ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Landík je teda kandidátom, — vyceril svoje zdravé zuby Petrovič, usilujúc sa rozrezať lyžicou pečienkovú knedľu v polievke. Lyžička sa kĺzala, knedľa vrtela a hodlala z taniera vyskočiť do susednej izby.

— Jezmitu! Na mesiac alebo na dva, — zľahčovala manželov výdobytok jeho žena, mrštiac tvár nad kĺzavšou sa knedľou v strachu, že jej oči vybije ak sa rozhodne vyletieť. Nevydržala, aby neupozornila:

— Rež ju vidličkou a nožom, lebo nás pozabíja, — a vráťte sa k Landíkovi, ukázala palcom na kredenc, ako čo by v ňom bol krajinský úrad, a dodala:

— Potom zasa môže ísť do úradu noviny čítať. Škoda toho chlapca. Celkom osprostie od tých novín.

— Škoda? — zarehotal sa advokát. — Ešte vždy myslíte, aby prešiel do mojej kancelárie? Škoda sa vám zaujímať o neho, keď sa on o nás nezaujíma.

Rozpovedal, čo počul v Starom Meste od Mikesku. Staral sa primiešať čím viac papriky do svojej reči, aby štípala a znechutila ženu i dcéru voči „pánu komisárovi“. Nech už dajú pokoj s ním a nevlečú ho sem do domu, „nebedzgajú“ s ním mimo domu po zábavách, nebastvia ho, že príde ku mne za koncipienta.

— Čaká ho kuchárka, — pokorenil odpoveď na zvedavosť žien. — Chcela si ho mať za úradníka, — drgol nosom k žene, — pre slečnu dcéru, — mrkol na dcéru, — a teraz je ona náhradníčka. Na politickej kandidátke ešte zbaví, ale ako rodinný kandidát ženby nie. Vôbec by som myslel, aby sme prerušili všetky rodinné styky s ním a Žela nech viac s ním necvičí. Nijaký Janík. Stačí mu „akýsi komisár Landík, bez pána“.

„Teraz som vás prekvapil, čo?“ dodal v myšlienkach a nabral si plnú lyžicu polievky. Podržal ju cestou do úst, aby skúmal dojem. Bolo ticho, len čo sa polievka liala naspäť do taniera. Už to mlčanie vravelo, že zvesť nebola práve príjemná. Želkinou tvárou presiahol bledý ohník. Ohradila sa, že nepotrebuje náhradníka, a ani ona nebude nikomu náhradníčkou. Landík je jej ničím. Pani Ľudmila sa nafúkla a hneď si vyprosila, aby jej dcéra nasledovala po kuchárke.

— Nebudeme zväzovať hodvábnu niť s komisným cukrovým špagátom, — chlípal Petrovič, mysliac pod hodvábnou niťou Želku a pod cukrovým špagátom Landíka.

— Ktože ich chce viazať? Iba ak ty. Ja nie, — vyskočilo z panej.

— Ja?

— Ty si ho sem doviedol.

— Ja? Nepleť!

— Ty, ty…

— Sám prišiel, — rozriešila spor Želka. — Nevaďte sa. O zväzku niet rečí.

— Nech sa viaže rovné s rovným, — udrel pečiatku Petrovič a po krátkej chvíľke, sám sebe sa usmievajúc, dráždil:

— Ináč je pekná tá potvora.

To bolo ešte nemilšie. Pani hneď aj pichla:

— Tebe je každá sukňa pekná.

— Po tebe, — odťal s iróniou.

— Ďakujem. Vlastné ženy sú vždy škaredé.

— Ty si prvá a jediná…

— Škrata, — nedala dopovedať.

— Keď chceš.

— Zasa sa vadíte, — zložila lyžičku Želka. — Čo, ani nedoobedujeme? — Pokarhala matku s naučením, že sa prítomní vždy vynímajú z reči, či sa chvália alebo hania. Že by to bolo smiešne od otca, keby mamu v jej prítomnosti chválil rovno do očí.

— Ty nehovor. Teba vždy do očí chvália, — zadrapovala sa znervóznená mať.

— Nevkus. Rada ľudí, ktorí chvália za chrbtom.

— Takých niet.

— Tu je hneď otec. Chváli Aničku.

— Ale Landík mu je cukrovým špagátom. To je to. Vždy chváli také Marišky a Aničky. To je nevkus.

— A ak je naozaj pekná. Rada by som ju videla. Musí byť krásavica. Preto otec doložil: „potvora“. V tej „potvore“ je už nielen obdiv krásy, ale i hodná dávka dôvernej blízkosti, priateľstva.

Šteklila otca i matku, upozorňovala, aby jedli, lebo polievka vychladne, zanôtila: „Ach, tá láska!“ trasľavým, falošným hlasom, aby sa láske posmievala. Všetko preto, aby sama neprezradila pred rodičmi, že ju Janíkova známosť pobúrila. Rozfukovala svoju vnútornú búrku, aby sa nedostala na povrch tváre, nezatriasla jej pevným hlasom, nebolo vidieť jej blesky v očiach a zo zachmúrených myšlienok neudrel hrom v podobe nejakého výkriku nad urážkou, nezosypal sa dážď v podobe plaču pre nevernosť. „Pozrime na neho!“ hučalo v nej. „Ja mu nestačím. To ju on pozná dávno. Už v Brezniciach u tetky Miklasovej. Ale zato ma oblizoval. Počkaj!“

— Môžem ti ju ukázať, — vstal otec. — Mám jej obraz medzi aktami.

— Preddavok na útraty? — ďobla manželka a zas sa znepokojila.

— Viac hoden ako krásavice na tisíckach, — prisvedčil a bral sa za fotografiou, aby ju priniesol.

— Prines i ostatné, — volala za ním posmešne žena.

— Jednu za druhou, — smial sa.

— To som tiež nevedela, že sú k pravotám potrebné i ženské fotografie, — zvážnela matka pred dcérou. — Takí sú ti oni všetci, ešte i starí roháči, nie to mladí. A hlúpi sú! Bože! Lebo čím starší roháč, tým viac rohov. Myslia si bohviečo, a ono sa im každá mladá smeje. Rovné s rovným! Nebadajú v zaslepenosti, že im motúz preťahujú pod nosom, a ani nie medový. Počkaj, ešte sa bude pretekať s Landíkom! A ty sa musíš väčšmi ceniť, — zahurtovala k dcére, — nekoketuj viac s tým svojím Janíkom! Bolo by zavčasu, aby si zápolila so slúžkami.

Chcela trpko skončiť: „Ako ja,“ ale zamlčala. Videlo sa jej to veľmi škaredé.

Skončila miesto nej dcéra:

— Chceš povedať: „Ako ty.“ Mama, si už dvadsať rokov vydatá, a nemáš nijaké skúsenosti.

— Ty ich máš viac! — vyčítala kyslo.

— Mám, — prisvedčila hrdo. — Hovoríš: „Prestaň koketovať už s tým svojím Janíkom.“ Janík je tak môj ako desať iných chlapcov. S tými chlapcami je to tak ako s tvojím kredencom. Máš v ňom všelijaké poháriky a rozličné nápoje, sladké, horké, kyslé, slabé, tuhé. Ak sa ti chce, upiješ si podľa chuti, ideš ku kalíšku, naleješ si, chlipneš, pozdá sa ti, prevrátiš jeden, dva, tri poháriky. Keď sa ti chuť premení, ideš k druhému, tretiemu nápoju a ochutnávaš. Nečakáš, kým tie fľaštičky s pohárikmi samy pritancujú k tebe, naplnené žiadaným nápitkom alebo nápojom, na ktorý práve nemáš chuť. Tak je to i s chlapcami. A ty ochutnávaš, ktorý je kyslý, ktorý horký, ktorý sladký. Krásne by bolo, keby sme čakali na chlapcov so sklopenými očami a s rukami na kolenách. Nikdy by sme sa ich nedočkali. My rady ochutnávame. Oni radi ochutnávajú. Niečo za niečo, nič za nič. Aby nezabočili, sypeme im aj my cukor do cesty, nech prilipnú. I ty si tak robila, len sa rozpamätaj!

— Nikdy.

— O tom by otec mohol viacej povedať. Možno, že si klopila oči, zásterku dvíhala k tvári, aby nevideli, že sa červenieš. Vtedy bol taký cukor. Dnes je výroba iná, dokonalejšia. Každá má z nás v sebe mnoho chutných a tiež rozlične plnených bonbónikov.

— Ani jeden z tvojich mládencov si ťa nevezme práve pre to všelijaké chlipkanie a dokonalú výrobu bonbónikov. My sme nechodili chlipkať a dávali sme po cukríku, pomaly a obozretne. Ty ochutnávaš tie likéry a núkaš svoje bonbóniky vo veľkom. Presýtiš sa a presýtia sa. My sme dávali len tomu, ktorý sa nám páčil, vy v každej nohavici vidíte omamujúci nápoj a strkáte svoje bonbóny každému mládencovi pod nos, my sme mávali jedného, vaši sú všetci a všetky ste ich.

— My tiež vyberáme nápoje a nenúkame každému svoje bonbóny, ale už vidíme, že jednomužstvo a jednoženstvo je len na papieri.

— Fuj! — ošklivila sa matka. — Ako to rozprávaš? Že sa nehanbíš! Si ty len prasiatko!

— Prasiatku je veselo.

— Ale čo z neho vyrastie?

Bola by nasledovala „sviňa“. Želka povedala:

— Užitočné zviera.

— Užitočné — po smrti, užitočné, lebo zakape. Nám treba byť užitočnými za živa.

— No veď: vybrať si za živa, čo chutí, to ide na úžitok. Preto treba ochutnávať a len to, čo chutí, upotrebiť. Keď už nechápeš likéry, kalíšky a bonbóny, je to s nami tak, ako keď sa kupuje látka na šaty, ktorou sa chceme zaodieť. Dáme si predložiť rozličné súkna, berieme ich do rúk, pošúchame, pomädlíme, ťaháme nitky, trháme ich a skúmame, no a kupujeme alebo odtískame od seba podľa toho, či sa nám páči a či nie. To isté robia i chlapci a pán komisár Landík tiež. Nebol by mužský, keby sa mu dievčatá neľúbili. „Niet takého mnícha, čo za sukňou nezavzdychá, ani takého farára, čo by si držal kuchára.“ Poznáš to? A otec…

— Prasiatko, prasiatko, — zastavila ju matka, — takýto náhľad donucuje, že kupuješ, čo už iní mali v rukách, šúchali, mädlili, trhali a odhodili. Vy proletári lásky, žobráci, chudáci! Obliekate sa do obnosených látok, žujete omrvinky, čo padli z cudzieho stola. Ja by som nechcela byť taký cukrík, ktorý už iní cmúľali.

— A tvoj náhľad nepripúšťa vydaj dievčaťa, ktoré sa v láske sklamalo, mladej vdovy, ženbu opusteného mládenca, vdovca a nikoho, ktorý už mal lásku.

— Vy a láska! Pri vyberaní a ponúkaní nestačí vám nik prirásť k srdcu.

— Veru, ak ti mám pravdu povedať, poviem, že mi z tých chlapcov ani jeden neprirástol k srdcu. V ňom je piesok. Môže sa rozohriať do horúca, budú sa na ňom vypekať mnohí, ale sa do neho nedá nič zasadiť, aby pustilo korene.

— I v piesku rastú palmy, kaktusy, oázy.

— Nie sme v Afrike.

— Teda žihľava. Ostatne sme videli to presádzanie s tým pánom komisárom.

— Nič ste nevideli. Videli ste bozky. Keby aj neboli bývali krčným cvičením, ako boli, bozky sú nie semenom lásky, ani kvietím, ani ovocím. Bozky sú len „oblôžkou“. Semeno, kvieťa, ovocie lásky je…

— Prasiatko, prasiatko, čuš už!

— Buď rada, že ostávame už pri oblôžke.

— Rada by som vedela, načo je potom oblôžka, keď niet ani ryby ani pečienky.

— K prasacine, mama, že ti musím všetko na celé ústa povedať.

— Fuj! Nevedela som, že na obed bude prasacina.

Pritisla gombík na zvončeku pod lampou, aby podali ďalšie jedlo, pričom napomínala s ustarostenou tvárou:

— Daj tomu Janíkovi pokoj, a on nech dá tebe. Nebež za vozom, ktorý ťa nevezme, nedriap sa na stromy v cudzej záhrade. To nemôže byť moderné, lebo je to nevkusné, a teda nekultúrne.

— Každá kultúra má javisko a zákulisie. Na javisku je všetko krásne, v zákulisí koľko lomozu, intríg, lží a surovosti. Ale dobre, ako chceš, spustím roletu, zavriem obchod s cukrovinkami, budem držať všetko v tme a čakať, kým ten voz príde ku mne a cudzí strom sa nahne so svojím ovocím na mňa. Dám všetkým pokoj. Nezáleží mi na nikom.

Matka nedôverčivo pozrela na dcéru, či je jej sľub vážny. Pochybovala o tom. Želkina tvár bola meravá a prísna, akoby naozaj odhodlaná, že sa viacej nikomu neusmeje, oči hľadeli rovno a s chladným bleskom na matku. V duši neverila sama sebe, že obráti chrbát všetkým mládencom, veď by tak hneď mohla odísť za mníšku. Ale s Janíkom nechce mať viac nič spoločné, dá mu pokoj, len mu musí dať nejako najavo, že bol k nej nešetrný, pretváral sa, klamal, hral sa so slovami, citom, že nie je poctivý, že je hlupák. Srdce jej zakvílilo. Bol taký skromný a nezištný, chudobný a nenáročný. Nechcel ju nikdy kaziť a bozky len ona vyvolávala. Všetci ostatní vždy žiadali od nej niečo. Janík nikdy. Odrazu sa jej tak videlo, že by len Janíkovi dala všetko, čo má, svoju krásu, bohatstvo, slobodu, lebo ani z jedného nekoristil, ani jedného sa nedotkol sebeckým pohľadom, sebeckou rečou alebo činom… Nebol dosť smelý „kradnúť skvosty a zapáliť dom“. A teraz má prostá služobná triumfovať nad ňou! K tej bol dosť smelý, neokúňavý.

Škoda chlapca!

Zahryzla si do pery a vyvŕšila sa na materi svojimi prasačími náhľadmi.

Vošiel Petrovič i s fotografiou v ruke. Vstali od stola, prešli k obloku a pozerali:

— Však pekná?

— Driečna, — pripustila manželka, berúc fotografiu do svojich rúk.

— Dosť tuctová, — znepáčila sa Želke.

— Naopak. Inteligentné črty. Nič vulgárne, — díval sa Petrovič, strčiac si hlavu medzi dve ženské a chytiac obidve cez plecia. — Pozri tie oči, ako keby sa nebo znížilo. Nos tenký, úzky. Pery ako drobné Amorove luky.

— Nezvelebuj, — striasla manželovu ruku zo svojich pliec.

— Nestrihaná, — zbadalo dievča.

— Tým krajšia, — nadchýnal sa, — a pozri tie prsty, — napaľoval ženské, — ako čo by sa zišlo na poradu desať anjelikov.

— Ba výbornikov, takých buclatých, nemanikurovaných, so smútkom, — hanila pani.

Vošla Mariška s mäsom. Petrovič si ju zavolal na pomoc:

— Mariška, poďte a povedzte, či je táto slečna pekná? — Vzal fotografiu a ukázal chyžnej.

— Pekná, — priznala kuchárka, kladúc misu na stôl, — len nemoderná. Takéto rukávy sa už dávno nenosia, ani masle na nich. A plecia! — bodala prstom po obrázku.

Zasa sa rozsadili okolo stola. Petrovič schoval fotografiu do vrecka a po troške vyrozprával Aničkin krátky životopis. Teraz už neštípal. Vravel zarmútene. Len kde—tu zašomral na nemravného otca. Na otázky, kto to je, pošuškal, že je to Dubec. Želka vyskočila.

— Ale ten, čo ma odviezol do Brezníc, keď sme sa s Janíkom prevrhli? Taký milý človek.

— Vidíš, aký milý.

— Dcéra manželky, ktorá ušla od neho? — nemohla sa spamätať Želka. — Poznám tú históriu.

Ženské nejedli, tak počúvali. Držali napichnuté kúsky mäsa a čakali, čo ešte s Aničkou bude. Kuchárka Hana sa premenila na opustené panské dievča, vyhnané z domu. Ľutovali ju a pomáhali Petrovičovi nadávať na nesvedomitého, nemravného, neľudského otca.

— Aký vampír, — vyfúklo z úst dievčaťa.

— Vidíš, tu máš takého vagabunda, — naskočila mať na dcéru, — to je podľa tvojho vkusu. Nepozná ani božské ani svetské zákony, len ochutnávať vaše bonbóniky bez akýchkoľvek záväzkov.

— A vieš, že chcel, ale ho tetka Kornélia zahnala.

— Ach, to preto „taký milý človek“, — zaútočila mať.

— Povedala som aj „vampír“, — bránila sa dcéra.

— Veď ho my zaviažeme. Otec, ktorý zabudne, že má dcéru a jedinú dedičku, — rozohňoval sa advokát.

Anička vyrástla z chudobnej, opustenej panskej siroty na bohatú dedičku, na slečnu Dubcovú. Želka si ju predstavila na koni, ako cvála za bričkou, na ktorej sedí ona s Janíkom. Vlani sedel na koni Dubec, keď sa brička prevrhla. „Bude pani Landíková,“ šepkala jej obrazotvornosť, „a pani komisárová bude bohatá, celkom rovnocenná.“

— Ale rodinku necháme plávať, čo? Jeho čaká mámilá. Nech ho čaká, — končil Petrovič.

— Nemôžeme byť takí hrdí, — obrátila svoju predošlú mienku pani Ľudmila, — teraz už kvôli slečne Dubcovej nie.

— A čo ty. Žela? — chcel vedieť od dcéry.

— Dubca by si prijal, keby tak prišiel? — spýtala sa naoko ľahostajne.

— Tyý! Nekaz mi procesy, — pohrozil otec.

— A keď otca, prečo neprijať jeho dcéru, a ked dcéru, prečo nie jej budúceho manžela? — dávala otázky Želka.

— Ale oblizovať sa mi nebudete! — upozornila prísne matka.

— Uvidíme, čí cukrík bude sladší.

— Do kancelárie ho absolútne nechcem, — popúšťal advokát.

— Prečo? Kauzy ti už prináša.

— Nie on.

— Jeho budúca, — a pochybovačné dodala: — Ak bude.

Odtisla tanier, vstala, aby vyšla. Pri dverách ešte raz pustila svoj hrom:

— Opätujem, ak bude.

— Počula si? „Ak bude?“ Čo si to dievča myslí? — zmeravel pán domu. — Ty, aby som toho chlapa tu viac nevidel!

— Obráť sa na Želu.

Želka ešte raz otvorila dvere, vyplazila jazyk, čo ako vieme, znamenalo lásku, a vysotiac bradu, s nakrivenou tvárou nabok hlučne opakovala:

— Ak bude.

To sa už medzičasom odhodlala, že Janíka bez boja neprepustí. Nevedela potlačiť búrenie v duši, musel vyšľahnúť blesk a za bleskom úder. Buchla dvermi a odbehla.

— Aká je to výchova? — prestal žuvať ohromený Petrovič a aj on opakoval:

— Prikazujem vám, aby som toho chlapca u nás viac nevidel. Alebo on, alebo ja.

A pani Ľudmila zasa len sotila do očí:

— Rozkáž si dcére. Ja s ňou nevládzem.

— Si ty len mať.

— A ty otec.

— Tvoja výchova.

— Ba tvoja… Po tebe je to prasacina.

Začala sa zasa malá domáca zvada.