ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Petrovič sedel vo svojom „súkromnom kabinete“.

Ako rozličných zamestnaní, tak i „kabinetov“ mal viac. Dolu na prízemí pri svojej advokátskej kancelárii mal svoj osobitný „kancelársky kabinet“, v bankách a iných podnikoch, kde bol prezidentom, predsedom, právnym alebo správnym radcom, mal svoje „prezidentské, predsednícke, právno—radcovské alebo správno—radcovské kabinety“. Vo svojom súkromnom byte mal svoj súkromný kabinet.

Mužská izba s remennou klubovkou, písacím stolom, knižnicou s knihami, viazanými v zlatoreze, veľkým portrétom vlastnej osoby, papagájom Lulu, stoličkou kolembačkou, hlbokým fotelom s veľkými uchami a tajnou skrinkou v stene s koňakom.

Z dvanástich hrušiek krištáľového lustra svietili len tri. Všetkých dvanásť svietievalo, keď prišla významná návšteva, ku ktorej bolo hodno byť zdvorilým, šesť ich svietievalo pri menejcennej, ale predsa cennej návšteve, keď sa nebolo treba namáhať s úsmevmi od nečakanej radosti, tri žiarili pri každodenných ľuďoch, ktorí prišli s daromnicami znepokojovať, alebo keď boli domáci sami. Týchto načo osvetľovať? Hlavné je, aby videli a nedrgali do náradia a do seba.

V priestrannej izbe bolo ticho. Veľký portrét domáceho pána ani čo by sa bol utiahol do polotmy. Tak sa mu aj svedčilo, keď bol sám pán doma. Poblyskúvali iba široké, pozlátené rámy. Papagáj Lulu vo vysokej, pevnej, drôtenej klietke neškriekal ako obyčajne. Vedel, že keď jeho pán číta, musí držať jazyk za zubami, ináč by mu povedali: „Kuš!“ Ak by to nepomáhalo, zastreli by mu klietku prikrývadlom, čo značí: „Dobrú noc!“ A jemu sa ešte nechcelo spať. Husté, hrubé záclony zo žltého brokátu boli stiahnuté. Na jednej sa kolísal svetlý kruh uličnej lampy, lebo bolo veterno. Nedoliehali sem a nevyrušovali z práce časté trúby automobilov a nepríjemný rachot motocyklov. Zneli tlmene, ako ďaleké uhúkanie sov. Praskali iba parkety, sťaby vyrovnávali svoje stlačené údy po odchode domácej panej a dcérky Želky, ktoré odišli na rytmiku pre udržanie ohybnosti tela a krásy pohybov. Mohli prísť len okolo ôsmej rovno na večeru.

Bolo dobre bez domáceho ruchu. Petrovič vždy cítil uľahčenie na duši i na tele, keď mohol byť v dome sám. Napĺňalo ho to malou, chvíľkovou radosťou, že dvere nik neotvorí, nik na ne nezaklope a neprekvapí ho. Môže sa celkom slobodne oddať svojim myšlienkam, svojej robote a pritom byť v akejkoľvek polohe. Keď chce sedieť, sedí, keby

sa mu zažiadalo vstať, vstane, keď poprechádzať, poprechádza sa, môže si ľahnúť hoci na koberec, kabát si vyzliecť, môže a nemusí hovoriť, a konečne, čo sme mali na začiatku spomenúť, môže si aj upiť, a nikto ho neuvidí.

Dnes pracoval ako zástupca krajiny, lepšie povedané ako člen krajinského výboru, ešte lepšie povedané ako krajinský poslanec.

„Krajinský poslanec“ bol teraz jeho najmilší titul. Ani titul „prezident“ ho tak netešil, hoci ho takto oslovovali v banke Uránia i v cementárni Merkúr a aj inde si ho mohol požadovať a mu ho i dávali. Lenže čo z toho? Čoho je veľa, nie je vzácne. Keby tak niekto pri slávnostnom predstavení v Národnom divadle zakričal: „Pán prezident!“, kdekto by sa obzrel. Prezidentov je plno. Napríklad, keď odpočítame krajinského prezidenta, ktorý s Petrovičom ruka v ruke pracuje, je tu hneď finančný prezident, tu sú prezidenti vrchného súdu, krajského súdu, senátni prezidenti, železničný, poštový, aspoň dvadsať bankových, tridsaťštyri zväzových, prezident Zemedelskej rady, Slovenského domu v Prahe, Českého domu v Bratislave, Autoklubu, Aeroklubu, Dunajskej stráže, Apolla, Danubia, prezidenti družstiev a komôr… To nemôže imponovať… Hypertrofia ako vo všetkom.

Keď niekto kričal za ním: „Pán advokát!“, to si ani nevšimol. Nepopulárne poslanie. Mal ho síce sám na tabuľke, ale možno práve preto, lebo na tabuľkách sú i také firmy, ktoré čistia byty už či od hmyzu či od najskromnejšieho zariadenia, ako napríklad páni kolegovia, a nadovšetko financi. A to už radšej s čertom ako s financom. Nechcem mať s nimi nič spoločné. Čistenie bytov sa s jeho dôstojnosťou nezrovnáva.

„Pán predseda!“ To je celkom nič. Predsedu má každý spolok, ešte i filatelisti — tichí blázni, ako im nadávajú. „Pán nie čestný člen Ústredo—severo—západo—stredo—juho—východo—slovenskej elektrárenskej spoločnosti“ by ho bolo azda i mrzelo. A keby ho bol nejaký neskúsený dedinčan tituloval len per „pán doktor!“, iste by sa urazil, lebo na toto oslovenie reagujú všetci vysokoškoláci; naučili ich to holiči, čašníci, obchodníci a agenti. Prosté „pane!“ znamenalo už aféru, ktorá sa skončí pred súdom… Ale „pán poslanec!“, „pane poslanče!“, to už áno. Najmä keď sa vynechal epiteton „zemský“ alebo „krajinský“. Takto to potom zvučalo ako „poslanec NZ“, čiže Národného zhromaždenia. Takýchto poslancov je síce tiež mnoho, ale sú roztrúsení po celej krajine a je zriedkavosťou, že by chodili spolu na všetky zhromaždenia a slávnosti. Každý má svoje osobitné cestičky.

Čo patrí pánubohu, dajme jemu, čo financovi, financom. Zostane nám iba titul, a tých titulov je i tak málo, dajme ho teda každému, i tak nič nestojí, nestratíme zo svojho, neuberajme z cudzieho.

Sedel teda pán poslanec pri svojom písacom stolíku a študoval riadny program, pokračujúci program, náhradný program, dodatočný program najbližšieho krajinského výborového zasadnutia.

Spočiatku sedel celkom riadne, ako praobyčajný smrteľník. Hlavu mal opretú o lakte, palce rúk za ušami. Len zavše si oslobodil pravú ruku od ucha a prešiel ukazovákom po klepanom hárku, aby sa presvedčil, či dobre chápe. Inokedy uvoľnil ľavé ucho od ruky a siahol ňou do vnútorného vrecka na kabáte, či je v ňom tľapkavá fľaštička koňaku, ktorú vždy nosieval so sebou a na noc si ju kládol pod hlavnicu. Keď ho niečo znepokojilo, chlipol si, glgol raz, dva, tri, štyri razy, ba i viac ráz, podľa miery znepokojenia.

I teraz pri študovaní programu odtiahol raz obidve ruky od uší, narovnal sa vo foteli, vytiahol fľaštičku, odkrútil niklový vrchnáčik, tri razy nahlas glgol a zas opatrne zakrútil vrchnáčik. Zamľaskal ústami a vpustil fľaštičku naspäť do bočného vrecka.

Čo ho znepokojilo?

Ach, to bolo menej, ako keď moľ prelietne ponad stolík. Zamrzelo ho, že jeho veci v programe sú až na tridsiatej strane, po kultúrnych, sociálnych, nemocničných, zdravotných a živnostenských bodoch. To je už po tretí raz. Musí sa spýtať hlavného radcu dr. Homločku, čo tak antipatizuje s roľníkmi, že ich dáva na koniec, práve on, ktorý je v súkromnom živote tiež vlastne roľník, respektíve vincúr, a každý rok ho opáli agrárne slnko na čierno?

Hánkou si utrel ústa a zmenil polohu. Sadol si do fotela s ohromnými uchami tak, že si mohol vyložiť nohy v belavých gamašiach na písací stolík.

Ako titul „pán krajinský poslanec“, krajšie „pán poslanec“, bol jeho najmilším titulom, tak jeho najobľúbenejším oddychom bolo sedieť s nohami hore. Akási uveličenosť, príjemná ležérnosť, hladkajúca spokojnosť so životom a svetom zrkadlila sa v tomto položení. Takto sa najradšej vhlboval do vecí, ktoré boli jeho srdcu blízke, do podpôr pre maloroľnícky ľud.

Všetky tieto číslované veci mu tuho prirástli k srdcu. Poznal ich. Zaujímal sa o ne nielen preto, že bol výborníkom, ale najmä preto, že bol hlavný „koreferent“ všetkých národohospodárskych vecí. Druhý koreferent dekan Srdienko bol len pobočník, ktorý stojí v pozore a pozdravuje pána generála. On iba súhlasil a spolupodpisoval. Medzi nimi nebývali nikdy škriepky.

Neviete, čo je to koreferent?

Koreferent je hlas ľudu, i keď nie je volený ľudom, ale dostane dekrét od vysokého ministerstva. Načo je to? Na to, aby viacej očí viacej videlo. Pre jednu vec nestačí jeden úradník, nestačí ani druhý úradník, ani tretí, ani štvrtý, ani celý úradnícky zbor s jeho hlavou, ktorá všetky úradné referáty s piatimi, šiestimi podpismi lilavým atramentom, podpíše a tým posvätí. To sú všetko len úradné oči, ktoré hľadia lornetom paragrafu (§). Na veci treba hľadieť očami strádajúceho ľudu, s citom a porozumením. Úradníci sú úradníci a ľud je ľud. Skoro by sme mali chuť povedať, že sú to dva nepriateľské tábory. V jednom táborí úradnícka, zapätá, po bradu zagombičkovaná, tmavozelená blúza, a pod ňou skúpa, prozaická duša. V druhom rozopätý, voľný, teplý, prístupný, rôznofarebný kabát a pod ním veselá, radodajná poézia. V jednom tábore spravujú sa úradníci protivnou na rozgajdanosť, roztočitosť, neporiadok, nenumerovanosť. V druhom tábore panuje protiveň na závislosť, zviazanosť, kontrolu všelijakých tých motúzových paragrafov, na ich čísla, na formálnosť. V jednom nedôvera k neučenému laikovi, ktorý si sadol ako sa hovorí, na úradnú paripu a rozbíja hrnce, v druhom nedôvera k úradnému koňovi (šimľovi), ktorý by bol najradšej, aby bol každý hrniec prázdny, len aby on mal čo žrať.

Medzi týmito tábormi by bola priepasť, keby sa cez ňu nestaval most, aby nepriatelia nebojovali so sebou, ale aby sa vzájomne približovali a podali si ruky, zaspievajúc spoločnú hymnu práce. Z jednej strany stavajú tento most úradníci, z druhej strany občania—laici. Na spoločných poradách sa radia, ako ho stavať, ako sa zblížiť, ako si podať ruky a nejsť si hneď do vlasov. Na to je spolureferovanie, výbor, zastupiteľstvo, kde sa tie dva tábory schádzajú a presviedčajú sa navzájom. Vzájomne sa učia, ako možno blúzu rozopäť a kabát zapäť, hoci je zvykom, aby bola blúza zapätá a kabát rozopätý. A ako je s blúzou a kabátom, tak je aj so srdcom. I to treba raz rozopäť, raz zapäť. Obyčajne víťazí radodajná, teplá a veselá poézia nad pochmúrnou, ťažkou, úradnou prózou, srdce nad hlavou, kabát nad blúzou. Slniečko hreje, zoblieka mundúr, rozväzuje tkanice paragrafov, hádže všetko pod vŕby a paragrafy do vody, masíruje tvrdé, zvápenené žily, formy horia ako zapálená slama a trasúci sa žiadateľ sa tiež rozohrieva, smädný nachádza osviežujúci nápoj, habkajúci slepý nájde pomocnú priateľskú ruku, ktorá dáva, dáva a dáva, keď i nie zo svojho, ale zato tým radostnejšie. Všade odháňanému bedárovi sa tu otvoria dvere a plná dlaň, ktorá sa nezaviera v tvrdú päsť, päsť, ktorá sa vždy otvára v dlaň.

Na jedného úradného referenta, ľudovej reči úradníka, sú dvaja civilní koreferenti, v ľudovej reči zástupcovia ľudu. Dve pušky proti jednej úradnej šabli. Keby len dve pušky! Za tými dvoma puškami hrmí a hučí hlas národa, a za tou jednou šabľou šuští len akýsi papier—dekrét, ktorým bol vymenovaný akýmsi úradom. Nestojí za ním ani jeden svätý z božej kavalérie. Ký div, že chudák úradník hneď i hádže svoju tenkú šabličku do žita. Pri hlase ľudu — božom hlase — je jeho hlas, ak vôbec príde k hlasu, hlasom volajúceho na púšti. Radšej ani nemukne. Píše, ako mu diktujú. Na to je.

Preto páni koreferenti ani nebojujú s takým vojakom. Skôr bojujú medzi sebou. Ale — nebojujú ani medzi sebou. Skôr sa vzájomne podporujú. Pred každým prípadným bojom je najprv diplomatické pokonávanie, ktoré sa vždy skončí úspechom. Je pohodlnejšie povedať:

— Ty, kolega, nebudem proti tvojmu návrhu, ale ani ty nebuď proti môjmu.

— Ak ty nebudeš proti môjmu, nebudem ani ja proti tvojmu.

— Ja nebudem.

— Tak ani ja.

A pri pokonávaní netreba ani zápisníc.

Keď sme teda povedali: „národohospodársky referent“, to je toľko, že tento „boží bojovník“ má v hrsti všetky hospodárske otázky krajiny a „štátny bojovník“ národohospodárskej skupiny pri krajinskom úrade, vládny radca dr. Höfflein, je len exekútorom vôle ľudu. Nadarmo slúžil pri trojakých ministerstvách, rakúskom, československom a slovenskom, aby sa dozvedel, ako národ zmýšľa, musí behať za pánom koreferentom raz do advokátskej kancelárie, kde ako advokát berie informácie a preddavky od stránok, raz do niektorej banky, kde zasadá ako prezident alebo predseda a niekedy i ako nie čestný člen, inokedy zas do priemyselného podniku, kde je tiež prezidentom alebo predsedom, alebo právnym radcom, stáva sa, že i na súd, kde rokuje. Ináč by sa nedozvedel, koho chce ten ubolený národ navrhnúť napríklad do Centrálnej mliekárskej jednoty, ak by on sám, to jest zástupca národa, krátko, sám národ neráčil reflektovať na toto miesto, koho delegovať z krajinského výboru do národohospodárskych zborov, ak by sám pán krajinský poslanec nehodlal zaujať tieto významné miesta, koho by myslel do Obilnej spoločnosti, ak by len on sám nechcel venovať svoje eminentné znalosti tomuto významnému telesu, koho by myslel za horára do Makova, za lesníka do Vysokej, či nemá niekoho v kapse na povýšenie alebo preloženie, či navrhnúť, a ak áno, koľko na stavbu chlievcov pre ošípané a hydinu, na vzorné hnojné jamy alebo hlístovú akciu.

Pán koreferent na takéto otázky pozeral do svojej kapsy, vyťahoval z nej písma a listy, či niekto neintervenoval, a určoval mená a sumy. Ak bola vec otázna a stanovisko nejasné, len tým omráčil:

— Pán vládny radca, o tom sa musím najprv s pánom ministrom dohovoriť. Hneď sa spojím s ním telefonicky. Ešte lepšie, keď sa budem s ním o tejto veci osobne zhovárať. Zajtra pôjdem do Prahy. Vyhľadám ho. Budem mu o tom referovať a potom všetko spravíme podľa jeho úpravy.

Taký minister, nevieme zistiť prečo, pôsobí na úradníka ako strašiak. Dr. Höfflein, ako skupinár, s prednostom oddelenia a s úradným referentom sa po takýchto rečiach pána koreferenta zamysleli, či mu išli vždy po ruke, či boli voči nemu vždy ochotní? Lebo ak nie? Bože im pomáhaj!

— No, čo bože, čo bože? — spýtate sa zvedaví. — Veď sú ministri nie ľudožrúti.

— Prosím vás, — odpovedia vám, — pánu koreferentovi postačí len zlé slovko povedať o nás, a sme hotoví.

— Ale veď pán koreferent je taký milý človek.

— Ešte dobre, že je taký slušný, — vzdychnú si, — úctivý, zdvorilý pán, rozumie veciam a má pochopenie.

Zato keď sa pán poslanec—koreferent obrátil niekedy k nim s otázkou:

— Čo je vaša mienka, páni?

Unisono znela odpoveď:

— Vaša mienka, pán poslanec, je i našou mienkou.

— Predsa, predsa, čo myslíte?

Ak by boli povedali:

— Boli by aj iné súrnejšie potreby… My by sme mysleli…

A keď ich pán koreferent zastavil krátkym:

— Ja zasa myslím…

Rozumie sa, jeho vývody si osvojili a s poklonami prisviedčali:

— Prosím, prosím. Pravda, pravda.

V takomto prípade áno.

Nuž takí sú páni koreferenti páni…

Na programoch, okrem krivdy, že roľnícke potreby boli skoro na samom konci, zdalo sa mu všetko v poriadku. Boli tam podpory i na drevársko—piliarske školy, i na hájnické, i na záhradnícke, i na ovocinárske, i na syrárske, i na liehovarské, i na chlievce a hnojné jamy, i na plemenné býky… Hop!… A kde sú sosnokazy obecné?… Veď som povedal, aby ich dali na denný poriadok…

Po krátkom hľadaní ich našiel ako tristopäťdesiaty štvrtý bod. Ten Homločko, ten Homločko!

Obrátil program a vrátil sa na začiatok. Chcel porovnať, koľko bodov má osveta, koľko on.

Kongregácia sestár cyrilometodejských — podpora.

Kongregácia dcér Najsvätejšieho Spasiteľa — podpora.

Kuratórium sirotinca Márie—Ochrany — podpora.

Útulňa Svätého Vincenta Marianum — podpora.

Sestry Svätého kríža v Bratislave — podpora.

Ústredná Charita — subvencia.

Rímskokatolícke patronátne gymnázium v Kláštore pod Znievom — záruka.

Milosrdní bratia v Spišskom Podhradí — dar.

Svätý Vojtech — bezúročná pôžička.

Rímskokatolícky sirotinec v Trnave — podpora.

Evanjelický sirotinec v Modre — podpora.

Národná akadémia — subvencia.

Rímskokatolícka akadémia — subvencia.

Robotnícka akadémia — subvencia…

„Veď je to zasa samá podpora, subvencia, záruka, dar, bezúročná pôžička, štipendiá“, zahundral. Prevrátil stranu a čítal ďalej.

Odborná škola pre ženské povolania v Bratislave — subvencia.

Verejná odborná škola pre ženské povolania v Nových Zámkoch — subvencia.

Verejná odborná škola pre ženské povolania v Trenčíne — subvencia.

Krajinské školy M. R. Štefánika v Turčianskom Sv. Martine — subvencia…

Spustil oči na koniec strany.

Na privítanie zahraničných hostí… Banket.

Na všeslovanský včelársky zjazd — príspevok na spoločný obed.

Zjazd slovenských ortopedistov — na úhradu cestovných trov.

Medzinárodný psychotechnický kongres — úhrada nocľažného.

Abstinentský zjazd, cesta do Štokholmu — úhrada zábav.

Klub turistov v Žiline, Prahe, Spišskej Novej Vsi, Banskej Štiavnici.

Cudzinecký zväz — na vydanie sprievodcu vo Vysokých Tatrách.

Cudzinecký zväz — na propagačný časopis Pochodeň Slovanstva.

Cudzinecký zväz — na komitét Poznaj svoju vlasť.

Cudzinecký zväz — na informačnú kanceláriu Na zdar!

Na chatu na Chabenci, na Inovci, v Oraviciach, v Pustom Poli, na Zbojnícku chatu v Studenej doline, na chatu pri Troch studničkách, na útulňu v Kôprovej doline, na Martinských holiach, pod Kriváňom, na Kriváni. „Pred Kriváňom, za Kriváňom,“ doložil posmešne.

Kurzy na umeleckú výrobu lykových topánok v Banskej Štiavnici.

Zbor bratislavských krajčírov na umelecké krajčírske kurzy v Paríži.

Kurz kuchárskeho umenia.

Umelecké vlásenkárske kurzy v Paríži.

Tanečné umelecké kurzy.

Dojičský kurz pre ženy, idúce do Francúzska… Zdravá generácia… Nezdravá generácia…

Pozrel do pokračovacieho programu, potom do národného, potom do dodatočného. „Zajakavý dodatočný nám rozdelia až na výbore,“ nepáčilo sa mu. Rezalo mu oči v riadnom programe to všelijaké umenie. Tu mu udreli do nosa zasa umelci, združení v Slovenskej umeleckej besede, krátko SUB; spisovatelia, združení v Spolku slovenských spisovateľov, krátko SSS; mladí spisovatelia, združení v Spolku mladých slovenských spisovateľov, krátko SMSS; celkom mladí spisovatelia, združení v Spolku celkom mladých slovenských spisovateľov, krátko SCMSS…

„Ako by ozaj označili spolok slovenských spisovateľov, neznajúcich písať, taký nejaký spolok nemluvniat?“ dal si otázku a na margo napísal SSS. „Títo by zaslúžili podporu,“ súhlasil v duchu… Spolok katolíckych slovenských spisovateľov, krátko SKSS… „Keby sa tak starí slovenskí spisovatelia spojili, vyšlo by SSSS,“ zabával sa… Tretia generácia… Štvrtá generácia… „Zasa generácia! Vravím, prídu k nemluvňatám,“ zahniezdil sa, preskočil tri riadky a čítal: „Sociálny spolok pre Židov.“

Ako čo by ho boli pichli do boka.

— Škandál! — nezdržal sa vykríknuť. Spustil nohy zo stolíka a nadvihol sa na rukách vo foteli. Rozladený nahmatal tľapkavú fľaštičku, vyňal ju a pozrel na ňu proti svetlu, či bude v nej ešte päť—šesť glgov. Aby sa utíšil, odkrútil zasa vrchnáčik a upil si. Zrejmé bolo, glgy nestačili na upokojenie, lebo začal chodiť po izbe. Rozmýšľal, ako by bolo možné zamedziť tento nával podpôr. Rozlúšťoval otázku. Dávno sa chystal, že vo výbore a v zastupiteľstve prehovorí proti tomuto neporiadku. Bolo by treba presvedčiť „kolegov“, že tí dvanásti páni, ktorí sedia vo výbore a hospodária s krajinským majetkom „v rámci rozpočtu“, sú nie dvanásti americkí strýčkovia, len na to dobrí, aby načierali do domácej kasy a rozdávali plným priehrštím peniaze chudobnej rodine. Krajina nie je dojná krava, aby ju každé teliatko cicalo. Veď je to nie na vydržanie!… Zíde sa päť ľudí a založia spolok len preto, aby mohli dostať podporu. Dať, pomôcť, podporiť — áno, ale len keď ide o vážnu krajinskú vec… Musí mať každá sprostá dedina kúpalište vo svojom jarku a štrand bez husacíncov pri každej mláke? Keď on bol chlapcom, kúpaval sa od rána do večera, až sa triasol od zimy a obelasel bez kúpališťa a bez štrandu. Nemáš na to, nerob také luxusné veci. Potom, pravda, celkom oprávnene hovorí dr. Ivanka, že chceme na Slovensku asfaltovú cestu ku každému „budáru“. Nároky! Neskromnosť! To je príčina celej našej biedy. Slúžka Mariša chodí v klobúku so závojom, maľuje sa ako žena a dcéra, má bundu, prechodný kabát, gumové čižmy, dáždnik a pančuchy jej drží osobitný pás, chodí do našej družstevnej lóže, keď sme nie doma. Ako jeho žena a dcéra — chce byť dáma. Dedina chce byť mestom, mesto veľmestom, veľmesto centrom Európy. A keď nestačí: poďme ku krajine a žiadajme podporu. Nemá niektorý veslársky spolok dosť člnkov, chýbajú tenisovému krúžku dve lopty do tucta, stratili sa šachovému spolku dve bašty, chce si niektorý národopisný skúmateľ spraviť vychádzku na Oravu, hneď má svedectvo, aký je znamenitý odborník, a slávny výbor sa ledva zdrží, aby na tie člnky, lopty, bašty a národopisné štúdium neudelil podporu. Vykopú niekde tri ľudské rebrá, hneď sa každému chce kopať nastálo s krajinskou pomocou. Krajina je samá starožitnosť. Chodili tu Huni, Avari, Atila, Rákocziovci, Bethlenovci, Thököly, Matúš Čák, Jánošík so svojimi dvanástimi chlapcami, hneď sa hľadá rakva Atilova, Matúša Čáka, poklady Rákócziho a Jánošíkove — na útraty krajinské. Treba reštaurovat zamazané cirkevné obrázky a zamaľovať sochy sčernetých svätých pri kostoloch a dedinách alebo nahradiť odtlačené kopyto z koňa svätého Martina… Prosím, prosím! My veľmi vďačne poslúžime. Len si prosbu dajte. Dáme vďačne i na farby, i na hlinu, ešte i na ten klinček, na ktorý si maliar zavesí kabát pri robote…

Takto sa hneval pán „koreferent“ na potvorný odporný podporný systém. Pomaly nik nič nebude chcieť vykonať vlastnými silami. Ruku zdvihnúť? Nie. Nech mi ju zdvihne krajina. Krok urobiť? Nie. Len ak ma podporí krajina. Rozhľadieť sa? Nie. Oči by mi ustali. Nech mi dá krajina na ďalekohľad alebo nech si hľadí sama. Popružiť sa? Nie. Nech sa pruží krajina. Naplniť si brucho? Nech ma kŕmi krajina. Zamestnanie? Nech mi ho dá krajina. Starať sa? A načože je? Nech sa stará. Dobre, že nepíšeme prosby?! A veď píšeme, stále píšeme a žobreme i my. Všetko musíme vyžobrať, vyrevolverovať, vyexekvovať… Naozaj hrozné!… Vydupávaj, kľučkuj!… Na psa!… Jednotlivé osoby, spolky, krúžky, jednoty, ligy, zväzy, cirkvi, rasy, národy, všetko ruky vzpína, žiada, prosí od obce, od okresu, od krajiny, od štátu a viceversa obce, okresy, krajiny, štát zasa od jednotlivcov v podobe daní, dávok, prirážok, príspevkov, naturálnych plnení. Človek nevie, či pre to množstvo všelijakého platenia sú ľudia nútení žiadať podpory, či pre stále podpory je nútený štát, krajina, okres, obec pýtať od svojich poplatníkov vždy viac a viac. Circulus vitiosus.

„Ale nech! Lež ako ja, kresťanský poplatník,“ durdil sa koreferent, „ako ja prídem k tomu, aby som podporoval kdejaký židovský sociálny spolok? Nech si ho podporujú Židia!… Musím prehovoriť proti tomuto nemravnému systému.“

Prechodil práve popod luster a odrazu zastal. Búšila ho po hlave neviditeľná päsť. Zračkoval. Pokrútil hlavou, ako čo by ho drhol golierik. Trhol ňou energicky naľavo a utvrdil sa vo vznešenej úlohe, ktorú na seba vezme. Zas sa začal prechádzať a čím ďalej, tým väčšmi sa vžíval do svojho podujatia, tým častejšie vrtel hlavou. Prichádzali protidôvody.

„Ano. Veľmi dobré, páni,“ vmýšľal sa do svojej obsažnej reči, „ale takto potom odpadne tá hrdá veta: Ja vám tú podporu vymôžem. Ja vám to dám. Ja sa už zaujmem za vás, aby tadiaľto išla cesta. Mojou pomocou bude táto hora rozparcelovaná medzi vás a premenená na ornú pôdu alebo na pasienky. Ja sa už dám do toho, aby tu stál nový kostol… Zregulujem vám rieku, len sa poriadne držte… Nestrpím zátopy… Nechcem, aby váš chlieb tiekol dolu vodou… Áno. Dám vám osivo, len sa poriadne držte… Čo povedia voliči, keď nebudú podpory a nebudem im môcť nič sľúbiť? Nebudú na nás hlasovať… A potom: vo výbore sedí i kultúrny referent Koreň, i sociálny koreferent Mangora. Ak budem proti ich podporám, budú aj oni proti mojim. Všetka česť! Akurátni páni! Ale napríklad taký Koreň. Tuhý katolík a ešte tuhší ľudák a nedôverčivý, obozretný, vzdelaný, sčítaný, vypočítavý človek.

Už sa vidí pri zasadnutí, že je uznesenie hotové, vec jednohlasne prejde, a tu zahovorí on. Ako na koncertnom klavíri, tak plynie sonáta jeho slov. Berie odrazu dvojaké akordy, c mol a C dur. Útočí na srdce i na rozum. Je plný citovými, rozumovými, mravnými i psychickými, teoretickými i praktickými dôvodmi. Lejú sa mu z úst, osviežujú, presviedčajú, zachvátia, lezú do hlavy, do srdca, do krvi. Všetci tľapkajú a uznesenie zhltne potopa jeho slov, už ho nevidieť, prepadlo sa v jeho hrtane. S tým je ťažko ťahať sa za prsty.“

Petrovič porovnal Koreňa so sebou a prišiel na výsledok, že Koreň práve tak rozpína svoje mohutné krídla nad osvetovými vecami ako on nad národohospodárskymi. Nedá sa druhému kultúrnemu koreferentovi Krokavcovi. Je mocnejší, energickejší, húževnatejší. Krokavec je gavalier, elegantný, zdvorilý, chladný a ústupčivý v malých veciach, ale tuhý vo veciach veľkých.

Poobzeral sa, či ho Krokavec nepočuje.

„Čože sme videli v minulosti?“ snoval ďalej svoje myšlienky. „Keď chce Krokavec prehnať nejakú tú podporu na našu školu, nášho umelca, náš spolok. Koreň tak ľahko neprikývne. Stavia podmienky. Povie: ,Kolega, ja som principiálne za to, čo ty, ale musíš uznať, že nás je viac, naše potreby väčšie. Ak ty, kolega, podporíš svojím hlasom aspoň tri naše bohumilé ústavy, aby dostali to, čo žiadajú, ak súhlasíš s tým, aby aspoň tri naše kultúrne domy boli krajinou výdatne podporené, ak aspoň dvaja naši umelci budú do povahy vzatí pri kupovaní obrazov, tak nedbám, nie som proti tomu, aby sa dalo i tvojej škole, tvojmu spolku a tvojmu umelcovi'… A Krokavec, koreferent a kolega? To je pán. Hodil ležérne rukou. ,Majte si!' Za jednu vec zaplatí trojnásobne.“

— Tak je to, páni moji, páni porotci a slávny porotný súd, — zahovoril poslanec nahlas, nezbadajúc, že oslovuje vlastne slávny výbor. — Ak by sa ohradil proti Koreňovým kultúrnym potrebám…

Spustil rezignovane zdvihnutú pravicu, v ktorej držal programy, a hlava mu zvisla. Ako čo by ho zadúšali, zasipel:

— Ak by som teda nebol s ním, ale proti nemu, všetky moje hnojné jamy zavalia, hnojnice odtečú bez úžitku, plemenné býky sa rozutekajú a hydina rozlezie… Chcel by som hovoriť, ale nemôžem… A keby som vravel proti živnostenským podporám, skočí mi na krk Klinček, koreferent živnostenských vecí… Ak by som rečnil proti potrebe židovského sociálneho spolku, zahryzne do mňa kolega Mangora… Nemôžem hovoriť. Mal by som hneď proti sebe jedenásť kultúrnych, živnostenských, sociálnych, zdravotných, cestných a národohospodárskych výborníkov—koreferentov, kolegov—poslancov… Nemôžem… Naozaj nemôžem…“

Obrátil sa k papagájovi Lulu a zachrípnutým hlasom celkom potichu zašeptal:

— Ne—mô—žem. Lulu zašramotil a zaklopal zobákom na hrubé klietkové drôty. Už dávno pozeral očami na pána, kedy bude môcť niečo vykríknuť a dostať sa von, sadnúť na palec a pritúliť sa k lícu, aby ho nežne pohladili a pochválili. Nevedel ešte celkom iste, či pán skončil svoje rozumovanie či nie. Rozhodol sa, že počká. A dobre, lebo pán práve vynášal svoje rozhodnutie:

— Čo teda bude? — spýtal sa sám seba a dal si hneď aj odpoveď:

— Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujeme sa navzájom vždy a všade — bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca… Nie! Nebudem hovoriť!

Odložil programy na písací stolík a prešiel ku klietke. Akoby ešte pochyboval v sebe, spýtal sa vtáka:

— Však dobre, keď nebudem hovoriť, Lulko? Však dobre?

Vták sa rozveselil. Zatancoval graciózne na priečke, zakýval hlavou a zakrákal brušným ženským hlasom:

— Dobre, dobre, dobre.

Petrovič mu otvoril dvierka a otrčil ukazovák, aby si naň sadol.