ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nielen veľké ryby zožierajú malé, ale aj veľké politické strany pohlcujú tie drobnejšie. Nielen Evu fascinoval v bývalom raji had, že odtrhla jablko a dala z neho Adamovi, aby ho zviedla z poriadnej cesty, hady fascinujú i prosté žaby tak, že stratia koncepty a zmätené skackajú rovno do ich pažeráka. Že v našom prípade žaba uvažovala, toho príčina bola iba to, že boli dva hady, a nevedela sa hneď rozhodnúť, ktorý by bol lepší.

Vyjednávanie advokáta Petroviča s malou radikálnou stranou (žabou) trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo. Filozof nemohol povedať rímskemu vojakovi: „Nolli tangere circulos meos!“ Cirkle kazili klerikáli. Vyvinula sa obyčajná, dosť úporná licitácia. Petrovič sľuboval dva mandáty a na financovanie Bojovníka, politického orgánu čistého a radikálneho vlastenectva, dvestotisíc korún. Klerikáli núkali štyri mandáty bez zaťaženia „fixnej idey československého národa a ruralizmu, ako aj bez zaťaženia rovnakej mentality, ktorá by prakticky vykonávala jednotu v citoch, zmýšľaní a činoch“. Na Bojovníka nechceli nič dať, len veľkodušne poukázali na štipce svojho rozšíreného denníka Samostatnosť, že im stoja k voľnej dispozícii.

Na toto sa Petrovič natiahol k uchu majiteľa radikálnej strany a Bojovníka a vsypal do neho ešte tridsaťtisíc plus jeden mandát so slobodnou opozíciou proti vláde, s absolútnou možnosťou vyvracania osožnosti zákona o cestovnom fonde a zanovitým tvrdením, že Slovensko má z neho miliónové straty, ďalej beztrestnou možnosťou dokazovania, že zákon o úrokomere je do neba volajúca nespravodlivosť, že zákon o obilnom monopole stál Slovensko sto miliónov, že rozviazanie zmluvného pomeru s Maďarskom ožobráčilo Slovensko, lebo zavrelo cesty slovenskému drevu do zahraničia, že zákon o odklade exekúcii a licitácií proti roľníkom je pre nich zlomkrkom, lebo nedostanú úver atď. atď.

K tomuto dodal hlučne, oddialiac ústa od ucha majiteľa radikálov:

— Slovom, dovolené bude slobodné boxovanie na diváky bez trestných sankcií.

— I medzi rebrá? — mal pochybnosti majiteľ.

— Dovolené.

— Pranierovanie?

— Dovolené.

— Vecná kritika?

— Akúkoľvek brýzganie.

— Autonómia?

— Prosím, prosím. Nech sa páči.

— To bolo viac ako treba. Obchod bol dojednaný a oldomáš zapitý. „Žaba“ nevydržala. Skočila.

Len pri lúčení podotkol Petrovič, stíšiac zasa hlas:

— A buďte gavalierski k nášmu vodcovi, aký je on k vám. Verte, že je lepší vlastenec ako vy.

— No, o tom by som pochyboval. Proti tomu by som protestoval, — zachmúril sa vlastenec.

— Chcel som povedať, aspoň taký ako vy, — opravil sa Petrovič, aby si vec nepokazil.

— Nó, — zatiahol majiteľ, — neviem, neviem.

Keď sa o tomto výsledku podávala správa predsedovi strany, predseda uspokojivo udrel Petroviča po pleci:

— Veľmi dobre, pán poslanec. Ty si majster.

To bola chvíľa, keď i on mohol mať malú žiadosť. Vytasil sa:

— Pán predseda, mal by som k tebe prosbu.

— I keď tisíc.

— Nie, len jednu.

— A to?

— Kandidujme namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť kandidátov.

— Aj štyridsať, — nedbal rozveselený, — ale do snemu nedostaneme ani dvadsať osem.

— Nejde o to, aby bol zvolený.

— Kto to má byť?

— Landík, komisár politickej správy.

— Rodina?

— Ani nie, ale nemáme medzi kandidátmi ani jedného úradníka, mladého človeka.

— Máš pravdu. No, vidíš. Dobre. Zariadim. Nech je mladých čím viac. Ďakujem ti za upozornenie. Bude.

— A ináč ako sa máš, pán predseda?

— Ustatý som, Jurko môj, a nesmiem byť.

Predseda pomaly vytiahol z vrecka ruku, akoby ho bolela. Jeho pohyby odrazu sa stali zdĺhavé a reč ťahavá, mdlá. Oči prižmúril, akoby si chcel pospať. Petrovič chápal, že treba odísť.

„To by bolo teda tiež v poriadku,“ poklepkával sa dlaňou po boku, idúc dolu schodmi. „I o rodinku som sa staral,“ pochvaľoval sa v duchu.

Horšie bolo s Janíkom. Nechcel kandidatúru prijať.

— Aká je to komédia zasa, — pohoršoval sa pred kolegom Dubákom. — Som štátny úradník, a nie sluha v cirkuse, aby som držal horiacu obruč cez ktorú skáču Indiáni. Oni budú skákať a ja sa popálim.

Použil toto zlé porovnanie preto, lebo keby mu i bolo lichotilo, že rátajú s ním a jeho meno vytlačia na kandidátke, trhalo túto krásnu maľbu miesto, na ktorom visela. Bolo to posledné, takzvané „beznádejné“ miesto, to jest tridsiate šieste, odkiaľ nevedie cesta do zákonodarného zboru ani vtedy, keby každá motyka vystrelila. Skorej Jakub vyjde do neba po rebríku o ktorom sa mu snívalo. Keď je posledný, tak je to komédia s Indiánmi. Nechce.

Okrem toho mal v tie časy celkom inakšie myšlienky a ambície.

Mikeskova návšteva oživila v ňom rozpomienky na Staré Mesto.

Keď odkladal politické noviny, z ktorých vystrihával nebezpečné články, podoprel si hlavu o lakeť, díval sa zamyslený na Dunaj, aký je mútny, videl na druhej strane Staré Mesto. Keď hľadel na sklený kalamár, menil sa mu na vázu a z vázy vyrástla stolistá ruža — Anička. Voňala celá izba.

Pri vlnení tejto vône a blýskaní farieb tak sa mu videlo, že ho bolí srdce. Trápilo ho, že to milé dievča tak nechal. Ani lístok mu neposlal. Je v Bratislave už takmer pol druha roka, a len teraz, po Mikeskovej návšteve, odrazu sa mu zažiadalo napísať niekoľko pekných slov, že by ju rád uvidel, že by ju v niektorú nedeľu alebo vo sviatok navštívil. Ale koľko nedieľ, koľko sviatkov už prešlo, ako odišiel zo Starého Mesta, a len teraz mu to prichádza na um. Veď by mu neverila.

Najúprimnejšie, najľahšie a najkrajšie by jej bolo napísať rovno o láske. Ale po pol druha roku? Po toľkom čase? Nedá sa. Zdalo by sa to falošné… Že som ju tak mohol zanedbať!

„Zlaté dievča!“ chválil Mikeska, keď doniesol od nej srdečný pozdrav. Azda na tomto základe, v spojení s týmto pozdravením by mohol pustiť lístoček… Ako ju len velebil! Ako nadšene o nej hovoril. „I ja som si to dievča zamiloval,“ povedal. Isté je, že sa o ňu tiež zaujíma. Možno, že sú už dohovorení. Smiešne by bolo písať list, ak má s Mikeskom hlbšiu známosť. Ten chlap vedel o všetkom. Od koho, ak nie od nej? „Rado vás má!“ To hovorí, lebo si je istý… Nebude písať. Najprv ju navštívi, uvidí, prepýta sa, vypozoruje.

Opätovne hádal, čo bolo na príčine, že ju skoro naozaj zabudol.

Želka to bola, ktorá spustila oponu a zakryla Staré Mesto, Poštovú ulicu, Rozvalidov dom, bránu, obloky a — Aničku.

Je táto opona s Bratislavou, petrovičovským domom a Želkou vábivejšia?

Nie je.

Keď tak uvažoval o Želke, nie si je na čistom, či mu je sympatická, či ľahostajná, či odporná. Nie je zlá, ale rozmaznaná, roztúlaná, hrajúca sa. Otázka je, s kým sa mazne, s kým sa túla a s kým sa hrá. Keď s ním, tak mu je sympatická, keď s inými, zdá sa mu odporná, a keď je bez maznania, bez túlania, bez hry, tak mu je ľahostajná. Ľahostajná, ale len pre akúsi nedôveru, ktorú k nej cíti. A táto nedôvera ho neopúšťa, i keď vidí, že mu je naklonená. Čo z náklonnosti, keď je naklonená nie k jednej, ale k tridsiatim hračkám rovnako. „Kandidačná listina s tridsiatimi kandidátmi,“ posmieval sa Želke Mikeska. Pravda. A tých hračiek, tých kandidátov nikdy nemá dosť. Vše sa jej žiada novej hračky. I on, Landík, je len hračkou. Či sa dlho bude zabávať s ním? Či ho neodhodí, keď ho zunuje, či po novom pajácovi sa vráti k starému? To je také neisté. Pre túto neistotu sa nepúšťa s ňou do lásky. To je studená riečka, cez ktorú musia preplávať všetky jeho pohľady, slová, city. Pre túto riečku prechádzajú na druhý breh studené, ľahké, nevážne, posmešné. Neistota, ostýchavosť, opatrnosť, nedôvera, stála myšlienka, že keby sa nezamočili do chladných vlniek, boli by odsotené, možno s urážlivým posmechom. Či to robí len panské prostredie, teplé, útulné, vábivé, ale podozrivé? A ak ten fotel, do ktorého by si chcel sadnúť, zavŕzga: „Čo tu chceš, ty žobrák? Nie som pre tvoje komisárske nohavice.“

Želka je ako zrkadielce. Každý môže pozrieť do neho a vidí sa v ňom. Odráža každý úsmev, každú grimasu. Je ako ozvena. Každému sa ohlási, kto zavolá. A tých, ktorí sa pozerajú, ktorí sa usmievajú a volajú, je veľa. A ak je i bozkov veľa? Ak sa každý zamieňavo môže bozkávať s ňou pod titulom krčného cvičenia, ako to robieva s ním? Pravda, to sú bozky nesolené, necukrované, nevyznamenávajú, nestrhávajú. A či ozaj nemá i také pohľady a úsmevy, ktoré vyznačujú a vábia, ak má aj bozky solené a cukrované, ktoré solí a sladí jej srdce? Kto je ten, komu ich dáva? On je to nie. Je taký? Nevie. Ale všetci ostatní sú podozriví. Preto, keď ju vidí s inými veselú, hlasnú, rozradostenú, stáva sa mu odporná. Rád by zutekal alebo ju urazil. Želka prestáva byť jeho „typ“. Studené vlnky sa množia a mrazia.

Medzi ním a Aničkou nikdy nijaké studené vlny neboli. Dotyky, reči, objatia a bozky boli iskry z vatriaceho srdca, teplo sa prebíjalo do celého tela, horela koža a slová sa nikdy neposmievali, ale sa tiež chytali a blčali. „U Aničky srdečný pozdrav viac znamená ako tam tisíc bozkov,“ vravel Mikeska. Svätá pravda. Lebo Anička sa nehrá.

Sľúbil mu, že príde. Pôjde teda.

Prostred týchto myšlienok ho našiel generálny tajomník Slamka a prišiel zas len s tou „komédiou“.

Teraz vysvitlo, že je politika nie komédia. Čo človek mieni, politika mení. Politika nie je ako Anička alebo, Želka, dievčatká radostné, krásne, pôvabné, milé, rozkošné, a čo my vieme ešte aké. Politika je stará, nervózna, náladová, niekedy hysterická, ale mocná, neúprosná veľká pani, pred ktorou všetci snímajú klobúky, krčia sa s úctivou otázkou: „Čo rozkážete, milostivá?“ A po rozkaze s úctivou odpoveďou: „Prosím milostivá, hneď sa stane.“

Darmo sa Landík vykrúcal vo svojej politickej nevychovanosti.

Zhľadával dôvody. Prečo práve on? Nezastupuje mladých. Tam je Zväz agrárnych akademikov. Nie je v ich spolku. Nepísal ani do Politiky ani do Zeme. Nemá nijaké zásluhy. Len dva roky sú, ako je organizovaný. Pred dedinskými zástupcami sa bojí. Chce byť úradníkom, niečomu sa naučiť, a nie politikom, kde i to málo zabudne, čo vie. Zákonodarstvo nepotrebuje mladých. Vôbec je hlúpe heslo: „Miesto mladým!“ Všetci svätí boli bradatí patriarchovia, svätý Peter pri nebeskej bráne, biskupi, kardináli, pápež. Pomyslíte si na rímskych senátorov. Benátska politika spočívala na starých hlavách. Napoleon mal najradšej fúzatých gardistov. Politická kariéra sa v iných štátoch začína pri päťdesiatke.

Nič nepomáhalo. Generálny sekretár ho okríkol:

— Predseda strany si to žiada.

— Ani jeden radca nebude na nás hlasovať, keď na kandidátke vidia komisára.

— Ale všetci mladí komisári, koncipisti, ašpiranti, aktuárski adjunkti, tajomníci, elévi, a čo vy to tam ešte máte.

— To sú samí „malí ľudia“.

— Takých chceme.

— Ťapka len na biči plieska, a nie na kandidátke.

— Azda chcete byť prvý?

— Ani prvý, ale ani posledný. A prostriedok je len v koláči dobrý.

Taký odpor generálny tajomník nečakal. Bol krotký človek, nerád mal násilie, a preto si vzal na pomoc len svoju tenkú bambusovú paličku. Poklepal ňou na starý plyšový fotel. Zdvihol sa kúdol prachu. Z toho prachu ako z oblaku zneli napaprčené Eliášove slová:

— Politika si to vyžaduje. To musí byť.

Pokoril sa. Len toľko škrkol:

— A čo povie pán šéf?

Myslel na svojho najvyššieho šéfa — pána krajiny.

— Šéf musí čušať.

— Náš pán prezident? — užasol Landík, až ho odsotilo od stolíka. „Táto hrdzavá Slamka sa opováži takto hovoriť o najväčšom človeku na Slovensku. Táto triesočka chce pichať do krajinského prezidenta. Veď je to skoro ako blasfémia,“ letelo mu mysľou. „Nepočul som dobre.“ Zopakoval otázku.

— Náš pán prezident že by musel čušať?

— Prezident musí čušať.

Predsa len dobre počul.

Každý politický úradník, keď kandiduje do snemu, musí byť od služby oslobodený. To je pravda. Prezident nesmel povedať: „Nedovolím.“ Aj to je pravda. Ale žeby musel čušať, to zas nie.

Keď šéf prezídia dr. Šťastný referoval o Landíkovej kandidácii najvyššiemu šéfovi Slovenskej krajiny, šéf spravil kyslú tvár, ako čo by žuval trnky, a spýtal sa prísne:

— Zasa? — A po chvíľke: — Prosím vás, koľko máme už tých politikov?

Dr. Šťastný bol v tento deň akýsi neobyčajne roztržitý. Stále myslel na to, že sa mu ráno krútila hlava, a preto povrchne reagoval na všetko hneď, bez rozsudku, nevhlbujúc sa do koreňa veci, len podľa zmyslu slov. Aj na túto otázku odpovedal formálne dobre, ale nie na to, čo pán šéf chcel vedieť.

— Republika má šestnásť miliónov obyvateľov, ľudí, žien a detí, teda tých, ktorí sa politikou zaoberajú, môže byť asi dvanásť miliónov. Chýbajú nám presné štatistické dáta. Štatistický úrad v tomto ešte…

— Ale nie! — prerušil ho prezident. — Myslím, koľko je u nás aktívnych politikov?

— Poslanecká snemovňa má tristo členov, senát…

— Hospodine! — nebol spokojný šéf. — Myslím, koľko máme úradníkov—politikov?

— U nás?

— Božemôj! U nás, u nás!

— Á! Koľko máme zákonodarcov—zamestnancov? To myslí pán prezident?

— To, to.

„Precízna otázka, precízna odpoveď,“ pomyslel si hlavný radca Šťastný. Začali sa mu hýbať pery. Rátal ich v duchu. Potom vyňal notes a listoval v ňom.

— Tak počkajte, pomôžem vám, — vyrušil ho láskavým hlasom prezident. — Počítajme podľa strán. Teda: Československá republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu… Nie, to by bolo dlhé. Kratšie bude podľa straníckych hesiel. Tak počkajte: Kto je „Za boha a za národ?“

— Všetci. Kto by bol proti bohu a proti národu? — ponáhľal sa s odpoveďou šéf prezídia.

— Ježišmária! Nie tak! Pýtam sa podľa „hesla“ strany. Rozumejte mi: kto kráča z našich úradníkov pod zástavou, na ktorej je heslo: „Za boha a za národ?“

Šéf prezídia sa poobzeral, akoby chcel vidieť, kto tu v tejto sieni kráča pod zástavou. Trošku sa zmiatol, keď nikoho nevidel. Nešťastná roztržitosť.

— Za boha a za národ? — zopakoval si otázku, pozerajúc do notesa. O chvíľu sa spamätal. — Pán prezident myslí slovenskú ľudovú stranu?

— No.

— Traja.

— Kto je len „Za národ!“ — bez boha.

— Slovenská národná? — usmial sa Šťastný v radosti, že už vie, ako to pán prezident myslí. — Nik.

— Kto je „Za národ a demokraciu?“

— Národno—demokratická. Nik.

— „Za národ a pracujúci ľud?“

— Národno—sociálna. Dvaja. Denný vrátnik Izakovič a mestský politik, zriadenec Čierny. Dobrá hlava.

— „Za pracujúci ľud — bez národa?“ Iste fúra.

— Fúra? Toho nepoznám.

— Jaj! — zatrepal rukou prezident, pokrčiac tvár. — Čo sa vám robí? Fúra, to znamená mnoho. Myslím, že tých bude mnoho. Nepoznáte ten výraz?… „Ide ťažký furman k nám, ťažkú fúru vezie,“— zacitoval známu pesničku, aby roztržitý Šťastný pochopil.

— Nič sme neobjednali, — naľakal sa Šťastný a kročil k obloku, aby pozrel, aký furman to ide a čo to zasa vezie.

— Ale nie! — zachytil ho šéf za lakeť. — Myslím, či máme mnoho sociálnych demokratov?

— Dvoch, — zháčil sa prezidialista, listujúc v notese.

— Nech sa dajú zasoliť!

Vládny radca v nedorozumení pozrel na prezidenta:

— To je tiež politické heslo?

— Ale nie, to ja len tak … „Proletári všetkých krajín, spojte sa!?“

— Nik.

— Veď by som ich aj vykečkoval, — pohrozil sa prezident.

Šéf prezídia sa usmial. Vedel, že je to len poznámka.

— „Itt élned, halnod kell?“

— Za Maďarov?

— Myslím, že nik.

— Sú i Maďari všelijakí. Za Maďarov bez kresťanstva — nik. Za Maďarov s kresťanstvom — tiež nik.

— A za Nemcov?

— Za Nemcov—robotníkov bez národa — nik. Za nemecký národ bez robotníkov — nik, — rozbehol sa a zastal dr. Šťastný.

— „Nech žije Gajda!?“

— Fašisti? Nik.

— „Ubi bene, ibi patria!?“

— Židia? Nik.

— „Hoť sa do Palestíny!?“

— Sionisti? Nik.

— „Platiť, ale nám!?“

— Strana veriteľov. Nik.

— „Nikomu neplatíme!?“

— Strana dlžníkov. Čudné, tých je u nás najviac, a — nik.

Nastala pomlčka. Prezident rozmýšľal.

— Je ešte nejaké heslo? — spýtal sa.

— To by bolo všetko, — ustálil šéf prezídia z notesa.

— Spolu?

— Dvadsaťtri.

— Mýlka. Iba desať. Narátali ste len desať. Pozrite mi na prsty.

Otrčil všetkých desať prstov. Vystieral ich za chrbtom pri rátaní. — To je desať.

— Ale dvadsaťtri, — rátal v notese Šťastný, — dvadsaťtri, ráčte odpustiť, pán prezident, že si dovoľujem vás rektifikovať.

— Veď len viem rátať do desať; nebol by som prezidentom.

— Matematika nepustí… Jeden, dva, tri, štyri… spolu dvadsaťtri, — spočítal v notese Šťastný.

— Ja som narátal len desať zákonodarcom

— Ach, myslel som, že strán.

— Vy vždy na iné myslíte, — odfúkol si sťažka prezident. — Toľkých úradníkov nám berú. Mohli by sme i na krajinskom úrade založiť malý slovenský parlament, — posmieval sa s vážnou tvárou.

— To by bolo protiústavné, — vmiešal sa do rozumovania šéf prezídia.

— Veď viem, — odvrkol nahnevane.

V srdcovom kotlíku mu zasa začalo vrieť.

— Vy zo všetkého robíte aféru.

— Aféru? — zastal sa Šťastný, — azda malú štatistiku, i to na rozkaz.

— Na aký rozkaz? — vybuchla para z kotlíka, keď odstránila pokrievku. — Kto tu rozkazuje? Ja tu rozkazujem.

— Na váš vlastný, pán prezident.

— Strrrach! S vami sa človek nemôže dorozumieť… Toho komisára musíme teda pustiť, čo? — spýtal sa, tíšiac sám seba.

— Podľa predpisov áno… Zákon…

— Dobre. Nechajte si zákony. Teda musíme. Ale kto bude robiť? Ja, ja, vždy len ja? Všade ja? — rozhneval sa znova. — Ja sa nemôžem roztrhnúť v práci. A ak sa roztrhnem? Čo stojí taký kylavý úradník?

Šéf prezídia zasŕkol. Keď sa prezident hneval, nielenže mu výrazy neprichádzali na um a strácal plynnú reč, ale mu i nohy podtínalo. Teraz ho prezidentov hnev nielen zmiatol, oslabil a prekvapil, ale aj súcitom naplnil.

— Pán prezident je kylavý? — zajakol sa. — Nevedel som.

— Ale niéé!— chytil sa za hlavu. — Vravím: „Čo stojí taký kylavý prezident a úradník vôbec, keby sa tak pretrhol!“

— Pravda, pravda, — súhlasil šéf prezídia smutne a ticho. — Taký nech si sadne. Státie takému škodí.

— Pre Kristove rany! S vami je kríž.

Dr. Šťastný si nahmatal prsia, potom pozrel na ne a presvedčivo zašeptal:

— Nenosím ich nikdy na sebe, pán prezident.

Iste myslel na vojenské odznaky.

— Hrom do toho! — nevedel sa zdržať šéf krajiny, roztiahol ruky zovreté v päste, a udrel sa nimi po stehnách. — Tu prestáva všetko!

Konečne sa dohovorili.

A že „šéf musí čušať“! To zas nie!

Darmo horlil. Zákon ho prekríkol. Komisára Landika museli dať z moci úradnej „do pomeru mimo služby“.

Úradné povinnosti sa zmenili. Predtým už o siedmej ráno v čase—nečase mu bolo treba ísť do úradu, lebo by bolo bývalo, zle. Teraz naopak. Keby bol chodil do úradu, bol by spáchal prečin.

Nuž nechodil.

Nebolo mu to po chuti. Miesto dvoch dievčatiek — stará pani politika. Ako on teraz vykoná svoju voľbu medzi Želkou a Aničkou? Nelichotilo mu ani blahoželanie „drahého ujčeka“, keď ho Petrovič, smejúc sa, privinul k svojmu boku a povedal mu:

— Gratulujem ti, ty môj triplovaný kolega! Málo ti už chýba, aby si ma dohonil. Si doktor, ako ja, si krajinský pracovník, ako ja, a si kandidát do snemu, ako ja. Nech ti pánboh pomáha i naďalej.

— A drahý ujček, — doložil Landík významne a skromne, nespokojný v srdci.