ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebýval v meste na rynku ani v hlavnej ulici, kde dlhým radom tiahnu sa špecerajné, módne, železné a iné sklepy, holičské salony, v priestranných výkladoch bánk škeria sa na okoloidúcich cenné papiere, lósy, účastiny. A nebýval ani v úzkej, tmavej bočnej ulici, kde v nízkych domkoch pri biednom svetle malých začadených petrolejových lámp sliepňajú skrčení šustri a krajčíri, tokéri a plechári a v nízkych dverách svojich krámov stoja bľadí, zamúčení a zašpinení pekári.

Starý Motaj nebýval ani na hlavnej ulici blízko rynku, ani na hlavnej tak zvanej „židovskej“. Ináče židovské boly obe ulice. — Ale starý Motaj nepassoval ani do obchodnej a bankovej štvrti, ani do ghetta, býval kus za posledným domom na konci mesta, ani nie na hradskej, tak medzi mestom a horou, blízko jarku, tečúceho popri mestskej bijárni, na tak zvanom „Vyhnanisku“. Bola to skupina domkov či chalúpok a búd, rozostavených pod neveľkým kopcom, neomaltovaných, neobielených. Niektoré boly z dreva, škáry poupchávaných machom, so dve z nepálenej tehly a blata, len jedna jediná — býval v nej šinter či konedráč — zo skália.

Mesto takrečeno ani nevedelo o „Vyhnanisku“. Neviem, či by vás vedel ta zaviesť každý desiaty jeho obyvateľ.

V Durine rodili sa ľudia, žili aj umierali bez toho, že by boli vedeli niečo o „Vyhnanisku“. — Ba predsa. Asi pred 15 rokmi zhorely na ňom so dve chalupy. Z mesta pribehli ta hasičia so striekačkami, sprevádzaní kŕdľom zvedavcov. Oheň šťastlive zahasili. Na druhý deň zabudol na „Vyhnanisko“ už skoro každý, len pár malých chlapcov prišlo sa podívať na pohorenisko, a starý Čižmička — zápisnik hasičského spolku — prišiel si odkresliť pohorenisko, aby ho odložil do spolkového archíva.

Tam býval starý Motaj. Na kraji skupiny býva konedráč s rodinou v murovanom domčeku. Dvor mal samý hnoj, v dome nečisto a plno ťažkých zápachov. Múr obruntovaný, zašpinený, ale zato z malých oblôčkov usmieval sa muškát a pelargonia.

Motaj býval asi v prostriedku skupiny. Od neho na pravo býval v drevenom Kuciaň, človek neznámeho zamestnania. Jesť mal vždycky čo, o odev tiež nemal núdze, vo dne sedával väčšinou doma alebo spal, na noc tajne zmizol a vracal sa až nad ránom o mnoho širší, tučnejší, jako z večera odchádzal. Pod kabátom vždy voľačo niesol, vrecká, košeľa… všetko napchaté. Policajti i žandári chodili mu byt prekutávať. Neraz ho i sebou pojali. Ale o 2-3 dni už bol zase doma. Iba raz prikvitol až po dvoch týždňoch. Hovoril síce súsedom, že bol brata na Dolniakoch navštíviť, ale šintrová bola tej mienky, že sedel za mrežami. Za čo? Nuž, za to, čo kupoval „za päť prstov, šiestu dlaň“.

Na ľavo od Motaja bývala otrhaná, vypitá ženská, vdova po dákom robotníkovi. Bývala v búde, sbúchanej z drevených dosák, so svojou dospelou blbou dcérou. Živily sa žobrotou, pri čom tu i tam niečo popchly.

Najstatočnejší ľudia bývali v prostriedku: Motaj a za ním Kochniarovci.

Motaj. Bol to vysoký, chudorľavý žid s hlavou medzi plecia vrazenou. Temeno lysé, po stranách hlavy šedivočierne kučery, chrbát prehnutý, nohy dlžizné a na nich kratučký driek. Keď som ho videl raz večier v kaftane, ako by som bol zazrel v ňom večného pútnika Ahasvera.

Motaj putoval tiež, najviac po dedinách za kožkami, s ktorými kupčil. Keď chodil po kšefte, nevošiel nikdy dnu do dvora, len s cesty zavolal zúfalým hlasom:

— Nhemajú košky?

Inak pravidelne ráno odchádzal z domu, večer sa vracal. Býval sám. Variť nikdy nevaril. — Musel jesť von z domu. S kožkami odchádzal, s kožkami sa vracal, len tu i tu v roku zakupčil si aj s hydinou. V taký čas trepotaly sa Motajovi pod pazuchami sňahobiele husie krídla alebo mihal sa v dúhových farbách pekný kohúti chvost.

Žil riadne. Deň po deň chodil po kšefte. Vtedy nepil. Iba raz za čas vliezla do neho akási nevoľa či svetobôľ. Motaj zmiznul a až podvečer alebo na druhý deň blížil sa domov cez mesto, sprevádzaný kŕdľom zvedavých chlapcov. Potácal sa raz na jednu, raz na druhú stranu, klobúka nemal, tvár červená, oči mútne, len široké ústa vrešťaly:

— Já sha nebojím, čo by sha bál, já Jakub Fikelkelstein, basomateremtete!

— Keď sa nebojíš, vybi ten oblok, Motaj! — dráždili chlapci nešťastníka.

— Tvoju hlavu sprostú! — nedal sa Motaj zachvátiť, trebárs bol opitý. A podíduc pár krokov počal tancovať pred súsedným domom, nešikovne prepletajúc kapcami, pri čom povzbudzoval sám seba:

— Nhedaj sha, Jakub, tristo strieľ sa ti do mathera!

Tak motal sa mestom trebárs celé hodiny. No, večer bol už na „Vyhnanisku“ vo svojej začadenej izbičke, sadol si na slamené lože, rukami oblapil ťažkú hlavu a zamyslel sa. Iba chvíľami boľastne zavzdychol.

Vracal sa domov Kochniar. Bol to kuľhavý, malinký človiečik so svráskavenou, vycivenou tvárou, podľa ktorej mohol mať práve tak 45 rokov ako 65. Doma bol šusterflekom, t. j. nerobil novej obuvi, len reparoval starú, príštepkoval. Žena posluhovala zväčša u zahradníka na druhom konci mesta. Ako sa vlastne volal, nikto nevedel. Pravdepodobne bola Kochniar taká prezývka ako Motaj, pravým menom Jakub Finkelstein.

Kochniar vracal sa pomaly. Zďaleka bolo na ňom vidno, aký je zmorený. Na chrbte vliekol barboru — veľkú bassu, na ktorej hrával v bande mlynára Sojku na svadbách a muzikách po okolitých dedinách.

Vracal sa — okrem barbory — i s malým uzlíčkom ako obyčajne. Keď vyhrával na svadbe, nuž zakrútili mu aj pár koláčov do šatky „pre ženu“.

Keď predo dvermi složil z chrbta ťažké bremeno, vydýchol si zhlboka, a vycivená, ustatá tvár zažiarila spokojnosťou. — Konečne doma. Aspoň si trochu oddýchne na slame v teple. No, čo bol aký ustatý, idúc popri dverách Motajových nezabudol zavolať:

— Dobrý večer! Ako sa máme, pán súsed?

— Sle! — zastenal Motaj tupo ani neobzrúc sa na súseda.

— No, neponosujú sa, však bude i lepšie.

— Alebo aj nie, — vybúšila z uboleného žida pochybnosť.

Kochniar utiahol sa do svojej izbietky. V Motajovej izbe čoskoro zhaslo svetlo. No, skľúčenosť či kacnjamer netrval dlho. Druhého dňa večer vrátil sa domov už hojne naložený zajačími, jahenčími a mačími kožkami.

Nohy sa mu prehýbaly v kolenách, ako kráčal, vysadlé oči metaly zlostné blesky na celý svet.

*

Na Veľkú noc — práve sa otváralo jaro, už dávno kvitlo záružlie a po lúkach žltla sa kaška — prechádzal som sa sám okolo mesta. Zabočil som aj k „Vyhnanisku“. Motaj sedel na prahu svojich dvier a ddržal v ruke nejaký sošit žltej farby. Pristúpil som k nemu. Vidím sošit „Reclams Universalbibliotheky“ v rukách Motajových: „Egmont“ od Goetheho.

— Dobrý deň, pán Filkenstein! — oslovím ho.

— Phán Bôh daj! Čho sa bude pháčiť?

— Nič, len špacírujem. Zazrel som knižku, nuž som bol zvedavý na ňu.

— Krásna kniškha! — vzdychol si Motaj — a a najkrajšie je to o Egmontovi, keď je v žalári. Jeho slová neras mha uš potešily v zármutkhu.

Shovárali sme sa dlhšie. Bože, koľko vzdelania v takom otrhanom kožkárovi! Ale aj mnoho podivínstva. Veril v Krista, ale tvrdil, že terajšie kresťanské cirkve Kristovo učenie sfalšovaly. Horlil za humanitu a — sinoizmus. O Durínčanoch, menovite o židoch, vynášal veľmi príkre úsudky.

— Mamonári, — rozhorčoval sa, — klaňajú sa zlatému teľaťu, ako ich otcovia na púšti! Stavajú domy, shŕňajú majetky, ale ja chovorím: s toho všetkého nesostane khameň na khameni.

O sebe, svojej minulosti, neztratil ani slova.

*

Cestoval som z Banskej Bystrice do Levíc. Vo vlaku spoznal som sa so statkárom Krásňanským. Shovárali sme sa o školách. Hádali sme sa, či je lepšie humanitné či reálné vzdelanie.

Krásňanský zastával gymnázia, ja reálky a odbornej školy. Spomínalo sa samovzdelávanie atď.

— No, či je človek za gymnázium, či reálku, či za reálnu výučbu, či za privátne štúdium, — hovoril Krásňanský, — jedno je isté, že najlepšie a najľahšie sa vzdelá človek pod vedením dobrého inštruktora. Tento spôsob spojuje výhody verejného a privátneho štúdia a vyhne ich chybám.

— No, ja by som dal vždy prednosť verejnej výučbe, — namietal som ja. Prítomnosť rovesníkov, ktorí sa učia to isté, človeka nabáda, ba núti k učeniu. V človeku vyvinie sa ctižiadosť, naučí sa závodiť, zápasiť s inými, lepšie sa vyzbrojí, otuží k životnému boju.

— Všetko to v zvýšenej miere môže vypestovať v mladíkovi dobrý inštruktor. Ináče, hovorím zo zkúsenosti: bol som zanedbaný, dosť tupý, zajakavý 12-ročný chlapec, keď som dostal inštruktora. Za jeden jediný rok prebral so mnou prvé dve gymnaziálne triedy, tak že som so znamenitým prospechom složil prijímaciu zkúšku do tretej triedy. Potom ma vyučoval ešte tri roky, za ktoré som skončil ďalejšie štyri triedy, všetky s výborným prospechom. — Nechcem sa chváliť, ale spolužiaci boli proti mne skoro vo všetkých predmetoch značne zaostalí. Verejnou výučbou bol by sa stal so mňa — v elementárke počalo sa to už ukazovať — zlý žiak, prepadajúci skoro s triedy na triedu. Ale čo sa máme hádať o výučbe. Mňa aspoň nepresvedčíte. Ale radšej vám rozpoviem niečo o tom svojom iništruktorovi: Bol to vysoký, pekný, mladý človek. Skončil sedem gymnaziálnych tried, keď mu otec zomrel. Môj otec hľadal pre mňa inštruktora. Direktor rožňavského gymnázia odporúčal mu Finkelsteina.

— Finkelsteina? — zvolal som, pomysliac si nevdojak na starého Motaja, Jakuba Finkelsteina.

— Áno, Finkelsteina. Nemáte poňatia, aký prevrat spôsobil ten človek vo mne. Rozprával mi o vývine ľudstva, ako sa človek vyvinul z polozverského tvora na pána prírody svojou vytrvalosťou, železnou energiou. — Rozprával mi o životnom boji, ktorý zúril v celej prírode, tak v rastlinstve, ako v živočíšstve a ľudstve, ako vytláča, znemožňuje zdatnejší, vedomostiami a hmotnými prostriedkami vyzbrojený jednotlivec menej zdatného, schopnejší národ vytláča neschopnejší, zaostalejší atď. — Ten človek vzbudil vo mne, zaostalom, rozmarnom chlapcovi takú túžbu za vzdelaním, že počal som o 5. ráno vstávať, aby som dohonil zameškané. Keď ma prestal učiť, prosil som ho, aby sme študovali ešte aspoň polhodinku. Vôbec, Finkelstein urobil zo mňa nového človeka.

Len jedno ma mrzí. Súc židom, nemohol sa u nás cítiť nejak dobre. Môj otec — zkostnatelý antisemita — nahecoval sa ho dosť a dosť. — Finkelstein bol presvedčený orthodox, ťažko niesol, že nemôže mať košerný kost. Aspoň v pití chcel byť dobrým židom. Držal si osobitný pohár, z ktorého len on pijával. Raz bol navštíviť rodičov. Vrátil sa z domu a z cesty šiel sa napiť. Berie do ruky svoj pohár. Môj nebohý otec sa chutne rozosmial:

— Neberte, Kubko, ten pohár je triefny, ja som z neho pil.

Inštruktor vzal pohár, vyšiel s nim von a rozbil ho, pri čom mu po líci tiekla horúca veľká slza. V ten deň nepil až podvečer. Zašiel si pešo do mesta kúpiť nový.

Raz ho zase dostala matka. Trebárs nemohol mať u nás košerný kost, toľko si predsa vymohol, že nemastilo sa mu slaninou, šmalcom, ale vždy maslom.

Moja matka bola však figliarka, keď nebolo masla, zapražila aj inštruktorovi slaninou, ktorú precedila. Raz jie milý inštruktor s nami na večeru halušky. Chutily mu znamenite. Zrazu zazre škvárku. Zarazilo ho to strašne, vidlička vypadla mu z ruky. Celý prebľadnutý spytuje sa mojej matky, rozčúlene:

— Milostivá pani, škvarka!

Matka sa z chuti zasmiala a rozpovedala mu, ako ho už dávnejšie klamáva. Milý inštruktor prestal jesť. Celý deň chodil ako omotaný. Tvár dostala mu akýsi trpký, bôľny, zasmušilý výraz. Na druhý daň nám vypovedal.

— Odišiel? — spytujem sa.

— Odišiel. Odišiel skoro bez slova, necitný, a predsa predtým sa zdalo, že u nás celkom zdomácnel, ba že prilnul láskou k našej rodine. Odišiel s akýmsi roztrpčením v duši, hlboko urazený.

— Neboli ste s ním viac?

— Nie.

*

Sedel som v kaviarni v Duríne so židovským učiteľom Reichmannom. — Zaviedol som reč na starého Motaja.

— Interessantný človek — prisviedčal mi Reichmann, žid-charakter. Múdry chlap, najlepší hebreista v našej obci.

— Čím ten človek vlastne predtým bol?

— Obilným kupcom v Miškovci. Bol váženým občanom, prišiel k slušnému majetku. Ale v deťoch nemal šťastia.

— Bol ženatý? — spytujem sa. Starý, zasmušilý, do seba uzavrený. Motaj nezdal sa mi byť súcim za manžela.

— Bol. Dosť nešťastne. Ona bola — nuž, svetáčka. Zaujímala ju iba spoločnosť, móda, puce. A deti vychovala celkom zle. Mali síce len dvoch chlapcov. Starší študoval v Pešti práva, vlastne lumpoval. Otca pumpoval strašne. Mladší syn zostal v obchode, ale bol z neho veľký kartár. Jeden deň dostane Finkelstein z Pešti telegramm:

— Otec, prepadnul som na zkúške, zunoval som život, skočil som do Dunaja. Izidor.

Finkelstein letel rýchlikom do Pešti. Bolo neskoro, syna síce vytiahli z Dunaja, ale mrtvého.

Keď sa vrátil, čakalo ho novšie prekvapenie. Mladší syn, kartár, nafalšoval zmenák na otcovo meno. Finkelstein, aby syna zachránil, uznal falšované podpisy za svoje. Znamenalo to zničenie obchodu, ale Finkelstein neváhal. No, syna tým nezachránil. Ten nafalšoval bol zmenák i na cudzie mená. Čakal ho žalár. No, mladý Finkelstein tomu predišiel — hodil sa pod vlak.

Finkelsteinová nebola vstave prežiť samovraždu oboch synov a hmotný úpadok, — otrávila sa.

— A starý?

— Starý skoro zbláznel. So tri mesiace rapľoval, túlajúc sa po okolí. Potom sa mu rozum vyjasnil. Druhý by sa bol zastrelil. — Finkelstein nie. Prišil sem, vzal do ruky palicu a počal chodiť po dedinách — za kožkami. Od tesťa, príbuzných pomoci neprijal. Predlanským sosbierali sme mu my, durínski židia 100 korún na podporu. Neprijal. Veru, na „Vyhnanisku“ živorí žid-charakter.