ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radlák sa vrátil najbližším vlakom z Prahy do Bratislavy. Ľahol si spať, aby nahradil zameškané nočné hodiny. Keď sa zobudil, bol už mesiac november, a to november z najnevydarenejších a najprotivnejších deciek z dvanástich detí roka. Fňukal, lial slzy, skučal vetrom, utieral sa mokrou šatôčkou hmly, a kým ju ťahal z vrecka, vypadol z neho i mráz i vodový sneh s chumáčmi ako vtáčie hlavičky. Mal čiernu tvár a jeho pohľad bol tmavý. Kam pozrel, zatônil všetko.

Hnusné je mesto v takom čase. Mokré parčeky s nitkami tmavého snehu sčerneli so stromčekmi a kríkmi. Zjavili sa v nich vrany a začmudené mestské vrabce. Sedeli nehybne na vetvách, ako čo by driemali. V rannej polotme sa zdalo, že sú to listy, ktoré vlhký, sychravý vietor nestačil ešte odtrhnúť. Išlo na deviatu, a deň ešte vždy spal s nocou. Tma v bytoch tma na námestiach a v uliciach. Električky, obchody, kaviarne svietili. Vozy s reflektormi sa hnali a rozstrekúvali vodu na dlážku so snehovou kašou. Tmaví ľudia sa ponáhľali, ovinutí šálmi, zavretí do kabátov, s rukami vo vreckách alebo pod dáždnikmi. Galoše vŕzgali, topánky čliapkali. Kadekto sa šmykol, prekračoval mláčky, odskakúval, prebehúval. Len policajti stáli na bielo—červených pódiách v gumových plášťoch a rozhadzovali rukami v bielych rukavičkách. Okrem týchto pódií a bielych, zelených, červenkastých čerstvých plagátov a vyhlášok nikde nebolo vidieť letné alebo jesenné pestré farby.

Najviac vábili biele vyhlášky. Ľudia postávali pred nimi, porozumeli, o čo v nich ide, a nedočítajúc, išli ďalej. Boli to obyčajné oznamy, vzťahujúce sa na zoznamy voličov.

Radlák, idúc Fochovou ulicou do kaviarne, kde druhý raz raňajkoval, aby si prečítal noviny, tiež zastal na chvíľku pred Oznamom a rozpomenul sa na advokáta Petroviča, že mu má povedať dôležitú vec. Zabočil najbližšou uličkou na Dunajské nábrežie.

Prišiel mu na um, a teraz ho už aj znepokojil predsedov výrok: „Idú voľby.“ To síce ešte neznamená, že budú v januári alebo vo februári, ale uvedomil si, že i prípravy sú spojené s veľkou námahou, cestovaním sem a ta, zlými nocľahmi, stravou, rečami, zhonom, a najmä neistotou, čo sa kandidovania týka… Ako v takom nešťastnom novembri, všade nebo zakabonené, na východe, západe, severe, juhu a nevieš, čo ti padne na hlavu a sklzne za krk… Zachmúri sa aj politický horizont a voľby sa začnú liať ako z krhly, raz do obcí, potom do okresov, do krajiny, do snemovne, do senátu, raz ta, raz ta. Hotový krajinský dážď, a ty pod v ňom medzi národ nespokojný, nedôverčivý, nepriateľský, rozväzuj vrece sľubov, mam a klam a strež si hlavu lakťami, aby ti ju neprebili.

Letelo mu hlavou ako orkán:

Prečo, prečo sú tí hlavní politickí činitelia takí zvedaví na vôľu ľudu?

Že sa vôľa ľudu mení?

Čerta! Ona sa vždy plazí okolo čriev a brucha, aby ústa mali čo žuvať a žalúdok čo tráviť.

Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom—vodcom sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“

Menia sa len tí, čo nevedú.

Tí pri každých voľbách akoby išli na smrť. Nikdy nevedia, či dostatočne chránili záujmy strany, či neoslabli na vetchých starcov, a preto či ich netreba zameniť mladými, agilnými straníkmi, aby nezhustla krv partaje a neporazilo ju.

Takých odstraňujú všelijakým spôsobom. Alebo ich pošlú do súkromného života, odkiaľ vyšli, prostým spôsobom bez penzie, poďakovania a vyslovenia ľútosti nad tým, že opúšťajú zákonodarný zbor, alebo ich pošlú na inú pašu, čiže pole pôsobnosti s náhradou a pevnou nádejou, že sa ešte stretnú s nimi vo verejnom živote, alebo ich pošlú tak, že ich znova kandidujú, lenže na tridsiatom piatom mieste, alebo ich zavlečú na bočné koľajnice, to jest do senátu, kde môžu byť veľmi osožní a nemôžu škodiť.

To všetko by sa dalo spraviť i bez volieb. Len by sa bolo treba spýtať rozumu, otca, svedomia a kliatby národa. Oni by to uhádli, a bez vyhodenia šesťdesiat miliónov korún na papier vedeli by sme, ako zmýšľa obyvateľstvo.

Hja, zákon je zákon, a politický tajomník politický tajomník. Musia byť Damoklove meče nad hlavami poslancov. Ktože by kontroloval, či konajú svoje povinnosti? Nielen stromy, ale ani poslanci nemôžu rásť do neba.

„Veď všetci chránili záujem strany a nosili v srdci vôľu ľudu,“ povedia nám.

Nechceme sa škriepiť, ale, prosím pekne, nechránili a nenosili.

Len nech sa páni poslanci rozpomenú, či svoje povinnosti plnili vždy a všade? Či vyhoveli želaniam ľudu pri každej príležitosti?

Pán poslanec Krupinský?

Či vám nepísala istá učiteľka—evanjelička, že sa chce vydať za katolíckeho kaplána, aby ste ju dali preložiť ta, kde ten pán kaplán býva?

Čo ste urobili?

Ani ste jej neodpovedali, lebo ste si mysleli, že evanjelická učiteľka sa nemôže vydať za katolíckeho kaplána. Vy naivka na dedinskom divadle! Akoby sa nemohla!

Učiteľka sa ponosovala miestnemu dôverníkovi, on okresnému, tento zasa krajovému, ten generálnemu, tento hlavnému veliteľovi. A veliteľ na schôdzke výkonného výboru rozhorčene povedal: „Ten pán nechránil záujmy strany!“

Je po vás! Dostanete sa na tridsiate miesto.

Pán poslanec Čunderlík!

Či nebol u vás Ďumbierik, náš dobrý sedliak z Ľanovej? Však bol? Že má žreby triednej lotérie. Žiadal od vás, že nepotrebuje mnoho, len tak okolo šesťtisíc korún. Nie, nechce hlavnú výhru, ale šesťtisíc áno. Spýtali ste sa ho, ako to myslí? On celkom vážne a správne tvrdil: „Oni sú poslancom, a keď sú poslancom, musia to vedieť. Ja ich len žiadam úctivo a prosím ponížene, nech sú taký dobrý a idú do tej lotérie a povedia im, aby vytiahli moje numero.“ Vy namiesto aby ste si poznačili číslo — čo by vás to bolo stálo? — ste ho začali presviedčať, že je triedna lotéria mašina, hluchá a slepá, že jej nemôžete povedať: „Jano Ďumbierik chce vyhrať šesťtisíc korún.“ Keď jednako dobíjal, nahnevali ste sa a zahriakli ho: „Choďte dočerta! Ja do lotérie nepôjdem!“

Čože? Váváš volič aby šiel dočerta?

Nechránili ste záujmy strany!

Pôjdete ta, odkiaľ ste vyšli — bez náhrady, poďakovania sa a ľútosti.

A vy, pán poslanec Drozd!

Čo sa tak potuteľne dívate?

U vás tiež boli dvaja starostliví otcovia. Ján Mikita starší a Jozef Ružiak starší. Ján Mikita starší vás prosil, aby Jozef Ružiak mladší, syn Jozefa Ružiaka staršieho, prepadol na notárskej skúške. Jozef Ružiak starší zasa chcel, aby Ján Mikita mladší, syn Jána Mikitu staršieho, zlámal si krky na tej istej skúške, lebo obaja chceli byť notármi v Podlúkach. Obidvaja to chceli mať hneď na papieri a popredku, aby boli istí. Odohnali ste oboch. Zhrozili ste sa a vykrikovali, že je to neslýchané takto žiadať skazu svojho blížneho, že by ste ešte rozumeli, keby Ján Mikita žiadal, aby jeho syn preplával na skúške, a Jozef Ružiak, aby jeho syn Jožko nenechal tam zuby… Ale toto!…

Prišli ešte raz. Vy, aby ste sa ich striasli, dali ste im po liste. Lenže aké to boli listy! Starému Mikitovi ste napísali: „Bodaj by ten Janko Mikita prepadol!“ A starému Ružiakovi: „Bodaj by prepadol aj so synom!“ A prepadli…

Všetci štyria boli našimi straníkmi. Prišli sme o štyri hlasy. Viac. A rodina?… Pripíšte následky sebe! Nečudujte sa, keď vás presunú za senátora, ak vás presunú. Sotva. Vy iste tiež celkom sproste prepadnete, lenže pri kandidátkach.

Ani pán poslanec Bezbožný nie je nevinná fialka. Od vás, pán môj drahý, sme očakávali, že sa pochlapíte a potľapkáte sa po vrecku. Pekne! Darovali ste sedliackej jazde starú kobylu. Nevieme, nevieme, kto bude rehtať? Len si všimnite, čo robia iné strany v takýchto urážlivých prípadoch. Napríklad klerikálna strana vyvrhla zo svojho lona poslanca Nedobrého, nie pre meno, ale preto, lebo stále dával len sväté obrázky, malé svietniky a kalichy na boží oltár, a neboli ani zo zlata ani zo striebra, len taká akási alpaka, zato do kostola nechodil, pravda, v baroch vyhadzoval tisícky… A Tužina? Poslanec robotníckej strany? Jemu vytklo väzy, že stále navštevoval kostoly, modlil sa namiesto aby chodil do krčiem a porozprával sa so svojimi súdruhmi. A Miština? Radikál? Dva dni hostil u seba svokra—roľníka. Pri rozlúčke si padli do náručia. Mal opletačky.

To je disciplína! Čo?

Teda pozor!

Nečudujte sa, keď žiadame, ba požadujeme, aby ste s našou stranou, s našimi voličmi nezachádzali ako s hnilými hruškami. Frčky dávajte svojim deťom, nie našim straníkom. Frčky môžu dávať len osvedčení vodcovia a politickí tajomníci svojim poslancom. Uvedomte si, že keď ste zákonodarcom, vy ste obeťou, a nie volič. Volič je kaplnka, pred ktorou sa treba pokloniť, aj kľaknúť. Najmä keď idú voľby. Vtedy je tak, ako keď kňaz zdvihne monštranciu a začne sa cenganie. Dolu, dolu, pyšné čelá! Ponížte sa! Ešte nižšie! Až k chladnému kameňu kostola, po ktorom chodíte! Veru tak.

My sa nechceme škriepiť, ale sa nám naozaj tak vidí, že páni poslanci nemali vždy pred očami záujmy voličov. Z uvedených príkladov vidieť…

Takto sa asi škaredil v duchu poslanec Radlák. A hoci ho predseda ubezpečil, že poslancom bude, čo náramne objasňovalo kúty jeho minulosti, predsa ako pred spoveďou skúmal svoje svedomie, čo dobré urobil pre stranu a strana pre národ.

Zhľadúval stebielka na zožatom poli, zhrabúval v snôpky, aby potom, keď začne chodiť s nimi po mestách a dedinách, mal čo mlátiť pred voličmi.

Keď Petrovičovi oznámil, aký mal rozhovor s predsedom strany, Petrovič sa tak potešil, že hneď otvoril novú koňakovú fľašku a zapálil na lustri všetkých dvanásť hrušiek.

— Predseda ťa veľmi chválil, — rozprával, chlipkajúc nápoj, — povedal mi, aby sme si všetci z teba vzali príklad. Ty vraj rád dávaš. Neodmietneš nikoho. Pomôžeš každému. U teba je každá figúra hlasom.

— Koľko? — pochopil advokát.

— Závisí od výsledku vyjednávania s radikálmi. Čím drahší budú, tým viac, čím lacnejší, tým menej. Ak sa spoja s nami zadarmo, možno, že sa obídeš bez obetí, len stranu to bude stáť jeden, povedzme, dva mandáty.

— Pravda, okrem môjho? — bál sa.

— Rozumie sa. Teda na zdravie! Musím ísť poprečitovať si novinky, — náhlil sa Radlák.

— Počkaj, máš kedy. Tak, ako to povedal pán predseda, že si musíte príklad vziať zo mňa?… A čo ešte povedal?

Chcel mu zopakovať radostnú novinku i s prídavkom.

— Že si ty najsúcejší.

— Tak povedal: „najsúcejší?“

— Tak.

— A potom?

— Že len tebe možno dôverovať.

— No, ešte jeden.

— Ale posledný.

— Povedal, že len mne môže dôverovať?

— Povedal.

— Hm. A ty čo na to?

— Prisvedčil som.

— Teda ja mám ísť vyjednávať?

— Ty.

— A akým tónom to povedal? Vrelým a či chladným?

— Až tak kypelo.

— Že som najsúcejši?

— Mhm.

— A dôvery najhodnejší?

— Hej.

Vypili.

Radlák ledva mohol odísť. Petrovič si šúchal boky od radosti. Keď odnášal fľašku koňaku do skrinky, vypil si ešte i cestou rovno z fľašky. Potom si sadol za písací stolík a začal rátať. Nezahasil ani luster. Môže raz sám seba iluminovať.

Pred ženou ho svrbel jazyk. Musel vždy doň zahryznúť, aby neprezradil tajnosť. Koncom týždňa od ustavičného hryzenia ho tak rozbolel konček jazyka, že nevydržal.

V istý sobotňajší večer boli kandidačné porady. Keď sa zberal na ne asi o siedmej večer a pani sa ho spýtala, kam sa chystá pred večerou, pošteklil ju pri objatí pod lopatkou a tajnostne povedal:

— Večeru nechystaj. Idem na kar.

— Bože! Kto umrel? Komu?

— Mnohým. Bude masový pohreb.

— Nejaké automobilové nešťastie.

— Nie. Politické.

— Poprava?

— Áno. Budú kandidovať.

— Pfú! Ale som sa naľakala.

— Čo sa ľakáš? Vidíš, že sa smejem.

— A to teraz ideš proti noci?

— Politika je nočný vták.

— A vy — politickí kuvici.

— No, budú tam netopierí, ktorým odvisne dolu hlava a zavesíme ich hore nohami, — vystrel sa povedome, — a my, noví, sa trošku i podobáme kuvikom, lebo privolávame smrť starých.

Po chvíľke doložil tichučko: — Iste budem poslancom.

— Veď si.

— To som len krajinským, ale budem ríšskym. Vôbec, krajinských zástupcov nesprávne titulujú poslancami. Tým ten titul nepatrí… Som presvedčený, že budeš hlasovať na mňa.

Skúmal žartom. Manželka tiež zažartovala:

— Sotva. Veď vieš, že som radikálna vlastenka.

— Odkedy? — zarazila ho odpoveď. Pochybovačné pozrel na ňu.

— Ty to nevieš? — prekárala. — Od samého začiatku, a vydržím do konca.

— To ti zakazujem, — položil jej prsty na ústa, — nehovor to ani zo žartu, ani mne, a najmä nie iným. Skompromitovala by si ma, kariéru by si mi pokazila. Mám dôveru Farnatého a práve som dostal prostredníctvom poslanca Radláka poverenie, aby som radikálov, ak sa nedajú získať, rozbil.

Zahrozil sa päsťou:

— Len nech sa nespoja! Rozdrvím, rozšliapem túto zaostalú, nepotrebnú stranu. Také vlastenecké žaby, — vyhŕklo z neho mimovoľne.

Žena chytila stranu slabším:

— Slony šliapu po žabách, — posmievala sa, — to by bolo! Taká ohromná strana by sa azda navalila na najmenšiu. Devín sa zrúti na červíka. Neverím!

— Ja ho už pošparcem. Nech sa pozvíja! A ty sa neopováž vystatovať, že si vlastenka, to jest že si v strane radikálov, lebo konečne vlastencami sme i my, ale, rozumieš, vravím otvorene…

Pošepkal jej niečo do ucha.

— To je politika brucha. Budem vlastenka. Milujem vlasť, svoj národ, svoju reč, — odtrhla si hlavu od jeho úst.

— Blázonko. Kto ich nemiluje?

— Vy.

— Dosť! Žarty nabok! — prerušil vážne a odtisol ju, že už musí ísť a nemôže rozpriadať dlhé politické rozhovory. Pritom mu blyslo hlavou, že nech je tento odpor ozajstný, nech je ohnivý, hnevom sršiaci, slinami pľujúci, musel by sa rozísť so svojou ženou. Slávabohu, že bol žartovný. Obaja sa smiali. Jeho „politika brucha“ sa nedotkla zasa tak veľmi jej, a jej „vlastenectvo“ jeho.

Petrovič len—len že sa nahlas nezachechtal, keď vstupoval do auta.

„Ty si vlastenka!“ posmieval sa jej v duchu. — Do klubu! — hodil šoférovi.

Šofér mu zakryl prikrývadlom kolená, zatvoril dvierka, vyhupol k volantu, voz zašomral a pustil sa nábrežnou cestou. Petrovič utrel rukávom zahmlené sklo obloka a pozrel von. Zachytil biele svetlá lampášov, bežiace po Viedenskej ceste, tučnú iskru propelera, plávajúcu s ním a kníšúcu sa nad riekou, iskierky na moste, jasný kruh pred Berlinkou a v ňom hmýriacich sa ľudí. Cesta a dlažba boli biele a suché. Za čiernou masou hájov dvíhala sa zelenkavá klenba neba s málo hviezdami, tratiacimi sa často za riedkymi chlpmi oblakov. Po chmúrnych dňoch nastala štipľavá, veterná zima.

„Ty si vlastenka!“ ozývalo a vyškieralo sa v Petrovičovej duši… „To vlastenectvo zaspalo v tebe, moja milá,“ myslel učupený v kúte voza, „a spí ako zdravé, nasýtené decko, uspaté kolísaním a pekným spevom dojky. Keď sa niekedy zobudí, sypú sa z neho bezobsažné, nezmyselné, dávno obschnuté slová, dokrčené listy hentých stromov, i oči zablysnú, možno veľmi, ale chladne, ako tie bežiace svetielka na viedenskej ceste, i rukami pohýbe, zdvihne ich, ale mu je vysoko, ako k tým hviezdam na zelenkavom nebi, čo sa ustavične tratia v bunde oblakov, i vstane a chodí medzi tými hmýriacimi sa ľuďmi, mizne v ich mase a mať ho hľadá. Úbohé vlastenectvo!

Húka siréna. Vyvalí sa kotúč dymu. Kučeravý dym hlce i posledné lístky i chladný záblesk očí, i tú poslednú hviezdičku. Prehodia mostík. Decko sa lepí na cudziu loď. Rado by odplávalo v cudzie kraje, lebo si myslí, že je tam viacej jasu, zelenšie listy, horúcejšie oči, múdrejšie hlavy. Utekaj, mať! Tvoje dieťatko sa mýli.

Starý, starý typ, toľko ráz opísaný a nenapraviteľný, opúšťajúci svoje a ženúci sa za cudzotou v domnienke, že cudzie je krajšie, vtipnejšie, svetovejšie. Nechce zostať svojím, lebo sa nazdá, že by zostalo malým, škaredým, žobráckym, sprostým, celým svetom i svojimi vlastnými ľuďmi opovrhovaným.

Ľudmilka! Ty si vlastenka?

Veď je tebe všetko malé, mizerné, hlúpe, čo je naše, všetko vkusné, veľkolepé, znamenité, milé, čo je cudzie. Starý, starý typ!… Ty si vlastenka!

Čože je tebe Vesna, spolok našich žien? Ty ideš radšej do Flóry. Čo je tebe naša Beseda? To už radšej do Aeroklubu bez aera, alebo Autoklubu na požičanom voze. Tu je vznešená cudzia spoločnosť, ženy sú vo večerných toaletách a páni v smokingoch, obcovacia reč anglicko—francúzsko—nemecká. Nijaký Šafárik, ale retoriáni s cudzími svetovými géniami, s okrúhlymi gombičkami v dierkach kabátov. Daj mi pokoj s MOMS—om, choď si ty na osvetovú prednášku, ja radšej na Pen, lebo ta chodia švédski spisovatelia a anglickí básnici, a potom to cudzie pomenovanie!… Čo je naše Národné divadlo? Čo klasické opery, ak nespievajú v nich cudzozemské primadony alebo svetoznámi speváci cudzích veľkomestských scén?… Premiéra hry, ktorú náš spisovateľ napísal?… Keď tí naši spisovatelia…onô…toto…nič nevedia. Skôr poďme na francúzsky preklad, to bude iste dobré… V tvojej, tebou neplatenej lóži hučí cudzia reč, lebo ťa navštívila Nemka, bohatá dáma, ktorá dáva čaje aj pre sto hostí a verbuje na ne známych, neznámych, len nech sú navrchu a aspoň tak vysoko ako ty… Ty sa ešte aj obchodníkom zaliečaš ich materčinou, ak je nie ako tvoja, mysliac si, že ťa to zdvihne v ich očiach, že budeš hneď väčšou paňou a lepšie, úctivejšie ťa obslúžia… Za každou sprostou sukňou, módnym „čurapé“ ideš do Viedne, lebo je tam všetko elegantnejšie… Povedz mi, čo počúvaš v rádiu, a poviem ti, kto si… Čítaš Bojovníka?… Starý, starý typ, ktorý sa nedá vykynožiť…“

Takéto malichernosti sa mu preháňali v hlave, a čudné, nezarmútilo ho to. Jeho ústa zostávali roztiahnuté, i keď vstupoval mrežovou bránou do klubu.

— Vlastenci sme my, — šomral si. — Tvoje vlastenectvo, tvoja národná politika sú pojmy vzdušné, metafyzické do tých čias, kým je k nim nie pripojená nejaká tá parcielka, chalupa, sviňa, brav… Nám sú potrebné masy, a masy treba vábiť pozemským blahobytom, aspoň dostatkom, a nie povetrím, trasením sa zvukových vĺn vo vzduchu. Masa chce vidieť, chytiť, držať, mať, z čoho možno žiť, trošku žiť — tu na zemi, u nás, predovšetkým doma. A toto je naše vlastenectvo. Vlastenci sme my…