ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[2]

Milý pán redaktor!

Dostal som Váš list, týkajúci sa „Slovenského ochotníka“ a hneď vám odpovedám.

Prečítam každé číslo „Ochotníka“ a posledné som ozaj prečítal celé, a najmä Vaše vývody o štvrtých divadelných závodoch v Turčianskom Sv. Martine.

Ako spisovateľ niekoľkých divadelných hier pozorujem, že moje hry na závodoch vše sa opakujú, ba nimi dobývajú ochotníci cien, úspechov — ale ináče vidím, že moje hry málo sa hrajú, že i slovenskí dedinskí ochotníci divadelní ženú sa za hrami, čerpanými nie z ich života, ale idú na frašky, smiech za každú cenu, vtip, i keď klzký… Hovie sa širokému obecenstvu, aby naplnilo kasu. V tomto smere sťažujem si i za spisovateľa Ferka Urbánka a možno i za druhých slovenských dramatických autorov, že hry naše na Slovensku akoby patrili už len do starého železa, alebo — v najlepšom prípade — do literárnej histórie. Ale potom, načo s nimi na závody, na jubileá, na národné a štátne sviatky? Toho sypania prachu do očú — my starí autori — nie sme žiadostiví, keď ináče dosiaľ ani ešte jedna slovenská divadelná hra nestala sa stálou repertoárnou hrou ani na menšej, ani na väčšej divadelnej scéne.

Milý pán redaktor, vidím Vašu všestrannú zaujatosť a nič Vám nevytýkam pre toto, azda niekto v budúcom „Ochotníku“ príde na tieto veci a my starí slovenskí dramatickí autori skrúšene uznáme svoju mladosť na dnešné pomery.

Ináče obdivujem Vašu vytrvalosť i na poli slovenského divadelného ochotníctva. Ale, však ste mladí! Voľakedy by som ja toho tiež bol vedel viac povedať, viac napísať ako dnes. Dnes, a vlastne od návratu do vlasti som taký rozsypaný duševne, že nedajbože sa pozbierať. Bolia ma pomery v štáte, v národe, i moje vlastné. Dlho by to bolo vykladať podrobne. Slovom, predstavoval som si všetko ideálne, a som — sklamaný. Maľoval som si trvalé nadšenie národa, že sa dožil slobody, a plno je — maďarónstva; maľoval som si najkrajšie bratstvo československé, a plno je — nenávisti. Atď. Pomohol som obstarať tisíc ľuďom (legionárom, invalidom, vdovám, sirotám, národným Slovákom, mladým absolventom škôl) postavenie, živnosť, penziu a čo len bolo možné, a stále noví a noví prosia, unúvajú, nadávajú, upodozrievajú a všetko zlé váľajú na úrady, nešetriac ani prezidenta, ani Republiky!

Je poludnie, ale už som napísal dnes štyri listy za cudzie záujmy, teraz píšem Vám, a ešte ma čaká odpoveď na hocikoľko listov a výsledkov mojich chodení po úradoch…

Akože sa mi sústrediť, pomyslieť na literatúru a niečo napísať? Zhorí, stlie vo mne každá myšlienka, ktorú by chcel vložiť na papier, lebo musím myslieť, chodiť, konať, primlúvať sa, prosiť, doklady obstarávať v záležitostiach prositeľov. Len premyslieť, naštudovať každého prosiaceho záležitosť, aby ju mohol hladko, krátko, spravodlivo predniesť a nikomu (konkurentovi) bez príčiny neublížiť. Čo to dá práce! A keby len to: naštudovať vec, vykonať potrebné, odpovedať a — hotovo. Aba! Niektorá položka ma drží ako jastrab svoju korisť i dva-tri mesiace, pol roka, čo ju stále musím mať na mysli.

Chcel som ujsť na dedinu, ale pre ideál obetoval som sa veľkej československej Bratislave, a spisovateľ píše už osem rokov listy o trafikách, krčmách; prosí a napráva penzie vojnovým a iným vdovám; umiesťuje sluhov a úradníčkov; prosí kúsok zeme pre dobrých rodákov, hoci ani sám nemohol dostať dve-tri jutrá na záhradu a včelín. Atď. Atď. K tomu som si pomyslel postaviť vlastný dom, aby som v tej vysnívanej veľkej Bratislave nebol hofierom… Tak ma pochopíte, prečo nemôžem, neviem písať. Jégé ušiel späť do Oravy a tvorí, ide knižka za knižkou; ja som zostal a miesto spisovateľstva — miesim chlebík hladným, aby bolo menej nespokojnosti.

Čože vám, milý priateľu, v takomto rozpoložení sľubovať? Čím prispieť redaktorovi?

Možno, že utrhnem chvíľku niekedy a napíšem niečo do „Ochotníka“, len ho nezastavujte. Ba naopak: zmeňte mu meno na „Slovenské divadlo“, pojmite doň i naše veľké divadlá (Bratislava a Košice), venujte rubriku i lútkovému divadelníctvu a rozumie sa, tým niekoľko sto ochotníckym divadelným spolkom.

Zväčšite časopis, zmeňte na dvojtýždenník, dajte lepší papier a veselo vpred, zachytiť celý divadelný život na Slovensku! A obrázky, hercov, celé scény, javiská, budovy atď. Napr. z divadelných závodov malo byť plné číslo obrázkov. Vyhľadajte starých ochotníckych hercov, aby napísali rozpomienky, nadchnite mladých literátov, aby študovali divadelnú históriu na Slovensku a písali, a tak budili záujem za vyššie méty. Napr. spracovať martinské ochotníctvo od prvých začiatkov, veď je to hodné celoživotnej práce kultúrneho historika. Kto by spracoval slovenské divadelníctvo v súvise s českým? (Tylove, Klicperove hry na Slovensku, Chalupkove v Čechách.) Zájazdy Skaličanov, Tisovanov. Urbánek! To je epocha v slovenskom divadelnom ochotníctve. Urbánkove hry borili celé maďarónske dediny… Súbehy Živeny. Atď. Vy ste veľký organizátor, osloboďte sa od čiernej redaktorskej práce (korektorskej a podobnej) a organizujte, všetko sa vám poddá.

Ja, keď nie inakšie, aspoň budem hnať do práce i týmto smerom niektorých tunajších literátov a bude to predsa i nejaká — moja pomoc.

Srdečne Vás zdraví Váš oddaný

Jozef Gregor-Tajovský.

V Bratislave, 10. dec. 1927