ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predseda strany Farnatý si sadol na bočné operadlo veľkého plyšového fotela s červenými a čiernymi romboidmi. Ľavou nohou sa ľahko dotýkal lešteného parketu, pravú prehodil cez koleno a chytil si ju za priehlavok. Trošku nahrbený rozprával svojmu priateľovi, poslancovi Radlákovi, človiečikovi malého, ale pevného a širokého vzrastu, s nazad česaným, riedkym a úzkym kohútím hrebeňom plavých vlasov, tuhými, mäsitými lícami a nosom s drobnými, červenkastými žilkami. V jeho úzkych, ľstivých očiach a na hrubých, holených perách pohrávala potuteľná neúprimnosť, ktorá sa teraz, keď k nemu hovoril predseda veľkej politickej strany, menila na sladký výraz bezhraničnej oddanosti a vyrážala sa v lichotivých frázach. Bol oblečený v žakete, čím chcel tiež poctiť predsedu, o ktorom vedel, že je márnomyseľný, dá na zovňajšok a na elegantné vystupovanie, najmä keď išlo o výstup pred ním.

Radláka zavolali v politickej veci. Rokovanie malo byť dlhšie a nanajvýš dôverné v súkromnom byte, čo ešte väčšmi odôvodňovalo dlhý čierny kabát a rukavice.

Do izby svietilo poludňajšie slniečko spoza stromov malého parčeka a tône pohyblivých listov padali na bledobelasé steny, triasli sa v jasnom kruhu a menili podobu. Pomaly prešli na diplom v pozlátenom ráme, ktorý zobrazoval veniec klasov a vo venci orajúceho sedliaka za bielym, tučným koníkom a pluhom, niekoľko cifrovaných riadkov s posvätením a podpisy. Iste nejaký čestný dar.

Radlák stojačky chlípal čiernu kávu z červenej celuloidovej šáločky, držiac ju prstami za spodok a podkladajúc pod ňu dlaň, aby nekvapkal na koberec.

— V mocenskej politike, — hovoril predseda, nehľadiac na Radláka, ale na svoju nohu, ktorou neprestával vrtieť, — je každá sentimentalita vylúčená a každá kresťanská morálka dávno odparentovaná. Kam by si zašiel napríklad s desatorom božích prikázaní? Nebudeš mať iných bohov predo mnou? Pekní by sme boli, keby sme len pánaboha mali pred očami a tak žili, ako pánboh ústami Ježiša Krista prikázal. Ústupčivosť, pokora, láska, odpúšťanie, chudoba, cnosť. Naším bohom je predovšetkým moc. Len kto má moc, má právo byť chvíľkami slabý, ústupčivý, odpúšťajúci, milujúci, pokorný. I pánboh to len preto káže, lebo je už mocný a aby zostal mocný. K moci vedie tisíc ciest a chodníkov bezprávia a násilností. Po týchto cestičkách a chodníčkoch musíme kráčať voľky—nevoľky, ak chceme prísť k moci.

— A prídeme do pekla, — nevydržal Radlák. Zložil šálku na nízky, okrúhly, čierny stolík. Takéto bezbožné reči ho poburovali.

Predseda sa nedal mýliť:

— Pomni, abys den sváteční světil? Ty ho zasväcuješ, ale politike, ľudovým zhromaždeniam, organizovaniu straníkov, vždy v nedeľu, vo sviatok a mimo kostola. Nepromluvíš křivého svědectví?… Nepokradneš?… Nepožádaš, což cizího jest?…

— Ako ty to dobre vieš, pán predseda.

— Som z kňazskej rodiny… Ako politik nemôžeš uznávať ani trestný zákonník. Keď ide o moc, o vládu, je dobrá i zrada, i falšovanie peňazí, klam, krádež, lúpež, vražda. Všetky tieto trestné činy, ak sa nimi môžeš dostať k moci, sú oprávnené, a trestuhodné sú len do tých čias, kým si nie pri moci; keď si nimi dosiahol moc, premenia sa na slávne činy, na zásluhu, ako keď čarodejník spraví z tmavej šatôčky zelenú, z tvojej čiernej kávy čistú sódovú vodu.

Cviker sa zablysol. Predseda pozrel na poslanca mdlými, ustatými očami. Jeho reč bola taká ako oči: mdlá a ustatá. Cítil horúčku a chcelo sa mu ležať. Spustil sa do hlbokého fotela a oprel si hlavu o podušku, ktorá visela na šnúrke. Na chvíľu obrátil tvár k povale. Trčala mu len tenká, ostrá brada. Hýbala sa a Radlák počúval vety bez prízvuku, pomalé, jednotvárne, s krátkymi prestávkami, ako diktando do stroja. Ruky mu ovisli pri bočných operadlách, nohy si vystrel dopredu. Celý človek sa zdal ustatý, bezvládny, nakoľko možno nehybný v posunkoch a aj v tvári. Bola to tvár zmrznulá, úzka, bledá, bez mäsa, s natiahnutou kožou líc, bez obŕv a rias, so stareckým, pohúžvaným lalokom. Na hrubej, holej pere, v kútikoch dosť dlhých úst a okolo nozdier trhlo sa čosi kedy—tedy na chvíľu, to bol jeho ledva badateľný, bagatelizujúci úsmev.

Ťažko zdvihol ruku a prešiel si ňou po vysokom, okrúhlom, lesknúcom sa čele bez vrások, po riedkych, dohora česaných, tmavých vlasoch až k tylu, stisol si nakrátko tenký, žľabovitý krk a zasa zložil pomaly ustatú ruku, akoby ho bolela, na vyrovnané koleno.

— Na vraždy sa ešte nedáme, — ťahal, — to je v pokojných časoch hrubý prostriedok, hoci i zabíjame, keď nie naozajstne, tak mravne, kompromitovaním, charakterne, odstŕkaním, ohováraním, priťahovaním, podkupovaním, výhodami, nebadaním, mlčaním. Máme na tisíce pušiek, ktorými odstreľujeme. Z nemravných našich činov spravíme politickým komediantstvom činy nevinné, záslužné, vlastenecké, z perdít panenky, z čertov anjelov. Potrebujeme čarodejníka.

Pomlčal, ale zdvihol ukazovák, aby ho Radlák ešte neprerušoval. Potom otrčil prst proti nemu:

— A za čarodejníka som si vybral teba.

Tušil, že vidí na Radlákových obrvách otázku: „Prečo práve mňa?“

— Ako bývalého farbiara, — odpovedal hneď. — Vedel si prefarbiť látky, myslím, že budeš vedieť prefarbiť i duše. Ani nejde o prefarbenie, len o prifarbenle. Vec je ľahká. Aby si vedel, o čo ide, vysvetlím ti to. Popularitu, ktorú máme v smerodajných kruhoch, máme len pre nepopularitu, ktorou sa honosíme doma. My žijeme, kvitneme a voniame vo verejných sadoch len od toho hnoja, ktorý na nás kydajú doma. Potrebné sú dve veci: zvýšiť našu popularitu, ktorú tu máme, ešte väčšou nepopularitou, ktorú tiež máme. Totižto, aby sme ešte väčšmi voňali, treba ešte väčšmi smrdieť, treba ešte väčšej dávky hnoja. To by bolo jedno. A druhé: zvýšiť svoju popularitu i doma tým, že im dáme možnosť na väčšie porcie hnoja. Vulgo: potrebné je, aby doma ešte väčšmi bili do nás, ale s naším uzrozumením.

— Ďakujem pekne — bitku objednávať, — vykĺzlo sa Radlákovi.

— Nič neďakuj. Aby do nás prali, budeme im platiť.

— Ešte krajšie.

— Získame viac dobrých rezultátov: bitku za vlastné peniaze, ktorá nebolí, lebo podplatený sa len zaháňa. Rozmach veľký — úder slabý. Rozmach vidia — úder cítime a vieme, aký je.

— A keby naozaj udierali? — nedôveroval Radlák. — Neriskoval by som.

— Nevidíš a necítiš, že im kladieme pascu. Pasca je druhý dobrý výsledok. Vlezú do nej za slaninkou, a máme ich aj s pascou. Postačí malá vyhrážka: „Ach, vy zradcovia! Vy bijete za naše groše. Aká ste vy opozícia?!“

Radlák krútil hlavou. Nepáčila sa mu myšlienka.

— Taká opozícia bude deravé vrece. Budeš do neho sypať zlato ako krúpy? Nikdy ho nenaplníš. Aj im bude stačiť vyhrážka: „Podplácajú nás! Chcú nás podplatiť! Ale my sa nedáme. Náš štít musí byť čistý. Cudzí groš nám smrdí!“ — rozhovoril sa poslanec a sadol si do fotela proti predsedovi, nazrúc do kanvičky, či je ešte v nej čierna káva. Nalial si do šáločky a siahol po cigarete.

— Pripúšťam, — prevzal slovo predseda, — že je to fyzicky možné. Kričať môžu: „Chcú nás podplatiť!“ Mravne je to nemožné. Výsledok: Nevykríknu. Prečo by aj kričali? Krikom nedosiahnu nič. Nepoznáš ich mentalitu? Pomyslia si: „Koľké milióny platíme my na tie všelijaké dispozičné fondy. Keď i dostaneme z nich, dostaneme len zo svojho. Jedno je, kto dáva.“ No, a svedomie pekne—krásne zaspí, bude chrápať, nezobudíš ho ani delostreľbou, najviac ak vyššou sumou nejakého konkurenta. Pomyslia si možno i to: „Potrebujú opozíciu, nuž si ju objednávajú u nás, a my ju dodávame: Nech platia!“

Predseda zahmkal a zas zvrátil hlavu na podušku.

— Pravda, — poučoval poslanca, — opozícia sa nekupuje na jarmoku, kde je veľa ľudí, z otvoreného šiatra. Ty predávaš a hneď i berieš groš. Z ruky do ruky. Treba obozretne. My nevieme o ničom, oni nesmú vedieť, že to ide od nás, že to dávam ja alebo ty. Čistý štít je navonok potrebný, zdnuka môže byť hrdzavý. Pozri si švíky na kabáte. Tam sú, ale nevieš, kde sa začínajú. Potrebné je také šitie, v ktorom sa uzlík stráca. Treba prostredníkov, mecénov, ktorí s opozíciou sympatizujú a ktorí peniaze dávajú, ale hlavný sa stratí.

Urobil krátku pauzu a sťažka vzdychol.

— Vybral som si teba, — blysol cvikrom na poslanca. — Prehovoríš s Petrovičom a usporiadate, čo je potrebné. Idú voľby…

— Voľby do Národného zhromaždenia? — vyvalil oči Radlák.

— Termín sa blíži. Treba sa pripravovať. Možno, že budú pred termínom… Groše máme — groše dáme. Jediná príležitosť, kde sa negazduje. Keď ich raz vezmú, je nemožný výkrik: „Podplácajú nás!“ Ktorý zlodej vykrikoval o sebe, že kradol?

Okolo nozdier sa mu zasa zjavila vráska úsmevu.

— Čistý štít, — krčil nosom, — skôr čistený štít. Otázka, čím? Každá čistota je relatívna. Jedna je za korunku, druhá za tisíc, tretia za milión. Tisícka sa nepotkne o korunku, milión o tisícku, ale je vždy istá kôpka, o ktorú sa nielen potkne, ale i prevalí.

— Nájdu sa i poctiví ľudia, — odporoval poslanec, vrtiac čiernu kávu v šáločke, vydúchol ju a doložil:

— I poctiví opozičníci, — pričom sa zasmial.

— V čom sa podobá poctivosť teplomeru? — dal hádanku predseda Radlákovi.

Radlák rozmýšľal chvíľu, ale nevedel. Zdvihol plecia.

— Obidva majú stupne. Aby sa videl stupeň, treba podkurovať. A rozdiel vieš, v čom je? Teplomer sa od teploty dvíha, od zimy klesá. Poctivosť naopak: čím ju viac okuruješ, tým je nižšie, čím menej, tým vyššie.

— Ohrievaná poctivosť nie je poctivosť.

— Poctivosť, ktorá sa nedá zohriať, nedá sa ani upotrebiť.

— Neveríš v čestného politika?

— Verím, neverím. Ostatne, zle som povedal, že poctivosť, ktorú nemožno zohriať, nedá sa ani upotrebiť. Dá sa. Čestných opozičníkov potrebujem. To sú barany, čo si myslia, že najtvrdšia vec na svete sú ich rohy. Budú búchať do múru, kým si lebky nerozbijú. Stretneš sa azda i s takýmito, ale iste sa stretneš i s „charakternými“, ktorí sú síce barany, ale rožky majú len nalepené. Trošku masti, a rožky sa odlepia. Obídeš, pán poslanec, tvrdých a obrátiš ich na mäkších. Naleješ oleja do týchto nádob. Nech rozkradnú ich baranie heslá domáci zlodeji.

— A zradcovia, — pritlačil Radlák.

— Na každý prípad je dobre, keď budú dvojakí: „Poolejovaní“ alebo, ak chceš, „Pomastení“, a „Tvrdorohí“. To znamená rozdvojenie, a rozdvojenie je začiatok rozkladu a zániku. Rozdvojený dom padá, — zacitoval zo Svätého písma. — Takéto rumy sú ešte drahocennejšie ako hnoj. Rozumieš?

— Čoby som nerozumel?

— Tak teda, — zdvihol sa opatrne z fotela, postál chvíľu, skúmal, či mu noha nestŕpla. Skrčil a vystrel najprv jednu, potom druhú, aby mohol bezchybne prejsť za svoj veľký písací stolík, pustil sa operadla a šiel pomaly, rozvažite, so skrivenými kolenami. Tu sa oprel prstami o sklo stolíka, a opäť sadajúc, opakoval unavene:

— Ty budeš prvý tajný uzlík na tomto šití, Petrovič druhý a tam s ním nájdete od tretieho do desiateho.

Po chvíli upozornil:

— Petrovič musí prispieť.

— Tvrdý gunár, — pochyboval Radlák.

— Ak nechce byť poslanec, zostane tvrdá hus.

— No, za poslanectvo si dá i oko vyklať.

— Tak. Teraz choď a konaj.

Otrčil mu širokú, plochú ruku s naliatymi žilami. Radlák, keď ju chytil, zamihal očami a zažartoval:

— V znamení zrady!

— Pre mňa! — nedbal a mdlo kývol rukou na rozlúčku.

Pri dverách sa poslanec obrátil:

— Naozaj budú voľby?

— Budú, budú, keď ti vravím. Okolnosti sa zdajú priaznivé.

— A kedy?

— Začiatkom budúceho roku, ale to je tajnosť ako vôbec celý náš rozhovor, to ti hovorím.

— A veď zrok nevypršal.

— Vyprší, keď my chceme.

Radlák sa ešte raz prehol v páse. Otáľal chvíľku, rozmýšľal pred zavretými dvermi, prestúpil z nohy na nohu. Chcel niečo povedať, a nevedel sa hneď rozhodnúť. Farnatý zbadal poslancove rozpaky a pomohol mu netrpezlivou otázkou:

— Čo máš ešte na srdci?

— Neviem… Je to také háklivé… Aby si reku nezahudol na mňa, — usmial sa krivo a dodal presvedčivo: — Nemáš oddanejšieho straníka.

— Ach, tak! — pochopil predseda, — o tom niet pochybnosti, že by sme ťa nekandidovali medzi prvými. Netráp sa! Ty poslancom budeš!

Uspokojený Radlák sa poďakoval. Len to chcel vedieť. Skrčený od poklony vyšiel a pozorne privrel za sebou dvere.

Takto bolo približne dohovorené, že si získajú a podložia nohu opozičnému časopisu Bojovník, orgánu nespratnej strany radikálov, a tým i celej politickej grupe, ktorá sa zažrala do akejsi dávno práchnivejúcej národnej myšlienky ako červíky do mŕtvoly. A ak by vyhnaná duša ešte lietala okolo hrobu? Treba ju zahnať alebo upotrebiť. Cena poctivosti nebola ustanovená. Určí sa podľa trhových cien. O nej bude neskoršie referovať už či poslanec Radlák, či sám Petrovič a či tretí alebo štvrtý švík na politickom zošivani. V každom prípade nech je to čím lacnejšie.

Takýmto činom sa Petrovič dostal z krajinskej politiky do ríšskej a ríšska politika do jeho domácnosti. To nebolo také, že slepá kura našla zrno. Nijaká náhoda! To bolo riadne sypanie jačmeňa domácej hydine, z ktorého sa malo dostať zrnko i významnému, bystrému kohútovi s prítomnosťou a budúcnosťou.