ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvláštnosti pokrmov, čo sa týka ich prípravy i látky, z akej ony pozostávajú, správajú sa dľa podnebia a povahy ľudu a porovnávanie týchto zvláštností je v mnohom ohľade zaujímavé. Aj množstvo požitých látok je u rozličných národov veľmi rozličné. Známe je, že národy na severe žijúce jedávajú omnoho viac než na juhu, že napr. Eskimák, bývajúci v ľadových končinách Severnej Ameriky, menovite v Grónsku, stroví za deň 8-10 kg tučnej rybaciny, že i Tatar ruský má veľmi dobrý žalúdok a zje hovädziny viac za deň než u nás celá rodina za týždeň, kdežto naproti tomu Talian v Neapolsku, spokojný je s nemastnými makarónmi (druh slížov rozličnej podoby) alebo s kukuričným chlebom a hroznami; a Hind (obyvateľ východnej Indie) nepotrebuje než niekoľko lyžíc ryže. Eskimák si pochutnáva na loji a sviečkach, uňho cudzozemských to lahôdkach, ako Európan na pomarančoch alebo ustriciach, morských to v mušliach žijúcich živočíchoch. Mačky a psi visia s potkanmi v búdach mäsiarov v Číne (Ázia) a platia sa ako vyberané lahôdky. Pečeň zo psa je i na všetkých ostrovoch v Južnom mori obľúbená a ona „zdobí“ pri každej hostine stôl sultána zanzibarského. (Zanzibar je ostrov blízko východného pobrežia afrického.) Podobne obľúbený je pes na ražni pečený v Austrálii a v južnej Afrike možno dostať za veľkého psa aj kravu. Mäso antilopy afrikánskej (zviera podoby nášho jeleňa) je šťavnaté, jemné a chváli sa pre zvláštnu príchuť. Mäso hrocha či vodného koňa obyčajne sa zavára a má potom príchuť, ktorá upomína i na hovädzinu i na bravčovinu. Znamenitý špik dáva vraj žirafa. Na Cejlóne (Veľký úrodný ostrov v Ázii) považujú sa za zvláštnu lahôdku slonie nohy v silnom palmovom octe nakladané a korením posypané; mäso z rypáka slona vyrovnáva sa vraj najlepšej pečeni hovädzej. Podivné je, že dve, sebe podobné mäsá, ako zo slona a hrocha, predsa tak rozdielne sú, čo sa ich akosti týka; tamto je temer nezáživné pre svoju tvrdosť a toto vyznačuje sa obzvláštnou mäkkosťou. Tvrdšie ešte než slonie, je mäso vtáka pštrosa. Ostrozubý Kafer, divoký obyvateľ južnej Afriky, skôr vraj rozkúše remeň a drôt, než kus pštrosieho mäsa. I myši sú rozšírenejšou v svete potravou, než sa kto nazdáva. Za zvláštnu pochúťku platia Eskimákom, ktorí ich chytajú a za ocásky pouväzované na zimu odkladajú. Čiňanovi je polievka z potkana milšia než z kuraťa. Dľa správ cestovateľov pridávajú sa do takej polievky aj sušené ryby, netopiere, slimáci a staré vajcia. Okrem potkana sú Čiňanom zamilovaným pokrmom aj veľké húsenice, z ktorých zvláštnu polievku varia. Vtáci a ryby boli vždy dôležitou čiastkou potravy, lenže časom veľmi sa chute zmenili. Rímsky cisár Heliogamalus (panoval od r. 218 — 222 po Kristu), predložil raz svojim hosťom 600 pštrosích mozgov; herec (umelec divadelný) Aesopus misu naplnenú jazýčkami slávikov a iných spevavých vtákov. Teraz, pravda, takých starorimanských lahôdok nemáme. Zvláštnou lahôdkou dnešného dňa sú lastovičie hniezda z Jávy a Sumatry (ostrovy) dovážané, ako sme o tom m. r. písali. Z rýb zavrhujú Európčania mäso žraloka celé pre jeho suchosť a nakyslú príchut, ale na Havane (mesto v Strednej Amerike, na ostrove Kuba zvanom), predáva sa mäso toto na rínku, Číňania (Ázia) jedia najradšej plutvy a ocas, ktorým pripisujú zvláštnu posilňujúcu moc. Najrozličnejšie chute pripisujú sa krokodílovi. Pravý krokodíl má vraj mäso podobné teľaciemu; istý druh krokodílov razí vraj pižmom tak, že sa môže z neho používať iba jazyk, iný druh krokodílov má vraj mäso ako prasa, iný ako račie ocásky a zase iný smrdí bahnom a rybinou, že už i zápach jeho je odporný. Ani jednému cestovateľovi európskemu mäso krokodíla nechutnalo. Hadov najviac zje sa v Austrálii. Jedovatým hadom vytiahnu sa zuby s jedom a potom jedia sa alebo upečení alebo suroví; chuť majú vraj takú ako naše ryby, úhorami zvané. Vo Francúzsku sú z obojživelníkov najobľúbenejšie žaby, ktorých stehienka dávajú jemnejšie mäso než kurence. Stehienka také jedávajú sa aj u nás, zvlášť v čase pôstnom. V Číne však jedávajú sa radom všetky žaby, ako vôbec všetko, čo má krv a mäso alebo niečo tomu podobné. Černosi v Suriname (krajina v Južnej Amerike), jedia aj odporné ropuchy. Záhradní slimáci nie sú u nás ani v strednej Európe nič neobyčajného a niekde považujú sa za pokrm veľmi posilňujúci. I rozličný hmyz jedávajú niektoré národy. O Čiňanoch bolo už povedané, že jedia isté veľké húsenice. Vo Východnej a Západnej Indii je obľúbená larva (červík) istého chrobáka na palme žijúceho. Arabi pražievajú si kobylky, rozomieľajú ich a pečú z nich pokrm našim kabáčom podobný, alebo ich nasálajú a údia, aby ich dľa potreby mohli piecť alebo variť. Hotentotom, obyvateľom južnej Afriky, platia za lahôdku vajíčka kobyliek, ba tam ani mravcami nikto neopovrhuje. — Vzdelané národy hľadia i na zovňajšok potravy a dávajú prednosť tomu, čo aj oku lahodí, kdežto národy nízkeho vzdelania všetkého sa chytajú, čo kde letí, beží, lezie alebo sa zakráda.

(Ročník VI. Apríl 1894. Číslo 4, str. 55 — 56.)