ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tieto časy prišiel do Starého Mesta advokát Petrovič. Bol na svojich volebných cestách. Hneď zrána navštívil Mikesku, tajomníka strany. Mikeska narafičil, že treba ísť k Rozvalidovi, potriasť ním a prebudiť ho, aby sa tiež dal do roboty, keď každý robí, aby strana zvíťazila. Hlavní činitelia ho síce prenasledujú, pozbavili ho majetku, ale práve preto treba nejakým tým „sľubčekom“ rozptýliť direktorovu skleslú náladu. Ináč nás Turček všetkých vopchá do vreca, až oslepneme. Rozvalid je starý, dobrý straník, ktorý prišiel do nešťastia celkom nezaslúžene.

— Viem, viem. Hovorili ste mi to, — rozpamätal sa Petrovič. — Poďme!

Privítala ich Anička. Direktor sa musel obliecť a jeho žena napraviť rozčuchraný účes.

— Aké je to dievča? — bola prvá Petrovičova otázka.

— Ich kuchárka.

— Pekné dievča.

— Pekné, — zavzdychol Mikeska.

Advokát stačil usúdiť, že je omnoho krajšia ako ich Mariška alebo mladá vdova Estera. Keby tak zamenil svoju kuchárku s touto, veru nevie, čo by sa doma stalo.

Dievča stenklo. Malo hladký, vprostred hlavy rozdelený účes so známymi cisárskymi žemličkami zapletených vrkočov na ušiach. Čistá, úzka tvár s trúchlou črtou okolo bledých úst a s trpkým výrazom v belasých očiach, vyhrnuté obrvy dodávali tvári akési tajené šibalstvo, ktorému protirečil prísny výraz jarčeka pod chudým, kostnatým nosom. Rukávce krátke po lakte, vyplnené rukami, okrúhla náplň malých pŕs a len trošku zaokrúhlené boky. Čipkovaná zásterka siahala ku kolenám, pod ňou sa kedy—tedy črtali mladé, tuhé, rovné stehná. Keď sa zohýbala za tanierikmi, neučupiac sa, pod natiahnutou sukňou videl Petrovič šedivé pančuchy, úzke priehlavky nôh, strojné lýtka a červené papučky s podpätkami. Bola málovravná a pri ochote, s ktorou prijala hostí, poletoval jej pod nosom plachý úsmev.

Petrovič hľadal na nej nejakú chybu krásy, aby si mohol povedať: „Ľa, má krivé boky, preto sa, chvalabohu, nemusím o ňu zaujímať.“ Nenašiel, a bolo mu na duši mrákotno: „Ľa, krásavica, ktorú zasa nesmiem pritisnúť k sebe.“ Pri jeho ľahkej a zápalistej povahe, ktorá sa vždy kritizovala a často odsudzovala svoje nerozvážené činy, sa mu zasa pomútila krv ako v dbanke usadnuté mlieko. Na povrchu sa ukázalo tečúce sladké maslo smiechu, len natrieť ho na kus vonného chleba. A ten čerstvý, voňavý chlieb bola Anička. Oduševnil sa. Myšlienky mu hrali, slová skákali. Bol hotový na všetko, len aby sa zapáčil. Hovoril chytro, s ohňom, vety mali svoje zvučné škály dohora i nadol.

Vošli Rozvalidovci. Vážni od nešťastia, ktoré ich stihlo. Petrovičov elán sa pomaly preniesol i na tichého direktora a jeho ženu, sediacu a hľadiacu s núteným, stále trpkým úsmevom, i na úctivého a pozorného Mikesku. Aničke ustavične striekala krv do líc, čo ju chválili, keď prišlo do reči, ako im pomáhala.

Advokátovi sa nechcelo smútiť.

— Ako vám len mohol prísť na um revolver? — rozháňal myšlienky na neďalekú trudnú minulosť. Zamával rukou na Rozvalida: — Choďte! To bola väčšia ľahkomyseľnosť, ako neprotestovať politickú zmenku.

Nabil celú vec na právnické kopyto:

— Neoprávnené zbohatnutie. Peniaze vložili do podniku, teda sa podnik na vašu škodu obohatil, je materiálne zodpovedný a musí vám všetky peniaze, ktoré ste vy zaň zaplatili, vrátiť.

Rozvalid natrčil ucho a počúval:

— I keby bol podnik pasívny, i keby bol stroskotal, — presviedčal, — páni žíranti sú nie pasívni. Oni konali pôžičku, oni ju vyzdvihli, oni investovali do podniku, ich bola i povinnosť platiť, a nakoľko ste vy platili za nich, natoľko sú povinní vám túto platbu vrátiť. Nerozumiem, že ste nenašli advokáta. Ani ste azda nehľadali?

— Stratil som hlavu, — priznal sa Rozvalid, — a títo tu, — rozumel miestnych advokátov, — sa vykrúcali. Žíranti sú samí vysokí a vplyvní páni, hovorili, škoda začínať, hotová prehra, daromné útraty.

— Nemožné.

— Tak je.

Vošla Anička. Petrovič videl jedným okom bielu zásterku. Chcel sa zaskvieť:

— Mali ste prísť ku mne. Ani teraz nie je neskoro.

— Keby som si trúfal…

— Dajte splnomocnenie. Ja vám to vymôžem.

— A preddavok?

— Nebudem rátať nič. Ani kolky. Taká krásna kauza. Odmenou mi bude, že vec využijem politicky, ak dovolíte. Žíranti sú všetko straníci protivnej politickej strany.

— Nemám už čo stratiť, — rozohrial sa domáci pán. Z advokátových slov vyrástla dôvera a nádej. Dve medicíny, ktoré vzpružujú. Podal mu natešený ruku:

— Ďakujem vám, pán poslanec, vrátili ste mi život. Dám splnomocnenie.

Petrovič mal blanketu v kapse. Mikeska, pozorný, zdvorilý a teraz natešený, vytrhol z vrecka plniace pero, odkrútil a podal Rozvalidovi.

— Sem sa podpíšte, — ukázal advokát. — Musíme si vzájomne pomáhať. To nejde tak ožobračovať ľudí… Prosím i milosťpaniu.

Rozvalid videl človeka radostného, otvoreného, nezištného. Pocítil príchylnosť k nemu. Posunoval sa so stoličkou k nemu, a nervózne zapínajúc a odopínajúc kabát, nesmelo a dôverne mu oznámil, že by mal ešte jednu kauzu. Zamenil si pohľad so ženou s otázkou: „Môžem?“ Žena prikývla.

— Viete, pán poslanec, nemáme deti. A žene teraz odrazu chýbajú. Zaľúbila sa do Aničky. Chce ju za svoju.

Musela vojsť Anička. Petrovič ju otcovsky pritlačil k stoličke. Voľky—nevoľky si sadla.

— Teda otec je živý? — skúmal.

— Myslím.

— Ako to „myslím“?

— Nepoznám ho.

— Istý Dubec, — pomenoval ho Rozvalid. — Poznám ho.

— Veľmi vplyvný straník, — upozornil zamračený Mikeska, ktorému sa vec nepáčila. — I ja ho poznám.

— Dubec?… Známe meno. Nie je to generálny riaditeľ? — vyzvedal sa advokát. — Čosi mi o ňom hovorila dcéra… i pani Miklasová, — spomínal. — Má majetok kdesi neďaleko Brezníc.

— Ten, ten, — prisviedčal Rozvalid i Mikeska.

— Všetci ho poznáme, len dcéra nie. A otec vás pozná?

— Sotva. Nikdy ma nevidel. Nepozná ma.

— Veď ho prinútime, aby ste sa navzájom poznali. Netrápte sa, Anička, — pohladkal ju po ramene, — straník, nestraník. Teraz sa prevrátime na advokáta. Usporiadame vec. Prosím ešte jedno splnomocnenie pre adoptáciu.

Rozvalid hneď podpísal.

— Vravíte, že sa o slečnu nestaral, kdežto jeho otcovská povinnosť bola starať sa… Prosím i milosťpaniu podpísať… Tak, ďakujem… Koľko máte rokov, slečna?

— Dvadsať.

— Kto vám je tútorom?

— Neviem. Nik.

— Pravda, keď otca máte, a predsa nemáte. Budeme žiadať kurátora. Podpíšte sa mi i vy sem na toto splnomocnenie.

Vytiahol tretie a predložil:

— Prosím, sem napravo. Dievča sa odtiahlo:

— Nežiadam, — odoprela nesmelo.

— Vaše záujmy to vyžadujú.

— Načo? Som spokojná.

— Podpíš sa len. Nič zlého nepodpisuješ. To je nie zmenka, — nahováral Rozvalid.

— Len daj svoje meno, — pomáhala žena.

— Vyživím sa nejako, keď som sa dosiaľ vyživila.

— Dvadsať rokov sa nestarať o svoje dieťa, — zalamoval Petrovič. — Musíte sa podpísať.

— Nechcem…

— Ale prečo?

— Nechcem si vypravotiť otca.

— Nie tak. My chceme donútiť otca, — zarečnil advokát, — aby si povšimol svoje prirodzené, zákonné, mravné, sociálne a spoločenské povinnosti. Treba ničiť v ľuďoch zverské chúťky hneď v zárodku, aby nebol rozvrátený poriadok, ináč budeme ako divé bravy vždy v cudzom ovse. To je v záujme ľudskom, a nielen vo vašom, milá slečna, to je v záujme štátnom, to je v záujme týchto dvoch opustených ľudí, — ukázal trasúcim sa prstom na Rozvalidovcov. — Predstavte si len: dnes jeden Dubec, zajtra sto, pozajtre tisíc takých Dubcov. Dnes sa jeden nestará o svoju ženu a dieťa, o rok bude milión ľudí meniť svoje manželky a zabúdať na svoje deti.

Hovoril ako na volebnej schôdzke. Chytil Aničku za ruku a vtisol jej pero medzi prsty:

— Sem sa podpíšte.

Dievča vzalo pero. Najväčšmi ju dojalo, keď Petrovič hovoril: „To je v záujme týchto dvoch opustených ľudí.“ Možno, že by im potom mohla pomôcť, ak je ten jej otec naozaj taký boháč a ak dá niečo. Podpísala sa. Mikeska zažmúril obe oči. Zdalo sa mu, že Anička predáva svoju dušu. „Ten ju bude držať v pazúroch a nepustí ju nikomu,“ myslel si.

— Neviete, aký je otec, otec nevie, aká je dcéra, — rapotal veselý Petrovič, zapisujúc si do notesa potrebné dáta. — Musím vás predstaviť, aby vás poznal. Šli by ste so mnou k nemu, slečna?

— Nie, nie, nie, — živo protirečila, — tak radšej nič.

— Aspoň fotografiu mi dajte, aby videl ten váš pán otec, aká ste.

Fotografiu dostal. Hľadiac na obrážtek a na ňu, nahlas porovnával:

— Ahá! Tu nemáte žemličky na ušiach, sklzli sa vám na tylo. Celý kávový koláč. Previazaný stužkou. Pekne. Štica šteklí obrvy… Oči také isté — smutné… Čiaročka na čele šikmá, tenučká… Trocha ste sa mračili… V živote ste…

Bolo mu na ústach: „krajšia“, ale nechcel do očí lichotiť pred inými, aby si nepomysleli, že sa jej azda zalieča.

Anička i tak nevydržala. Odvrátila sa. Petrovičovi len tak drgalo ruku, aby chytil jej okrúhlu briadku a obrátil jej tvár k sebe, aby sa na neho dívala.

— Keď budem niečo potrebovať, napíšem.

— A penzia pre pána direktora by sa nedala vymôcť? — napomenul advokáta Mikeska.

— Predovšetkým, — vrátil sa zo sladkých žiadostí do života advokát, — tridsať rokov si ju platil.

— Dovoľte, pán poslanec, tak vám bude treba ešte jedno splnomocnenie, — upozorňoval s úctivosťou, — zbohatnutie — jedno splnomocnenie, osvojenie — druhé, slečnina vec — tretie a penzia — štvrté… Štyri splnomocnenia. To je číslo našej strany, — zaradoval sa.

— No, kvôli tomu nášmu číslu podpíšte teda ešte jedno. Penziu na každý prípad budeme vymáhať… Predovšetkým.

— Penziu sa neopovažujem ani žiadať, — poškrabal sa na temene Rozvalid. — Šuchli by mi za krk všetky škody, nezohnateľné a dubiózne úvery, musel by som vrátiť každý halier, čo som od banky dostal. Keby ste i vyhrali moju penziu, nemal by som z nej nič.

Direktorovi zvlhli oči.

— Vy sa bojíte? Kto sa bojí, neobstojí, — lial mu guráž a kutajúc vo svojej kapse, vytiahol ešte jednu blanketu. Znova sa rozhovoril nad bezočivosťou banky a rozprestrúc splnomocnenie na stolíku, skoro okríkol Rozvalida:

— To by som rád vidieť.

A keď direktor podpisoval, hulákal:

— Nedáme sa. Šliapať práva nedovolíme, — vybuchovalo z neho. — Všetky pravoty zavedieme hneď po voľbách… I do okresného výboru vás dáme ako odborníka. Len sa neopúšťať! Kto sa opúšťa, umiera za živa! Hore sa, pán direktor!

Dobre, že nepovedal: „Nech žije štvorka!“ V takej guráži bol. Rozvalida tak oživotvoril, že pri lúčení sľúbil všetky svoje sily, ktoré ešte má, venovať strane, a pobehol otvoriť dvere. Pobehol!

— A do volieb ticho o týchto veciach, — stíšil hlas, keď vyšli s Mikeskom na ulicu. — Naším straníkom je i Dubec, všakver, i vedúci v banke. Netreba si ich znepriateliť. Ale využiť, všade prízvukovať a odsudzovať zlodejov, ktorí okrádajú, a nesedia vo väzení.

Mikeska rozumel a odobril.

— Pravá konvalinka, — unášal sa Petrovič, idúc pomalšie kvôli tajomníkovi s krátkymi, tučnými nohami. — Škoda takému dievčaťu slúžiť. Jej by patrila grófska koruna, a ona ju skydáva z hlavy. Nechce ani generál—direktorskú ani nedirektorskú. Taká skromná. Ale my jej ju nasadíme. Ja by som si ju hneď adoptoval. Bolo by viac kvetov v dome.

— Čo by povedala milosťpani, — fúkol nosom zadychčaný Mikeska.

— Adoptujeme za dcéru, nie za ženu, — odbavil ho nevrlo a zdĺžil tvár na tučný výkričník. Nemilo sa ho dotklo už u Rozvalida, že sa zamiešal do počtu splnomocnení a skoro ho zahanbil, že nemyslel na direktorovu penziu, a teraz pchá nos do jeho rodinných vecí, taký, taký — mladý človek. Odporúčal:

— Na vašom mieste by som si ju vzal za ženu.

Zastal, aby ho chytil za rožtek kabáta. Rozbehnutý sekretár ho troma krokmi predišiel. Sekretár sa obrátil prsami k nemu a zadychčaný zažialil:

— Keď nechce, nechce, nechce! A keď ju Rozvalid dostane do otcovskej moci, amen!

— Nechce? — čudoval sa advokát.

— Čaká.

— Čo čaká?

— Azda koho?

— Koho?

Zasa postáli na chvíľku. Petrovič bol zvedavý, koho to má Anička. Nie je pekne od nej, že už má niekoho. Hneď prestane byť zaujímavá.

— Koho?… Ale toho komisára Landíka, — pritiahol si srdito šilt čiapky do čela.

— Akého Landíka?

— Nuž toho komisára.

— Doktora?

— Doktora.

— Jána?

— Jána.

— Toho, čo je v Bratislave na krajinskom úrade?

— Toho. Darmo jej vravím, že sa ho nedočká.

— Ale toho, čo indického kráľa vítal? … Indiána?

— Toho.

— A nadal mu do somárov.

— Toho, toho.

— Prezidialistu? — nemohol uveriť.

— Áno, áno.

Pochybnosti nebolo, že je to jeho „milá“ rodinka, ktorý k nim chodí na obedy a večere a vykonáva krčné cvičenie s jeho dcérou. Akési vnútorné rozvlnenie ho posotilo dopredu, prelialo sa mu cez hlavu, nevidel, len počul, ako škrieka nad ním papagáj Lulu: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“… Nie, nebolo to krákanie, to bol ľudský, dievčenský hlas, výbuch náruživosti… Nemohol sa zachytiť a obstáť na mieste. Začal váľať poldruhametrové kroky. Mikeska už nestačil za ním, ak nechcel pobehnúť. Zďaleka volal:

— Darmo jej vravím, že sa nedočká.

— Pekný náhradník, — bublalo v advokátových ústach, — a ja ho ešte kŕmim! — karhal sa. — I tie moje dve straky, — myslel na ženu a dcéru, — čo ho trepú do domu!?

Jeho nadšenie k Aničke sa stratilo v piesku chodníka pod podpätkami.

— No, keď im to doma poviem, vyprosia si jeho spoločnosť. Nepríde ten do mojej kancelárie. Cmúľať nebude!

Myšlienka, že je dostatočne odôvodnené, aby Landík prestal chodiť do domu a nerátal s jeho kanceláriou, že priateľstvo, pre túto známosť, musí prestať i s cvičením v cmúľaní, — ofúkala horúčku slov, ktoré sa hrnuli pre pobabranú samoľúbosť a hrdosť smerodajného človeka a teraz už ozajstného politika. Urážal sa ešte trošku na tom, že i hrdosť otca utrpela, ktorý si myslel, že má najkrajšiu dcéru, popri ktorej, pre cudzieho mladého človeka, a najmä pre takého komisára Landíka, nemala by jestvovať iná dievčenská krása. Nadal mu do nevďačníkov a sám sebe do sprostákov, že uronil slovko u predsedu, aby bol taký „niktoš“ kandidovaný. Ak sa ešte dá, posunie ho na posledné miesto.

Upokojil sa, keď si v duchu zablahoželal, že mu je pán predseda mimoriadne naklonený.

— Haló! Pán poslanec! Nie tadiaľ, — kričal z vŕšku Mikeska — Máme ísť ešte k starostovi.

— Hou! Načo? — volal advokát spod vŕška.

— Vo veci tej šošovice.

— Aáá!

Vrátil sa na kopec, kde stál tajomník, a tak sa potom spolu zvrtli k starostovi na mestský dom.