ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo skúsenosti vieme, že mnohé zvieratá majú veľkú citlivosť voči zmenám poveternostným. Dokiaľ človek žil v pôvodnom stave, bol opatrený iste i on touto citlivosťou, kdežto dnes podobná uňho citlivosť je len znakom chorľavosti; vieme napríklad, že osoby, ktoré trpia na lámku (lúpanie v údoch), hostec, na bolesti nervové, pociťujú často zhoršenie, keď nastať má daždivé, búrlivé, studené počasie. Čo pri zvieratách príčinou je podobnej citlivosti, to dosiaľ učení ľudia nevyskúmali; ale nápadné chovanie a počínanie si zvierat vzhľadom k predzvestovaniu povetrnosti zaslúži náležitého povšimnutia.

Nesmieme, pravda, ďaleko ísť, nesmieme každému porekadlu veľkú váhu prikladať. Kto myslí, napríklad, že pekné počasie nastane, keď ovce na paši veselo poskakujú, alebo že trvalý dážď sa spustí, keď psi trávu žerú, ten pravda, sa mýli. V nasledujúcich riadkoch, dľa profesora A. A. Schmieda, zdelíme niektoré spoľahlivejšie znaky, dľa ktorých na zmenu počasia súdiť možno.

Sliepky (kury), vyhľadávajú kurník, lebo iný úkryt, keď sa blíži búrlivé počasie, nechajú sa celkom zmoknúť a žerú nepomerne mnoho, má-li dážď celý deň alebo viac dní nepretržite trvať. Podobne nasledovať bude dlhší dážď, keď kohúti v neobyčajný čas a dlhšie než inokedy, kikiríkajú. — Špatné počasie poukazuje, keď lastovičky blízko popri múroch a nad hladinou vôd poletujú. Lastovičky živia sa výlučne hmyzom a síce len hmyzom v letku polapeným, poneváč hmyz sediaci nemôžu zachytiť. Preto lietajú lastovičky tak neunavene v povetrí (vo vzduchu) poneváč živia sa len hmyzom a v letku sa nachádzajúcom, a preto im je trvalé chladné daždivé počasie pre nedostatok potravy tak nebezpečným. Dľa väčšej lebo menšej hustoty vzduchu spravuje sa i hmyz a keď lastovičky dolu poletujú, a tak vraviac — hladiny vodnej krídlami sa dotýkajú, ukazuje to na počasie daždivé, lebo vo vyšších vrstvách vlhkého vzduchu hojnosť hmyzu nenachádzajú. Naopak, keď lietajú vysoko vo vzduchu, nastane počasie stále.

Často počujeme porekadlo: „Muchy štípu, bude pršať. Mucha domáca (Musca domestica; a házi légy; die Stubenfliege) nemôže štípať, jej sosáčku chýbajú bodavé štetičky; mucha, ktorá štípe, je celkom inou odrodou, tzv. Stomoxis caleitrans L., jej štípnutie dážď prorokuje. Mucha tá žije totiž vonku a živí sa krvou zvierat; akonáhle však povetrie zvlhne a dážď hrozí, vniknú muchy tieto otvorenými oblokmi do izby a sužujú človeka svojím štípaním; táto mucha delí sa od muchy domácej vodorovným, cez hlavu prenikajúcim sosáčikom, jej krídla sú priezračné, sklovité lesklé a nenie sú pri korienkoch žltkasté.

Pavúk domáci (Tegenaria domestica L; a házi pók; die Hausspinne) i pavúk križiak (Epeira diadema L.; a keresztes pók; die Kreuzspinne) považujú sa za neklamných zvestovateľov povetrnosti. Profesor Taschenberg píše nasledovne: „Každým spôsobom sú pavúci oproti zmenám ovzdušia, menovite oproti zmenám prúdov vzdušných citliví a ukazujú zmenu tú o 6 — 8 hodín skôr, než skutočne nastane. Roztrhne-li križiak základné vlákno svojej okrúhlej siete v určitom smere a skryje-li sa potom a zalezie-li domáci pavúk hlboko do rúrky či kutice, ktorú si na jednom konci svojej siete utkal a stočí konček zadného tela v niektorom smere, teda možno s určitosťou očakávať, že zo strany tej príde dosť skoro prudký vietor s dažďom. Upevňuje-li ale križiak zase svoje siete a vyjde-li domáci pavúk ku vchodu z rúrky a vystrčí nohy von ako na lov vyzbrojený, vráti sa zase skoro pokoj do ovtdušia a nastane povetrnosť stála.“

Taktiež súdi sa na zmenu počasia, keď včely ukazujú nápadnú chuť ku pichaniu: sú vraj v smere tom spoľahlivejšie než ten najlepší tlakomer (barometer). Nastalou zmenou v ovzduší bývajú totiž včely tak podráždené a k pichaniu naklonené, že nikoho k úľu nepripustia. Keď sa ale včely pokojne chovajú, tu možno sa vydať na cestu bez strachu že zmokneme, trebárs sa obloha mračnami zaťahovala; ani vtedy nepríde dážď, keď sa včely domov zletujú, aby sa pred hroziacim nečasom bezpečne ukryli, len keď pritom nepichajú.

V nasledujúcich riadkoch podávame ešte niektoré úkazy, dľa ktorých na nastávajúcu povetrnosť zatvárať možno. Na dobré počasie možno počítať, keď netopiere ráno včasne a večer neskoro poletujú, keď svätojánske mušky nadobyčajne jasne svietia, keď rosničky (zelené žabky; Hyla viridis L.; a zöld lombász; der grüne Laubfrosch) pod šírym nebom vysoko sedia, keď čmeliaci (Bombus terrestris L.; a földi pözsör; die Erdhummel), sršne (Vespa vulgaris L.; a közönséges darász; die gemeine Wespe) večer vysoko lietajú a keď pijavice pokojne na dne nádoby s vodou odpočívajú.

Obrat k jasnej povetrnosti možno tiež očakávať, keď pri daždi škovrani (Alauda arvensis L.; a mezei pacsirta; die Lerche) vysoko poletujú a pritom mnoho spievajú, keď slávici (Lusciola luscinia L.; a fülemüle; die Nachtigall) hlboko do rána vyspevujú, volavky (Ardea; a gém; Reiher) s veľkým krikom poletujú, čajky (Vanellus cri tatus L.; a bibicz; der Kiebiss) vysoko krútia sa a zvučne kričia.

Na špatné počasie výhľad je, keď pinky (Fringilla coelebs L.; a nemes pinty; der Edelfink) pred západom slnka ozývajú sa, vrany (Corvus; a varjú; Krähe) vysoko poletujú a po takomto letku vodu vyhľadávajú, keď sa holuby kúpu a večer neskoro z poľa sa vracajú, keď bociany či bogdali (Ciconia alba L.; a fegér gólya; der weisse Storch) svoje mladé v hniezde ukrývajú. Stály dážď nastúpi, keď dažďovce (Lumbricus agricola L.; a földi giliszata; der Regenwurm) vo veľkom počte zo zeme vyliezajú; oproti tomu príde dážď krátky, keď rosničky veľmi krkajú a pritom nízko sedia a do vody sa potápajú, keď ropuchy (žaby) vyliezajú, komáre aj v tôni (tiene) poletujú a veľmi ľudí i zvieratá prenasledujú. — Dážď nasleduje skoro, keď pijavice v nádobách s vodou pri vrchu sa držia. — Búrku možno v krátkosti očakávať, keď ryby z vody sa vymršťujú, lyska či vodná kura (Fulica astra; a fekete szárcsa; das Schwarze Wasserhuhn) sa pohružuje a včely svoj úľ neopúšťajú. Naproti tomu utíchne búrka skoro, keď ryby blízko povrchu plávajú, vrabce veselo čvirikajú a keď krty (krčice) zo svojich dier vyliezajú.

(Ročník IV. Apríl 1892. Číslo 4, str. 55 — 57.)