ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[5]

Schválne neuvádzam, čo cituje Politika v 18. čísle 1. okt. t.r. z americkej „Samostatnosti“ a „Obrany“, hoci tie úryvky veľmi sa ponášajú na list p. správcu Spolku sv. Vojtecha Pöstényiho, ktorý napísal do Politiky 15. marca 1936, č. 5.

Obmedzím sa len na časopisy domáce, v ktorých si dáta každý môže porovnať.

Ešte r. 1935 v 10. č. Duchovného pastiera, v časopise katolíckeho duchovenstva, redigovanom dr. K. Körperom a vydávanom Spolkom sv. Vojtecha, vyšiel na prvom mieste článok „Pozoruhodné zjavy“. V článku píše autor Argus: „…ktorémusi študentovi chodia do dediny isté slovenské literárne noviny. Píšu do nich najnovšie literárne veličiny: Vámoš, autor bohorúhavých Atomov boha, potom boľševický veršovník Novomeský.“ Ďalej sťažuje si, že v obecnej knižnici je román Adam Šangala, „protikatolíckou žlčou rozmazaná historická vymyslenina“; že sú tam „podivné novely“: Pani Helene. A vyvrchoľuje anonymný útok vetou: „Ani všetky vydania matičné nemožno z katolícko-výchovného hľadiska odporúčať!“ „Zaveďme knihy Spolku sv. Vojtecha do obecných knižníc“, lebo prostý starosta s notárom sa do toho nerozumia a dajú sa agentom podviesť. Kňaz a len kňaz je na to vzdelaný a povolaný.

Myslím, že náležite je tým zasiata nedôvera k Matici a k menovaným i nemenovaným spisovateľom a ich knihám, ktoré vydala Matica (prípadne Mazáč).

Tenže Duchovný pastier v 2. č. r. 1936, pod značkou „drm.“ píše o morálnej zodpovednosti za literárny nemrav a dostáva tu Elán, že „uverejňuje obrázky, ktoré vzbudili oprávnené pohoršenie, lebo robili dojem, že ide o pornografický plátok“. To dostáva Janko Smrek a Mazáč.

A zase tenže Duchovný pastier v č. 3 r. 1936 uverejňuje J. Pöstényim napísaný článok: „Kňazom som písal — kňazom odpovedám“, a mladým „nástupistom“ dáva lekciu, že brať chcú v ochranu Maticu slovenskú a že sú zvedaví na list, ktorý správca Spolku sv. Vojtecha písal kňazom do Ameriky. Z dlhého článku vychodí, aby sa Matica venovala vedeckej práci a nie ľudovýchovnej, lebo že Matica slovenská roku 1870 ešte existovala a predsa bol založený Spolok sv. Vojtecha pre výchovu slovenského katolíckeho ľudu. „Keď sa bude Matica slovenská pridržiavať tohto cieľa (vedeckého), nebude mať nedorozumenie s inými kultúrnymi spolkami a tak ani so Spolkom sv. Vojtecha.“ Či nesúvisí s týmto vec, o ktorej píše K. Čulen v Slováku 15. nov. t. r. keď cituje slová, že kým sa Matica nezačne starať len o vážnu vedu a vydávanie kníh neponechá iným, „do tých čias budem vidieť v nej nášho konkurenta a do tých čias budem do nej biť“. A bije sa.

Aby sa skoro každému spisovateľovi dostalo, dr. K. Körper, redaktor Kultúry v 1. č. z r. 1936 píše v článku „Úlohy katolíckych Slovákov… u nás… usporiadajú sa sovietske matiné“, na ktorých hodnotí sovietsku literatúru katolícky spisovateľ Tido Gašpar. Na stráž pred Gašparovými knihami! V tejže Kultúre, č. 6, 1936 L. Hanus píše o románe A. Pockodyho, Zmŕtvychvstanie Jána Kasalu, že krajinskou cenou Štefánikovou poctený román je zrelý na index, podobne ako Atomy boha, ako Hrušovského Dolorosa…

Z D. Chrobákovej novely v Slovenských Pohľadoch vytŕha sa „nemravná veta“, aby ani toto meno neobišlo na sucho. (Slovák, 2. febr.)

Skoro na index dostanú sa aj Janka Jesenského Demokrati; veď o tej knižke (Politika č. 18) bolo písané už prv do Ameriky a „Obrana“ dokazovala, že Pani Helene nie je klzkým a lascívnym čítaním a Demokrati nie katolícke spolky posmeškujúcou gebuzinou.

Koná sa výborová schôdza Matice slovenskej, kde hlavné slovo o slovenskej literatúre vedie dr. Ján Kovalík; a redaktor dr. Mráz drží za potrebné, hoci v súkromnom liste, oznámiť D. Chrobákovi, že jeho zbierku noviel nemôže na tento čas vydať v knižinci Slovenských pohľadov, kde vyšli mnohé spomenuté knihy, odmenené i štátnou cenou, ako sú Demokrati, Pani Helene, Adam Šangala. Mne už v lete odoprel druhý referent redaktor Ferdinand Hoffmann vydať v zbierke Divadelnej knižnice novú moju veselohru „Prevrat“, lebo čerpá dej zo sokolského života.

A len čo si páni od Duchovného pastiera, Kultúry, Slováka poprečitujú aj ostatné slovenské románové alebo básnické knihy, dá sa očakávať, že zoznam kníh „na indexe“ pekne naskočí.

Spolok slovenských spisovateľov, stavovská organizácia, ktorej úkolom je i to, aby chránila mravné i hmotné záujmy svojich členov a slobodnú umeleckú tvorbu, slušne sa spýtal Matice slovenskej, čo je pravda, či niektorí vlastní jej výborníci idú proti nej a ňou vydané knihy vyhlasujú za nemravné, prípadne znemožňujú ďalšie vydávanie.

Matica odpovedala, že je to jej vnútorná záležitosť, hoci ide o knihy členov Spolku slovenských spisovateľov a súčasne i členov, ba výborníkov Matice slovenskej.

A teraz z nepochopenia alebo z nekriticizmu zaútočí sa na Spolok slovenských spisovateľov, že sa stavia proti Matici, miesto toho, aby každý videl, že práve naopak, keď chránime svojich členov a spisovateľov vôbec, bránime i Maticu slovenskú pred tými, čo „bili a budú biť do nej“ pre vydavateľskú činnosť, alebo keď tú zastaviť nemôžu, tak matičné vydania, ako boli spomenuté, vo výbore matičnom, po mesačníkoch a časopisoch, ako nemravné na index dávajú a tak i Maticu, i spisovateľov ako mravne tak hmotne poškodiť chcú alebo poškodiť môžu.

Šlo nám o vyjasnenie stavu vecí, a ide nám o dobré styky Matice s naším spisovateľským spolkom a o ochranu spisovateľského stavu a neodvislého umeleckého prejavu.

Kritiku po každej stránke znesieme, ba žiadame si ju na svoje knihy už kdekoľvek vydané, ale tá kritika musí byť vecná a nie paušálne vyhlasovať knihy za nemravné, súce na index.

V tom je koreň vecí a posledných novinárskych sporov, nedorozumení na poslednej pracovnej schôdzke SSS a nie v tom, čo by nám prišiť chceli, že Spolok slovenských spisovateľov alebo niektorí členovia stoja proti Matici slovenskej.

Áno, ja napr. vystúpil som z Matice, keď sa o jazykových otázkach malo rozhodovať väčšinou hlasov valného zhromaždenia. Lebo mi to pripadalo, ako keď v légiách návodom istých bratov dôstojníkov ostatní legionári Slováci mali platiť a či aj platili za každé české slovo kopejku pokuty. Tak sa rýdzosť, čistota reči nehľadá, netvorí. A teraz zase píšem a zdôrazňujem, že matičného referenta dr. L. Nováka, by som nevolal oslavovať martinskú deklaráciu, aby nepohoršil nielen bývalých ctihodných, hrdinských deklarantov, ale temer celé obecenstvo, ako to napísal a podpísal Miloš Petrikovič v Slovenskom denníku. Dr. L. Novák ale nie je — Matica slovenská.

A Spolku sv. Vojtecha by som chcel poradiť nasledovné:

K. Čulen v Slováku 15. novembra píše o Matici ako o obchodnom konkurentovi, ako sa vraj nedávno istý pán vyslovil. Jasne rečeno, Spolok sv. Vojtecha nevie tak predávať svoje knihy ako Matica (alebo Mazáč). Ale to je vlastne jeho obchodná nešikovnosť, lebo neposiela agentov, neposiela cenníky, nerobí dostatočnú reklamu svojim knihám. Preto by sa p. správca Pöstényi nemal hnevať na Maticu a Duchovný pastier na Mazáča, ale chytiť sa príkladu. Spolok sv. Vojtecha má vyše stotisíc členov, do štyroch miliónov národa doma a za hranicami, a Česi kúpili by tiež, ako kupujú Matičné, Mazáčove alebo slovenské vydania Družstevnej práce. Teda menej hnevu a viac obchodného ducha! — a môže existovať popri sebe ešte aj desať slovenských nakladateľov! Vo Fínsku, Nórsku je vraj v každom dome knižnica. Aj slovenských rodín je len vo vlasti aspoň pol milióna. Ja mám ešte predvojnové skúsenosti, že aj roľníci kupovali knihy, aj Básne Jána Hollého, ale musel som im ich doniesť do domu. A dnes sme ešte viac spohodlnení.

Ale ľahšie je do Matice a jej vydavateľskej činnosti a tým i do spisovateľov biť, tá aby prešla čisto na vedecké pole (stala sa učenou akadémiou), títo spisovatelia — beletristi — aby prišli o jedného vydavateľa.