ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo mu treba brať na prst papagája Lulu! Mohol byť bez zbytočných starostí. Tento zhovorčivý, popolavý vták s krivým nosom hneď zatým, ako prisvedčil pánu poslancovi: „Dobre, dobre, dobre!“ zaškriekal celkom nesúvisle s predmetom myšlienok svojho pána a nášho rozprávania: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

To naozaj nebolo na programe.

Tak človeku vytnú niekedy zaucho v tmavej uličke a nevie, prečo a kto. Zaucho bolo, i blízkosť postavy sa cítila, ale pre tmu nebolo možné rozoznať, ktorý sused to len mohol byť?

Chytro strčil papagája do klietky.

— Ach, ty obluda krivonosá, hebrejská! — nadal mu miesto toho, aby ho podľa vysloveného želania pritúlil k lícu, ako to inokedy robieval.

Všetky národohospodárske podpory mu vylietli z hlavy, ako keď sa straky naplašia a odlietnu z plota za humná. Dosiaľ vedel Lulu o bozkávaní len toľko, že horko—ťažko mohol vybľabotať: „Ruky bozkávam!“, a teraz jedno za druhým tri razy vypovedal celkom zreteľne: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

Tu sa naisto niekto bozkával!

Tu tancovala náruživosť v dvoch telách, hulákala a rozsypala bozky. Tu držali v otvorenom srdci, ako na vystretej dlani, plno koruniek a ktosi drgol odspodku. Korunky sa rozkotúľali. Bude ich treba pozbierať.

Petrovič začal hľadať.

V prvej chvíli sa nazdal, že Lulu o ňom vykrikuje. Sadol si zasa pred písací stolík a hlboko sa zamyslel. Blúdil v priepadliskách svojej pamäti, či sa tu on s niekým nebozkával?

So ženou nie. To je vylúčené. Od nej nemohol tak náružive, tri razy jedno za druhým požadovať tohto ináč božského nápoja. Žena od neho tiež nie. Dávno to bolo. Lulu vtedy ešte v Afrike krákal. Teraz, keď sa lúčia alebo vítajú, len si líca prikladajú k tváram a naslepo zošpuľujú ústa, aby sa nemuseli — on odprašovať a ona zaprašovať.

S kým teda?

Uštipol síce neraz chyžnú Marišku a držiaval ju za rozdvojenú briadku. Iné nič. Ba… Potľapkal ju po stehne. Raz ju chytil za nohu, keď stála na rebríku a čistila krištále na lustri. Ale to bolo len tak po otcovsky. Vtedy ho kopla papučou. To ich síce zblížilo. Počkajme! Nie, k bozkom nedošlo. Nikdy sa s ňou citlivo nemaznal. Len nerád hrá prísneho, zamračeného domáceho pána. To bolo iba preto.

Odrazu, ako tie vyčistené krištále, zablysli sa v tmavej advokátovej pamäti veľké, tmavé oči jasným, veselým, dôverčivým, dvanásťhruškovým svetlom, ako keď dva razy zvrtne zapaľovač. V tomto svetle vynoril sa obraz mladej vdovy Estery Mikuščákovej. Zelenkavý, mäkký klobúčik so stiahnutou strieškou na pravé ucho. Na klobúčiku krátke, bezočivé sojčie pierko. Pod strieškou nestrihané, nemaľované, neholené obočia, tak ako ich pánboh stvoril, také rozprestreté krídelká čierneho vtáčika. Vysoký, úzky trojuholník nosa, postavený na červenom oblúčku vrchnej pery. V ústach, ako v schránke, futrovanej červeným zamatom, dva riadky bielych, ligotavých skvostov, stvorených na to, aby sa vždy ukazovali, aby sa ústa tej vysokej a štíhlej panej len smiali a smiali.

To bol vtedy taký krásny dojem. Ešte i dnes roznežnie, keď si naň pomyslí. Pamätá sa, hneď zapálil všetkých dvanásť svetiel.

Prišla o podporu pre synáčika—študenta.

Reči trpké, úsmev sladký. Keď hovorila o tom, trpkosť života zahládzala úsmevom a z trpkosti akoby nezostávalo nič. Jej slová boli také ľahké, posunky také žartovné, zuby sa beleli tak radostne, že v chvíľočke zotierali opisovanie smutného, čierneho života a človek skoro ani neveril v jej životné utrpenie. Robila to azda preto, aby ju neľutovali.

Rozprávala mu, že bola z domu bohatá. Vydala sa. S mužom sa jej dobre vodilo. Keby nie tej nešťastnej túžby po zbohatnutí. Vzali veľkú árendu, aby mali viac, a mali vždy menej. Nevládali. Muž umrel. Prišla o všetko. S päťsto korunami a s chlapcom prišla do Bratislavy za chlebom, a tu nikoho nepoznala. Syna dala k rodine do Brna. Teraz má mesačne šesťsto korún v Ústrednej mliekárni. Polovicu platu posiela synovi. Tu v Bratislave by sa mu nemohla venovať, lebo je celý deň zamestnaná… Veru prozaické a smutné položenie… Hneď zatým sa usmiala, aby si obľahčila a nezarmútila ani jeho — Petroviča. Nie je to také strašné, vravel jej úsmev a žartovný, šikmý posunok… Býva v malinkej komôrke, tmavej, do dvora. Platí za to sto päťdesiat korún… Nedajbože horšie, smeje sa… Ani neobedúva. Jedáva raz cez deň… A mihá veselými očami:

„Som pritom svieža, pozrite na mňa!“

Videlo sa mu, že nehovorí pravdu. Pochyboval: bohvie, aké ty máš príjmy. Si mladá a krásna. Pozrel na jej dlhú, kožušinovú bundu, naoko elegantnú, zachovanú, len pri dvíhaní rúk neladilo ošúchané predlaktie. Uveril jej. Poctivá si. Tvoja bunda je ako tvoj úsmev. Kto nie je pozorný, vidí iba jagavý predok. Kto sa lepšie pozrie, vidí i podlaktie.

Poľutoval ju. Skôr preto, že bola pekná. Biednych ľudí je mnoho, ale tí sú každodenní, veľa ráz oškliví, nečistí, v handrách. Tým keď i pomôže, robí to mechanicky, bez citu, zo zvyku. Pri tejto peknej panej prihovárali sa mu hneď traja: krása, bieda a ľútosť. Rozdiel je vidieť v bahne roztrhanú topánku a skvost. Topánka nech zostane v bahne, za skvostom sa iste zohneme a zdvihneme ho, nech sa skvie na mieste, ktoré mu patrí.

Siahol po tobolke, aby ju hneď na mieste potešil. Ruku mu zadržala myšlienka, že to bude ako žobráctvo. Nechcelo sa mu kaziť dojem. Mohla by mu povedať: „Neprišla som žobrať.“ To by bolo poníženie. I miesto by jej bol skoro ponúkol vo svojej kancelárii. Zahryzol do slov, ktoré sa mu drali z úst. Veď miesto už má a nemohol by jej viac platiť, ako má teraz, aby nevzbudil podozrenie a závisť ostatných.

Tu mu prebehlo mysľou, či by mu nemohla byť priateľkou? Odplašil špatnú myšlienku. Hneď na prvý raz nebude spájať lásku s podporou pre jej syna. Bol by exploatátorom biedy, úžerníkom vďaky. Vrhalo by to tôňu na jeho charakter. Chcel sa zablysnúť pred vábivou krásou radodajnou nesebeckosťou. Poznačil si jej meno i adresu a ubezpečil:

— Podporu vám vymôžem, milostivá.

Aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Prikývli. Len Krokavec poznamenal:

— A je aspoň pekná tá vdova?

Neodpovedal. Otázka sa mu videla cynická, hoci inokedy sám dával podobné otázky.

Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla. Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste.

Prišla sa mu poďakovať. Bola vďačná až do úsmevu v slzách.

— Nezabudnem vám to, pán poslanec.

Oslnený jej mäkkou krásou, oduševnene ju potešoval:

— Maličkosť. Netrápte sa vďakou. Podporu môžem spraviť permanentnou. Ak by ste niečo potrebovali, krásna pani (tak jej povedal), len sa obráťte na mňa.

Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. „Čo by povedala, keby som ju bozkal?“ Pomyslel si, ale ju nebozkal. „To by bol kúpený bozk.“ Zadrhol svoju žiadostivosť. Predsa sa celkom nezdržal: napravil jej lovecký klobúčik so sojčím pierkom viac na ucho. To bola tiež vtieravosť. Nie, nie, tým jej nechcel naznačiť, že by mu náležala iná odmena, a nielen číre poďakovanie a prostá veta: „Nezabudnem vám to.“ Nechtiac prišla mu na um zasa myšlienka o krásnej žene—priateľke, ktorá by nestála mnoho, najviac, ak by platil tou lacnou podporou pre synka, no a niečo by ešte pridal. Iste by nestála toľko ako tanečnica, s ktorou človek vypotí posledných sto korún, a len vtedy zistí, že ho klamala pri prvých tisíckach. Estera by bola solídna, čistá a zdravá priateľka. Veď pri zákonitej žene mať ešte i ženu—priateľku je skoro také, ako mať dva fraky, prepych; nepotrebná vec, ale dobrá — kvôli premene. Spoločnosť by ani nezazlievala. Len obyčajní ľudia by závideli, možno, že i nie, lebo by videli vždy len jeden frak — ten, ktorý má oblečený. Hej, to je pravda. Len tí vševedúci financi. Tí by vypátrali obidva a hneď by pridali na daniach: „Keď ty môžeš mať dva fraky, plať!“ povedali by. Len nedávno mu zasa ktorýsi vyčítal, že každý deň má iný nákrčník. Teda nielen auto, kožušiny, skvosty, byt, večere, domácnosť, ale už aj nákrčníky sú dostatočnou príčinou na to, aby zvýšili poplatky. Keď nie pre iné, tak pre financov nemôže mať dve ženy. A potom žena! Čo by povedala zákonitá žena? Chce byť silou—mocou moderná, hlása voľnosť žien, slobodu lásky, ale takúto modernosť by sotva zniesla.

Rozpamätal sa na všetky podrobnosti, na myšlienky, na slová pri tých dvoch zaujímavých návštevách. Myšlienku o priateľke odpudil, zato jej ruku zo svojej nechcel vypustiť. Dlho ju držal v dlani, trošku stisnutú, a ona ju len tak nežne vyťahovala, ako čo by vravela: „Len ju drž, nenahnevám sa.“ Taká krásna ženská. Bol rozochvený. Páčila sa mu neobyčajne. Bol by býval i srdečný titul pre stálu podporu mladej, opustenej vdovy. A predsa ju nebozkal. O bozkoch nebolo ani reči. Lulu to odo mňa nemá!

To sa veru niekto iný bozkával! Kto? Tisíc striel!… V jeho kabinete, ktorý je len pre neho!

Žena? Jeho manželka? Pani Ľudmila?

Voľnosť ženy? Sloboda lásky? Petrovičovo čelo sa zakabonilo… Vždy je medzi mládežou. Mladistvosť sa chytá od mládeže ako dobrá vôľa od vína, najmä starších. Žena je síce nie stará a medzi ženami niet ani takého veku, ani stavu, aby nechceli byť mladistvé. Postačí pozrieť na všelijaké staré, biedne rozvaliny po kaviarňach a záhradách, ako vyťahujú zrkadielka zo svojich kapsičiek a pozerajú svoje dokrkvané tváre, aby ich napudrovali, namaľovali, kde treba na červeno, kde na čierno. Ach, ťažko je lúčiť sa s mladosťou, ťažko vítať prvé nitky v tvári!

Neraz pozoroval, že jeho žena, keď i má príležitosť pozhovárať sa so starším, vážnejším obsažnejším človekom, ako je sama, vždy odpláva k mladšiemu, ľahšiemu, prázdnejšiemu. Ju vábi mladý jarček, potôčik, ktorý čurčí, šteboce, šumí, žblnkoce a ktorý môže prebrodiť, nohou pristaviť a zasa pustiť, tečeniu smer dať, naň svoj mlynček postaviť, pozerať, ako sa ten mlynček vrtí a krúti, zabávať sa. Nevábi ju vážna, ticho tečúca hlboká rieka s krútňavami, ktorá videla už mnohé kraje a nejeden kvetnatý breh. Takej vode sa už nechce žartovať, tá voda už nezažblnkoce, nezašumí, ticho a vážne tečie, ani nezbadáš, hneď ťahá človeka k spodku, ku kameniu a hlienu dna. V takej vode by sa utopila, keby sa do nej hodila. Už len radšej zostať pri mladých potôčkoch.

Rozhodne má erotické sklony, premýšľal Petrovič. Pravda, má i štít, ktorým ich zakrýva — dcérku Želku.

Keď jej raz vyčítal, že sa blaznie s mladými a že jej to nesvedčí, dôvodila:

— Matka sa musí vždy obetovať. Myslíš, že som kvôli sebe taká milá, pozorná a zábavná? To je len kvôli Želke. Čo by bolo z nej, keby som na každého mládenca zazerala ako ty. Aby Želka vábila, musím i ja vábiť, aby sa zabavila, musím sa i ja zabávať, a pritom zabávať aj iných.

— Každého mladého človeka?

— Každý je tanečník a z každého môže byť ženích.

— Tak. Aby Želka tancovala, musí i pani matka tancovať, aby sa Želka mohla milkovať, musí sa milkovať i pani matka, aby Želka mohla chodiť na schôdzky, musí i maminka. Pokiaľ? Čo, aby to lepšie šlo, aby som i ja tancoval, milkoval sa a chodil na schôdzky so Želkinými priateľkami?

— Nech sa ti páči.

— Nežiarlila by si?

— Fff, — vyfúkla opovržlivo. — A ty vari žiarliš?

— Fff, — vyfúkol, napodobniac svoju polovičku.

Predsa sa raz nezdržal a vyčítal žene, že stále blúdia a neprichádzajú zavčasu domov. Človek nevie, kedy je obed, kedy večera. Nejaký poriadok v dome musí byť.

— Ako vo väznici, však? — odvrkla. — Ty by si chcel mať z nás otrokyne. Doktorko, to ti nepôjde. Prešiel čas, aby sme slúžili len svojim mužom.

— Ale aj iným, — zaťal manžel.

— Aj, keď na to príde, sme slobodné.

— Ty si predsa vydatá.

— Ale nie otrokyňa.

— Chceš byť manželkou desiatich mužov? Myslíš, že ťa to oslobodí? Príroda vás otročí, duša moja. Ty budeš rodiť v bolestiach a krvi, ty budeš pridájať, a nie tí desiati páni. To je už tak rozdelené. Lastovička sedí doma v hniezde na vajíčkach a samec vyletuje zbierať mušky, len keď sa vykľujú mláďatá, párik sa zamieňa, raz on, raz ona idú na lov.

— Dobre hovoríš — pre mňa. Želka sa už dávno vykľula.

— A len ty chodíš na lov.

— Na akých vajciach mám sedieť doma?

Zasmiala sa od srdca a dodala:

— Ty starý otrokár.

— Ešte nemáš dosť slobody, veď si nikdy nie doma?

— Vidíš, chcel by si nás priviazať k stolu. Viažeš nás.

— Tak sa odviažte, — zunovalo sa Petrovičovi.

— Viem, že by si sa nás rád striasol.

— Nie, len viazať vás nechcem.

— Aby si ty nebol viazaný.

To boli divé reči. Ani z voza, ani na voz. Chodí to, myslel si vtedy, po všelijakých prednáškach, počula to tam od ktoréhosi filozofa, osloboditeľa žien alebo pokrokovej ženy—apoštolky: „Muži nás otročia!“ Ktosi jej vari nahovoril, že sloboda ženy sa ukazuje vo voľnom ľúbostnom pomere s mužským pohlavím, to sa rozumie, mladým, pod egidou manžela a na jeho účet s následkami alebo bez následkov, nech stihne otročiteľa zaslúžený trest za otročenie. Takto zaobaľujú do hesla modernosti a ideové odôvodňujú vlastnú bezuzdnú, čiže slobodnú zábavu, svoje erotické túžby, ľúbostné pomery, zvieracie pudy, nezdržanlivosť. Chceli by rušiť staré, dávno osvedčené mravné náhľady, diktované prírodou, životom, vypestované kultúrou, a len potom kodifikované zákonmi a spoločenským poriadkom. Tie „voľné“ ženské pri „cudných“ sú ako muchotrávky pri hríboch. Muchotrávky sa nedajú stráviť, i keď sú krajšie ako hríby. Nikto nebude chcieť muchotrávku, i keď ju zlomí, odhodí ju, bude sa báť otravy a hríb sto ráz ovonia, pokochá sa ním, s radosťou ponesie v prstoch, v košíku — domov. Príroda nepopustí.

I pani Ľudmila to len tak vraví, chce ma dráždiť, utišoval sa vtedy a utešoval sa i teraz Petrovič. Pri všetkej tej nemravnej modernosti sa v jej hlave naveky usalašili práve tie praveké, prirodzené mravy a spôsoby Keby sa jej i chcelo praktizovať erotiku, nedovolí jej to starý, osvedčený, ušľachtilý mrav, v ktorom bola vychovaná, vyšliapaný je v jej duši i v mysli ako tvrdá cesta, ktorá keby i zarastala, vždy bude vidieť, že je tam.

Po krátkom upokojení sa zas zakolísal. Možno preto, že spravil až päť glgov z tľapkavej koňakovej fľaštičky. Pri šiestom mu prišlo na um, čo mu nedávno hovorila o ktoromsi druhoročnom vysokoškolákovi, zelenom juristovi:

— Vieš, čo mi povedal? „Nevezmem si dievča za ženu, kým sa pred svadbou nepresvedčím, či je nedotknutá.“ To mi prednášal — vydatej poriadnej žene.

— A ty čo na to? Vyhodila si ho?

— Je čosi na tom.

— Nevyhodila si ho?

— Nie. Voľnosť náhľadov.

— Aká voľnosť? Sprostá, hrubá neslušnosť.

— Vieš, terajšia mládež.

— Ako sa opovažuje s tebou tak hovoriť?

— To je moderné.

— Svinstvo je to. Aby si mi toho mládenca viacej nevolala do domu, lebo ho vlastnoručne vyhodím.

Čo jej všetko môžu nahovoriť! Tak zderavie a zredne časom pevná, doma robená plachta, ako dobrý, starý domáci mrav. Mládenci sú takí veselí, bujní, podnikaví, bezočiví a sprostí. Čo potom natárajú dievčaťu — Želke? A čo si dovolia vskutku? Čo, nechcú mať čisté, doma tkané, pevné plachty?

Príležitosť robí zlodeja. Želka je naplnená medom. Kvapká z nej ako z preplnenej lyžice. Kým lyžicu medu podáva, kvapne z neho i tomu i tomu. Každý by rád oblizol, a každému sa predsa nedostane. Čo budú robiť? Zabočia k žene. Je ešte mladá a pekná, vysoká a štíhla, máločo okrúhlejšia a hrubšia ako Želka. Dychtiví mládenci budú u nej hľadať náhradu. Ten rozhovor o ženskej nedotknuteľnosti tomu nasvedčuje.

A ak sa to žena bozkáva pred papagájom a volá niektorému mládencovi, vykývaná z milej rovnováhy: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Čo všetko neurobia ženské kvôli tomu, aby boli moderné! Čert nespí!

Už alebo žena, alebo Želka, alebo obidve.

Porovnal ich v duchu, ktorá by bola schopnejšia vypočuť vyznanie lásky. Videlo sa mu, že Želka.

Začala zavčasu so zábavami a teraz sú zábavy jej každodenne sa opakujúci repertoár. Divadlo — tanec. Kino — tanec. Tenis — tanec. Veslársky klub — tanec. Právnický ples — tanec. Maškaráda Červeného kríža — tanec. Bál Oravcov — tanec. Zábava študentov z Brezovej pod Bradlom — tanec. Tanec, tanec, tanec. Telá k telám. Tangá, foxtroty, šimy, rumby, anglické valčíky a iné tance. Nahota. Vtisnuté údy do úzkych sukní. V tých stálych natriasačkách si vytancuje celú mladú dušu vytrasie zo seba všetky vážnejšie záujmy, a ak je duša nie zo zvláštneho pevného kovu, ošúcha sa ako niklové hodinky tým ustavičným naťahovaním, vyťahovaním, krútením, otváraním, nosením. Pokazí sa fantázia. Len si predstavme hniezda tohto nestydatého, dravého, všade prístupného vtáka, keď tak to dievčatisko celý deň nič nerobí, nepreloží ani krížom slamy a každú chvíľku môže myslieť len na šaty, na chlapcov, na tance, na zábavy, na náznaky, na lásku. Denný program zábav sa zunuje. Nepostačí vždy len tancovať, otierať sa o kabáty, smokingy, fraky, treba i do vydaja mať za sebou niečo zábavnejšie, veselšie, čo väčšmi napne nervy, rozprúdi krv, prevráti myšlienky a zaujme zmysly. Pokazená fantázia lieta a sadá. Ach, mať tak i po sobáši dekameron pikantných noveliek a niekoľko ľahkých, nemravných francúzskych románov, ale nie z knižiek, lež z vlastnej skúsenosti. Čo je pre ňu bozk, dva bozky, desať bozkov, sto bozkov, raz tomu a raz inému! To je iba taký šelest perí — dvoch malých listov, a žiada sa víchor, burácanie, smršť, lámanie konárov, trhanie pňov.

Petrovič v týchto svojich mravných úvahách pohoršoval sa v duchu nad zvratom v mravnom chápaní a v ženskej zdržanlivosti.

Zasa si pomyslel, ako kedysi nemohol nahovoriť svoju snúbenicu, terajšiu svoju ženu, pani Ľudmilu, aby išla s ním do hory na vychádzku, a keď mu ešte nebola ani snúbenicou, nechcela ísť s ním ani na zmrzlinu do cukrárne bez „kibica“. Ešte pred desiatimi rokmi nepúšťali dievčatá večer po deviatej na ulicu. Dnes chodia slobodne po všelijakých Zlatých lýrach, Astorkách, Alžbetkách, pijú, fajčia do rána a vracajú sa domov podnapité, smrdiace, dokrčené, s trasľavým žalúdkom. Predtým bol bozk vrchol nesolídnosti, ak sa dával mládencovi bez vážnych úmyslov. Dnes je dedinská okúňavosť nejsť k slobodnému človeku na byt. Už kvintánky sa dávajú odprevádzať mladými ľuďmi, keď idú zo školy, a doma v bráne sa pred rozlúčkou cmúľajú a dávajú si schôdzky na odľahlých miestach alebo v dancingoch.

Vo Hviezde, či kde, čítal článok akejsi ženy—ropuchy, že dievčatá pri vydaji majú práve také právo byť pohlavne dotknuté ako mužskí pri ženení. To vyžaduje rovnoprávnosť. Nespravodlivé je požadovať len od dievčat pohlavnú čistotu. To sa iste preto chcel presvedčiť ten zelený právnik o čistote svojej snúbenice pred manželstvom. Nesporné je, že je pekná myšlienka hlásať čistotu mužských do ženby a po ženbe, ale kvôli rovnosti s mužskými opičiť sa po nich práve v ich nemravnostiach a lumpáctve, to je predsa nie pokrok, to je odpudzujúca, neženská, neprirodzená, neestetická hlúposť. To je hnus.

Vo svojom rozmýšľaní doložil: „Česť výnimkám!“ I jeho Želka je, chvalabohu, výnimka vo výstrednostiach terajšieho „moderného“ dievčaťa, takej akejsi vysokoškoláčky, pijúcej a fajčiacej. Veď ju len preto nedal študovať, aby netrpeli mravy. To sa vie, že tu zasa dlhá chvíľa je najhorší učiteľ, ktorý naháňa nie do učenia, ale za zábavami, a zábavy sú ako alkohol, najprv nevinný, potom vždy tuhší, až po čistý lieh, len aby vzrušil, rozum omámil, rozvahu odohnal, aby človek mohol podľa bláznivej vôle rozputnane hýriť.

Ani deravý groš nedá, že to nebola Želka, čo tu pred papagájom rečnila, opojená nejakým zeleným šnapsom bezočivého študenta: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Alebo to rečnil niektorý dýchavičný chlapec, ktorý utopil svoj rozum v dvoch kalíškoch Želkiných očí. Ťukali si tu v mojom kabinete a vypíjali svoje dušičky. Hrom do toho! Musím vo svojom dome urobiť poriadok. Utrpí na dobrej povesti. Budem sa bozkávať ja (ale ja sa nebudem, aspoň nie pred papagájom), bude sa žena, bude sa dcéra, chyžná, šofér, dvanásť študentov rad—radom? Čo je môj dom? A môj kabinet?

Zaumienil si, že bude stopovať, kto tu hreší. Lebo je isté, že tu niekto, niektorá, niektorí, niektoré prekročujú medze slušnosti, rozvracajú mravy a obracajú jeho slušný dom na dom podozrivých schôdzok obojeho pohlavia. To sa trpieť nedá. Tu treba urobiť poriadok. Keď i proti podporám nebudem rečniť a i nabudúce každému udelím podporu, nemôžem a nebudem podporovať nezákonitú lásku a vyprosím si, aby ju žena alebo dcéra, alebo obidve udeľovali bez môjho súhlasu, aby márnili môj majetok, moju dobrú povesť, moju česť, aby som ja akurát doma nebol koreferentom.

Tak začal hľadať pán poslanec rozsypané bozky, zasvietiac si kedy—tedy koňakovým lampášikom.