gemme na oči, že veľmi neidealisticky stučnela… Nuž, pravda, trochu stučnela. Ale schválne, lebo sa jej videlo, že jej to omnoho lepšie pristane, keďže bola dosť vysoká a vážila len päťdesiatosem kíl. Toto sú všetko trochu realistické podrobnosti, ale život bez nich nebude. Gemma sa presvedčila, že teraz na ňu každý s väčším záujmom hľadí, ako keď bola taká danteovsky chudá. Veď predtým i tvár mala takú danteovsky chudú. Niekto môže o Dantem rojčiť, ale sa preto nemusí naňho ponášať. Ako nemusí ani muža klamať žena, ktorá má inú predstavu o svojej kráse ako on.

V ten rok išli na turíčne sviatky do Ríma. Zažiadalo sa im zasa raz stáť pod Michelangelovou kupolou,^[8] pozrieť na jeho Mojžiša^[9] a na Rafaelove fresky vo Farnesine.^[10] Tak si to nahovorili. Pravda bola, že sa im Verona už zunovala a že ušli z nej, keď mohli. Vieme, ako je to v živote, keď si môžem premeniť: niečo sa mi zunuje, čo pokladám za pekné, keď musím pri ňom zostať.

V Ríme, kde už dávno neboli, zasa ožilo ich oduševnenie za umelecké krásy a — ožila aj ich láska. Tino Docci naraz uznal, že Gemma mala pravdu, keď trochu pribrala. Zdala sa mu celkom iná i v inom okolí, i pri iných myšlienkach. Zišlo im na um, ako sa veľmi milovali a ako by bolo krásne, keby mohli svoju lásku vzkriesiť. Veď, hľa, aké prekrásne diela tvorilo rinascimento.^[11]

Išli domov zamilovaní ako po svadbe.

Hneď po návrate do Verony dostal Tino záchvat malárie. Pri treťom umrel. Nepomohli mu ani srdečné jedy, ani chinín.

V Gemme niekoľkoročný všedný, jednotvárny život potlačil vzlet duše. Pri vedení domácnosti, hoc i s hojnou čeľaďou, pri starosti o drobné dorastajúce dievčatá a pri všedných zábavách, ktoré skytala Verona a okolie, stratil sa z jej duševnej spoločnosti s inými velikášmi i Dante.

Strata muža, teraz, keď ich láska spod pahreby vybĺkla novým ohňom, ju zasa vrátila k onému veľkému trpiteľovi, ktorý s takou horkou skúsenosťou sa žaloval, že niet väčšej bolesti nad spomienky na blažené časy v opustenosti a biede.

Pred mesiacom by Gemma bola stratu muža dosť ľahko preniesla. Bola by našla potechu v deťoch. Teraz zúfala a myslela si, že je život bez Tinovej lásky neznesiteľný.

Čítala Danteho verše lásky k Beatrice. Zastával jej dych, keď tlmočil jej vlastné pocity, keď vložil do čudesných slôh, čo jej srdce a dušu, hoci bolestne, ale hlucho tlačilo! Tisla knihu k srdcu, oči sa jej zalievali slzami, keď vzdychala: — Ó, božský básnik! Ó, môj nezabudnuteľný drahý, drahý muž, môj jediný Tino!

O krátky čas sa jej zdal pobyt vo Verone neznesiteľný. Veď ju tam všetko bolestne upomínalo na jej stratené blaho. Každou ulicou kráčala s ním; pred každou monumentálnou stavbou, pri každom pomníku jej prichodili na um jeho poznámky.

Hoci často i s trpkou rozkošou rozrývala svoju bolesť, zdalo sa jej, že tento stav duševného rozrušenia by dlho nevydržala. Tratila vedomie prítomnosti a svojich povinností, trávila nespavé noci, v ktorých si odriekavala Danteho slohy, cítiac bolestnú túžbu za strateným druhom.

Prešla bývať do Benátok. Pred odchodom sa odobrala s deťmi od Tina. Šli do cimitera monumentale^[12] a plačúc a oblápajúc jeho pomník s poprsím, zavinuli ho vencami a pokryli hrob kvetmi.

Gemma sa šla odobrať i na Piazza dei Signori od Danteho. Koľko ráz kráčal po tomto skvostnom, malom námestí, keď bol milým hosťom veľkodušného Scaligeriho^[13] Bartolomea della Scala. Ale hoci bol vítaným hosťom, jednako bol vyhnancom bez domova. Odíduc od Scaligeriho chodil od jedného pána k druhému, nemajúc nikde stáleho pomeškania, až ho vložili v Ravenne do hrobu na večný odpočinok. Srdce mu ujedala túžba za jeho domovom, za jeho Florenciou, hoci ho jeho spoluobčania odtiaľ vyštvali a odsúdili na smrť ohňom na hranici, ak by sa vrátil. Jeho nadľudská bohatosť citov, jeho vznešenosť myslenia, jeho dokonalé, všetko, čo vtedajší vek vedel, obsahujúce vedomosti, nemohli jeho spoluobčanov presvedčiť o jeho najvyspelejšej oddanosti svojej otčine.

Po jeho smrti Florenťania podnikli všetko, aby pozostatky najväčšieho talianskeho ducha všetkých čias dostali zasa do svojich múrov. V oprávnenom tušení svojej veľkosti sa pomstil svojim rodákom naložením, že nikdy nesmie byť jeho mŕtvola prenesená do jeho rodiska, ktoré, vyvrhnúc živého, nemá právo honosiť sa ani jeho telesnými pozostatkami.

Ale jeho srdce bolestne túžilo za nevďačným rodným mestom. Veď si ho všade vážili a ctili, a jednako aký bolestný je jeho výkrik: „Veľmi dobre viem, ako preslano chutí chlieb, požitý pri cudzom stole a ako unavuje vystupovanie a zostupovanie po cudzích schodoch.“

Divina Commedia^[14] je vlastne skomponovanie životných skúseností, citov a myšlienok do grandiózneho trojdielneho obrazu. Bez pretrpkého osudu Danteho by toto jedno z najveľkolepejších diel svetovej spisby nebolo povstalo. Cnosť a povznesenosť myslenia sa ukáže len v úpale utrpenia. Gemma Docci sa ukázala hoc i skromná, ale jednako verná žiačka veľkého majstra.

Na Piazza dei Signori stojí oproti palácu Scaligerovcov Danteho pomník. Aký bezvýznamný je ten kamenný mních v porovnaní s jeho dielom! Gemma jednako vložila do neho svoje city a statua sa jej zdala skvostná, tak ako palác, v ktorom videla pohybovať sa jeho vážnu postavu, ktorú nikto nikdy nevidel sa zasmiať.

*

V Benátkach našla na Canale Grande opustený palác Brendacciovcov, dala ho zariadiť a previezla sa doň s dcérami.

Práca so zariaďovaním a bližšie oboznámenie sa s mestom jej aspoň čiastočne vyhnalo z hlavy stálu túžbu za Tinom a voviedlo ju do riadneho, znesiteľného života, najmä keď mala zas príležitosť ukojiť svoju túžbu za umeleckými predmetmi veľkým bohatstvom Benátok. Veď Benátky sú mestom Belliniho, Tiziana, Tintoretta, Giorgioneho, Veroneseho, Tiepola^[15] a mnohých znamenitých sochárov a staviteľov. Pamiatok pobytu Danteho tam niet, lebo keď mal ta ísť ako vyslanec ravenského Tolentu, poveril ho boh inou úlohou a povolal ho k sebe.

Túžbu za spolužitím s iným mužom potlačila v ešte mladej a vtedy v plnosti vývinu a krásy sa nachádzajúcej Gemme pamiatka na muža, čo ju opustil, a odpor dať deťom, na ktorých visela s horúcim materinským citom, cudzieho človeka za otca. Cítila, že by jej každý pohľad detí vyčítal pri každom milom slove, pri náhodnom láskaní nového manžela neveru k ich otcovi, s ktorým prežila najblaženejšie chvíle, aké Stvoriteľ udelil ľuďom, aby im urobil život žiadúcim, hoci s nekonečným radom starostí a utrpení.

Hoci sa roky míňali, pamiatka blažených chvíľ ich lásky skvostným otrasom prenikla jej celú dušu.

Pomyslela si, keď jej Tino pokryl drobnými bozkami ústa, oči a končeky prstov, aká nevysloviteľná slasť vibrovala nielen jej nervami, ale i aké prenikavé rozradostenie duše jej spôsobilo pritom vedomie, že ten, koho nad všetko miluje, ten, ktorému by vďačne obetovala život, ju s tými istými pocitmi privinuje na svoje srdce. Veď vrcholom lásky je pocit jej vzájomnosti.

*

Giuliana sa udala na matku: bola vysoká, štíhla a jej pobelavé vlasy fluoreskovali na slnci do medena. Keď bola ako dieťa nevedome milá a dobrá ku každému, tak sa pri dorastenom dievčati spájali tieto vlastnosti ešte s vedomou a natrénovanou trpezlivosťou. Bolo ťažko ju tak rozdráždiť, aby posunkom alebo slovom preukázala nahnevanosť.

Salvestra bola počerná, čiernych vlasov a očí a drobnejšej, trochu plnej postavy. Bola náruživá, nebolo možno povedať, či je dobrá, či zlá. Robilo jej radosť trápiť svojich milých protivnými rečami a skutkami. Ale keď vedela, že najmä matku tým urazila alebo zapríčinila jej bôľ, tak ukazovala také poľutovanie, jej žiaľ sa zdal taký úprimný, že jej matka vždy odpustila, skoro ju prosiac, aby neopakovala svoj priestupok.

Giuliana hľadela na ne s ľútostivým úsmevom, čoho následok bol, že ju obidve vykliali.

Giuliana mala dvadsať rokov a Salvestra sedemnásť, a Gemma, hoci mala vyše štyridsať, udržala ešte vždy svoju krásu. Mala peknú štíhlu postavu a tvár bola jemná, bez badateľných znakov zániku pružnosti pokožky. Od dvoch rokov musela kvôli dcéram vyhľadávať spoločnosť, ak ich nechcela vychovať ako mníšky.

Hoc boli i Giuliana i Salvestra pekné, jednako sa v spoločnosti veľmi často prihodilo, že matka, hoci nechtiac, privábila význačnejšiu mužskú spoločnosť okolo seba ako jej dcéry.

Giulia sa tomu tešila. Keď prišli z takej spoločnosti domov, kde mama očarila nejakého pána, ktorý sa jej nápadnejšie venoval, bozkávala ju a oblápala, tešiac sa, že na niekoľko hodín zbavila sa svojej stálej, trochu smutnej vážnosti. Salvestra sa hnevala a robila často urážlivé poznámky na jej, podľa jej mienky, primladistvé úbory a živé správanie. Ako osoba citlivých nervov, podliehala Gemma nálade. Bola duchaplná a chápala každé sousentendu,^[16] bol s ňou pôžitok besedovať, a keď našla primeraného spoločníka, zabudla vše na svoju trudnomyseľnosť.

Benátky sú jedným ohniskom sveta; na Lide sa v sezóne schádza najmä dobrá talianska spoločnosť. Angelo Cagnola, bohatý neapolský bankár, našiel také zaľúbenie v Giuliane, že ju pýtal za ženu od Gemmy. Keďže i on bol dievčaťu milý, šlo zaňho na najväčšie roztrpčenie Salvestry, ktorá sestre závidela bohatého a elegantného muža, majúceho vystupovanie vzdelaného svetoobčana. Bolo ju ťažko zadržať od toho, aby sa mu nenatískala. Robila matke výčitky, že nedala Angelovi možnosť, aby si ju zamiloval, a sestre, že svojím nepekným koketovaním ho odviedla od nej, pričom sa odvolávala na okolnosti pritiahnuté za vlasy, ktoré okrem nej nikto nezbadal.

Giuliana trpela výčitky s anjelskou trpezlivosťou a pod zámienkou, že musí nevyhnutne navštíviť ochorevšiu priateľku, odišla na týždeň do Padovy, nechajúc Salvestre voľné pole, aby si získala Cagnolovu náklonnosť. Bankár i v neprítomnosti Giuliany venoval najväčšiu časť svojho času Docciovcom. Ale Salvestru vôbec nebral vážne a odbavoval ju, napriek jej Gemme veľmi nemilému natískaniu sa, len žartovnými poznámkami a strojene vážnymi naučeniami. Ale nemohol zakaždým vyhnúť, aby nešiel s ňou na vychádzku. Na ostatnej, ktorú spolu urobili — o dva dni sa mala Giulia vrátiť — sa mu náruživé dievča v temnom kúte chrámu San Geronimo hodilo na prsia a vyznalo mu plačúc svoju lásku. Cagnola musel zobrať celú svoju rozvahu, aby ju upokojil, čo sa mu len čiastočne podarilo sľubom, že jej pošle svojho priateľa, kolegu, ktorý je omnoho krajší, bohatší a lepší ako on.

Pokladal za svoju povinnosť uvedomiť Gemmu, ktorej teraz prvý raz zaľahlo bolestne na dušu, že egoistická povaha Salvestry môže zapríčiniť ťažké zauzlenie v ich živote.

Keď prišla Giuliana domov a Salvestra precítila vysvetlením a láskavým napomenutím matkiným celú šľachetnosť sestry a svoje nehodné správanie, s náruživým oľutovaním hodila sa pred ňou na kolená a prosila ju o odpustenie, sľubujúc jej všetku lásku svojho života. Giuliana jej s najláskavejším gestom odpustila.

— Mám ťa rada, sestrička, a veľmi ľutujem, že si nešťastná. Ale ty, blázonko, veď si ty ešte mladučká. Ty si dieťa, ktoré túži za hračkou. Neboj sa, je ich dosť na svete, nájde sa i pre teba.

Giuliana a Cagnola sa onedlho zosobášili. Sprvu žili veľmi dobre. O rok začal svetácky bankár, ktorému sa núkalo toľko lásky najkrajších dám, Giulianu klamať. Ale dobrá žena rozplamenila svojou múdrou trpezlivosťou malú iskričku šľachetnosti tlejúcej v jeho duši natoľko, že ju pevne a čiste zavrel do svojho srdca.

O niekoľko mesiacov neskoršie sa prihodilo, že si Salvestra, utekajúc šialene hore schodmi, vyvrtla nohu, ktorá jej v členku napuchla. Gemma sa zľakla, že si ju zlomila a poslala po najbližšieho lekára, keďže telefonicky volaného domáceho lekára nebolo doma.

O niekoľko minút prišiel elegantný, vysoký pán príjemných, istých spôsobov a veľmi priateľskej tváre a predstavil sa ako doktor Filippo Martelli.

Nastráchaná Gemma ho zaviedla do izby Salvestry, ktorá tam ležala na diváne, stonajúc a hryzúc šatôčku od bôľu. Martelli mäkkými prstami prehmatal jemnú nôžku a urobil s ňou niekoľko pohybov, pričom Salvestra raz skríkla a hneď zatým sa zasmiala.

— No, však už nebolí? — spýtal sa smejúc, pričom sa mu zasvietili biele opatrované zuby.

Salvestra porúšala nohou, nebolelo.

— Ó, doktor, aký ste vy eskamotér! Nebolí! Čo ste urobili s nohou?

— Jedna kôstka bola trochu vyskočená, tú som napravil.

Doktor sa odporúčal. Na druhý deň prišiel popoludní práve na čaj. Zadržali ho naň.

Prišiel i na tretí a štvrtý deň. Veľmi sa zvidel Salvestre — i Gemme.

Martelli mohol byť mladší o niekoľko rokov od Gemmy.

Minulo asi dvanásť rokov od mužovej smrti. Gemma už len výnimočne myslela naňho. Život donáša so sebou toľko rozličných zaujatí, že nemožno žiť len svojim spomienkam.

Gemma sa naučila posledné roky i vybrať si niečo z radostí života. Často rozmýšľala, že Salvestra sa tiež môže vydať a ona ostane sama. Bola ešte veľmi mladistvá, zdalo sa jej otupné tráviť zostatok života, ktorý mohol byť i dosť dlhý, len v spomienkach a v očakávaní listov od detí.

Martelli sa jej videl. Zdal sa človek jemný a vzdelaný. Keď spomínal svoju „drahú matku“, triasol sa mu hlas dojatím a vstúpili mu slzy do očí. Na Gemmu pozeral tak zamilovane, tak mnohovravne, že klopila pred jeho pohľadmi oči. Nie bez vzdychov, hoci potlačovaných.

Myslela si, poučená prípadom so zaťom, že Salvestra nebude žiarliť na ňu, keďže bol lekár o viac ako dvadsať rokov starší od nej. A naozaj, Salvestra nielenže nevyhľadávala spoločnosť Martelliho, ale sa ho do očí bijúco stránila. Keď prišiel, vždy ušla pod nejakou zámienkou alebo hoci bez slova z izby. Ale jednako bola premenená. Bola málovravná a zabudla sa i vadiť s materou, čo dosiaľ svedomite robievala. Nejedla, nespala, schudla.

— Dievča, čo je s tebou? Nie si ty chorá? — spýtala sa jej zavše ustarostená Gemma.

Salvestra drgla plecom:

— Nič mi nie je. Zdravá som. Len ty buď taká zdravá, ako som ja.

Toto sa opakovalo viac ráz.

Až raz počula Gemma plač v dcérinej izbe. Vošla k nej a našla ju, sediacu na diváne, usedavo nariekať.

— Preboha, čo plačeš, čo sa stalo s tebou?

— Preboha, čo plačem, čo sa stalo so mnou? Ako by som neplakala, keď mám takú matku, ako si ty! Kedy stála matka tak v ceste šťastiu dcéry, ako ty stojíš mne? Ty si už žila krásny život s mužom, ktorého si milovala a ktorý teba zbožňoval, a teraz mne nedožičíš, aby som si vzala muža, ktorý by bol zárukou môjho šťastia. Toho si vezmeš ty! Ó, ja nešťastná!

V Gemme zamrelo srdce a podlomili sa pod ňou kolená. Klesla na kreslo.

— A či som ja mohla myslieť, že ty Martelliho chceš? Veď je pre teba pristarý, a veď si utekala pred ním!

— A pre teba je primladý! Je o osem rokov mladší od teba. O osem rokov! — kričala pohrdlivo Salvestra.

— Len o šesť! — povedala ticho Gemma. Zašiel ju taký hnev a nenávisť k dcére, že si želala, aby hneď umrela.

Salvestra zasa začala fikať a nariekať, bijúc si hlavu a zalamujúc náruživo rukami.

Gemma odišla bez slova. Ako vyšla z izby, Salvestra prestala plakať.

Gemma išla do svojej izby. Ako ju nadchádzali myšlienky, zastávala a rozmýšľala.

— Nech si to zlé stvorenie toho človeka vezme!

Schytila ju vlna ľútosti nad sebou a trpkosladký pocit obetovania sa.

— Prinútim ju oľutovať to, čo urobila! Dám jej toho človeka, hoci mi je milý.

Popoludní prišiel Martelli. Pred príchodom poslal krásnu kyticu.

Gemma i Salvestra ho prijali vľúdne ako vždy. Nálada dám sa zdanlivo v ničom nelíšila od obyčajnej.

— Martelli, ďakujeme vám za krásnu kyticu. Neviem, prečo mi tie kvety dnes tak veľmi slúžia mementom, že som už stará žena.

Martelli možno s úprimným pocitom odporu vyhováral Gemme túto predstavu.

— Stará, milý doktor. Lebo žena, ktorá sa už zriekla lásky, je nie mladá. Ja už milovať nemôžem a ani si nemôžem predstaviť, že by som mohla žiť s mužom.

Martelli, ktorý prišiel s odhodlaním, že dnes vyzná lásku Gemme, počúval tieto slová s najnepríjemnejším prekvapením. Zvraštil čelo a hrýzol si peru. Nevedel napochytro, čo riecť. Našťastie Salvestra, ktorá sa dívala von oblokom na Canale Grande, akoby ju do rozhovoru nič nebolo, zvolala: — Ecco la!^[17] Gondola s veľkým plagátom! — slabikovala, ako sa gondola blížila: — „Koncert D’Albertov!“ Pôjdeme, mamma mia?

— Môžeme ísť. Rada D’Alberta. Jeho chápanie, najmä Gounoda,^[18] je mi sympatické. Dám objednať vstupenky. Pôjdete, doktor?

Z rozmýšľania vyrušený Martelli nevedel napochytro, či ísť, či nie.

— Hľa, Gounod, nie, D’Albert! Hľa, ja. Neviem ešte. Čakám zvesť od pacienta, ako mu bude. Nechcel by som, aby ma na koncerte vyrušovali.

Gemma sa trochu usmiala: — Teda nie. Tak dám objednať len dve karty. — I vyšla.

Salvestra sa obrátila k lekárovi: — Poďte, doktor. — Martelli nespustil z nej očí. Ako čudne hľadí na mňa tá osoba. A tón jej reči! Hotová siréna!

— Tak pôjdem, — riekol o niekoľko sekúnd.

Salvestra prišla celkom k nemu. Myslel, že sa mu hodí na prsia. Ale nie, ukázala len rukou na kyticu.

— Tie kvety ste doniesli mne?

— Ak by vás to tešilo, tak vám, milá Salvestra.

— Veľmi, veľmi by mi to bolo milé.

Martelli potreboval veľmi peniaze; prax mu nešla. Bol už na štvrtom mieste a nikde sa nemohol preboriť. Išlo mu o to, aby sa už napokon dostal pod strechu. Bol veľmi dobre informovaný, koľko peňazí má Gemma. Bolo to slušné. O to nešlo, či dostane majetok s rukou Gemmy a či Salvestry.

Keď sa Gemma o chvíľočku vrátila do izby, poprosil ju, aby i preňho kázala objednať vstupenku na koncert. Gemma sa zasa usmiala. Myslela si: — Chytro presedlal. Quel farceur!^[19] Keď ho Salvestra chce mať, tak nech si ho vezme.

Na koncerte Martelli sedel len pri Salvestre, lebo nedostali všetky vstupenky pri sebe. Gemma sedela o dva rady za nimi, takže ich mohla pozorovať. Salvestrina hlava bola temer stále na prsiach Martelliho. Gemma cítila horúci stud za svoju dcéru.

Nespala skoro celú noc. Poschádzalo jej na um, čo všetko vytrpela pre Salvestru. Neprešlo skoro dňa, aby jej dievča nebolo dalo aspoň zlé slovo. A jednako jej srdce visí na nej. Hoci sa často i hnevá na ňu, takže by ju v hneve i prekliala, ale hneď sa spamätajúc, napraví svoj hnev vzácnou žiadosťou, aby bola požehnaná a šťastlivá.

Gemma si pomyslela, že sa jej Salvestra narodila ako plod jej najvrúcnejšej lásky k Tinovi. Dali jej život bez jej vôle, jedine preto, že sa nevypovedateľne milovali. Je zodpovedná za jej blaho pred bohom, ľuďmi a pred svojím svedomím.

Rozhodla sa, že vykoná svoju povinnosť do krajnosti.

*

Salvestra sa vydala o dva mesiace za Martelliho, ktorý dostal stanicu mestského lekára v Alessandrii, kde sa hneď presťahovali.

Gemma si umienila, že im dá celý svoj majetok a bude žiť len zo skromnej penzie, ktorú dostávala po mužovi. I dala im všetky peniaze a umelecké predmety, ako i sumu, ktorú vyťažila za svoj cenný nábytok. Palazzo dala teraz sama do prenájmu, lebo získala takto istú, hoci skromnú sumu, a sama sa utiahla do malej izbičky vo dvore. Zo svojej peknej knižnice si vzala so sebou len Danteho vo vydaní Dioniseho. To bol jej jediný luxus.

Niekoľko mesiacov žila tichý, nikým nevyrušovaný život. Prestala chodiť do spoločnosti a navštevovala namiesto toho kostoly a obrazárne. Veď celé Benátky sú múzeom! Koľko tam mala pokrmu pre svoju dušu, dychtiacu za umeleckými pôžitkami, za ktorými sa v nej túžba zasa zobudila, ako kedysi pred rokmi.

Bola so svojím osudom spokojná. Veď je Dante taký znamenitý vodca v živote, ktorý viac nepočíta s pozemskými radosťami!

Giuliana písala matke často. Každý jej list bol jej sviatkom a radosťou. Salvestra písala zriedka. Našťastie. Každým listom otravovala jej srdce.

Jediná radosť Martelliho bolo zbieranie peňazí. Jeho modla, jeho jediné potešenie na svete bolo zhrabovať majetok. Boh ho potrestal. So skoro miliónom lír, ktoré dostal od Gemmy, špekuloval na burze a prišiel o všetko. Teraz trpia i nedostatok, lebo narobil ešte i dlžôb, ktoré musia splácať.

— Mamma mia, ak môžeš, pomáhaj. Mne ostáva iba neslaný chlieb a nárek a zvady muža.

Gemma mala niekoľko sto lír odložených zo svojej penzie, mala ešte niekoľko slušnejších šiat, tie predala, ako vôbec všetko, za čo dostala nejaký groš, a tak zozbierané peniaze poslala Salvestre.

Odhodlala sa, že bude zasa učiť, hoci len malé deti, a čo len za stravu, a že pošle celú penziu dcére, ktorej sa narodil syn.

Sprvu dostala i žiakov. Ale jej o mesiac-dva všade vypovedali. Nikto nemohol hľadieť na smutnú, opustenú vdovu, ktorej, zdalo sa, že neopísateľná bolesť — možno následok hriechu — užiera srdce.

Bieda dcérina jej bola stále pred očami. Bola by vďačne umrela, aby sa tých vidín zbavila. Veď bolo to tak ľahko: lagúna bola všade pri ruke. Ale nemohla to urobiť. Možno by ju nebol odstrašil ani večný trest, ale nechcela ukrátiť dcéru o penziu, ktorú by po jej smrti nebola dostávala.

Musela žiť.

Vydala i izbu, v ktorej bývala, a utiahla sa do malej komôrky bez obloka, kde držiavali kadejaké odpadky a smeti pred odprataním a kde bolo práve len toľko miesta, že mohla vložiť otiepku slamy.

Pomyslela si, že Dante postával pred cudzími dverami a prosil o skyvu chleba. Dante, najvznešenejší duch Talianska, prosil úbohých, biednych sedliakov, aby rozdelili s ním svoju biedu. Dante žobral!

Odhodlala sa na najťažší skutok svojho života. Aby nemusela odobrať z penzie posielanej Salvestre ani jediné soldo,^[20] vystrela pred chrámom sv. Marka ruku o almužnu. Dostala jej hodne, lebo každého dojala bolestná, ešte vždy zduchovnenosťou pekná tvár nešťastnej, ale stráže prekazili jej zámer.

Chodila len po stratených uličkách podvečer a prosila od najchudobnejších, hoci s ponúkaním svojej práce, o kúsok chleba, alebo chudobou odstaveného jedla. Dali jej obyčajne, hoci sa i to stalo, že jej surovo vynadali a jej i telesne ublížili.

Prosenie o almužnu jej bolo také trápne, že sa odhodlala k nemu vždy len vtedy, keď cítila, že ju sily už úplne opúšťajú a že ak už nepôjde, nebude vládať sa pohybovať a zahynie predčasne hladom. Dni trávila utiahnuto v tmavých kútoch kostolov, modliac sa k bohu za šťastie svojich detí.

Druhú zimu po Salvestrinom vydaji našli ju v jedno februárové ráno v jej skrýši zamrznutú. Nebolo vlastne ani mrazu, ale na kosť a kožu vychudnuté, úplne zoslabené telo nemohlo vzdorovať viac ani menšej zime. Dožila sa len štyridsaťštyri rokov.

Obecný úrad uvedomil zaťov a dcéry o jej umretí. Prišli parádne dámy a páni na pohreb do Palazza Brendacci a hľadali ju v bohatom byte na poschodí.

Keď počuli osud známej, tichej žobráčky a videli mŕtvolu matky, ktorá zahynula od zimy a hladu, hodili sa Giuliana a Salvestra na jej telo a bozkávali ho a hladili ho plačúc. Salvestra si trhala vlasy a skvelé háby a driapala nechtami líca. Kričala: — Ja, ja som ju zabila! Ja som jej luhala, že nemáme z čoho žiť, a ona úbohá, svätá, hladom umrela, aby náš príbytok, naše bohatstvo zveľaďovala!

V mučení svojej duše kričala: — Niet pre mňa miesta na tomto svete, ako pre Judáša! Nikdy mi to boh neodpustí!

Giuliana plakala nad ňou.

— Nešťastná, ako ťa ľutujem, úbohá Salvestra! Ó, mama drahá, že si nepomyslela, ako sa svojou nekonečnou láskou pomstíš svojmu dieťaťu a do akého nešťastia ju donesieš!

*

Biedne telesné pozostatky Gemmy previezli do Verony a pochovali ich pri boku jej muža. Salvestra dala nad matkiným hrobom postaviť krásny umelecký pomník, predstavujúci biednu žobrácku, dávajúcu almužnu bohatej dáme.