ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa advokát Petrovič po priateľskej večeri lúčil s predsedom strany pred mrežovou bránou klubu, povedal mu predseda, majúc jednu nohu na stúpadle voza: — A teraz sa do roboty, pán poslanec.

I prízvuk slov i držanie nohy na stúpadle i krátka veta, prednesená úsečným, bezpečným, hlbokým hlasom, vyrážali moc a istotu v pravde, na ktorú sa možno sväto—sväte spoľahnúť. Takto vybavoval neraz veci svojich straníkov i odborníkov a zavše i závažné štátne veci. Ako iní vedúci politici, ani on nemal nazvyš času púšťať sa do dlhých rozhovorov. Bude, nebude, stane sa, nestane sa, a dosť, každá sekunda je drahá. Preto tá noha na stúpadle.

Zmizol v tme voza, ktorý sa tíško, bez hrmotu a džezbendových škál pohol, nenechávajúc za sebou benzínový a olejový smrad, ani len obláčik dymu, len dva čiarkované pásy kolies na prachu ulice.

Ostatní páni, ktorí svojho vodcu tiež odprevádzali k autu, popodávali si ruky.

— Kadiaľ?

— Tadiaľto.

Ukázal na smer.

— A ty?

— Ja tadiaľto.

Ukázal na opačný smer.

Nikto nebýval na Dunajskom nábreží, len Petrovič.

Bolo sucho a chladno. Dul ostrý, studený vietor. V povetrí poletúvalo opŕchnuté lístie z neďalekého parčeka. Pred horiacimi lampami trepotalo sa ako veľké, žlté motýle, ktoré akoby popálené tratili sa v tme nad Dunajom, padali na chodník, šuchotali a zas sa dvíhali, utekali a zastavovali. Asfalt od nich opehavel. Človiečika nebolo vidieť. Pravý breh rieky sa zlial s čiernou vodou a voda s nocou. Na ľavom brehu svietili lampy plným svetlom, len v zimnom prístave a na propelerovej staničke blinkali už len dva—tri slabé, kolísajúce sa jasné body a ďalej od brehu kde—tu oblôčik lode.

Držiac si paličkou klobúk, prešiel bystrým krokom k múrikom nábrežia. „Pán poslanec!“ ubezpečil ho predseda. „To je viac ako stotisíc hlasov. Poslanectvo je teda isté.“

Veselý ponáhľal sa domov. Veľmi sa mu žiadalo oznámiť túto udalosť tým, ktorí o nej nevedeli. Ľudia, ktorí sa tešia, sú takí milí ako malé deti, ku každému vystierajú rúčky, bľabocú s vysmiatymi očkami, ich srdiečka sú ako mäkké koláčiky, každému ich núkajú: „Na, odhryzni si. I tebe kúštik, i tebe. Koláčik je plnený sladkým lekvárom — radosťou.“ Tak bolo i s advokátom Petrovičom, hoci mal už štyridsaťpäť rokov. Chcel dožičiť zo svojho koláčika.

Ženu, ktorá už spala, schválne zobudil, aby sa jej mohol pochváliť:

— Budem poslancom.

— Boli už voľby? — čudovala sa manželka, žmurkajúc od svetla.

— Predseda ma ubezpečil.

— Berieš veľa na rohy.

Zažívala a objala hlavnicu, ukladajúc sa znova na spánok.

Prešiel k dcére:

— Dievča! Budem poslancom.

— Koľko je hodín? — Natiahla sa nad nočný stolík, kde boli jej hodinky.

— Pol jednej… Budem poslancom.

— Preto som taká nevyspatá.

— Budem poslancom.

Sadla si na posteli:

— Blahoželám ti. Vezmeš ma niekedy do Prahy?

— Vezmem.

Bozkal ju na čelo a vracal sa do svojej spálne. V pitvore postál. „Komu by som to ešte povedal?“ Zamyslel sa. „Iba ak kuchárke? Chyžnej Mariške… Pánbohchráň! Teraz v noci!“ Spamätal sa. „Kvôli tomu ich nebudem budiť. Nebolo by to ani dôstojné.“ Ale predsa ho vábilo. Len aby si rozkázal šálku čaju a popri tom by ledabolo spomenul… Teraz bude treba byť ku každému milý, príjemný, pozorný, i k žobrákom. Nesmiem nikoho odmietnuť. Každý má volebný hlas. Budem musieť mať tiež pre každého, keď nie iné, aspoň lahodný hlas a očarujúci poslanecký úsmev.

Uvážil, či má ísť do kuchyne kvôli čaju a či hlasu. Zvíťazila dôstojnosť — išiel spať.

Bol rozihraný. Radostná myšlienka mu dlho nedala zaspať a zavčasu ho zobudila.

Pri raňajkách sa zasa chcel pred svojou ženou pochvastať, že bude poslancom, predseda mu to povedal, aj ho kandidovali, ale mu kmitlo, že sa chválil už včera v noci. Čakal, že žena spomenie jeho nové poslanie. Hnevalo ho, že ani slovíčkom nezavadila o túto významnú udalosť. Stále hovorila o tom, že ju pani Rubárová bola osobne pozvať k sebe na šálku čokolády.

— Len ma potom propaguj medzi dámami, — nevydržal, aby sa nevrátil k tešiacej ho myšlienke. — Ty si síce radikálka, — usmial sa pod fúz, — ale opätujem, že radikálna strana sa alebo spojí s nami, alebo ju rozcapartíme. Včera nás predseda všetkých osvietil.

Rozpovedal, čo sa stalo.

— Maďara kandidujete na prvom mieste? — skríkla. — Nehanbíte sa? A ty si to strpel?

— Zdravá, reálna politika to diktuje. Zdravý politický rozum…

— A slovenských vlastencov idete rozcapartiť? To nie je zdravý, ale pomätený mozog.

— Nerozcapartíme ich, ak sa spoja s nami.

— Vlastenci s Maďarmi. Ako keby sa spájal klerikál so Židom.

— Čo si myslíš, že Maďari nemôžu byť dobrými vlastencami?

— U nás? Oheň a voda, — vpadla prudko pani, — had v rukáve.

— Ty si šovinistka. Musíme ich pripútať k sebe, keď ich máme, a nie odstrkovať. Veru, i Židia, hlasujú na klerikálov, i národní socialisti pracujú s Maďarmi, s Nemcami a Židmi.

— Zmätok v programe.

— Čoby! Veď ti vravím, že je to volebná taktika, taktická voľba, taktická politika, politická taktika…

— Ický, tický — klamstvo vždycky, — posmievala sa.

— Predseda vravel, že je to…

— Bezcharakternosť a chaos v politickej línii, — odsekla.

— Sám si ma kedysi poúčal, že sú voľby na to, aby sa národ naučil politicky myslieť, aby prišiel k sebavedomiu a k svojmu najlepšiemu presvedčeniu. A sami učitelia nemajú sebavedomie, hrdosť, vernosť k programu. Mám nejaké presvedčenie, alebo nemám, ak mám, idem za ním nekompromisne, ak nemám, čomu potom učiť, akému zmýšľaniu?

— Ty to berieš ideálne.

— A vy máte ideu, či nie? Ale čo by ste vy mali! Vám ide o hŕbu, čím väčšia hŕba, tým sa ťažšie dá preskočiť. Čím viac tisícok, tým väčšia moc, neobzeráte sa, akými metódami prichádzate k výsledku, práve tak, ako sa zlodej nespytuje: „Takto slobodno?“ Hlavná vec, aby sa krádež podarila.

— V politike je to tak.

— V slovenskej radikálnej politike je to nie tak.

— Daj pokoj s tým slovenským vlastenectvom. Vlasť je jedna, a tak i vlastenectvo — československé. I Maďari i Nemci sú československí občania, a nie maďarskí alebo nemeckí, ináč by patrili do Maďarska alebo Nemecka… Predseda hovoril, že i Maďari i Nemci sú vo verejnoprávnom zmysle Čechoslováci…

— Dumm! Ale taká sprostosť, — treskla sa pani po stehnách, — i keď to aj váš predseda povedal. My sme nie univerzitní profesori, my sme ľudia prostí, my tie subtílne rozdiely nechápeme. Ako by sme aj mohli chápať, keď ich nechápu ani učení gymnaziálni profesori. Práve pani Rubárová sa mi ponosovala, že jej syn Paľko šiel teraz do prvej gymnaziálnej. Deti dostali tlačivá, kde bola i rubrika s otázkou: „Aká materinská reč?“ Paľko napísal „slovenská“. Dobre?

— Dobre, — prisvedčil manžel.

— Nie dobre. Aký si ty štátotvorný poslanec? Profesor to vytrel a napísal „československá“. Chlapcovi pohrozil, že dostane štvorku z mravov. Chlapec prišiel vyplakaný domov, aby tlačivo podľa rozkazu dal otcovi podpísať. Otec zúril: „Čo? Ani materinskú reč nemáš?“ Kričal, až vakovka odpadávala. „A Maďari a Nemci majú?“ Paľko rozprával, že veru i Česi i Nemci i Maďari si veselo napísali, že je ich materinská reč česká, nemecká, maďarská, a pán profesor im nič nevytieral, ani nehrozil so zlými mravmi, len práve Slováci museli opravovať… I mňa hnevom triaslo, — končila manželka nahnevaná a buchla na stolík japonskou vázou, ruže sa v nej roztriasli, voda vyčľapla na žltý obrus.

— Je to pravda? — postavil sa poslanec na nohy. V otázke zvučala búrka.

— Pani Rubárová je slušná, solídna, a nie klebetná pani. Neklame.

— A čo? Rubár podpísal?

— Nechcel. Paľko sa pustil ešte do väčšieho revu, že tak dostane

štvorku z mravov. I pani ho vraj nahovárala, že lepšie bude azda podpísať, aby ho profesor neprenasledoval. „Ech, čo! Daj! Podpíšem,“ povedal Rubár. „Ty si už ako nemluvňa hovoril dvoma rečami, budeš mať dva materinské jazyky!“ Tak je to, Pipko môj, aj s tým vlastenectvom. Je aj slovenská vlasť, slovenské vlastenectvo, slovenský národ i slovenská reč.

— Rozumie sa, v etnografickom zmysle slova …

— V každom zmysle, — buchla vázou, — nejeduj ma.

Petrovič si zasa sadol. Nie od buchnutia, ale mu nedal pokoj ten profesor a Rubár. Akosi ho to mrzelo a vrtel hlavou. Celá vec sa mu zjavne nepáčila. Pani Ľudmila húdla:

— Vy chcete, aby bol Maďar prvý?

— Tam som i ja kandidovaný, i Radlák, i Dúbrava.

— Za Maďarom. Maďar vás vedie.

— Nás vedie náš pán predseda.

— Ako barany.

— Ako dobrý pastier. A na neho nemôžeš povedať, že by nebol Slovák.

— Aha! Slovák! Vidíš! Nie si súci ani do prvej triedy. Akú materinskú reč máš?

— No, slovenskú.

— Štvorka z mravov. Dal by ti profesor.

— Rád by som vedieť meno tej pštiry… Ja by som nebol podpísal na Rubárovom mieste… A tak to ani nenechám, — skočil a začal chodiť po izbe, ako robievajú rozčúlení ľudia: štyri kroky napred a toľko naspäť, — prednesiem vec na kompetentnom mieste, — pripomenul si, že je kandidátom poslanectva. Vytiahol notes, že si vec poznačí, aby nezabudol.

— Budem interpelovať v snemovni. — Zakončil už ako poslanec. — Takí hlupáci len škodia veci… Chceme jednotného ducha, a tu máš, príde taký zelený mládenec z Vejprt, a všetko pokazí… Ako sa volá? — Zastal hrdo pri stoličke.

— Počkaj, akože ho len… Dlhý… Tak povedala, Dlhý.

— Dlhý? Nie Dlouhý?

— Nie, nie. Dlhý.

— Tak je to tiež Slovák.

— Slovák. I pani Rubárová sa práve na tom rozčuľovala, že to žiadal Slovák.

— Slovák — z Preserian. Interpelácia prepadla. Nemôžem interpelovať, — vopchal rezignovane notes do vrecka. — Keby to bol Čech, ale keď je to Slovák. Povedali by mi: „My za to nemôžeme, že máte takých idiotov.“

Hodil sa do kresla a spustil hlavu. Soptilo v ňom urazené Slovensko, keď vravel:

— Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozi maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky, že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme horiacu fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia… Veď to my presviedčame seba, že sme nie strom, ale konár… Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím… Tu máš toho profesora. Aká strašná chudoba ducha opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk…

— Iste je to predpis, — vpadla pani.

— Tak ho Slovák vymyslel, a ak to nebol Slovák, tak ten Čech musel pochádzať od nás, zo slovenskej rodiny, — presáľal Petrovič, zvýšiac hlas.

— Tak nehovoril váš pán predseda, — upozornila žena, uvedomujúc si s uspokojením, ako sa vedia ľudia rozčúliť, a jej pán manžel tiež, keď sa niekto dotkne ich národnosti. Žiadalo sa jej ešte trošičku pohuckať prebudený nacionalizmus.

— A ani ty si nie lepší, — prskla.

— Ako?

— Ideš drobiť radikálov, a kandiduješ Maďara. Ako sa to zrovnáva s tvojím hromžením. Veď si i ty ako ten kat, o ktorom si vravel: sám sebe odsekávaš hlavu, sám seba ťaháš na šibenicu, sám seba upaľuješ. Máš odseknutú hlavu, trup ti visí v povetrí, si škvarkou, a tvoj charakter je popol a prach!

Ukázala prstami, ako čo by sypala prach a fúkala do neho:

— Fú! A niet ho!

— Len ty nevrav o charaktere. Ty Viedeň! To tvoje vlastenectvo! Fú! A niet ho!

— To je iné. To je obchod. Lacný nákup.

— A toto politika, do ktorej sa ty nerozumieš.

— Politika? To je faloš, faloš, faloš!

Tento ranný rozhovor nebol príjemný. Petroviča rozladil a v duši mu zostal akýsi smutný nepokoj pochybnosti. Mrzel sa sám na seba, na svoju ženu, na Rubárovu, na Paľka a na toho mamľasa profesora, ktorý iba kazí súlad. Z toho ešte spraví otázku! Zakročí na ministerstve školstva, keď bude poslancom. „Budem poslancom!“ rozveselil sa a s mladistvou radosťou objal v kancelárii svojho prvého koncipienta dr. Malého s otázkou, čo bude dnes pri súde. Len tak mimochodom zavzdychol:

— Zasa nové starosti.

— A čo?

— Budem poslancom.

— Počul som už včera. Gratulujem, ale sa obávam o kanceláriu. Málo nás tu ostane.

— Koncipientov ako pliev.

— Pliev veľa. Ani desať dobrých nenahradí jedného šéfa, — zalichotil.

— Čo robiť? Predseda strany si to žiada. Povinnosť.

Cestou do svojho kancelárskeho kabinetu objal cez plece a pritisol k sebe i mladšieho koncipistu dr. Rafaja.

— Zostanete sami.

— Ako to? — naľakal sa Rafaj. Nazdal sa, že sám zostane v celej kancelárii. — Na vedenie takej veľkej kancelárie som ešte nie súci, — upozorňoval skromne.

„Aj z malej by si spravil stajňu,“ mal na jazyku, ale urážať teraz nikoho nebude. I on bude takým novopečeným poslancom, pravda, s veľkou zásobou krajinskej skúsenosti, rozlišoval v duchu. — No, to nie, — ubezpečil ho nahlas, — zostanete sami — bez šéfa. Budem poslancom.

I pred pisárku Emu sa postavil tak, aby jeho tôňa padala na písací stroj. Pozrela na neho úzkymi, čínskymi očami.

— Nič nebadáte na mne?

Dívala sa skúmavo a šelmovsky do jeho tváre, pozrela na šaty, na topánky a potriasla hlavou. Prameň čiernych vlasov jej padol na oko. Hľadela na neho jedným usmiatym očkom.

— Nič, pán šéf, ste taký elegantný ako inokedy.

— Predsa.

— Iba ak…

— No.

— Zasa máte novú kravatu.

— Á, nie to.

— Nové gamaše.

— Ani to.

— Fúzy vám na užšie obstrihali.

— Nek.

— Tak neviem…

— Neviete hádať. Nuž?

— Čo to môže byť?

— Budem poslancom, — zašeptal jej do ucha, nahnúc sa k nej a chytro sa vystrúc, akoby ho to uško bolo popálilo.

— Zasa?

— A veď som ešte nebol… O jedno vás prosím, Ema, — zvážnel. — Žobrákov neodháňajte, neposielajte hore, dajte každému.

„I Ema má hlas… Musím byť radodajný… Ema mi ho iste dá, i dr. Rafaj, i dr. Malý, i kuchárka. Mariška neviem, či je už zapísaná do zoznamu voličov… Želka ešte nemá hlas. Žena bude tiež so mnou, to len tak hovorí, že je radikálka… Budem musieť kadekoho navštíviť…“

Potľapkal Emu ľahučko po líci, poklonil sa jej a odišiel rýchlo, dvíhajúc nohy, ako čo by kráčal po žeravom uhlí. Ema s chuťou zaklepkala.

I pán budúci poslanec sa pustil do roboty. Na nekrvavú politickú porážku, ktorú utrpel v debate so ženou, už nemyslel. „Ale tamtým v kancelárii som ešte nemusel hovoriť, že budem poslancom. Mal som vyčkať. Otázka je, či ním budem? Ešte som nie,“ zmiatlo ho na sekundu. Pomyslel a zahanbil sa, že chodil ako s nasoleným zadkom… Či prv, či neskoršie, čičíkal svoje svedomie, keď to raz predseda povedal, to je ako desiata sviatosť.

Zamyslel sa nad hárkom papiera, ktorý položil pred seba.

Predovšetkým teda má vyjednávať s radikálmi. Taľafatky. Konečne, ružový ker, ako predseda povedal, jedna ruža neprekáža druhej v kvitnutí a voňaní, nech je len koreň zdravý a peň nepoškodený, tak je i s národmi v republike. To predbežne stačí na vyjednávanie. Ľahko bude presvedčiť i „najdivších kocúrov“, že zväzok malej strany s veľkou prospeje len malej a že veľká, vplyvná a bohatá strana môže dať veľkosť, vplyv a bohatosť i strane, ktorá i tak vždy otŕča ruku o podporu, lepšie povedané, „žobre“. V spojitosti s nami sa ich žobranie premení na požadovanie, a to na požadovanie so závažím, a nie s prázdnou miskou vážok, ktorá vyletí do vzduchu proti každému centrálnemu slovíčku… Slovenčina, decentralizácia, autonómia môžu vyrásť na huby, ktoré pomaly nadrobíme do štátnej polievky. Polievka dostane vôňu a chuť… Ach, treba vedieť s nimi hovoriť… Pôjde to!

Nebolo ďaleko ani do zasadnutia krajinského výboru. Nebude rečniť na ňom proti podporám. Teraz pred voľbami vôbec nie. S tým by teda neboli starosti. Hneď po ňom je i krajinské zastupiteľstvo. Má sa rokovať o rozpočte. To potrvá, lebo každý straník bude hovoriť o všetkom možnom, len o rozpočte nie. Bude treba i jemu čosi povedať, ako sa vraví „z okien“ pre noviny a kvôli voličom…

I v správnom výbore banky je na programe „manifest“ úradníkov, ktorým na spôsob štátnych znížili platy. Tam zasa len on má podvrátiť všetky dôvody manifestu štatistickými dátami, podopretými výkladom a tendenciou, že je v Bratislave povetrie dosť husté a dá sa z neho vyžiť. To vyžaduje byľku štúdia…

Potom tie návštevy. Ako kandidát poslanectva bude musieť k mnohým zájsť, vyskytnuvšie sa prípady intríg pozahládzať, ponosy, rekriminácie, gravamená pozapisovať. Potrebný bude nový notes. Bratislava patrí do novohradského volebného kraja!… Neskoršie bude zasa treba ísť medzi národ a rečniť na zhromaždeniach. To by nebolo také ťažké, treba vedieť jednu reč, povedať ju — a je. Nepríjemné budú len dediny, zamorené klerikálmi, socialistami a komunistami. Tvrdé lebky! Ta by bolo dobre poslať náhradníkov…

A ako obyčajne, tak i teraz mal by ísť na daňový úrad, kde mu zasa hrozia exekúciou za resty daní pre nedodržanie sľúbených splátok. Tí ľudia nemajú dna ani ohľadov. Na slovo vzatý činiteľ alebo na slovo nevzatý činiteľ. Ešte horšie, ak je na slovo vzatý. Nabrali plno mladých ľudí za malý plat a oni zo závisti prenasledujú každého, kto má väčší plat alebo príjmy ako oni a úradne alebo spoločensky stojí vyššie. „Azda vám len neponúknem stoličku,“ povedala mu nedávno istá koza, keď označil, že na referenta, ktorý nebol ešte v úrade, počká. Možno, že teraz, keď bude poslancom Národného zhromaždenia, si dajú trošku pozor. Ak nie, beda im. Povie takú reč v sneme proti inkasačnej nemravnosti, že sa im v očiach zaiskrí…

Zatancovala mu v myšlienkach i chudobná vdova Estera, rozumie sa, bez synáčka, pre ktorého, ako vieme, vymohol krajinskú podporu a chcel ju urobiť permanentnou. Tancovala sólo. V duchu jej neraz naprával na hlave klobúčik so sojčím pierkom a stále sa chystal, že jej bude naprávať skládky na sukienke, keď ju pod nejakou zámienkou navštívi v Centrálnom mliekárskom družstve alebo, čo by bolo zaujímavejšie, doma, v jej izbičke na Vlčkovej. Túto návštevu neodloží. Pri najbližšej príležitosti ju navštívi. Teraz ako poslanec môže, ba má mať nielen dva fraky, ale pri svojej žene, ktorú treba šanovať, i svoju, takú akúsi solídnu milú… Ale pssst!…

I pred súdmi má vážne rokovanie, zo tri zročné odvolania, zmenkové žaloby, ktoré sa musia hneď podať. To síce spravia i tí „babroši“. Ale je niekoľko vecí, ktoré sú chúlostivé, zamotané, v ktorých sa len on vyzná. Tie veci musí spracovať… Len kedy?… Už pred polnocou má odcestovať k „vlastencom“… Bude potrebovať ešte jedného koncipienta…

Klopal prstami po stolíku, prevešiaval svoj pohľad raz na tú, raz na druhú stenu, vrtel sa na stoličke, odkladal pero, stískal si dlane medzi kolenami, lúskal ukazovákom a palcom, ako čo by privolával myšlienky, prevracal hárky, bral pero, ťukal ním v kalamári a značil.

Podvečer mu oťažela hlava. Chcel vyduriť ťahanie v sluche prechádzkou popri Dunaji. Odhrnul záclony a videl nad popolavoružovou žiarou mesta hviezdy. Vrcholce stromov sa nehýbali. Bolo bezvetrie. Pri malej trafike stáli dvaja páni v otvorených zimníkoch, bez rukavíc, dych sa im nepáril, teda nie je ani zima. Obliekol sa a vyšiel.

Len teraz zbadal, ako mu brnia nervy. Všetko mu bolo protivné, čo videl. Stávalo sa to s ním i predtým, keď mnoho pracoval, že každého chcel zauškovať, teraz sa mu žiadalo mlátiť paličkou a vyvolať škandál s chodcami, ktorých stretol. Cítil, že by mu odľahlo, len jeden, dva, tri dokonalé údery…

— Ako to ide ten hlupák, — dráždil ho tučný pán, — z nohy na nohu, z nohy na nohu. Pritom si pokojne prikyvuje hlavou vždy na tú stranu, ktorou nohou vykročí… „Tak je dobre, tak je dobre,“ vraví to kyvkanie… „Ako mi je krásne, pohodlne… Vrzg, vrzg! Kyv, kyv!…“ A len pomaličky, aby sa nezadychčal… Protivné… Búšim do neho, nech sa zobudí zo svojho pokoja.

Prešiel popri ňom… Ech, tak medzi rebrá mu jednu, aby stratil dych…

Nebúšil do neho, ani medzi rebrá mu nedal, pekne sa vyhol a pozrel na decko v bielych, huňatých šatôčkach. Drobčilo na múriku po nábreží. Starší, krivý človek v pokrčenom, mäkkom klobúku ho držal za rúčku. Decko výskalo od radosti, že sa mu chôdza darí.

— Ty krivý mamut, že mu dáš tak pišťať, — rozčuľovalo Petroviča.

Na lavičke sedel vojak a mal ruku okolo hrdla dievčaťa. Druhý párik neďaleko nich sa práve zdvihol a mladý človek ovinul dievča okolo pása.

Pohoršil sa nad nemravnosťou.

— Čo si nepoloží ruku ešte nižšie? Onedlho sa budú vyzliekať pod stromami. Rozoženiem ich!… Ale som nervózny… Všetko ma jeduje, — uvedomil si.

Prešli dve dámičky vo veselom rozhovore. Jedna sa nahlas zasmiala.

— Žeby sa to nechechtalo! Bez vycierania zubáľov nemôže byť!

Smiech sa zdal známy, i postavy. Blížili sa k nemu.

— Dobrý večer, pán fiškál, — poznal si dcéru a potom ženu. Nevoľky reptal na vlastných.

Šli do Múzeumky na tanec. Káravo im vyčítal:

— Vám je len dobre. Idete tancovať, a ja neviem, kde mi hlava stojí.

— Poď si zatancovať so mnou, — vábilo ho dievča a chytilo otca pod pazuchu.

— I mňa môžeš vykrútiť, — núkala sa žena, chytajúc ho z druhej strany za ruku.

— O polnoci cestujem na inakší bál, — odhŕňal sa.

Bola príležitosť vyvŕšiť sa na domácich. Hľadal zádrapku.

— Mám všetko pripravené? Kufrík, pyžama, tri košele, kefka na zuby, mydlo, žiletky?… „Čo tak mohli zabudnúť?“ — hádal, — masť na vlasy?

— Žiletky? — začudovala sa pani, — veď si bradatý.

— No, to je to, aby bol človek pri všetkom — i pri balení. Pravda, nemyslíte na iné, len na zábavu, a ty, manžel, sa dri. Hlava mi ide prasknúť, a musím myslieť ešte i na svoje srstnaté bradavice!… A čierny oblek?

— Načo ti je čierny oblek?

— Tak sa, prosím, zvrtnite a zabaľte mi čierny oblek. Potom choďte tancovať… je to predsa len neslušnosť. Druhá žena by odprevadila manžela na stanicu i so slečnou dcérou, a ony zmiznú z domu — na tanec. Načo vás mám, načo vás len mám.

Skoro zaplakal nad ich nevšímavosťou.

Chcel vyvolať scénu, v ktorej by si mohol utíšiť nervy. To sa mu i podarilo.

Pani pustila jeho lakeť, vytrhla spod druhej i Želkinu ruku:

— Poď! Otec má pravdu. Zabalíme čierne šaty a o polnoci ho odprevadíme. Aby si vedel, to sme i chceli urobiť, len, pravda, z Múzeumky. Ty by si bol do polnoci i tak pracoval a boli by sme ťa iba mýlili. Poď!

Ženský ústup je často trik na neustúp. Manéver stiahnutia sa kvôli víťazstvu. Pani Ľudmila takto operovala proti mužovi, keď bola dobrej vôle a nechcelo sa jej škriepiť alebo rezolútne vystupovať.

— Nežiadam, — vzoprel sa hneď Petrovič, — teraz už nežiadam. Spravím si všetko sám. Vy len choďte. Keď to nešlo sua sponte, na nátlak nechcem.

— Urobíme všetko, čo žiadaš.

— Nič nežiadam.

— Želka, poď!

— Nie. Choďte tancovať. Odprevadím vás. Poďme.

— Ale ak sa máš durdiť, radšej sa vrátime.

„Bolo by hlúpe ich teraz domov zaháňať,“ myslel si Petrovič, „len preto, že som trošku nervózny. Nie. Musím sa vedieť ovládať ako budúci politik. Čierne šaty pribalím a dve košele sú mi naozaj dosť. Chceli ma o polnoci prekvapiť na stanici.“

Šiel medzi nimi smerom k Múzeumke a už sa aj obracal tvárou, raz k jednej, raz k druhej, že ho mrzí najväčšmi kancelária. Tí dvaja „barani“ nepostačia. Ešte niečo vyparatia.

— Ty sa vyznáš, — potiahol dcéru, — nevieš o zručnom koncipientovi?

— Aj o desiatich.

— Všetko tvoji tanečníci?

— Sú i takí, ale sa nájdu i takí, s ktorými som ešte netancovala.

— Tanečníkov nechcem.

— Otec si myslí, že kto tancuje, je naničhodník, — zamiešala sa manželka.

— Už radšej vážnejšieho.

— Mám i takých.

— Napríklad?

— Napríklad, napríklad… Tu je hneď Janík.

— Ochochocho — zasmial sa otec na celé nábrežie a odtisol svoje dámy od seba a zas pritiahol, — „bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ To by bol koncipient! To hej!

— Daj už pokoj s tým! — napomenula ho žena. Vedela, ako to dcéru uráža, keď jej vyčítajú večerné cvičenie v bozkoch s Janíkom. Napomenutie prišlo neskoro. Želka ako omráčená stíchla, tvár sa jej nadlžila. Trasľavým hlasom vydýchla: — Zasa!

Hľadala šatôčku v taštičke, aby si utrela oči, ak by sa jej vyliali slzy ako onoho večera s mamou. Teraz akosi nešli. Sama sa začudovala, že neplakala. Urážka udrela do jazyka. Nepohol sa, nevedel sa pohnúť, akoby ho bol niekto vyrezal. Zmizol. Jeho konček sa skryl za ľahko zaťatými zúbkami. Bránka na hrade zavretá. Útok neskoršie.

Neprehovorila celou cestou do kaviarne, hoci sa jej otec prihováral, ako onoho večera matka.

— Návrh by nebol zlý. Prečo nie? Janík sa mi páči. Lenže mladý človek chce mať i voľný čas. Mohlo by to byť len popoludní od tretej do šiestej—siedmej. V úrade je do druhej, potom obed. Otázka, či bude chcieť?

Mlčala.

— Vlastne výborná myšlienka, — oduševňoval sa o chvíľku, — má doktorát.

— Vôbec by sme ho mali vytiahnuť z tej otrokárne, — kula želiezko mať, — advokát je predsa slobodnejší, nezávislejší človek. Nemá sto šéfov.

— Porozprávam sa s ním.

— Ty len sľubuješ, vidieť, že budeš poslancom, ale v skutočnosti si pre chlapca ešte nič neurobil. Keď sa vžije do tvojich vecí, bude ti spoľahlivým pomocníkom, i rodina dobrá, schudobnená, ale dobrá. Vezmi ho z toho úradu. Tam len novinky číta. Škoda jeho rozumu.

— Porozprávam sa s ním. Vravím, že sa i mne páči. To je tam naozaj len väznenie ducha, — odobroval, len aby sa Želka usmiala.

Ale na jej tvári sa nezjavila ani čiaročka úsmevu. Ako čo by ani nepočula, o čom je reč, ju to nezaujímalo, jej je to jedno, čo rodičia vravia, ju urazili, a teraz otec nepočuje slovka od nej aspoň dva dni.

Došli k bránke Zimnej záhrady, jagajúcej sa elektrickými svetielkami. Široké, biele schodište viedlo na mezanín, odkiaľ bolo počuť hudbu. Dve—tri dámy v kožuchoch, s dlhými sukňami a črievičkami prešli popri nich. Pán v smokingu fajčil pri vysokých dverách. Čašník s odstrihnutým frakom sa šmykol chodbou s čajovým náčiním.

— Nepôjdeš s nami? — volala manželka.

— Nie, o polnoci cestujem.

Podal im ruku. Želka zdvihla dlaň, ale neprehovorila na rozlúčku, nepritúlila sa lícami k hlave svojho otca ako inokedy, keď cestoval. Petrovič chytil jej prsty a už sa chcel k nej nahnúť, ale odkročila nazad.

— Poď už, mama, — súrila.

— Rozlúč sa s otcom, ako treba, — rozkázala mať.

Len na tento rozkaz priložila ústa k otcovmu lícu a on ju bozkal na čelo.

— Veď sa ona udobrí, — potešoval ženu i seba.

— Nezabudni na Janíka, — volala za ním.

— Dobre, dobre.

Vrátil sa domov naplnený novou starosťou. Myšlienka dcéry a manželky, aby Janík chodil do jeho kancelárie a pomáhal mu v popoludňajších hodinách, sa mu nepáčila. Ženin návrh, aby ho vytiahol z úradu, v prvých minútach prudko odmietal, nechcel zásadne pripustiť, aby o ňom vážne rozmýšľal. „Nevie nič, a mám ho platiť,“ dokazoval si polohlasne. „Tých tristo—štyristo korún by som ešte zniesol, ale ak ich budem za bozky dávať? Ja budem chodiť po kortešačkách, a oni sa budú v mojom kabinete milkovať? Čo hneď v telocvičnom zmysle. A to je hlúpe, že by to bolo len cvičenie. Povedal síce, že nechce skvosty kradnúť, sa to mi vytiahne z vrecka štyristo korún a ten „skvost“ nie je v súdnom depozite, v zavretej, železnej schránke. To sa nesmie stať. To musím prekaziť. Pretiahnuť ho celkom do svojej kancelárie? Ab! Veď by sa mi stal spoločníkom, keď nie hneď, nuž časom. Nie, nie, nie!“

V jedálni na stanici pred príchodom pražského nočného rýchlika si dal šáločku čiernej kávy a k nej Národní listy, český vlastenecký denník, aby sa pred vyjednávaním s radikálmi, čiže vlastencami, poučil ešte trošku o požiadavkách národného smeru, programe a stanovisku k všeobecným otázkam, ako je napríklad otázka obilného monopolu, otázka vyživovacia, otázka súkromného podnikania, sústreďovanie sprostredkovania práce v rukách úradov, chystajúceho sa zriaďovania socialistického štátu atď.

Čítal prerývane. Iné otázky sa prevaľovali jeho hlavou, ako vlečúce sa jesenné hmly. Jeho pozornosť rozptyľovali a zároveň sústreďovali v jednom háklivom probléme: ako zabrániť, aby sa ten komisár, jeho milá rodina, protežé manželky a dcérky, nedostal do jeho kancelárie.

Udrel mu do očí článok s hrubým nadpisom: Humbug pri kandidátkach. Písalo sa v ňom, že na kuchynský sporák sa kladú hrnce s dvoma uchami, čo je iste na podobenstvo k človeku, ale z toho nenasleduje, aby sa v kuchyni, kde sa varí politika, kládli na horúcu platňu hrnce, keď aj majú dvoje úch. Kuchynský kuchár kladie na sporák aspoň plné hrnce, kde sa uvarí, čo domáci zjedia. Politickí kuchári rozličných politických strán, „z delikátnosti ich nemenujeme“, kladú na platne celkom obyčajné prázdne hrnce, z ktorých nič nehľadí (nie nekouká), najviac, že im trčia uchá. Kandidátky, „hanba nám hovoriť“, sa zostavujú rodinkársky, kamarátsky, intervenčne, klebetársky, podľa kúpnej sily a podľa toho, ako kto zametá alebo klopká chvostom. Zriedkakedy podľa čistého presvedčenia, rozumu, skúsenosti, zásluhy, vykonanej práce, súcosti a poctivosti…

— Fuj! — odpľul si do šatôčky a o chvíľku sa udrel po čele.

Nová otázka sa vyskytla s novou myšlienkou za čelom poslaneckého kandidáta: „Prečo by tých našich kandidátov nebolo namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť?“ Na tridsiate šieste miesto dáme rodinku Janíka za mládež. Tým zabijeme tri muchy. Jedna: Nebudem ho musieť ťahať do svojej kancelárie a platiť ho dvojako: korunkami a dcérinými bozkami. Druhá: Janík, ako kandidát, mohol by ma nahradiť na politických zhromaždeniach a volebných rečiach v dedinách, ktoré smrdia kňazskou pliesňou a červenejú sa kučerami socialistov a komunistov, kde namiesto osviežujúceho sniežka poletujú v povetrí neosviežujúce zhnité zemiaky, kamenčeky a smradľavé vajíčka. Tretia: Mladí sú nespokojní, že ich bude na kandidátkach málo. Ajhľa, Janík! Má najviac tridsaťdva rokov. Azda nebude ešte starý.

I štvrtá mucha poletovala, ktorú zdrapil do dlane: vyhovie ženinej žiadosti, aby už niečo spravil pre chlapca. Chlapec pôjde na kortešačky, nebude doma — piata mucha… Koľko múch!…

Takto dávajú niekedy i najhoršie novinárske články najlepšie myšlienky.

Petrovič sa zas rozveselil. Šúchal si ruky od radosti nad dobrou ideou. Bol by hneď cestoval do Prahy k predsedovi strany, aby ho požiadal zvýšiť počet kandidátov o jedného, lenže rýchlik práve prišiel z Prahy a on sa ponáhľal k vozňu.

Prešiel po chodbe so svojím malým kufríčkom. Pozeral, kde by našiel osobitné oddelenie. Nenašiel. Všetky boli zatiahnuté záclonkami a dvierka pozatvárané. Len vo dvoch sa svietilo. Videl, že sú v ňom všetky miesta obsadené. Ani sa mu nechcelo sedieť medzi inými a ani sa mu, ako budúcemu poslancovi, nepatrilo loponiť medzi prostým národom.

Keď sa sprievodca ukázal s klieštikmi, predstavil sa dôstojne:

— Pán môj, nemáte tu nikde miesta. Som poslancom.

Nepovedal „budem“, ale „som“.

— Prosím, pán poslanec, — bol ochotný sprievodca.

Otvoril dvere a vpustil pána poslanca vopred do kupé pre tri osoby, zapálil lampu, vzal mu kufríček z ruky, vyložil na poličku, a ticho zatvárajúc dvere, zaželal:

— Dobrú noc, pán poslanec.

Pána poslanca trošičku zamrzelo, že mu nepomohol zimník sňať, zavesiť ho a rozšnurovať aspoň topánky. Urobil to sám, položil si nohy na Roľnícky vonkov a rozvalil sa na pohovke.

Jeho myšlienky uháňali s rozbehnutým vlakom.