ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vybehla na ulicu v čepci, nie súc ešte učesaná. Oblečená bola iba do hnedého županu. Krv udrela jej do hlavy, dych sa jej krátil, keď pozerala za ňou, veľkou, moderne oblečenou tučnou ženskou, klátiacou sa jako kačka s boka na bok, miznúcou za najbližším rohom.

Škoda, že ju nezbadala prv. Alebo škoda, že nebola ešte oriadená. Práve sa česala pred zrkadlom, keď ju zazrela oblokom. Vyparádená jako páva, bola istotne na rannej prechádzke… Vykračovala pyšne, aby videlo celé mesto, jako sa pekne, jako sa módne oblieka, že jej na všetko stačí. Lebo veď má štedrého milenca, — — jej vlastného muža.

Juj! Že to trpí! Že dá tak po sebe šliapať, že to mohla prežiť, keď o tom prvý raz zvedela?! Že sa ona, kedysi tak milovaná, zbožňovaná, musela toho dožiť?! Ba dakedy sa jej zdá, že to ani nemôže byť, že je to nie ani pravda, že je to všetko iba zlý, šeredný sen, z ktorého sa čoskoro prebudí.

A žena bankového riaditeľa Mikotu vracala sa zronená z ulice domov. — — — —

Bankový riaditeľ Mikota nebol zlý človek. Pracovitý, svedomitý, mal pred očami vždy iba záujem ústavu. V úrade bol prísny, od podriadených mnoho požadoval, ale mal pre nich i porozumenie. Neraz podporoval ich platové požiadavky, keď sa o nich rozhodovalo v direktoriume. Raz žiadala o podvýšenie platu staršia slečna, druhá pokladníčka banky, Mužáková, a člen direktoria, veľkokupec Lavička mienil:

… Stodvadsať korún mesačne, to je, páni moji, na slobodnú ženskú dosť.

— … Je to dobrá úradníčka? — spytoval sa advokát Mego.

— Znamenitá, možno povedať najspoľahlivejšia… — chválil direktor Mikota.

— No, páni, hádam, by sme jej mohli pridať, aby nám neprešla inam… — navrhoval advokát.

— A potom, ako počúvam, je to už staršia úradnica a má u seba chorú matku.

— Práve preto — držal sa veľkokupec. — Od chorej matky neodíde, nuž, netreba jej nič pridávať.

Vtedy sa ozval riaditeľ Mikota kárave:

— Ej, pane Lavička, že máte svedomie tak hovoriť! Veď tej ženskej by platil každý židák dvarazy toľko. A či je nie dosť tým potrestaná, že má chorú matku, chceme ju ešte aj my osobitne trestať?!

A pokladníčke Mužákovej odhlasovalo direktorium podvýšenie platu so stodvadsať na stoštyridsať korún mesačne.

Mikota vedel byť uznanlivý, lebo veď sám prešiel poriadnou školou života. Rodičia ho skoro odumreli. Vychovával ho najviac strýc, dedinský učiteľ. Ten ho priprával aj do gymnázia. Strýc bol tvrdý človek. Duril ho do učenia jako drak. Za včasrána ho budil:

— Vstávaj, leňochu. Učiť sa, učiť! Ak sa mi nebudeš dobre učiť a nedostaneš dáke štipendium, dám ťa, chlapče, na remeslo. Ja veru nemôžem na teba mnoho nakladať. Buď rád, že som ťa nedal za pastiera.

A mladý Fraňo Mikota musel vyskočiť z teplej postele, nasilu rozovierať oči a učiť sa, až sa mu od učenia v očiach menilo.

Do gymnázia šiel už pätnásťročný. Složil zkúšku jako privátny žiak, takže ho prijali hneď do tretej triedy. Ale i tak bol pristarý. Spolužiaci, profesori sa mu preto dosť naposmievali. Ale Fraňo si z toho nič nerobil, dobre sa učil, aj štipendium dostal a mal ho i na technike, kde študoval po skončení gymnázia. Strýc ho už dávno prestal podporovať. A bez pomoci sa študuje zle. Mikota zanechal štúdie a vstúpil za úradníka do fabrickej kancelárie v Borovanoch. Tam si urobil známosť — prvý raz sa videli na tanečnej zábave — s Klárikou, dcérou mäsiara Rakúsa. Klárika bola pekné, černooké dievča. Tancovala jako pierko, usmievať sa vedela tiež, i jazýček mala podrezaný. Milý Mikota zabával sa s ňou znamenite, ba smrteľne sa do nej zaľúbil. Počala sa láska do zjedenia. Milý Fraňo sa navystával pod oblokmi Rakúsovie domu. Známosť netrvala dlho, iba dákych jedenásť mesiacov, keď sa mladý fabrický úradník oženil. Celé mesto bolo prekvapené. Taký chudák, má to sotva 45 zlatých na mesiac a už sa to žení. A čože majú, pačmagy, tak náhlo? Staré tetky si pošuškávaly medzi sebou vysvetlenie. Že veru Klárika tak a tak. Že sa tí mladí museli vziať. A na vnúča nemuseli Rakúsovci dlho čakať.

Inak partia sa to nezdala byť najhoršia. Rakús mal chýr bohatého mäsiara. Detí mal síce šestoro. Nuž, ale 10-15 tisíc zlatých — vravelo sa — môže každému z nich dať. Mal dva domy, jatku, gazdovstvo, hovorilo sa aj o vkladoch, cenných papieroch. I v miestnej tehelni má vraj väčší počet podielov. Keď si Mikota vzal jeho tretiu dcéru — prvá bola za kupcom, druhá za notárom — vyplatil mu tesť nejakú tú zmenku, ako to mladí ľudia mávajú, dal im kvartieľ vo svojom dome. Aj inak napomáhali nevestini rodičia mladý pár všemožne, až im to staršie vydaté dcéry a zaťovia vytýkali.

No, Mikota nechcel naveky živoriť na biednom plate. Vychytil sa so ženou a s deckom doštudovať na peštiansku techniku. Už-už vraj mal složiť poslednú zkúšku, keď tesť náhle zomrel. A čo bolo najhoršie, zostalo po ňom na posmech málo. Vyšlo, že je na domy hodne dlžen… A vkladné knižky, cenné papiere nezanechal vôbec žiadne. To boly iba také povedačky. Tri vydaté dcéry, výbavy, svadby, to tiež niečo stálo. A syn Jožo študuje práva a tiež mnoho potrebuje, mladší slúži dobrovoľnícky rok a píše tiež každú chvíľu o peniaze. Posledné roky bol žiroval nebohý Rakús tritisíczlatovú zmenku kupcovi Holomázimu, starému kamarátovi, s ktorým sedával každý večer v mestskom hostinci. Pred rokom Holomázi zbankrotoval, Rakús musel zaň platiť. Síce niečo mu už od tých čias Holomázi vynahradil, ale so dve tisícky tratil predsa.

Na Rakúsové deti prišlo ledva po dvoch tisíckach na jedno. I to až po matkinej smrti, ktorá prežila muža šiestimi rokami.

Bez tesťovej výdatnej pomoci nemohol Mikota v Pešti doštudovať. Vrátil sa do úradu. Ale už nie do fabriky do Borovian, ale do banky do Orlova, ktorá sa práve vtedy zakladala. Banka rástla a Mikotov plat vzrastal tiež. Stal sa korešpondentom, potom prokuristom a po smrti prvého direktora, advokáta Sýkoru, jeho nástupcom v banke. A s úradom sa dvíhala aj jeho domácnosť a vážnosť v meste. Jako úradník mal dvojizbový byt s oblokmi do dvora v bočnej ulici. Jako prokurista býval s rodinou už v prvom poschodí na námestí. Obloky mali na ulicu. Kvapky zo striekajúceho mestského vodotrysku perlily im skoro do samej izby. Jako direktor vystavil si pekný prízemný dom na hlavnej ulici. Mal naň hodne usporené, takže si ani nepotreboval naň dáko moc požičiavať.

Zato však v manželstve bol Mikota, ako sa zdalo, nebárs šťastný. Voľáko sa nemali tak radi, jako to má byť. Často sa i povadili, ba stalo sa i, že sa pobili. Síce iba holýma rukama. Žena mu vylepila zaucho. On ju socal a vynadal jej. Súsedia znali podobné výstupy. Ale u Mikotov hnev dlho netrval. Neraz sa stalo, že polhodinou po takej zvade vrátil sa muž k žene do izby s balíčkom cukrovín.

— Tu máš, stará, zjedz a neplač. A som ťa veľmi strčil? Čo uštipol? Kde? Ukáž, nech ti to pofúkam, bozkám.

Pani direktorová síce ešte chvíľku trucovala, mračila sa. Ale potom zmäkla a siahla na cukroviny so slovami:

— Daj sem, ty potvorník.

A do domácnosti navrátil sa mier zase.

No, časom to šlo viac do tuha. Keď v hostínci vyťahoval direktor Mikota z vrecka notes a vypadlo mu z neho pár kúskov roztrhaných fotografií, spytovali sa priatelia:

… Čo to máš, človeče? — podávajúc mu spadnuté kúsky.

… Ale to sme sa predvčerom so ženou prekárali — hľadel Mikota obrátiť vec na žart… Ona rozdriapala fotografie mojej rodiny, nuž, musím si ich posliepať. Ale ja som jej nezostal dlžen, povypichoval som oči celej jej rodine.

… Hahaha! smiali sa priatelia, vediac, že z toho žartu je väčšia polovica pravda.

A direktorovci nažívali čím diaľ horšie. Nemať tak detí, kto vie, či by sa neboli dávno rozišli. Iba tie ich spájaly a potom pohodlie, pekný byt, jedlo, panský život.

Direktor Mikota zabŕdal čím diaľ tým viac do nesolídneho života. Z úradu sa naučil chodiť rovno do hostinca. Tam večeral, pil víno, fajčil, vypil pár čiernych káv za večer.

Predtým hostinec menil. Ale od istého času držal sa Veľkého hostinca na námestí. Ani nie vraj tak k vôli dobrému jedlu, jako vraj skôr k vôli peknej kelnerke, ktorej sa počal zaliečať. Časom sa stávalo, že sa zabával s kelnerkou hlboko do noci. Keď sa vrátil domov, nemohol zaspať. Klepalo mu srdce, bol rozčúlený. Ráno sa prebudil slabý, s hlavy bolením. Nespával so ženou, ale osobitne v zadnej izbe.

Žena vnišla k nemu.

… Daj mi peniaze!

… Zase chceš peniaze, ty bosorka? A na čo sú ti?

… Načo? Na domácnosť. A to nemáš viac, iba týchto 50 korún? V pondelok si mal ešte 200.

… Čo ťa do toho?! Vari mi vrecká prezeráš, ty kľampa! Veď ja ti dám! A z tých 50 korún mi vráť 30.

… Tu máš, ty lump!

… Čušíš ho, ty cigáňka, lebo ti hneď niečo do hlavy hodím.

*

Po čase nemohol direktor Mikota vôbec spávať. Pripisoval to rozčuľovačkám doma a v úrade, šiel sa poradiť k lekárovi. Ten sa ho vypytoval na spôsob života a mienil, že si ničí srdce a nervy čiernymi kávami, nápojom, fajčením a… kelnerkou.

… Najlepšie by bolo všetky tie škodlivé pôžitky nechať, Fraňo môj — mienil doktor.

… Čerta ich nechám, keď bez nich nemôžem žiť. Daj mi niečo na spanie.

Doktor predpísal Mikotovi morfiové prášky.

Po roku musel mu už vstriekavať pod kožu.

*

Mikota robil s kelnerkou ďalšie pokroky. Najal a zariadil jej byt v prostred mesta, v prvom poschodí. Prechádzal sa s ňou po meste. Navštevoval ju na byte za bieleho dňa. Ľudia sa obzerali za nimi na ulici.

… Podívajte sa, ten direktor Mikota, že sa nehanbí. S takou nešľachetnicou! A za bieleho dňa. Má ta jeho žena, chudera, za život.

… Ba, či ozaj o tom vie?

… Kto vie. Ktože jej to má povedať, takú háklivú vec?

*

Jednoho februárového dňa malo mesto nový škandál. Direktor Mikota sa v noci zabával. Posledné časy sa zabúdal ozaj do neuverenia. Bo, nielen, že si dal po anglicky fúzy pristrihnúť… priala si to vraj jeho mámilá… kelnerka…, ale v noci sa poriadne nadriapal a nad ránom dal vyhrávať od cigánov frajerke. Potom, aby jakosi aspoň čiastočne napravil svoju vinu, zaviedol cigáňov i pod obloky svojej ženy. Cigáni jej spustili sladký valčík z Lehárovho „Luxemburgského grófa“. Žena, chudera, mala radosť, že po tak dlhom čase dožila sa jakej-takej pozornosti od muža. Rozumie sa, bolo po radosti, keď sa vo dne dozvedela, že dostala od muža „nachtmuziku“ až po svojej sokyni.

*

Prišla svetová vojna. Direktor Mikota bol rezervným nadporučíkom pri zásobovacom oddelení. Banka ho chcela vyreklamovať jako „nenahraditeľného“. Mikota neprijal. Pri zásobovaní mu nebezpečie nehrozilo. Plat dostávala žena celý, on pekný plat na vojne, žena krem toho nejakých 100 korún mesačnej podpory jako žena dôstojníkova.

No, Mikotu nezlákaly peniaze, ale ešte skôr sloboda. Bude môcť žiť bez ženy so svojou Irmou (lebo tak sa volala kelnerka).

A tak žili si všetci traja spokojne. Mikotová v Orlove, Mikota s Irmou v Segedíne. Irma tam bola hlavnou dozorkyňou nad hosťovskými izbami v ktoromsi hoteli. Menila miesta k vôli milencovi; zo Segedína šli do Kečkemétu, otiaľ do Rábu.

Ale s vojnou rástla drahota. A drahota rástla tak, že ľudia nemohli vyžiť z penzie, neskoršie ani z platov. Zle vychádzala z mužovho bankového platu i pani direktorová Mikotová. A ešte horšie vychádzala, keď po dvoch rokoch počala jej banka vyplácať mužovho platu iba polovicu.

V pani Kláre Mikotovej to hrklo. Bežala do banky k vicedirektorovi, čo to má znamenať. Vicedirektor sa vyhováral na uzavretie správy. Pán direktor berie plat beztak ako nadporučík a jeho paní štátnu podporu jako žena dôstojníkova. Preto platí jej banka odteraz iba polovičný plat mužov.

Pani direktorová si vydýchla. Bola sa totiž bála, že tú druhú polovicu si dáva vyplácať muž. Z neho by to vystalo. Ale predsa nie. Ešte má kus toho svedomia.

Písala mužovi, že nemôže z polplatu vyžiť a prosila ho, aby jej posielal čo len 50-80 korún mesačne.

… Zas ma chce pumpovať, bosorka! mrzel sa na ženinom liste pán nadporučík Mikota v Rábe. Odpísal žene, že nemôže vyjsť z gáže ani sám. Že skôr by mu ona mala posielať peniaze, nie on jej.

Mikotovú zarazila odpoveď. Iste je tá zmija s ním. Šla na návštevu k mužovi, lebo veď on na urlaub domov nechodieval. Prezvedela sa na mužov byt. — Vypytovala sa, s kým žije, jako žije. —

Hovorili jej ľudia, že sa má dobre a má pri sebe driečnu mladú ženskú.

Tušila, že je to Irma. —

Na byte muža nezastihla. Nezastihla tam ani svoju sokyňu. A predsa by jej bola najradšej oči vyškriabala, pochytila ju za vlasy a vláčila po zemi.

Hybaj za mužom do vojenského magazínu, kde úradoval. Cestou jej prišlo ísť cez námestie. A koho to vidí ísť proti sebe? Skoro odpadla od rozčúlenia. Tú zmiju Irmu. A jakú naparádenú! Samý garnýr. Hodvábny krém klobúk, ažúrované punčochy, čierne lakové črievice. A vykŕmená jako kačka. Čo robiť? Napadnúť ju? To by mohlo všelijak vypáliť. Mikotová sa chytila rozumu. Počkaj, potvora, však ja ti podkúrim! Ako mala prejsť Irma popri nej, Mikotová srdcolomne vykríkla a spustila sa na zem. Policajti stojaci obďaleč a obecenstvo z ulice priskočilo nelenivé.

— Čo je?… Čo sa stalo?… Mikotová sa prebrala zo mdlôb na podiv chytro. Lebo veď… medzi nami rečeno… neomdlela naozaj, sohrala iba komediu, aby narobila svojej sokyni nepríjemnosti. Rozprávala k ľuďom, čo ju boli obstáli zamdlenú, že jej to urobila tá ženská, ukázala na kelnerku či chyžnú, ktorá nestačila zájsť ďalej, než na dákych stopäťdesiat' krokov.

Policajti ich zaviedli obe na policajný kapitanát. Mikotová sa ponosovala, že tá osoba jej muža svádza, rozbroj medzi nimi robí. Prosila policajného kapitána, aby Irmu vypovedal z mesta. Rozumie sa, nezabudla vylíčiť Irminu minulosť, jej „škandálny“ život v Orlove, tými najtemnejšími barvami.

Policajný kapitáň sa sľutoval nad sklamanou ženskou. Vypovedal z mesta jej sokyňu. Darmo prosila, musela hneď preč.

Mikota zúril. Dal sa preložiť do Šopronu. A mámilá prišla čosi-kamsi za ním. Ba z bankového platu si dal čiastku posielať, len aiby ženu ukrátil.

Zúfalá Mikotová odišla bývať k príbuzným na dedinu. Predsa len mala z banky a od vojska 280 korún mesačne. V meste z toho žiť nemohla. Na dedine šlo to ľahšie.

Po nejakom čase dostal Mikota — k vôli banke — šesťmesačnú dovolenú. Vrátil sa domov. Kľúče od domu mu opatrovala banka, ženu domov nevolal. Za to nasťahovala sa k nemu Irma.

Dozvedela sa o tom Mikotová. Hybaj domov. Rovno na mestský úrad. Prosila, modlikala do tých čias, kým nešťastnú Irmu nevypovedali. A potom hajde, dopoludnia domov do bytu. Vzala sebou súseda-zahradníka, aby sa jej Irma skôr zľakla.

Irma práve robila pred zrkadlom toaletu. Zbľadla na smrť, keď videla, koľko bilo.

… Ty potvora, ty pobehlica!… a nádavky sa sypaly jako z vreca.

Irma sa dala na prosenie. Že hneď odíde. Prosila, aby jej dala milosťpaní pol hodiny času, aby si vraj mohla aspoň svoje veci sbaliť.

Mikotová svolila. Bola premožená Irminým strachom a pokorou. Ale pri tom preblesklo jej hlavou podozrenie, že Irma preťahuje iba preto, aby získala čas a vyčkala, kým príde domov — milenec.

Podozrenie bolo bezzákladné. Keď sa vrátil muž domov, nebolo tam po frajerke ani stopy. Tak na sucho sa to, rozumie sa, neobišlo. Pár dní sa Mikota potom ešte durdil na ženu, že mu odprášila mámilú. A ešte väčšia patália nasledovala, keď sa dozvedel, že je Irma z Orlova vypovedaná.

To už nemohol zniesť. Najal si advokáta a appelloval proti tomu. A vypovedací výrok bol zrušený. No, Irma sa do Orlova hneď nevrátila. Našla si miesto v blízkom kúpeľnom mestečku. Mikota chodieval ta za ňou dva razy do týždňa. Žena o tom vedela. Zožierala sa nad tým dosť, ale márne.

Až po čase prišla Irma zase do mesta. Bolo to práve v tie časy, keď bola Mikotová na smrť ochorela. Bolo to zapálenie obličiek (ľadvín). Lekári pochybovali o jej výjdení. Dostala sa k nej Irma.

… Milostivá pani!… vzlykala Irma, kľačiac na kolenách pred posteľou na smrť chorej direktorovej… Musíte mi odpustiť, preboha, musíte mi odpustiť. Nebudem mať pokoja, kým mi neodpustíte.

Ale Mikotová bola zatvrdilá. Obrátila sa ku stene a neodpovedala.

Irma prišla na druhý deň. Prosila znovu a znovu. Bozkávala chorej ruku. Nemocná sa konečne dala obmäkčiť. Odpustila hriešnici. Veď, čo mala urobiť iného?!

Od tých čias Irma od Mikotov neodišla. Mikotová potrebovala opatrovníčku. Stala sa ňou Irma. Opatrovala direktorovú jako oko v hlave. A keď Mikotová vyzdravela, zostala u nich Irma za gazdinú. Bude tak najlepšie, pomyslela sa nešťastná direktorová, smierujúc sa so svojím osudom. Fraňo sa už beztak nezmení. Nebude zo psa slanina. A má jej držať byt inde, nech je, kľampa, radšej u nás. Naposledy je to nie najhoršia osoba.

Keď sa spytovala Mikotovej jej daktorá priateľka:

… Ale stvorička, akože ty môžeš byť s takou nešľachetnicou pod jednou strechou?!

Odpovedala direktorová:

… To je nie žiadna nešľachetnica. Len aby nebolo horších osôb na svete. Verná, spoľahlivá je. A šikovná, čistotná tiež. A že ma tak opatrovala v mojej ťažkej chorobe, to jej do smrti nezabudnem. Ja tú osobu môžem celkom dobre vystáť.

… A keď sa ti milkuje s mužom?

… Daj pokoj. To sú iba také klebety… ospravedlňovala direktorová muža… Neboj sa, ja som nie slepá. Voľakedy možno, ten potvorník. Ale teraz never, Málika. Na také veci už ani nepomyslí.

*

A žili Mikotovci ako kuriatka, v spokojnosti, v láske. Mesto sa už prestalo nad nimi a Irmou pohoršovať. Iba že jeho spomenul zavše niekto: „Ach, ten čudák!“ —

Ženské chodievaly spolu na výlety. Snášaly sa ako dve sestry. Keď majú návštevu, sedí Mikotová s hosťom v izbe a Irma im varí v kuchyni čokoládu. Tu i tu, keď doniesol Mikota balíček cukrovín, rozdelily sa oň obe. A keď na prvého mája vyhrávali cigáni pod oblokmi, vystrčily sa do nich obe: žena i milenka, žily si pokojne, bez žiarlivosti, jako Turkyne v háreme. Domáci ľudia držali za paniu Mikotovú, prespolní skôr mladšiu, fešnejšiu Irmu. A predsa boly paniami i gazdinami obe — sokyne.

Celé mesto i okolie si rozprávalo o rájskych pomeroch, v ktorých žijú Mikotovci. … Manželstvo budúcnosti — poznamenával o nich staviteľ Húžva, starý mládenec, ktorého neobyčajne slobodomyseľné náhľady o láske boly všeobecne známe.

Iba miestny staručký farár Gallo ich neprestával odsudzovať, ba raz — dva razy do roka šľahol v kázni — síce opatrne, zaobalene, ale zato každý vedel, kam cieli — hriešny, pohoršlivý život dvoch žien s jedným mužom, odpľúvajúc si na Sodomu a Gomorrhu, ktorú vraj okolo seba vidíme, len treba oči otvoriť. A stará Frňová si vše odľahčila.

… Že sa to len môže Pán Bôh dívať na také hriechy?!

*

Ale priveľká láska sa vraj ľahko prejie. Nebolo to ináč ani s Mikotovou a švárnou Irmou.

Pritom všetkom nechcel tomu v Orlove nikto veriť, keď sa jednoho pekného májového rána rozniesol po meste chýr:

… Mikotová zabila gazdinú! Direktorová zabila Irmu!

Zaškrtila ju vraj v noci v posteli. Ešte na svitaní utiekla k príbuzným na dedinu. Rozumie sa, vyšlo všetko na javo. A vlastne predsa nie. Čo sa odohralo medzi sokyňami poslednú noc, odniesla nešťastná direktorová sebou do hrobu. Lebo nevyčkala súdu, ale hodila sa do chladných, bystrých vln Torysy.