ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na krajinskom úrade bol v tieto časy veľmi obľúbený nový „šláger“ na staré, každému dieťaťu známe slová:

Poznali ho všetci, lebo každý druhý deň spieval Hoza v rádiu, a pred spevom sa vždy oznamovalo, že je to „perlav“ mladého kompozítora Pálku.

Landík si ho húdol pod nos a len ku koncu vykrikoval nahlas:

„Hav, hav!“

Na tento refrén sa ozývali i jeho kolegovia z dvoch susedných izieb. Cudzí človek sa mohol nazdať, že prišiel do psinca. Nie tak starý sluha Hľačko, ktorý práve priniesol denné noviny a po zdvorilom pozdrave: „Moja úcta, pán komisár!“ sa hneď pripojil k psiemu koncertu. Zavrčal a zúrivo sa rozštekal tenkým, prirodzeným psím hlasom.

— Dobre, starý, — potľapkal ho Landík, ako nejakého verného Dunča, — štekať viete.

Hľačko vrčiac položil noviny a odišiel, šteknúc ešte niekoľko ráz pri odchode, ako pes, ktorý sa už upokojuje, ale je ešte nie celkom pokojný.

Landíkovi ex offo pridelili rozličné denníky smeru národného, klerikálneho, socialistického a roľníckeho.

Vzal do roboty hneď tie, ktoré boli navrchu.

Červená spravodlivosť mala na prvej strane článok, ktorý zaujal jeho pozornosť. Sadol si pohodlne za stolík a s belasou ceruzkou v ruke čítal:

„…Prvá starosť okresných náčelníkov je, pravda, prospechárska. Múka sa dá horšia. Zisk si uchmatnú páni v zemskom meradle. Druhý zisk je politický zisk. Skorumpovaná byrokracia. Svorné kšeftovanie židovských, ľudáckych a agrárnych špekulantov, za ktorým stoja podplatení okresní náčelníci… Využívajú sa prídely zo štátnej stravovacej akcie. Ide o bezplatný prídel chleba, múky, zemiakov, uhlia pre nezamestnaných. Na Slovensku sa týmto agituje. Agituje sa so stravovacími lístkami v obciach, s mliečnou akciou pre deti, s investíciami, obilným monopolom…“ ^[1]

— Hav, hav! — zabrechal Landík na článok a praštil noviny o stôl. Keby neboli bývali úradné, bol by ich dokrčil, nohami pošliapal, tak sa nahneval. — Štekať i ty vieš, — nabúril sa. — Obviňuje celý administratívny aparát, — hundral v ňom kolegiálny cit, — to sa rozumie, že len na Slovensku. V Čechách, na Morave a v Sliezsku „nic“, „tam je všechno v nejlepším pořádku“, — zaprotestoval krajinský patriotizmus. — No, pravda, kto iný? To musí byť agrárna strana so židmi a s ľudákmi, — urážal sa agrárny straník… Z toho bude proces… Dal by som tomu redaktorovi aspoň päť rokov ťažkého žalára. Také prasa… A keď vie, že je to vládne uznesenie a na rozdeľovanie sú komisie a v komisiách má každá strana svoj stranícky nos!…

Ale noviny boli úradné a rozkazovala úradná povinnosť. Zdvihol ich zasa zo stola, vystrihol článok, priglejil na žltý konceptný papier, napísal názov novín s dátumom a udrel na ne päsťou, aby lepidlo lepšie držalo. Škoda, že to nebola redaktorova hlava, možno by bol pridal k sile.

— A čo tento štekúň? — vzal do ruky Bojovníka, orgán radikálnej, vlasteneckej strany.

On by cez celú volebnú kampaň zakázal vychádzať politickým denníkom. A keby aj nezakázal, rozhodne by nesmeli písať o voľbách. A keď už písať, tak najviac suché, úradné dáta: kedy budú, kde budú, aké strany sú, kto a koho volí. Vôbec by to mal byť čisto úradný akt, vykonávaný politickými úradmi. Najlepšie by bolo poveriť notariáty, ktoré by v povinných kurzoch vysvetlili všelijaké programy, no a vyberajte, ktorý sa vám hodí.

— Keď je tých programov viac ako prednášok v Bratislave, — nadhodil komisár Ďurdík, — prostý národ by si to nepamätal.

— A z ceduliek si vie vybrať?

— Tie sú číslované.

— Čísla necharakterizujú program strany, — namietal Landík.

— Omnoho charakteristickejšie sú farby.

— Nemá toľko farieb ani dúha, koľko je strán, — zamiešal sa do rozhovoru komisár Lieskovec.

— Našlo by sa východisko, — nedal sa Landík, — išli by sme do božej prírody, možno v nej je toľko rôznofarebných kvietov, koľko je politických programov. Volič by sa poučil, že sa má dostaviť pred volebnú komisiu s kvietkom v dierke kabáta, voličky by ho mali prišpendlíkovaný. Videli by zelenú ďatelinu, už by aj písali: agrárnik, lebo agrárnik chce, aby sa mu všetko zelenelo, videli by červený klinček — sociálny demokrat, lebo on znamená zore a zore sú červené, fialky — živnostník, lebo každý živnostník je dobrá fialka, biela ruža — ľudák, to je znak panenstva a nevinnosti, bodľačie — komunista, lebo do všetkého pichá, nevädza s divým makom — vlastenec, to sú farby vlasti. Všetko by sa určilo vládnym nariadením. Len nie huckanie, nie kortešov, nie noviny. Takýmto činom by sme sa vyhli všetkému, čo je pri voľbách zlé. Naopak, spravili by sme z volieb krásnu kvetinovú slávnosť.

— Ty si básnik, — namietal Durdík, — kto ti bude zbierať kvety?

— A kde by si vzal kandidátov? — bol zvedavý komisár Drevený.

— A tajnosť? Takto by hneď každý vedel, kto na akú stranu hlasuje. Lepšie sú ceduľky, na ne sú už ľudia navyknutí, — zazlieval kvetinové voľby komisár Hruška.

— Vy ste naivní, — bol pohotový Landík, — kvety by boli umelé. V štátnej kníhtlačiarni by sa zariadilo kvetinové oddelenie. Každý volič by dostal celú kyticu, z ktorej by si vybral zodpovedný kvietok. O svojich kandidátoch by každá strana viedla úradný výkaz, ako sa u nás vedie „Výkaz zamestnancov politickej a policajnej správy na Slovensku“. Kvalifikovali by sa a postupovali ako úradníci. Najmenšia hodnostná trieda by šla za zástupcov do obce, vyššia do okresu, ešte vyššia do krajiny, ešte vyššia do poslaneckej snemovne, do senátu, potom pomaly naspäť s vynechaním poslaneckej snemovne, lebo tu všetci musia byť v duševnej a telesnej sile, zasa do krajiny, do okresu, do obce, a — hybaj von, do penzie. A tajnosť? Načo ti je tajnosť? Každý sa denne sto ráz prezrádza, ako zmýšľa, len práve pri voľbách by si sa mal zatajiť a ísť do osobitnej izby ceduľky vyberať, keď i pred voľbami i po voľbách ti noviny vykričia, na koho hlasovala tá a tá obec. Aký by to bol richtár, ktorý by nevedel, ako kto hlasoval. A ak by ťa zvolili, hneď na prvom zhomaždení sa musíš priznať, ktorého polboha počúvaš. Keď vyvolení nemusia držať svoje presvedčenie v tajnosti, prečo by ho museli zatajovať voliči. Je to rovnoprávnosť? Tajnosti netreba.

— Ale, — našiel sa netrpezlivec Hubíček, — to všetko by museli vykonať za desať—pätnásť rokov, aby sa i nám dostalo miesta nielen v úrade, ale aj v politickom živote.

— Skrátili by sme volebné obdobie na dva roky, — riešil otázku Landík.

— Len by sa skákať nesmelo, — vŕtal ďalej Hubíček, — ako sa u nás skáče.

— To by bolo vylúčené, — upokojil ho.

Tým obyčajne prechádzal rozhovor na iný, reálnejší a známejší predmet, ako je napríklad, že v Excelsiore už dostať menu za šesť korún.

Keby redaktor Červenej spravodlivosti bol býval prítomný pri lepení svojho článku a Landik by bol rozvinul pred nim svoju volebnú reformu, nevieme s istotou povedať, kto by bol buchol na priglejený článok a čia hlava by bola trestala, či redaktorova či Landíkova?

Na šťastie nebol nijaký žurnalista v úrade, hoci sa tam vždy ponevierajú, nemohol nik napísať do novín, aká fašistická revolta sa chystá proti demokracii.

Landík nečítal dlho Bojovníka. Do jeho pracovne vošiel — nie novinár, ale Mikeska.

Mal batôžtek na chrbte, rádiovku na hlave, v nohaviciach niže kolien, s ťažkými baťovkami s cifrovaným jazýčkom. Hrubé, tučné lýtka zakrývali dlhé, popolavé, blatom zafŕkané pančuchy s hrčami zle zaviazaných gatí. Ako obyčajne, tri písacie perá vo vrchnom vrecku rozopätého, krátkeho koženého kabáta, zo spodného mu trčal Vidiek, noviny pre záujmy poľnohospodárske. Pod kabátom sa mu zelenala pletená bavlnená vesta.

Landík ho hneď nepoznal, až keď čiapku strhol a hodil hlavou, aby si napravil rozstrapatené vlasy. — Ľaľa, pán tajomník!

Mikeska zhodil batôžtek a šuchol ho nohou k stene.

— Neviem, neviem, či nie bývalý tajomník, — zosmutnel.

— Stalo sa niečo?

— Ale, — hodil rukou, — navrhoval som Rozvalida za kandidáta, a pán predseda sa nahneval. Mali sme totižto kandidačnú schôdzku.

— Za Rozvalida by som sa neexponoval. On mi protestoval zmenku.

— Protestoval, kde nemal, neprotestoval, kde mal, — sadol si tajomník a zachrčalo mu v gágore. — Podstrelil sa.

Vyrozprával dej o politickej zmenke a panskej láske na zajačom chvoste. Landík počúval. Aký známy, strašný úpadok. Už ho videl a počul o ňom kedysi dávno, keď chodil do gymnázia. Pomyslel na svojho otca. Aj on tak dogazdoval, a tiež pre voľby a „politické zmenky“, ktoré mal národ platiť, a neplatil. Lenže otec ich aspoň užil, bol za ne ablegátom, kričali mu: „Nech žije Landík!“ a spievali mu: „Kto Landíka zamiluje, nech žije, nech žije!“, hoci sa i nedostal do snemu. Rozvalid ani tento pôžitok nemal.

Rozvalid sa stal Landíkovi odrazu blízkym. Poľutoval ho.

— Kadekoho sanujú, — odkašlával mrzuto Mikeska, — a tu takého straníka zhadzujú z paluby. Nie, nepáči sa mi to, — zavrtel hlavou, — aké sú to kandidátky, ktoré nám nadiktujú zhora! Hlas ľudu je dolu, a oni zhora! To ako u vás. Príde ministerské nariadenie, vy ho musíte vykonať, ináč je zle. Keď ľud, nuž ľud, a nie kadejaký minister alebo predseda strany, prezídium. Ako čo by sme my „elévi“ mali len počúvať. Nás by sa mali spýtať, čo, ako a koho.

Zavrzol si ruky medzi kolená a vyplazil jazyk:

— Tak mi ho ráčte vytrhnúť, keď nemám slovo, — zaľapotal.

— Čo ma teda voláte? Čo voláte sto ľudí? Postačil by číslovaný obežník: „Takto sme sa uzniesli, títo a títo sa menujú poslancami ta a ta, títo ta, títo ta, a vy sa starajte, aby ich národ volil.“ Pán predseda mi dal skoro zaucho, že som sa opovážil Rozvalida navrhnúť. Neviem, či nepoletím ako vy pred pol druha rokom. A ešte mu nadá do zradcov. Za zradu sa platí, a Rozvalid stratil celý majetok. Aký zradca? Povedzte, aký zradca?

Tajomník skončil skoro plačlivo, hádžuc sa nepokojne vo foteli.

— A nenašiel sa medzi žírantmi ani jeden poctivec? — nemohol Landik uveriť.

— „Politickú zmenku,“ povedali, „platí strana.“

— A strana?

— „Obchod jednotlivcov,“ odkázala.

— Dobre. Ale tu hynuli ľudia.

— Nikto nerád platí, keď nemusí.

— Nenašiel sa priateľ, rodina?

— Nenašiel. Málo chýbalo do milióna, a to bolo pre každého mnoho. Tu by bola mohla pomôcť len strana, naša strana. Išlo predsa o straníka, ktorý je viac hoden ako milión. Jediná Anička ponúkla svojich niekoľko tisíc korún, ktoré si vyslúžila a odložila. Čože je to? Ani kvapka do mora. I keby toho bolo viac bývalo, od slúžky prijať? Ožobráčiť i dievča? Rozvalid sa rozplakal, keď mi to rozprával.

— Ktorá Anička?

— Ich kuchárka. Azda sa už na ňu nepamätáte?

— Tá, s ktorou som chodieval?

— Tá, tá, tá… Na vlastné oči som videl, ako ju hladkal z vďačnosti. Otec dcéru tak nehladká. Tak hladká nešťastný priateľ za trošku šťastia. Prišla ju hladkať i jeho žena. To dievča som si i ja zamiloval. Ono ich oslobodilo, nie od materiálnej starosti, ale od smrti. Akoby v nej boli našli radosť, ktorá, keď i neodohnala nešťastie, ale myšlienka, že sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by chcel pomôcť, uľavovala a vracala tých dvoch opustených ľudí do života. Je to asi tak, ako keď uvrhnú zdanlivého zločinca do tmavej, hnusnej, vlhkej pivnice, a odrazu sa nájdu bláznivé slnečné lúče, ktoré do tej tmy zablúdia a ju osvietia. Neoslobodia uväzneného, a predsa zapália v ňom lampášik nádeje.

Mikeska nabral dych a ešte smutnejšie doložil:

— Dáva vás srdečne pozdravovať. Sr—deč—ne! To je nielen tak hoďasako.

Zamihal očami, akoby mu slzy zavadzali.

— Pán doktor, to je viac, ako keď vás bratislavské dievča sto ráz bozká. Len si predstavte, že iste dve noci nespala, kým sa odhodlala, kým premohla svoju dievčenskú hanblivosť, aby mi to povedala. A prečo? Preto, že vás má rado.

Mikeska prešiel do úsečného, prísneho tónu, ako čo by vlastným hlasom chcel premôcť vnútorné pohnutie:

— Čestné, slovo, rado má, i keď vás nečaká. Chúďa!

„Chúďa, chúďa!“ prehadzoval v myšlienkach Landík. „Nepísal som jej ani raz.“

Mráčik výčitky mu prešiel hlavou. Ako v kinematografe v tme vidíme jasné obrázky, tak z toho mráčka sa mu vynorilo Staré Mesto. Pocítil, že mu je ešte vždy milé. Nosil v sebe jeho film. Bolo treba Mikesku, aby zavrtel aparátom, a všetky tie obrázky padli na bielu stenu scenérie. Hľadel na ne z tmavého kúta. Najskvelejší bol prvý. Anička — kuchárka u Rozvalidov. Až nežnosť sa mu rozhostila v srdci, tak svietila skvostná tvárička. Pri nej hneď druhá. Spievajúca Milka, chyžná u Rozvalidov. Starý dom, pri ktorom stávali. Obloky. V nich Anička. Kuchyňa. V nej Anička. Tanec. Bozky na diváne. Ukázal sa i Tolkoš. Za ním okresný náčelník Brigantík. Jeho topiaca sa žena. Starý Rozvalid, keď ich v byte prekvapil. Smutný odchod z mesta. Potom protest zmenky… Obrázky zadymené, tmavé, so škvrnami. Tône. Ale i tie osvetľuje Anička, vysoké, poludňajšie slniečko, a tône stávajú sa bledé, krátke, ledva viditeľné… Milé Staré Mesto!…

— Chudera! — vyšlo mu ešte raz z úst zhlboka, so žiaľom, ako obyčajne, keď na niekoho s láskou myslel.

— Veru chudera, — zavzdychol i Mikeska, — mala dosť trápenia, a má. Čo jej odkážete?

— Ďakujem za pozdrav.

— Nič viac?

— Povedzte jej, že som na ňu nezabudol.

— Neprídete? — dozvedal sa Mikeska.

— Prídem, — povedal s istotou Landík.

— Môžem jej to povedať?

— Môžete.

— Nech má i ono radosť — to zlaté dievča.

— Ak bude mať.

— Bude.

Mikeska vstal z fotela a pohrozil prstom Landíkovi. Zazdalo sa mu, že Landík akosi ľahko sľubuje, a pritom sa usmieva. „Hovorí do sveta,“ zaľahlo mu v hlave. Nedôveroval.

— Ale vážne, — upozornil, — Anička nie je kandidačná listina ako Petrovičova dcéra, — zažartoval, — na ktorej je aj tridsať kandidátov. Ani nie zmenka, ktorú treba protestovať, aby nevypadol vystaviteľ a žíranti. Anička sa nehrá. Ju by hra bolela. Škoda by jej bolo spôsobiť ešte jeden smútok.

Zohol sa po batôžtek a zavesil si ho na plece, vyňal z vrecka čiapku a zatočil ňou v povetrí, pričom pozrel na Landika spod obočia, skúmajúc, či mu môže veriť.

— Nebojte sa, — ubezpečil ho Landík a zachytil mu ruku, ktorou vrtel čiapku. — Odkiaľ viete, že Petrovičova dcéra má tridsať kandidátov? A čo sa tak staráte o Aničku? „Nie je to druhý Tolkoš?“ spytoval sa v duchu. „Zlaté dievča!“ pripomenul si Mikeskovu pochvalu.

— Včera som pochodil všetky krčmy po zhromaždení Zväzu vysokoškolákov. V troch som videl mladú, driečnu plavovlásku. Pila s mládencami a spievala. V jednej ju vyvolili za poslanca. Pýtal som sa, kto je to. Že vraj dcéra pána poslanca Petroviča.

Landík zažmúril oči a zvraštil tvár.

„Každý ju pozná,“ zamrzelo ho, „stále sa s tými lapajmi potuluje… Už aj pije po krčmách…“

— A o Aničku sa preto starám, — vysvetľoval Mikeska, — lebo ja by som zas radšej na ňu hlasoval.

— Kandidovali ste Rozvalida, ak som dobre rozumel, — vyčítal Landík.

— Dobre ste rozumeli. Rozvalida som kandidoval, aby som Aničku oslobodil. Je tam strašnou otrokyňou. Opatruje, zabáva, varí, sedem izieb čistí, dvadsaťtri oblokov umýva, koberce práši, perie, vodu, uhlie, drevo nosí a plače s nimi. Keby ste to videli, poľutovali by ste ju. Nijako nechce od nich preč. „V nešťastí ich neopustím,“ vraví a nahnevá sa, keď jej to spomeniete.

Mikeska skrkval čiapku v ruke od hnevu:

— Čo je najhoršie, pani Klema len—len že nežiada od nej, aby starému sadala do lona, aby sa rozveselil. Počuli ste také niečo? Vlastná žena žiada, aby služobná škrabkala jej manžela… Keby sme Rozvalida kandidovali, hoci aj niekde v okrese, alebo aj v obci, veď straník je on znamenitý, uľahčilo by sa im, povýšili by sa zasa, Anička by sa stala riadnou kuchárkou, a nie domácou slečinkou pre všetko. Pravda, najlepšie by bolo zvoliť ho za poslanca, lebo to i donáša.

— Tak je to teda? — začal chápať Landík.

— Tí páni na kandidačnej schôdzke ako čo by boli zamrzli, keď som navrhol Rozvalida. Konkurenciu nikto nemá rád. Každý by chcel monopol. Jediný Petrovič mi sľúbil, že si pohovorí s pánom predsedom. Ale iste aj on zabudne. Nemohli by ste mu pripomenúť, pán doktor? Petrovič má veľký vplyv. Kandiduje na druhom mieste za poslanca. Jeho zvolenie je isté. Je to človek súcitiaci, schopný veľkodušnosti, útrpnosti. Pohybe malíčkom. Nie? Čo ho stojí tých niekoľko prostých, trochu ponížených, úpenlivých, kresťanských slov. Alebo, ešte lepšie, niekoľko požadovačných, vysvetľujúcich viet, že Rozvalid nie je zradca, že to politika potrebuje, aby sa neničili najlepší naši straníci, že je ináč celý okres stratený, ako je aj pravda. Vy ste boli v Starom Meste a poznáte zmýšľanie obyvateľstva. Prosím vás.

Landíkovi sa chcelo nahlas zasmiať, keď počul Petrovičovo meno, ale dosť zavčasu schytil úsmev do dlane. Nemohol „ujčeka“ vyzliekať z krásneho rúcha a presviedčať tajomníka o opačnom. Pritom sa i za razil. Nevedel iste, či je jeho mienka o ujčekovi správna.

„To dievčatisko dobre pozná svojho otca,“ hneval sa na Želku v myšlienkach pre krčmové voľby. „Ono hovorilo, že otec dá, vždy dá, a keď treba, pomôže, len hundre. Nepadlo jabĺčko ďaleko od stromu. Otec sa podobá dcére a dcéra otcovi. S každým sa vláči, každému udelí z úsmevu, objatia, stisku, iste s každým tak cvičí ako so mnou, každému sľúbi schôdzočku a každého zavádza láskou. Protivné. A keď príde domov, šomre na všetkých chlapcov. Ľstivé zvieratko.“

Prišiel mu na um redaktor pedagogického časopisu. Otec aj tomu chcel silou—mocou pomôcť. Či je to nie kategória ľudí, ktorí sa radujú, keď vidia, že majú vplyv, a myslia si, že ich úlohou je potešiť, pomocť a len to ich trápi, že ich azda zneužijú, oklamú, zahanbia, vysmejú práve tí, ktorí prosia o potechu a pomoc, preto i šomrú, aby mohli svojmu svedomiu povedať: „Hneď som tušil, že je to darebák.“ S tými vplyvmi, pravda, treba gazdovať. Vplyv je ako peniaz. Neslobodno ho rozhadzovať, lebo človek ľahko dogazduje. A ešte dievča.

— Prečo nie? Spomeniem mu to, — sľúbil a sám sa potešil, že bude zasa „intervenovať“. Pred pol druha rokom on prosil Mikesku, teraz Mikeska prosí jeho. Koleso šťastia sa predsa len vrtí.

— A nezabudnite potom aj mňa spomenúť, — žiadal skrúšene tajomník.

— Nezabudnem, — ubezpečil Landík. — A vy nezabudnite pozdraviť Aničku.

— Nie, nie. A prídete? — bral sa Mikeska, podávajúc mu ruku.

— Prídem.

„Ale Žele to vyhodím na oči,“ umienil si. „Potulovať sa v noci po krčmách a piť s chlapcami je predsa len protivné. Taká nezdržanlivosť!“

Bryzgol i pani Petrovičovej, že nedá pozor na dcéru, a znechutený nad myšlienkou, že je „chudobná rodina“, a tak ho vlastne do toho všetkého nič, pustil sa do Bojovníka, vlasteneckých novín, čo v nich nové.

O chviľu si už nôtil šláger: „Hav, hav!“