ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V klube bolo už mnoho ľudí.

Ako sú na jeseň holé polia a pred žatvami plné žltými vlnami očakávanej úrody s čiernymi opálenými robotníkmi, tak inokedy prázdne miestnosti pestreli sa teraz pred voľbami rozličnými tvárami a odevmi prítomných.

Všetky stoličky boli obsadené. Mnohí si prisadli na rúry ústredného kúrenia. Niekoľko ich sedelo na dlhom zelenom stole a bezstarostne hompáľalo nohami. Iní postávali v malých skupinách pod zapálenými lampami. Besedovali alebo osamote postojačky čítali noviny s najnovšími správami.

Čakali na predsedu sedliackej strany, ktorý sa ešte radil v bočnej izbičke.

Predo dvermi izby stála telesná stráž. Štyria, z koni zosadení sedliacki jazdci, opásaní novými, žltými remeňmi, revolvermi v koženej kapse za pásmi a šabľami, vo vysokých čižmách, v červených nohaviciach a malých, okrúhlych, huňatých čiapkach s červeným súkenným vŕškom.

Petrovič sa rozhľadel.

Po veselom uvažovaní o vlastenectve svojej ženy odrazu ho podráždilo, že je tu také množstvo ľudí.

„Je to stisk,“ dusilo ho, „azda každý čaká, že ho kandidujú.“

Niektorých poznával len podľa tváre. Kdesi už mal šťastie s hentými tmavými, húsenicovitými obrvami. I tamten s vydutým čelom, s hrčami na ňom, je mu akýsi známy. Ľaľa! I tie šikmé ústa s lilavými, hrubými perami, i ten nos, podobný na prilepenú šestorku, už videl.

Na ich pozdravy mu poskakovali líca do úsmevu, potriasal hlavou, hádzal rukou do vzduchu, kadekomu i podal ruku s nemou otázkou: „Ký čert si? Kde som ťa len stretol?“

Mnohí mu boli známi i podľa mena i podľa povolania. K nim sa priblížil.

Poslanec Radlák mu vstúpil do cesty. Vyšiel z bočnej izby, kde sa radil predseda, a tiež akýsi nahnevaný netrpezlivo tíšil hlasno hovoriacich.

— Tichšie, prosím. Pán predseda sa radí.

— Kto je s ním — svrbelo Petroviča.

— Ale advokát Gábriš, — odpovedal cez nos, — priletel z Paríža schválne na tieto porady.

— Chce byť poslancom? — znepokojilo Petroviča.

— Parom ho vie, ale nemyslím.

„Čo je tomu chlapovi, že tak neochotne odpovedá?“ nechápal Petrovič, „počul niečo nepríjemné a hnevá sa?“

— A čo chce? — nedal pokoj.

— Predseda si ho dal zavolať. Vyhral päťdesiat miliónov ktorémusi maďarskému aristokratovi, — len tak z pleca hodil Radlák a nahnevane pošuškal: — Skôr malá podpora na volebné ciele.

— Päťdesiat miliónov? — pochyboval Petrovič, — dosť bude i päť.

Zmenšil sumu, aby tak nezávidel.

— Ale preto len neprišiel, aby si dal žilu seknúť, — núral nie celkom ubezpečený v tom, že by to mohol byť jednostranný dar. — Vernosť za vernosť, dar za dar.

— Veď sa dozvieme, — nedbal poslanec.

— Ty by si to nevedel! Tajnostkár!

— Ale tvoja vec dobre stojí, — zrádzal hurtovne Radlák.

Bolo vidieť, že sa premáha, keď to oznamuje. Radšej by bol búšil Petroviča do pŕs, ale nechcel ukázať, že mu je niečo nie po vôli. Radšej ho chytil za lakeť a takto prešli k štyrom známym pánom, ktorí stáli vprostred dvorany pod hlavným lustrom. Boli to známi bratislavskí predáci. Regionálny politik dr. Rubár, široký, nevysoký, hranatý päťdesiatnik. Na dokrčenom líci mal ešte otlačené čipky podušky, na ktorej nedávno spal. Okolo okrúhleho temena vinul sa mu tenký a bledý venček belavých ostrihaných vlasov. Pod tučným nosom s vydutými nozdrami, ako dva bobkové lístky, ťahali sa fúziky a pod spodnou perou visel tretí na znak briadky. Fajčil cigaru, a smejúc sa drobným, kozím smiechom, zalizoval odkrútený lístok na jej konci. Len čo dohovoril o voľbách, čo zhonu si vynútia dve slovesá, ktorými miesto zákonodarného zboru bude vláda „meniť, dopĺňať, opäť meniť a znova dopĺňať“ zákony a nariadenia.

— Znamenite, — rozosmial sa na celú dvoranu senátor Záčin, stojaci vedľa Rubára. V zvučnom a srdečnom smiechu skryli sa mu uši za plné, červené líca, len ich odstávajúce ružové a plné končeky bolo vidieť.

— Poďme sa zabaviť, — zasmial sa i Petrovič. Potiahol Radláka za lakeť, aby ho zadržal a dozvedel sa, aká to jeho vec dobre stojí? Ale Radlák sa nezastavil a neodpovedal na Petrovičove otázky. Zdržovaný hnev prelial sa mu cez ústa:

— Bol to iste dobrý vtip, keď sa tak rozveselil bývalý dôverník rakúskych arcikňažien… I keď vie ten „aulický magnát“, že je pán predseda tu, a tak sa rehoce… Ba pre ktorého kráľa má vo vrecku telegram?

Vo svojom hneve chcel popichať Záčina tým, že mieril na jeho vysoké známosti vo Viedni v časoch svetovej vojny, kde vymáhal audiencie v cisárskych kruhoch, vymieňal si návštevy s arcikniežatami a arcikňažnami a bol údajne zasvätený do všetkých dvorných intríg. Radlák, ako bývalý farbiar a v časoch vojny šikovateľ pri tréne na talianskom fronte, nechápal, aké to bolo akiste trápenie chrániť opustený národ vo viedenských kruhoch človeku, ktorý ten národ ani vtedy neopustil.

— A čo tam chce Žaluď? On predsa sem nepatrí, — pálilo Petroviča, keď zazrel v skupine vysokého úradníka, ktorý si stále vymieňal okuliare, podľa toho, či hľadel doďaleka a či doblízka. — Tiež kandiduje?

— Ach, ba! Prišiel obžierať hlavy, — urážal opovržlivo Radlák.

„Čo sa ten chlap tak na každého jeduje?“ hútal Petrovič.

Nebolo času na vysvetlenie, lebo už pristúpili k smejúcim sa, a Radlák, pustiac advokátovo rameno, jemne upozornil:

— Prosím, tichšie, páni, pán predseda sa radí.

Zatíchli. Len vysokého a štíhleho Žaluďa zamrzelo, že ich tu tíšia ako nezbedné deti. Zamenil okuliare a prísne pozrel na poslanca, potom sa zasmial tenkým, vysokým smiechom, drgnúc Záčina päsťou do boku:

— On je hlavný gustos.

— Celkom správne, — odobril neočakávane Záčin, — ticho musí byť.

Radlák dopočul Žaluďovu poznámku.

— Ráčte len búchať, pán radca, — sekol zlostne a šiel znova tíšiť.

— Ale ma nenapíšte na tabuľu, že som kričal, — volal za ním Žaluď.

— Ty „krajinský jeleň“, — obľahčil si nasrdený Radlák, keď sa vzdialil na niekoľko krokov, — koho chceš zasa odstreliť?

O Žaluďovi sa totiž zlomyseľne hovorilo, ako sa u nás vôbec hovorí za chrbtom, že jeho úradná agenda je dvojaký odstrel, a to: odstrel jeleňov a odstrel úradníkov, ktorí sú v hodnosti pred ním. To posledné sa nedá veriť, lebo jeho výzor a správanie boli vždy panské, láskavé a úctivé. Naopak. Skôr bolo hodnoverné to, čo on tvrdieval o sebe, že jeho vždy nezaslúžene odstreľovali, na ňom krivdu páchali pri každej príležitosti, keď mal vyplávať z popolavých vĺn šedivého mora úradníkov a dostať sa niekde na čelo, kde by bol viditeľný.

— Ja som nie ako doktor Biely, — dokazoval, — ktorý každého obalamutí tým, že jeho otec má na Slovensku také meno ako v Čechách napríklad Ricger alebo Palacký. Ja nemám nárok na to, aby mi strana sanovala a vyplácala dlžoby.

Radlák veril, ako o každom, tak aj o Žaluďovi, vždy to horšie, a veď mohol sa spýtať samého pána predsedu, či je to naozaj pravda, že ho Žaluď už tridsať ráz osobne navštívil a štyridsaťosem ráz mu písal, aby už raz potriasol statusom úradníkov, ináč nevypadnú z neho starí dedkovia a iné zažltnuté sväté obrázky. Ale ani spytovať sa nebolo treba, klebeta bola jasná, lebo keby pán predseda mal obžratú hlavu, ako tvrdil Radlák, nebol by prišiel na schôdzku predsedať. Nuž ale Radlák bol už taký človek, že rád tupil, a dnes sa ešte i hneval pre čosi.

Petrovič zostal pri skupinke štyroch pánov. Pustil sa do reči s mestským radcom Semeňánskym, tichým, nenáročným človekom, ktorý ani pri najlepších anekdotách nevybuchoval ako Záčin, ale si diskrétne kládol šatôčku na ústa, hádzal hlavou nazad a odstupoval na tri kroky, len aby nikoho neurazil svojou skromnou prítomnosťou.

„Čo už aj mestskí radcovia kandidujú do snemu?“ myslel si Petrovič o ňom, rozveselený Radlákovou tajnou zvesťou, že jeho vec dobre stojí. „To bude iste moja kandidatúra,“ tešilo ho.

— Kandiduješ? — obrátil sa na neho nevinne, ale potuteľne dr. Rubár.

— Ale kde! Na to sú iní. A ty?

— Nie. Veľmi nepohodlné zamestnanie. Už ako vojak som nenávidel execírku.

„Parom ti verí,“ pochyboval Radlák v duchu.

— Aký vojak? Skôr generál, ktorý velí, — mienil Žaluď, — a potom tá sláva — byť zákonodarcom!

— Veľmi sa mýliš. To nie je sláva, povedz radšej: otrocká robota, — vyložil Rubár, — nie generál, ale kôň v cirkuse. Nesmieš vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, ináč je hneď nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plotík preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa! Len probuj! Hneď si nespoľahlivý, nízky, nečestný. Prídeš pred súd, ktorý ťa celkom iste zbaví milej dôvery voličstva. Hlasuje na teba stotisíc voličov, a mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.

— Nedrezírovaný kôň nech sa neprodukuje, — zavtipkoval Petrovič.

— Nechcem byť drezírovaným koňom, — mávol rukou Rubár.

— Príde mnoho nových? — chcel vedieť Žaluď.

— Skoro samí noví, — vedel Rubár, — i toto je jeden z nich, — ukázal na Petroviča.

— O tom neviem, — bránil sa Petrovič.

— Nono, všetko vieme, — ozval sa hanblivo Semeňánsky a odvrátil sa.

Prešla reč na volebné výhľady a prípadné presuny, keď sa k hovoriacim zasa priblížil Radlák s mladým, územčistým, tučným pánom s pričesanými svetlými vlasmi, v úzkom, krátkom kabáte a v širokých trampkách po členky. Z vrecka mu trčal Hospodár a tri písacie perá. Jeho holá a okrúhla tvár bola ustarostená.

— Akiste tiež kandidát, — upodozrieval Petrovič.

— Kto by tu nebol kandidátom, — súhlasil Rubár.

Radlák rozptýlil ich mienku.

— Pán Mikeska, náš okresný tajomník zo Starého Mesta, — predstavil ho, — priniesol nám zlú zvesť. Náš straník Rozvalid, direktor banky, sa podstrelil.

Rozvalida páni nepoznali. Obklopili Mikesku a Radláka, zaujímali sa, ale prijali vec dosť chladne. Akiste si pomysleli, keď sa bankový direktor strieľa, tak kradol, ak kradol, nech sa strieľa. Zlodej nezaslúži iný osud. Vyčítali v duchu Radlákovi, že ho musel označiť práve ako straníka.

V Žaluďovi sa hneď ozval pedantný úradník a tlmočil svoje myšlienky. — V novinách nič nebolo.

— Zamlčali sme, — objasnil Mikeska.

— Prečo mlčať? Práve ste to mali dať do novín.

— Ohľady na banku, na našu stranu.

— Ohľady na zlodeja, — zaútočil Žaluď, — nech by svet vedel, že je o jedného zlodeja menej.

— Veď by bol býval rún na banku.

— Do takej banky nepatrí halier chudáka, — tromfoval Žaluď.

— Nehovorte, keď neviete, prečo sa to stalo, — zahriakol ho Radlák. Chcel ho poštekliť svojím pichľavým spôsobom, aby sa tu medzi skutočnými a budúcimi zákonodarcami nerozhadzoval: — Vy, pán radca, iste i v úrade podpisujete výmery, ktoré vám predložia, bez prečítania.

Žaluď pochopil narážku a švihol:

— Keby ste ich vy koncipovali, v každom prípade by som si ich prečítal.

Radlák chcel odpovedať príkrym slovom, už mu bola nadávka na ústach, keď Záčin zahlušil debatu výkrikom:

— Hovoríš Rozvalid? V Starom Meste? Rozvalid?… Veď ja toho človeka poznám. Čo sa mu, preboha, stalo? Viem, že bol majetný a opatrný.

Rozpomenul sa i na Mikesku:

— Pán politický tajomník, viem.

Staré Mesto bolo v jeho volebnom kraji. Chodieval ta utužovať stranícke sily a vtedy vždy stálo v Hospodárovi, oficiálnom orgáne sedliackej strany, hrubými písmenami vytlačené: „Pán senátor Záčin odcestoval do Starého Mesta medzi svojich voličov, ktorí ho medzi sebou nadšene privítali.“

— Nechcel sa opierať o žobrácku palicu, — zaškrípal Radlák.

— Politická zmenka ho zabila, — zachrčal Mikeska.

Všetci sa čudovali. „Politická zmenka?“ To je predsa jediná zmenka, ktorá sa nemusí platiť. Tá že by zabíjala ľudí? Veď sa dáva bez blankety, bez podpisov, bez zroku. Text je napísaný do vzduchu alebo na vode. Následok neplatenia najviac ak niekoľko tisíc ovisnutých uší voličov. Pre takú zmenku si nikto neprebíja hlavu.

— Nie taká, na akú si azda myslíte, páni, — pochopil mlčanlivé začudovanie prítomných Mikeska, a keď prehltol sliny, ktoré sa mu od kašľa tisli do úst, vysvetlil: — Nie taká, ako keď politická strana má pätnásť rokov na programe napríklad „tarify“ a zrok platenia stále predlžuje na deň, až vnúčatá dorastú, nie taká. Rozvalida zabila skutočná politická zmenka na päťstotisíc korún, ktorú vyplatila jeho banka veľmi vplyvnému, ale pomerne chudobnému verejnému činiteľovi na založenie akéhosi Družstva na zdieranie a vyrábanie kože, potrebnej akiste na tie povestné sľúbené a nedodané čižmy a krpce pre voličov, aby sa im lepšie chodilo cez mláky a blatá k volebnej urne. Politické presvedčenie v čižmách a krpcoch! Žíranti boli traja naslovovzatí boháči, zmenka ináč celkom dobrá, krátkodobá, šesťmesačná, nie pre potomkov. Rozvalid nechcel vplyvných pánov uraziť a neprotestoval ju pri jej zroku. Azda si myslel, keď budeme niečo potrebovať, podporia naše žiadosti, povedzme pri sanovaní ústavu, nejakým tým štátnym alebo straníckym vkladom na najnižší úrok, možno i bezúročne. Zaručil sa za pánov. Páni pre neprotestovanie vyskočili ako potkany z pasce nechceli platiť. Žírant na zmenke je ako cenné očko v necennom kove, ak vypadne, iste sa stratí, a prsteň môžete odhodiť. Protest je tá tenučká retiazočka, ktorá žírantov — cenné očká drží. Retiazočka sa pretrhla, žíranti vypadli, a nedajbože ich nájsť. Však to viete, páni.

Páni pokývali hlavami, že veľmi dobre rozumejú. Hodnú chvíľu mlčali, akoby sa hanbili. Neodvážili sa žiadať mená. A ak sú to známi páni z ich strany. Len po čase sa spýtal Semeňánsky so strachom a potichu:

— Naši?“

— Nie naši, — rozfúkol chmáru sekretár, — len ten nešťastný Rozvalid je náš, páni na zmenke sú z cudzieho tábora.

— A banka? — osmelil sa Petrovič.

— Je v rukách našich ľudí. To je to strašné, — škrabal si hlavu Mikeska, pričom mu v hrdle zachrčalo ako v nečistenej fajke, zakašľal a poobzeral sa, ako čo by on bol vinný v Rozvalidovom nešťastí.

— Revízori prišli na bezcenný papier, — pokračoval so žalostnou tvárou, — rozkázali žalovať prijímateľa s tým, že ak sa suma od neho nedostane, musí platiť ten, kto premeškal protest. A to bol náš Rozvalid. Vec sa ťahala. Boli procesy. Úroky a trovy rástli. Banka začala zúriť. Konečne inkasovať treba, ale medzi inkasom a inkasom je rozdiel. Zúriť netreba… Videli ste už besnú kravu? Odtrhne sa z reťaze, vybehne na dvor, pysk sa jej pení, hádže zadkom a každého berie na rohy. Aj ona je spravodlivejšia. Berie každého do radu, a banka zdvihla na rohy, šliapala a dusila jediného Rozvalida. Chorľavý a nervózny nevydržal a podstrelil sa. Ani to nevedel dobre spraviť. Triasli sa mu ruky. Revolver, opretý o sluchu, sa šmykol a guľka vyryla iba jarček na čelnej kosti. Padajúc udrel si hlavu o ostrý uhol písacieho stola. To bola horšia rana ako revolverová. Vedomie nestratil, ale sa nedvíhal a ani nekričal. Ležal na pokrovci. Chcel umrieť a čakal smrť. Miesto smrti vošla kuchárka. Mladé, pekné dievča. Ono ho opatrilo, uložilo do postele, zavolalo doktora. Pani ho už našla v posteli obviazaného. Keď jej povedali, čo sa stalo, zamdlela, a nie a nie ju prebrať. Doktor ustálil, že pánovi je nič, prebitá hlava, a dosť. Vymyl rany, pozošíval, a prosím neležať. Pani nech leží, jej je horšie, vypovedúva jej srdce.

Mikeska sa kyslo usmial:

— Pán sa chcel zastreliť, a pani len—len že neumrela. Doktorovi to bola len prebitá hlava, — zadúšalo sekretára, — to mu nebolo nič! Lenže tých sedemstotisíc zabilo podľa mienky Rozvalida dva životy: jeho i ženin. Nechcelo sa mu vstávať z postele, vracať sa do života a nejsť pritom do banky, kde ho už stačili zbaviť direktorstva a uplatňovali proti nemu všetky paragrafy nového bankového zákona. Striktne, prísne, doslovne. Položili ruku na jeho vklady, cenné papiere, zexekvovali náradie, koberce, knihy, dobre, že tie dve postele nevytrhli spod nich a neodniesli matrace, na ktorých ležali. No, besná krava, ešte horšie, besní ľudia… A ani nie vlastný dlh! Ľudia sú najstrašnejší, keď si chcú zachrániť svoj majetok, najzúrivejší a najúbohejší… Rozvalid vstával v noci, hľadal svoj revolver, otravu, nôž, povraz, ťažký predmet. Nechcel žiť. Nech niet tej kuchárky, toho statočného dievčaťa, ktoré sliedilo za ním, dávalo pozor, chlácholilo ho, neviem, či by sme neboli mali dva pohreby v jednom dome.

— A tí páni, tí sviniari, nič? — rozčuľoval sa Petrovič na žírantov.

— Ani pyskom nepohli, — zamračil sa sekretár.

— Poburujúce.

— Poburujúce je, že si direktor nedal pozor, — staval sa dr. Rubár na stranu banky, — mohol celú banku ožobráčiť. To by bolo väčšie nešťastie. Takto je len jeden žobrák, no, dvaja, a tak by ich bolo aj tisíc.

— Poburujúce je, — odporoval nahnevane Petrovič, — že zaručitelia využili direktorovu noblesua vyskočili z obliga.

— Mal vedieť, ku komu hodno byť gavalierom. To je vôbec stredoveký pojem a v banke čin, hoden trestu.

— Ani v stredoveku nebolo gavalierstva. Gavalierstvo je romantický výmysel, — podotkol hanblivý Semeňánsky.

— Sú spoločenské ohľady. Ja by som tiež neprotestoval zmenku proti priateľovi Záčinovi alebo proti tebe, — vykrúcal Petrovič.

— V banke sú len bankové ohľady. Tam niet kamarátstva. Rozvalid nepostupoval korektne.

— A ti traja žíranti, čo vyskočili?

— Zo stanoviska práva majú pravdu.

— Fuj! Cynik si ty.

— Tak je i zákon cynický.

— Rozvalid sa nemal ponáhľať so strieľaním, — nadhodil Záčin. — Bankový zákon sa vzťahuje na skutočných bankových zlodejov—úradníkov, direktorov, správcov. Vidiecke finančné kapacity ho len zle aplikujú.

— Diabla, — zaalegoval Petrovič. — Schvaľoval si zákon, a nevieš — tá bezohľadná prísnosť zo strany banky je len preto, lebo bola sanovaná. Netreba brať podporu, — sadol na svojho koníčka, — taká podpora je najdrahšia pôžička, úrok sa platí pokorením, stratením samostatnosti, poníženým služobníctvom, otroctvom. Nezávislé banky stanú sa väzňom toho, kto ich sanoval. On ich potom vedie pod bodákmi natisnutých strážnikov. Diktátor diktuje: Zobliecť úradníkov a obliecť ústav do tých šiat, z ktorých sme ich vyzliekli. Znížiť platy, príjmy, tantiémy. Vrátiť, čo si dostal od ústavu. Preto sa potom stávajú banky fúriami alebo, ako to pán sekretár povedal, besnými kravami.

— Kto pýta od iných, nech nehazarduje, — crkol dr. Rubár. — Rozvalid hazardoval, a to s cudzími grošmi.

— Štátny dozor musí byť, — poúčal Žaluď, — zle sa šafári, svedomie a vrecká sú široké. Kto má chrániť drobných vkladateľov, keď ich nik nechráni? Štát.

— Svojimi komisármi, — zasmial sa Radlák. Zasa chcel pichnúť Žaluďa. Vedel o ňom, že je v dvoch peňažných ústavoch plateným ochrancom verejných záujmov a v dvoch členom správnej rady.

— Koľko vám to donáša?

— Nie toľko ako vám Kreditka, — odrazil útok napadnutý, — a Zbrojáreň a Cement, — začal vypočítavať.

— Tam je predsa Záčin, — bránil sa Radlák.

— Nemáte si čo na oči vyhadzovať, — tíšil Rubár, — dobre je to rozdelené.

Semeňánsky sa nahlas zasmial, ale hneď si i položil štyri prsty na ústa. Smiešne mu bolo, že to hovorí Rubár, ktorý je v tomto ohľade azda ešte väčším podielníkom ako Petrovič.

— My, vidiečania, sme na tom zle, — dusil sa Mikeska.

— Azda nič nemáte? — čudoval sa Záčin.

— Ba. Som dozorným povereníkom v odbočke cudzineckého spolku Vítam vás!, podstarostom v Sokole, tajomníkom v 37. zbore Ligy, podpredsedom miestneho odboru Matice slovenskej a zapisovateľom v streleckom spolku Páľ!

— Mnoho krásnych funkcií, — odobril vážne Záčin.

— Bez honorárov, — kašľal sekretár.

— Aspoň nebudete musieť nič vracať, — utešoval Radlák.

— Musíme mu pridať, — uznával Rubár.

— Neškodilo by, — zatúžil tajomník, — ale lepšie by bolo, keby ste niečo dali Rozvalidovi. Bol by hneď na nohách.

Začal presviedčať, že Rozvalid bol jedinou protiváhou kňazovi Turčekovi, ktorý teraz drží celé mesto za kečku. Ak direktora nepozdvihnú, celá strana upadne. Treba ho sanovať kvôli strane. Bol iba dôverčivý a je nevinný.

— Nevinní sme všetci. Ktože zavinil, že banky mali toľké straty? — zahovoril Radlák.

— Na hospodársku tieseň platíme všetci, najmä my, úradníci, — vysolil Žaluď svoju žalosť.

„Ty platíš,“ šomral v duchu Radlák, „za tvoje nič by ti i menej bolo dosť.“ Len—len že mu za chrbtom nevyplazil jazyk od protivne.

— Strašiak zákon, hovorím, — opakoval Záčin, — netreba sa ho báť.

— Rozmnožuje sa počet žobrákov, — vrátil sa Petrovič k svojej večnej téme, — vyrábajú ich ako palice. Máme plno osvety. Všade kričia o vyššej životnej úrovni. Hlásajú akúsi eubiotiku, aby mal každý svoju príjemnú vilku so záhradkou. Po dedinách učia, ako treba hygienicky žiť, čistým byť, variť, ako opatriť nemluvňa, chorého, raneného, dolámaného. Sme samý súbeh zdravia, čistoty, kuchárstva, krásy. Bratia moji! Nielen vždy zemiaky s kapustou a kapustu so zemiakmi! Kozu, prasa, sliepočky von zo salónov! Nech je všade domáca lekárnička, vata, obväzy! Deti nie do plachiet, ale na vozíček, na slnko! Škola, škola, škola! Kultúra a kultúra! Krásne veci. Som z gruntu srdca za ne. Len o jedno sa nik nestará. Kde sú na to prostriedky? Životná úroveň potrebuje peniaze ako vŕba vlahy. No, buď zdravý v chladnej kolibe, buď čistý, keď máš dve košele, buď sýty, peč si bažanty a oblievaj ich slaninkou, ak môžeš. Eubiotika! Kde tam!… A tých, ktorí sú najpovolanejší priblížiť sa k tej úrovni a zachovať ju, čo len jedným prstom, ožobračujú. Tu máte hneď ten nový bankový zákon. Berú od funkcionárov to, čo dávno strovili, a ak nestrovili, čo mohli celkom oprávnene stroviť, vypovedávajú úradníkov a penziu im nedajú. Vymyslia bankový fond pre peňažné ústavy, aby mohli vykazovať straty a mali od koho žobrať. Zamestnancom znižujú platy na minimum a zároveň zvyšujú bytné na maximum. Netrpia, aby aj žena zarábala, keď jej muž zarába, a to ani vtedy, keď spolu nezarobia viac ako dve tisícky. Ak trafika vynáša tisíc korún, hneď ti dajú spoločníka, aby sa tá tisícka rozdvojila. Penzista nesmie pracovať, aby si polepšil, lebo o čo by si polepšil, to mu vezmú z penzie. Páni moji! Seriózni, inteligentní poslanci sa radia o tom, kde sa začína veľkostatok, či pri piatich, či pri desiatich jutrách…

— Ty to napravíš, keď budeš poslancom, — zamiešal sa Rubár, a chcejúc podnietiť Petroviča, farizejsky ho prekáral:

— Nepáči sa ti práve to, čo je správne. Nemá mať jeden všetko a druhý nič. Nech sa ľudia delia s tým, čo majú, a nech dostanú i tí, čo nemajú. Potrebné je, aby čím viac ľudí malo aspoň niečo. Posudzuješ veci z vlastného stanoviska: „Len aby som ja mal!“, ostatní môžu hladom skapať. Odpusť, tvoje výklady sú sebecké. Verejný činiteľ nesmie byť egoista.

— Taký egoista som ako ty, — vrátil prudkú, zákernú výčitku, — nuly sa nedajú deliť.

— Ale i najmenšie jednotky áno.

— Sú i nedeliteľné jednotky.

— Napríklad?

— Napríklad tvoje dva milióny. Čo nerozdelíš svoje vklady?

— Čakám na tvoj príklad.

Takúto výmenu myšlienok vyvolalo Rozvalidovo nešťastie.

Mikeska s bolesťou pociťoval, ako tí ľudia hovoria o zákonoch, že ožobračujú, a ako sa treba deliť s tým, čo iní majú. V duchu sa rozhorčoval nad nimi. Veď len preto spomenul staromestského direktora, aby vzbudil v nich súcit k bývalému cennému straníkovi a vymohol pre neho pomoc. Žiadalo sa mu počuť od niektorého: „Máme toho dosť, dajme chudákovi niečo. Teraz je príležitosť. Kandidujme ho, azda príde k sebe. Takému opustenému človeku postačí, keď vidí, že mu otŕčajú čo len prst na pomoc.“ Slová padali z výšky ako ťažké kladivá a udierali sekretára po temene. Jeho hlava sa čím ďalej, tým väčšmi hrbila. Hlobili ju medzi plecia ako klinec. „To sú nie srdcia,“ dunelo mu v hlave, „to sú železné pokladnice, ku ktorým niet dláta ani kľúčika. Ich pravidlo je tvrdšie a odolnejšie ako hociktorý kamenný zákon, čo vyniesli alebo vynesú. Tým možno pohnúť, tamtým nie. Ich pravidlo je sviatosť majetku. Máte milióny, a ste žobráci,“ nadával a žialil, ako sa Rozvalid topí so svojou drámou v rieke politických rečí.

— Tak všantročíme celé Staré Mesto do vrecka klerikálneho kňaza Turčeka, nášho úhlavného nepriateľa, — proboval ešte raz ratovať ponárajúceho sa direktora, — poškodí strane, ak sa nám ho nepodarí vytiahnuť.

— Osudný skutok, — pustil nosom Rubár.

— Osudné je v ňom nie to, že dal pol milióna korún pánom z Družstva na vyrábanie koží, — rozlišoval Záčin — ale to, že ich dal našim politickým nepriateľom a tým ich podporil. Keby bol dal tie peniaze našim straníkom, boli by zostali u nás a strana by ho iste ratovala.

— Nuž ale či straníctvo vyzlieka z ľudskosti? — vykríkol skoro uplakane Mikeska.

— Vyzlieka, — potvrdil senátor, — veď ste sám vraveli, ako tých troch gentlemanovvyzlieklo z ľudstva straníctvo. Keby Rozvalid patril do ich strany, celkom inakšie by sa boli zachovali. Takto mali príležitosť zničiť ho a poškodiť ústav, ktorý je v našich rukách.

— Cudzí majetok je nevinná panenka, — osvojil si Záčinovu mienku Radlák. — Túto nevinnú panenku mal pán direktor radšej chrániť, nie ju sotiť do rúk nezbedníkov, ktorí iba zneužili jej krásu a spravili jarmok z jej pôvabov a cností kvôli svojim nemožným politickým heslám.

— Ja len toľko poviem, — priložil Žaluď, — že taký správca banky, ktorý chce byť nóblna cudzí účet, je zlodej a zaslúži si, aby ho položili do chládku.

Petrovič prešiel poza Záčinov chrbát k Mikeskovi, chytil ho cez plece, pritisol priateľsky k sebe, odišiel s ním na niekoľko krokov a spýtal sa ho:

— Ľutujete toho človeka?

— Ľutujem, pán poslanec, nezasluhuje taký krutý osud, — odpovedal prekvapený sekretár.

— Viete čo? Prehovoríme o tom s pánom predsedom.

— Tomu som už písal, — zavzdychol sekretár.

— A?

— Je tej istej mienky ako pán senátor Záčin. Nepokladá Rozvalida za nášho straníka. Len je ešte krutejší. Odkázal mi, že je Rozvalid zradca, ktorého treba zničiť. Náš pán predseda je presvedčený, že to direktor urobil za honorár. Neviem, kto mu to nahovoril.

— A revolver? Veď by sa nebol strieľal.

— Že sú vraj ľudia, ktorí si dajú za sto korún i ucho odrezať. Celá streľba bola vraj komédia. Ale keby ste boli videli, pán poslanec, čo sa tam robilo! Ja viem, že to nebola zrada.

— To by ste boli i vy zradca, i ja, i všetci, koľko nás je tu, keby nás okradol zlodej, organizovaný povedzme v socialistickej strane. Hlúposť, i keď to aj predseda povedal. Okrádajú nás naši vlastní. Veď ste počuli… Ja už s pánom predsedom prehovorím…

Neskončil. Pocítil za sebou kohosi. Obrátil sa. Bol to Radlák.

— O pánu predsedovi by si nemusel tak hovoriť, — vyčítal mu.

— A čože som povedal? — začudoval sa Petrovič.

— Že je hlupák.

— Odpusť. Tak som to nepovedal. Tu je pán sekretár, nech povie… čo sa ty dnes do každého zadrapuješ? Čo sa pajedíš?… Ani predseda nie je neomylný, — začal Petrovič vzbĺkať, že ho Radlák potvára z nelojálnosti k vodcovi. — Aj ty si hlupák, ak tvrdíš, že sa inteligentný človek strieľa za honorár.

Mikeska nestačil dosvedčiť, ako to Petrovič myslel, a ani Radlák nepovedal viac, len: „Tak, tak. Krásne!“ Dvere na bočnej izbe sa prudko otvorili dokorán, až udrelo krídlo o stenu. Sedliacki jazdci, zosadení z koni, sa vypäli. Nastalo tiché vlnenie. Bolo počuť hlas:

— Pán predseda ide.

To hlásil Gábriš, ktorý vyskočil z izby, kde sa radil s hlavou strany. Hádžuc rukami, ako vojak pri parádnom pochode, s mladou, veselou tvárou, s trasúcim sa chlpom čiernej štice nad čiernymi obrvami, prešiel k dlhému zelenému stolu.

— Miesta zaujať, — ohlásil sa Radlák, keď opustil Petroviča a Mikesku.

— Puľ, puľ, puľ, — posmieval sa mu advokát. — Aký moriak!