ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo krajinské výborové zasadnutie.

Hlavný radca dr. Homločko už o tri štvrte na deväť pripravil prezenčnú listinu, na ktorú sa vstupujúci úradníci a výborníci podpisovali, rozdelil popolníčky z modranskej keramiky, aby sa na každých štyroch prísediacich ušla jedna, položil niekoľko škatúľ médií a egyptiek na dlhý stolík, pred každé kreslo dodatočný denný program, biely papier s ceruzkou a začal rezať čisté hárky na osmičky, to jest hlasovacie lístky, lebo boli na dennom poriadku aj voľby nemocničných lekárov—sekundárov, ošetrovateľov a kuričov. Kým rezal, premeral ešte raz stolík dlhým pohľadom, či je všetko v poriadku. Bolo.

Keď vrzla kľučka v susednej prezidiálnej izbe, vybehol pozrieť, kto ide, či je to nie pán prezident. Pomáhal prichodiacim dostať sa z kepeňa a v sprievode úctivých slov vyťahoval cudzozemské cigarety—špeciality, núkajúc nimi rovno zo škatuliek.

Zelený stolík v podobe rímskej jednotky (I) sa plnil taškami, ako prichádzali výborníci. Pozdravovali sa navzájom, uťahovali sa do kútov, prisadúvali na kanapky, aby porokovali medzi sebou o veciach, ktoré sa mali pretriasť. Vytrhúvali ich z rozhovorov spravodajcovia so zelenými hárkami, na ktoré zháňali podpisy. Stáli im za chrbtami, z ľavej alebo pravej strany v malej, ale úctivej vzdialenosti a čakali, kým sa k nim láskavo obrátia. „Čo máte?“ Na spodnej čiastke rímskej jednotky boli kopy písem v tvrdých, červenkastých obaloch, pripravené na referovanie. Najviac sedelo inžinierov. Ich rad sa ťahal priekom cez miestnosť popri stene od pece k obloku. Mali rozdelené veci tak, že o hornej čiastke mosta prednášal jeden, o spodnej druhý, o potoku pod mostom tretí, o brehu štvrtý a o ceste na moste piaty. Preto ich bolo toľko. Pri tom všetkom najväčšie stavebné objekty na dlhom zelenom stole boli žiadosti o podpory, prosby o odpustenie krajinských daní a pravidlá o vyberaní dávok.

Zuňal všeobecný rozhovor. Podpisovali zelené hárky. Dr. Lelkeš práve kládol svoje meno tancujúcim, trasľavým spôsobom na predložené spisy, keď zaznel prenikavý zvonček a za ním energický hlas:

— Prosím pánov zaujať svoje miesta.

To už prišiel predseda, a ani ho nezbadali.

Človek by sa nazdal, že tí dvanásti páni povstanú zo svojich miest, ako to bolo v klube pri kandidátkach do Národného zhromaždenia, keď prišiel predseda strany. Ale nie. Nič. Ani nežmurkli. Poslušne šli k svojim kreslám i s referentmi a ticho si sadli za svoje kapsy a písomné kôpky. Predsedajúci vyrástol na vrchnej čiastke stola pred stoličkou s dlhým remenným operadlom ako duch z priepadliska na divadelnom javisku. Ktorísi ešte stáli pri sklenej skrinke s hrncami a mištičkami, vázami a soškami, preto predseda ešte raz zvrtol jazýčkom na zvonci a zahrmotil: — Prosím pánov zaujať svoje miesta.

Všetko sedelo. I predseda si opatrne sadol do vysokého kresla a nahol sa nad písma. Bol jasný a akýsi rozradostený. Kadekto šepol: „Dobrej vôle je… Budeme sa môcť s ním zhovárať… Neškrípe zubami… Vyspal sa… Nesmieme ho nahnevať …“

Za ním si prisadli i dvaja viceprezidenti, dr. Zimák, plešivý, žltkastý, zhrbený, s vráskovitou umučenou tvárou, sprava. Sadol si len tak na kraj kresla, mysliac si azda, že nemá čas sadnúť si pohodlne, lebo kým by sa umiestil, prišiel by i „pokyn“ z Prahy, aby sa žiadal do penzie. Bol už vyše šesťdesiatročný. Viceprezident dr.Kyjak sedel zľava s lesknúcim sa, nazad česaným účesom, tučnej, zdravej, červenkastej tváre, s končitými fúzikmi, po vojensky vystretý. Odhodlaný, zaťatý, akoby si myslel: „Mňa tak ľahko odtiaľto nedostanete.“ Priplichtil sa po prstoch i hlavný inžinier, šéf technickej služby Štefančák, so žltou francúzskou knižkou a kameňom v aktovke, najnovšou vykopávkou pod Starým hradom. Zaujal miesto na úzkej strane stola neďaleko ustarosteného Zimáka oproti Homločkovi.

— Keď vás čo najsrdečnejšie vítam, — začal predseda sviežim hlasom, — otváram toto zasadnutie… Koľko nás je? — spýtal sa Homločku.

— Dvanásť.

— Teda všetci. Tak sme v každom ohľade schopní uzavierania. Predošlú zápisnicu podpísali… Túto podpíšu…

Pozrel na zhromaždených ponad okuliare. Pohľad sa mu zastavil na Koziakovského holej lebke. Vytieral si kútiky prstami, otvárajúc ústa do „o“.

— Pán Koziakovský… A druhý?

Videl sklonenú, ostrihanú, čiernu hlavu s vpadnutými sluchami, s chudou, úzkou tmavou tvárou dr. Základného, ako nosom ryl v programe, čmárajúc si ceruzkou po hlave.

— A pán Základný.

Základný sa strhol, zvedavo zdvihol hlavu, a keď zvedel, o čo ide, zas sa pohrúžil do čítania.

Predsedajúci oznamoval, aké pozvania prišli pre slávny výbor.

— Pump! — naklonil sa Petrovič k Cucákovi.

— Tak je, — prisvedčil Cucák.

Boli to rozličné národopisné výstavy, manifestácie za mier, čajové večierky ženskej národnej rady, zábava republikánskych žien, hasičské cvičenia, zhromaždenia pasienkových družstiev a zjazdy.

— Oznamujem vám to, páni, kto by sa chcel zúčastniť…

— Najlepšie miestni alebo najbližší k miestu zábavy, — vyletelo z úst Cucáka, zástupcu zo Zemplína, tučného, širokého pána, vtipkára s červenou, spokojnou dobromyseľnou tvárou, vysokým čelom, riedkymi vlasmi a zježenými fúzmi. Odfúkol z papiera popol cigary na svojho suseda Petroviča a ukázal čutorkou na neho:

— Alebo nech ide tu pán Petrovič, on stačí na všetko.

— Navrhujem Cucáka, — odtíska poctu Petrovič, — rád mnoho hovorí.

Ustálili, že na pozvanie sa pošle zvýšené vstupné, a kto by mal vôľu, nech ide na vlastné trovy.

— Sťažnosti a interpelácie nedošli, — oznamoval predseda.

Potom čítali, koľko má krajina miliónov dlhu, hotových peňazí a požiadaviek a koľko stovák nevybavených aktov.

— Sú nejaké poznámky?… Nie?… Schvaľuje sa… Kto sa hlási k slovu pred denným poriadkom?

Mangora otrčil tri prsty.

— Prosím pána zástupcu Mangoru.

Tohto pána sme už spomínali. Bol koreferentom sociálnych veci, ináč redaktor, stĺp sociálnodemokratickej strany, teda ľavý, a ako každý ľavý vraví o sebe, pokrokový. Mladý, nižší, bledovlasý, s dobrou, zdravou, plnou tvárou, bez fúzov, hotovou vždy usmiať sa alebo byť prekvapenou, rozpačitou, hľadiacou v nedorozumení na predsedu, na prísediacich, na spravodajcov, akoby sa opytoval: „Teda tak? A vy čo na to? Čudné. Veď vy viete, že je to nie tak.“ Často posmešný, sám citlivý, nedotknuteľný, mnoho hovoriaci a pre večné reči patriaci medzi najvážnejších členov výboru.

— Už zas niečo smrdi, — znepokojil sa predseda a obrátil sa poltvárou k dr. Kyjakovi.

— Iste nemocnice, — prisviedčal Kyjak, nehľadiac na predsedu.

— Sotva. Nemocnice sú v poriadku. Nedávno ich revidoval.

Neboli to nemocnice. Teraz posmrdkávalo z Azylu, ústavu „duševne úchylných detí“.

— Dostal som list, — vyťahoval Mangora písmo z veľkej žltej kapsy s prackami, — že je stav detí v ústave Azyl hrozný. Deti sú čierne od nečistoty. Fantazírujú od hladu. Bruchá im napuchli. Sú zavšivavené. Samá chrasta… Hneď som skočil do samosprávneho auta… I tu prosím, — odbočil na chvíľu od predmetu, — komu slúži samosprávne auto? Úradníkom a či výborníkom?

— No, výborníkom, — začudoval sa predseda, — to sa rozumie.

Mangora sa poobzeral po výborníkoch: „Počúvate?“ hovorili jeho oči.

— Neviem, — pokračoval po pomlčke, — ja myslím, že sa aj iní rozvážajú, a to s rodinami… Ale to je teraz vedľajšie…

— To je nie vedľajšie, — napaprčil sa predseda, — povedzte, kto, prosím si mená. Ešte si budú myslieť, že ja. Ja ten voz obídem na tridsať krokov.

— Poslúžim pánu prezidentovi… Hneď by som bol skočil do auta, ale som musel čakať, kým sa ten pán vráti z Grinavy.

— Dopisovateľka z Ameriky, — vysvetlil Homločko, ktorý disponoval s vozom, — chcela vidieť ľudový kroj.

— V Grinave? Tam sa pije. Čo vy tu tárate?

— To jej manžel bol zvedavý na naše vina. — motal hlavný radca.

Páni výbornici sa smiali, ale predseda zostal prísny:

— Hneď po zasadnutí mi celú vec vysvetlite… Ráčte pokračovať.

— Chcel som sa presvedčiť na mieste, či je to tak, — ujal sa zasa slova Mangora. — Ťahám zvonec. Nik. Búcham. Nik. Bolo mi to podozrivé. Iste schovávajú úchylné deti, alebo čistia. Neotvárajú, aby získali čas. A tu náš šofér: „Poďme,“ hovorí, „kaplnkou.“ Šofér sa vo všetkom vyzná. Ideme a prídeme na dvor. I tu nás zadržali, ale napokon predsa vpustili. No, myslím si, bude tu svinstva. Prezrel som všetky siene, izby, kúty, postele, bielizeň, slamu v slamníkoch, kuchyňu, komoru, zásoby. Nič závadné som nenašiel. Všade vzorná čistota, opatera, dozor, komory plné zásob. Celý výsledok môjho pozorovania a skúmania dve vši u dvoch detí…

— Ískali ste? — zatriasol sa v smiechu Cucák.

— Ja som len jednu hnidu našiel… To nepríde do zápisnice, — udelil si slovo predseda a zamračil sa na Cucáka. — Je to vážna vec, nič nie smiešne, — pokarhal ho za smiech. — Nesmiali by ste sa, keby ste boli videli, čo som ja videl. Bolo tam hrbaté decko, žlté, kosť a koža. Nevedelo zísť z postieľky. No, úžas. A predsa sa všetkému tešilo, tľapkalo rúčkami, chúďa! Páni! Keby ste to videli!… Dostal som totižto i ja list, písaný na štyri strany, podpis nečitateľný. Iste taký istý, ako dostal pán poslanec Mangora.

Mangora potvrdil, kývnuc hlavou, a chcel pokračovať vo svojej nekonečnej reči:

— Áno, áno, to hrbaté a ešte jedno, skoro zelené. U týchto dvoch som našiel…

— Taký list sa odklepe v desiatich exemplároch, — prebil predseda Mangoru, — a rozošle sa na desať strán. Šiel som sa i ja presvedčiť do toho Azylu. Neoznámene, nepredvídane som prišiel, aby sa nemohlo nič zakryť. Tak ako vy, pán redaktor. A to, čo sa vám stalo, stalo sa i mne. Nechceli ma dnu pustiť. Oháňali sa, že už piati páni prezerali ústav. Každý deň vraj iný čert príde. Boli, hovorila mi vedúca, už z ministerstva, boli z akéhosi inšpektorátu, zo Zväzu sociálnych spolkov, z Červeného kríža, obvodný lekár, okresný lekár, krajinský lekár. Každý rozkazoval, dával úpravy, že vraj už nevedia, koho majú počúvať. Darmo som sa jej predstavoval, že som ja prezident, krajinský prezident. Čo taká sestrička vie, kto je to ten prezident. Ani som jej to nemal za zlé. Veríte, či neveríte, musel som ísť k notárovi. Ten jej vysvetlil, kto som, čo som. Ískala pani richtárka. Tá našla jednu jedinú voš u toho žltého, hrbatého chlapčeka. Hneď som poveril notára, aby každý mesiac šiel raz do ústavu a podával mi o jeho stave správu…

— To je málo raz za mesiac, — nebol spokojný Klinček, kňaz s holým temenom ako Koziakovský. Nosil neobyčajne veľké okuliare, ktoré jeho mladú tvár robili vážnou. Keď hovoril, navrela mu žila na ľavej sluche, a čím bola reč dlhšia, tým viac žila hrubla a prezrádzala často jeho vnútorné rozčúlenie. Slovák—centralista, československý ľudák.

— Čo má potom robiť obvodný lekár? To je jeho povinnosť, — zatiahol Terenčéni, tiež kňaz, lenže na rozdiel od Klinčeka mal brčkavé, šedivasté, husté vlasy a bol Slovákom—autonomistom, slovenským ľudákom, ktorý mihal jedným okom na centralistov, teda nie zúrivý.

— Načo je ústavný lekár? — zamudroval Cucák.

— A okresný, — zamiešal sa Koziakovský.

— A u jedného zeleného chlapčeka ako tráva, — domáha sa slova Mangora, — porazeného na nohu, o barlách…

— Tu je vinný lekár ústavu, on má dať pozor, — tvrdil Cucák Koziakovskému.

— Na to je okresný, — duplikoval Koziakovský Cucákovi, — aby ho upozornil na jeho povinnosti.

— Predovšetkým obvodný, — pridržiaval sa svojej mienky Terenčéni a zdvihol ukazovák, — jeho by som vzal na raport.

— A u jedného chlapčeka, zeleného ako tráva, — zvýšil hlas Mangora. Poobzeral sa po prítomných s nemou výčitkou v tvári: „Ľa, nemôžem ani hovoriť.“ Fľochol i na predsedu s prosbou v očiach: „Urobte poriadok. Takto nikdy neskončím.“

— Kde je zdravotný šéf? — Nadvihol sa zo stoličky predseda, nepočúvajúc a nehľadiac na Mangoru.

Šéf zdravotníctva, vládny radca dr. Perlička, sedel na kanape neďaleko inžinierov s dr.Žaluďom, tiež vládnym radcom. Zhovárali sa potichu, ale veľmi zaujímavo a dôverne. Šuškali si o tom, že keby dr.Kyjak bol povolaný do Prahy, uvoľnila by sa jeho jednotka, a Žaluď by sedel ako viceprezident po ľavom boku prezidenta. Lenže dr.Kyjak je ako bralo v blatnických horách, nedá sa pohnúť. Bude treba uvoľniť Zimákovu stoličku. Predpísaný vek na služobnú smrť už má a plecia mu ťaží štyridsaťpäť služobných rokov.

— V pätnástom roku začal slúžiť? — vyratúval Perlička, priložil si dlaň na čelo a pozeral na povalu.

— Nie. Ten nešťastný legionársky zákon vidí u legionára všetko trojnásobne, okrem platu.

— Prečo nešťastný? V tvojom prípade šťastný. Keby tohto zákona nebolo, Zimák by nemal vyslúžené roky, a ty by si musel čakať. Tak sa pomstí privilégium. Chyba je, že máš pred sebou poslanca Stehlíka. Jeho nepreskočíš.

— Načo by som skákal na staré kolená. Stehlík je naučený skákať zo stromu na strom, z konára na konár. Skočí z „mimo služby“, v ktorej ako poslanec sedí, „do služby“ na niekoľko dní, zobne Zimákovu jednotku a zasa skočí do inej služby. Kto sadne na opustenú vetvu s jednotkou?

— Ty.

— Preto musí povedať Zimák s Nezvalom: „Sbohem a šáteček.“

— Nhá! Táák?

— Tak.

— Kde sa prepadol zdravotný šéf? — nevidel Perličku pre vysokého Petroviča, ktorému sedel za chrbtom.

— Teba hľadajú, — upozornil šeptajúceho Perličku Koziakovský. Šéf zdravotníctva nevedel hneď, o čo ide, tak ho boli zaujali Žaluďove vývody.

— Žiadam, aby pán šéflekár dal pozor, keď sa rokuje o zdravotných veciach, — zahrmel na neho predseda.

— To je vec sociálna, — vyhovoril sa doktor s úsmevom, ktorý mu stále sedel v tvári.

— Sociálna a zdravotná, — rozlúštil predseda, — viete, o čo ide?

— Bol som v ústave.

— Dostali ste tiež list?

— Dostal. Mám z neho päť exemplárov. Jeden z prezídia, jeden od pána prezidenta, jeden od ministerstva, ktoré mi ho dalo na vyšetrenie, jeden od okresu, kde sa o stave Azylu podáva správa, a jeden od obvodného lekára, ktorý mi ho dal, keď som ústav vyšetroval.

— No, a čo ste našli?

— Všetko v najväčšom poriadku.

— Ani jedna voš?

— Ani jedna.

— Ani okresný lekár?

— On podáva správu o troch. Bol tam predo mnou. Stačili vyčesať.

— Nálezy sa rozchádzajú. Pán výborník Mangora našiel dve, ja jednu, okresný lekár tri, vy ani jednu, teraz už neviem, aký je pravý stav, — zakolísal sa predseda a poškriabal sa nechtami na zátylku.

— Navrhujem vyslať komisiu, ktorá by zistila na mieste onen právny stav, slúžiaci za bezpečný podklad pre naše budúce rokovanie, — triasol prstami v povetrí dr. Rubár. Druhú ruku mal pod kabátom a šúchal si ňou podpazušie.

— Je tu konkrétny návrh, aby sa vyslala osobitná komisia, ktorá by zistila skutočný stav, — zopakoval predseda.

Koziakovský sa hlásil o slovo.

— Prosím pána Koziakovského.

— Myslím, veľactení páni, — začal, šúchajúc si lakťom bok, „že sa nás Azyl netýka, lebo je to nie krajinský podnik, mohli by sme prejsť ponadeň na denný poriadok.“

— Je tu návrh, aby sme prešli na denný poriadok, — ustálil predseda.

V povetrí sa kolísala ruka dr. Základného.

— Má slovo pán doktor Základný.

— Tak sa mi vidí, že je jedno, či je to ústav krajinský, či štátny, či privátny, — čiaral si zastrúhaným koncom ceruzky ostrihanú hlavu. Jeho temeno sa podobalo železničnému uzlu. — Čistota je naším všeobecným záujmom, a tak sa nás všetkých týka. Nemôžeme čakať, kým vši zožerú niektoré nemluvňa. Treba nám predbehnúť prípadný európsky škandál. Prikláňam sa k návrhu pána doktora Rubála: Nech sa vyšle osobitná komisia, pozostávajúca z členov výboru, a nech sa priberú k nej aj odborníci.

— O slovo sa hlásil pán Malérnik, — vyzval predseda.

— Neodporúčam veľký aparát, — zaknísal sa sediačky Malérnik, — pre niekoľko drobných zvierat stačí kuratórium. Bolo by treba mu to dôrazne napísať a ho upozorniť.

— Je tu teda návrh, — zisťoval predseda, — aby sa nevysielala osobitná komisia, ale len list napísal na kuratórium ústavu s dôrazným

upozornením, respektíve by sa vyslala komisia z lona výborníkov s odborníkmi.

— A môj návrh? — urazil sa Koziakovský.

— Respektíve návrh, aby sa prešlo ponad správu pána výborníka Mangoru na denný poriadok, — doplnil predseda.

— Neskončil som svoju správu, — ohradil sa Mangora, trúc si ruku o stolík, — mňa nie tak vši štípu, — nadhodilo ho od smiechu, — ako skôr okolnosť, že, ako to pán prezident celkom správne poznamenal, napíše niekto desaf listov, pobúri desať úradov a celý slávny zbor krajinských pánov výborníkov, verejnosť, bez základne. Tu by bolo treba vyšetriť nie čistotu ústavu, ale čistotu pôvodcu, ktorý tie listy napísal a rozoslal. Prosím pána prezidenta, aby si tento môj návrh osvojil a zlomyseľného páchateľa, ešte zlomyseľnejší jeho úmysel, dal láskavo vyšetriť.“

— Respektíve návrh, aby sa pôvodca listov hľadal, — pridal k návrhom ešte jeden.

— Navrhoval by som, — ohlásil sa Krokavec, — aby sa do kuratória vyslali dvaja členovia výboru kvôli stálej kontro1e. Udeľujeme Azylu značné podpory, a tak máme právo vedieť, čo sa v ústave robí.

— Respektíve návrh, aby bola krajina v kuratóriu zastúpená dvoma stálymi členmi spomedzi výborníkov.

— S poradným rokovacím a hlasujúcim právom, — zaokrúhlil svoj návrh Krokavec.

— S poradným, rokovacím a hlasujúcim právom, — znela predsedova ozvena.

— Mám faktickú poznámku, — miešal ďalej Klinček, — a čo bude s pôvodcom, ak ho nájdete? Príživníci sa našli. Mal pravdu.

Prešiel si prstom za kaučukový golierik a vystríhal:

— Páni! Nedúchajme do ohňa, aby sme sa nepopálili.

— Respektíve návrh, aby sme nedúchali do ohňa, — chcel povedať predseda. Začalo ho hnevať kopenie návrhov. Zmenil tento svoj úmysel a len dr.Kyjakovi šmaril, aby si obľahčil:

— Jano! Nedúchaj!

— Prečítajte si, čo všetko píše, — dal Klinčekovi list Mangora, — tam sú všelijaké hrôzy a obludy, nielen drobné cicavce.

— Ja nedúcham, — spamätal sa Kyjak.

— Kto vraví, že vy dúchate? — nevedel si vec vysvetliť Mangora, a ako to robieval, poobzeral sa po prísediacich.

Debata trvala ešte tri štvrte hodiny. Uzavreli, že dozor má mať obvodný lekár, hoci je tam lekár ústavu, ale nebude škodiť, keď sa i notár kedy—tedy obzrie, čím sa nedotýka dozorné právo okresného lekára a krajinského zdravotného šéfa, ako ani zdravotného referenta so sociálnym. Na každý prípad treba vyslať komisiu z výborníkov s odborníkmi, lebo si došlé správy navzájom odporujú. Do kuratória, ktoré ústav spravuje, treba vyslať dvoch členov z výboru, keďže krajina ústav podporuje, musí mať príležitosť, aby sa do všetkých vecí, týkajúcich sa ústavu, mohla zastarať. Áno, bude treba vystopovať, kto písal osočujúce listy, najmä zistiť, či je to nie intriga personálu proti vedúcim alebo vedúcich proti personálu, či pisateľ nechce niekoho vytisnúť a sám sa vtisnúť, či v tom netrčí škuľavá pomsta. Napokon, netreba dúchať do ohňa. Prosíme teda o tom nič neuverejňovať v novinách. Nie tak, ako sa to už často stalo, že sa písalo od buka do buka. Z výborovej schôdzky sa nesmie nič vynášať. To, čo sa tu narodilo musí tu i umrieť, lebo schôdzky výboru sú neverejné.

Za týmto sa strhla nová debata. Mangora skočil do reči:

— Neverejné, ale nie tajné.

Povstala otázka, čo je neverejnosť a čo tajnosť. Nemohli sa dohodnúť. Na návrh dr.Rubára otázka sa musela postúpiť na riešenie univerzitnému profesorovi Vrabcovi, právnemu odborníkovi.

Nakoniec predseda mohol poďakovať Mangorovi, že upozornil ctený výbor na nepríjemnosti v ústave Azyl.

Zvonili na obed.

— Pred denným poriadkom hlási sa ešte niekto o slovo?

Ani jedna ruka netrčala.

— Prejdeme na denný poriadok … Číslo 298.345 … Regulovanie potôčika Klebetného … Skupina XII … Oddelenie 25 … Pán vládny radca Triezvy.

Triezvy sa zdvihol. Prevrátili krajinskú kasu a začali sa sypať tisícky, desaťtisícky, stotisícky.

— Pre jednu voš sme mlátili slamu dve hodiny, — nebol spokojný predseda.

— Voš je spoločenský tvor, — odpovedal mu ticho dr.Kyjak, — kde je jedna, tam ich je viac. A kde sú, tam sú aj ľudia. Postačí len „voš“ spomenúť, už sa škrabeš. Nezbadal si, ako sa celý výbor pohýbal a páni výborníci škoblili?

— Veru i mňa hrýzlo. I teraz cítim niečo za pásom … Číslo 302.400 … Regulovanie rieky Nitry…

Spravodajcovia sa menili, dvíhali sa a sadali ako osoby v spevohre Svätopluk, raz na tom vŕšku, raz na druhom.

Hudobne odrecitovali svoje úlohy s ustavične sa opakujúcim motívom na konci: „Navrhuje sa…“ alebo: „Nenavrhuje sa…“ Hlavný organista zatiahol: „Nemá nikto nič proti návrhu?“ Ak bolo ticho, zaspieval: „Udeľuje sa“, alebo „Prijíma sa“, alebo „Schvaľuje sa“. Zriedkakedy záporne. Všetko šlo hladko. Výbor bol neobyčajne štedrý. Len kde—tu napravil návrh: „Ale dajme im päťtisíc.“

— Kto je za päť?

Predseda len mihol a ustálil:

— Väčšina.

Ak niekto z výborníkov pokrčil nosom, nasledovala otázka:

— Kto je proti?

A výborník hneď nos vyrovnal a ruku strčil pod stôl.

— Udeľuje sa päťtisíc.

Čas pokročil. Blížilo sa k jednej. Mnohí výborníci z vidieka chceli ísť na obed a odcestovať o pol tretej, aby budúceho týždňa mohli zasa prísť na zasadnutie zastupiteľského zboru, ktoré podľa neoverených zvestí malo byť posledné a rozpustené po odhlasovaní krajinského rozpočtu vzhľadom na spomínané voľby, aby sa mohli venovať kortešačkám.

Spravodajcovia vycítili, že sa výborníci náhlia, ponáhľali sa i oni.

Zadržali trochu voľby sekundárov, najmä ošetrovateľov a ešte viac kuričov. Uchádzačov bolo veľmi mnoho a skoro každý tretí výborník mal svojho sekundára, ošetrovateľa a kuriča. Dr. Homločko rozdával osmičky papiera, písali sa mená, rátali:

— Odovzdaných dvanásť lístkov, — čítal predseda, a ukladajúc lístky na kôpky, menoval navrhnutých, „dr.Grün, dr.Grün, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Bencík … dr.Grün … dr.Achmatov … dr.Bencík, dr.Bencík … dr.Bencík … dr.Bencík … A tak teda dr.Grün, jeden, dva, tri … dr.Achmatov, jeden, dva, tri, štyri … dr.Bencík, jeden, dva, tri, štyri, päť … Zvolený je dr. Bencík piatimi hlasmi…“

Po voľbách bolo už len počuť:

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

— Nikto proti? … Prijíma sa.

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

Predseda sa už nespýtal: „Kto je proti?“ Len toľko:

— Ďalej!

— Turistický spolok v Brezne nad Hronom — dvetisíc.

— Ďalej!

— Turistický spolok v Ružomberku — päťtisíc.

Predseda už len glgol, ako čo by chcel potisnúť, čo označovalo skrátene „ďalej!“.

— … stický spolok v Mikuláši — tritisíc … Spolok v Poprade — päť … Kežmarok — štyri, — skracoval i referent.

— Koľko ich máte? — zastavil ho na chvíľu predsedajúci.

— Dvadsaťosem.

— Ďalej!

— Stará Ves — tri … Nová — štyri…

— Aká Nová? Nová Baňa, či Nová Ves? Povedzte aspoň meno, — znepáčilo sa cválanie predsedovi.

— Nová Ves. Turistický spolok v Novej Vsi si žiada krajinskú podporu. Vo svojej žiadosti dôvodí…

— Nepotrebujeme vedieť, — vykríkli hlasy, — koľko?

— Navrhuje sa štyritisíc.

— Čo štyritisíc? — znervóznel predseda.

— Korún.

— Tak povedzte … Neviete referovať,“ zažalostil, mihnúc na suseda dr. Kyjak. „To máš tak. Vôl.“

Pomýlený spravodajca odkrákoril svoj referát. Sadol si namrzený.

„Človek nevyhovie,“ zahundral si pod nos.

Bola na rade osveta.

Vstal starší pán s čiernym veľkým účesom, rozdeleným napravo širokým bokovým jarčekom. Vravel pomalšie a tenorom. Cviker na nose mu sedel krivo a triasol sa, ako čo by sa mu žiadalo padnúť do aktu. Pritlačil si ho k nosu a narovnával.

— Čo si už raz nekúpi nový cviker? — zamrzelo zasa predsedu.

Niekoľko škôl, ktoré žiadali príspevok na stavbu, prešlo bez námietok. Neutrpeli ujmy ani národné osvetové domy. Múzeá našli odobrenie. Pri kláštorskom gymnáziu len socialista Malérnik hádzal rukami okolo hlavy, ako čo by chcel odohnať dotieravú muchu. Neďaleko sediaci Koreň poza Mangorov chrbát sa ho posmešne spýtal:

— Nepáči sa?

— Ale páči, — odvrkol Malérnik, — dal by som ešte šesťtisíc, len aby bol koniec.

— Čomu? Zasadnutiu, či gymnáziu, — vmiešal sa uštipačne do dialógu Mangora.

— Obom, — odvrkol Malérnik.

Predseda pozrel na nich:

— Hlásite sa o slovo?

Zatíchli.

Nik nebránil ani rozličným podporám prehistorickým, historickým, archeologickým, prírodovedeckým, astronomickým, etnografickým, jazykospytným, technickým, umeleckým a iným. Prešla i hlístová akcia; i škodlivý chrobák sosnokaz obecný. Nezadrapil sa nikto do Osvetového zväzu, ani do Roľníckej osvety, ani do Sociálnej akadémie, ani do Klerikálnej kultúry, ani do Priateľského spolku s kultúrou ZSSR, ani do Besedy umenia a vied, ani do spolkov všetkých možných spisovateľov druhej, tretej a štvrtej generácie. Každý dostal do klobúka — bez reptania. Petrovič naozaj ani nezažmurkol.

A predsa.

Keď referent akosi bojazlivo pretisol cez stisnuté ústa: „Národná akadémia …“, výborník Klinček naostril uši ako zajac v kapuste, keď nespí. Otrčil obe dlane pred seba, akoby chcel odohnať satana, čím zastavil spravodajcovu reč, vstal, pohladil si na zadku dokrčený, polodlhý čierny kabát a nízkym, vážnym hlasom sekol:

— Kontra!

Už to, že vstal, bolo náramne nebezpečné, lebo len referenti vstávali, výborníci sedeli, keď hovorili.

— Musím protestovať, — začal po krátkej kontre, — nerád, ale musím, žiaľ mi je, ľúto mi je, že sa veci tak vyvinuli. Mojou národnou povinnosťou je prosiť pána prezidenta, aby žiadosť tejto našej najstaršej, najvyššej, takrečeno dejinnej národnej „ustanovizne“ bola sňatá z denného poriadku. Udalosť, ktorá sa stala v budove tohto spolku, viacej ako spolku, opakujem, národnej inštitúcie, bude, myslím, dostatočnou príčinou, aby sa tak stalo, ako navrhujem, totižto: sňatie žiadosti z programu. Stala sa vec neslýchaná, neuveriteľná. Rozpoviem nakrátko: Slovutný anglický žurnalista, anglický žurnalista…

— Smith, — pomohol Mangora.

— Viem. Len som chcel prízvukovať, že anglický… Smith, slávny anglický žurnalista, náš dobrý priateľ, akých máme veľmi málo, navštívil našu Akadémiu v sprievode nášho kolegu, — ukázal na Mangoru. — Pri prehliadke bol cicerónom mladý tajomník …

— Brôžik, — šepkal Mangora.

— Viem, Brôžik, len som chcel zdôrazniť slovíčko „tajomník“. Tam sú totižto všetci úradníci tajomníci. I to je podozrivé. Tento mladý pán, keď publicista zastal pri ohromných knižniciach a vyslovil svoje začudovanie nad tým, že taký malý národ má toľko kníh, mu povedal… Viete, páni, čo mu povedal? Povedal mu: „To je ešte spred prevratu.“ Angličan pokrútil hlavou. Angličan! Tí tak ľahko nekrútia hlavami. Tento pokrútil, ako čo by neveril, a položil tajomníkovi otázku: „Vy ste autonomista?“ A viete, páni, čo mu tento mladý pán odpovedal? Odpovedal mu: „My sme tu všetci autonomisti.“ Takto sa vyslovil jeden z tajomníkov nášho najstaršieho, najvyššieho, národného, takrečeno, ako vravím, historického ústavu…“

— No a? — nechápal Krokavec, ktorý bol tiež autonomistom, lenže s klerikálnym zafarbením.

— No, a vovliekol túto ustanovizeň, ktorá nemá byť politická, ale kultúrna, do politického víru. To nemôžeme trpieť. Mladý pán iste tlmočil ducha všetkých tamojších pracovníkov a celého prostredia. Tento ústav nemôže byť vedený v smere, ktorý sa protiví ústave.

— Vyprosím si, — oboril sa na Klinčeka Krokavec, — som autonomistom v rámci ústavy, to je nie protištátnosť!

— Ráčte vypočuť rečníka, — tíšil predseda.

— Z Akadémie vychádzajú samé očisťovacie aféry, ktoré ju zvrhnú na „čistiaci ústav“. Raz čistia krajinu od Čechov, raz našu reč od čechizmov, raz našu rasu od Češiek. Aby som použil triviálne porovnanie, z páru čižiem čistia len jednu, na druhú iba pľujú a odhadzujú. A my sme národ v jednom opasku s dvoma nohami, teda i s dvoma čižmami. Páni moji! Bez tej druhej čižmy budeme smiešni, žobrácki, bosí na jednu nohu a na ulici sa nebudeme môcť ukázať, aby sa nám nesmiali.

— Pravda! — súhlasil Mangora.

— Náš pán prezident je jedným z troch predsedov Akadémie, náš veľactený kolega, pán Petrovič, je z jej výborníkov. Už kvôli týmto pánom, ale i kvôli sebaúcte, kým sa Akadémia neočistí, nemôžeme ju podporovať.

Klinček si hrmotne sadol, akoby sa bohvieako hneval na nevlasteneckú Akadémiu.

— Mám návrh. — ohlásil sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie, že je lojálna. — Za týmto návrhom čupel skrytý posmech, že najvyšší, najstarší, najnárodnejši spolok by sa mal osvedčovať o lojalite k štátu. Ale bol prednesený s vážnou tvárou a brali ho vážne.

— Ak len to treba, — chytil sa hneď predseda, — osvedčujem sa ako predseda Akadémie, že je najlojálnejšia. Za desať minút vám to dám, ak chcete, na písme.

— O lojálnosti pána prezidenta nik nepochybuje, — zvrtol Klinček, — pochybujeme o lojálnosti tých, ktorí spravujú spolok.

— Ten tajomníček ho nespravuje, ale výbor, ako my krajinu, — natiahol sa k fľaške s vodou predseda, aby si zalial hnev na Klinčeka a na autonomistov—výborníkov, ktorí mlčali ako ryby, a nie žeby pomáhali autonomistom—kombatantom v Akadémii. Keď si upíjal z pohára, zbadal, že Petrovič zdvihol ruku. — Prosím pána Petroviča. — Potešil sa mu, mysliac, že pretne uzol.

Petrovič sa ľahko vyrovnal v kresle, pomädlil prstami, spojil dlane a nechal si ich spojené na kríž, ako farár, keď sa modlí.

— Spomenulo sa tu i moje meno, — poobzeral sa dookola sebavedome a díval sa chvíľu na prezidentovo čelo. — Je to nepodvrátiteľná pravda, že som výborníkom tohto spolku. Mojou povinnosťou je pričiniť sa všemožne, aby Akadémia prekvitala. Pravda je i to, že v doterajšej debate sa miešala osoba s vecou, ktoré nijako spolu nepatria: konanie Akadémie ako takej a konanie, lepšie povedané, výrok mladého pána sekretára. Pripusťme, že je sekretár vinný, ale keď je sekretár vinný, či môžeme obviňovať spolok? Vyjadrím sa neprozreteľne napríklad ja, zodpovedný bude za to slávny krajinský výbor? Ten tajomník mohol prípadne, čo o ňom ani zďaleka nepredpokladám, zabiť otca. Obesíme Akadémiu? Ak áno, tak takouto logikou by bolo možné aj to, aby pre trestuhodný krčmový rozhovor kadejakého lapaja—úradnika ministerstvo vnútra odoprelo každú dotáciu krajinskému úradu. Ale skúmajme, či je výrok onoho mladého tajomníka Akadémie trestuhodný? „My sme tu všetci autonomisti.“ Ak je táto enunciácia trestuhodná u jedného, tak je trestuhodná aj u druhého, ak nie, tak nie. Keď nesmie kradnúť jeden, nesmie ani druhý ani tretí. Ak je takzvaný „autonomizmus“ taký prečin, že chceme preň odoprieť subvenciu Akadémii, tak ju prosím odoprieť aj katolíckej Kultúre, v spolkovom výbore ktorej sedia samí autonomisti, a prosím odoprieť peňažitý prídel obciam, kde sú klerikálno—národné výbory, teda autonomistické, a prosím ďalej, aby sa netrpel vôbec autonomistický program strán… Však je to nemožná žiadosť… A keď je nemožná, prečo je možná výlučne len pri Akadémii? My tu nesmieme podliehať politickej konkurencii a očerňovaniu istého dovoleného smeru, teda straníckosti. Ak to robíme, sami očerňujeme, sme tiež stranícki, neobjektívni, nespravodliví, lebo nadŕžame jedným na škodu druhých… Páni! Buďme logickí! Nekompromitujme seba a pána prezidenta… Nechcem byť zdĺhavý, lebo vidím, že sú páni už netrpezliví, preto končím a zradím dôverne, že naši takzvaní radikálni vlastenci nie sú „úchylné deti“ v Azyle, netreba nám hýbať úradným aparátom a vši hľadať…

— To nepríde do zápisnice, — napomenul predseda Homločkovi.

— Netreba nám svedectvo o lojálnosti… Tí páni sú na najlepšej ceste, aby sa s nami spojili… Netreba snímať predmet z programu, ale bezpodmienečne udeliť Akadémii, tejto, ako sa konštatovalo, našej historickej ustanovizni, výdatnú podporu… Nech nás i tu vedie Štúrov nacionálny duch…

Krokavec, dr. Lelkeš, Terenčéni čušali, ako čo by im boli vopchali šatku do úst, hoci v Petrovičovej reči prúdila voda na ich mlyny: obrana autonomistického programu. Rečník by bol očakával aspoň kratučký výkrik: „Dobre!!“ Ich mlčanie neznamenalo súhlas. „Či azda vedia už o pakte s vlastencami a hnevajú sa?“ Prišlo mu na um. Ani straník Koreň, inokedy taký pohotový na hlučné odobrenie, neprikývol. Škodoradostne sa mu zabeleli zuby, len uhryznúť. Klinček nespokojne vrtel hlavou. Dr.Rubár čmáral ceruzkou po programe, z čmáraniny vyšlo veľké cifrované „A“, pričom vypustil svoju spodnú peru. To iste myslel: „Celkom autonomistická reč. Tým si si neposlúžil.“ Cucák sa hrabal v médiách, nebolo badať na ňom nijaký dojem. Koziakovský si vytieral kútiky, rozmýšľal, či má protirečiť, mýlilo ho v tom tvrdenie Petrovičovo, že sú vlastenci na najlepšej ceste, aby sa spojili s kladnými politickými stranami. Malérnik si oprel o lakeť hlavu a díval sa bezmyšlienkovite na oblok.

Mangora vstal.

— O čom? — spýtal sa predseda.

— O predmete.

Predseda netrpezlivo trhol rukou.

— Ešte? Že sa vám chce! Neskončíme do tretej. Musím odložiť pokračovanie na štvrtú.

— Nie, nie! Skončme. Cestujeme, — ozvali sa niektorí.

— Celkom nakrátko, — nedal sa umlčať Mangora.

— Všetko vieme. Mlčte už.

— Nedám sa terorizovať vo vykonávaní svojich práv, — zaťal sebavedome. — Chcem ešte raz upozorniť, že tu ide nie tak o nás, ako o nespokojného Angličana, ktorý môže odvrátiť od nás svoju blahosklonnú tvár a zmočiť svoje publicistické pero do našej rozorvanosti, čo nám poškodí. Dobre bude, keď vec dôkladne vyšetrime a prajný výsledok oznámime.

Povedal ešte niekoľko slov, ale tiež už zanikli v šomravej nevšímavosti. Výborníci si kládli písma do tašiek, obzerali sa, kde majú zavesené kabáty, klobúky a paličky, otvárali priečinky, aby v nich niečo nenechali. Dr.Rubár už aj vstal.

— Teda popoludní o štvrtej? — chcel vedieť od predsedu.

— Je tu ešte niekoľko predmetov. Samé cesty, — presviedčal Koreň, — skončme, pán prezident, poobede nik nepríde.

— Tak čo s Akadémiou? Aký je úradný návrh? — pozrel predseda na referenta.

— Navrhujeme stotisíc korún.

— Pridŕžam sa svojho návrhu, — zahatil Klinček, — sňať z programu. To je naozaj vážna vec.

— A ja svojho, — namrzel sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie o lojálnosti, a basta!

— Nie! Nech sa vec vyšetrí! — nepopustil Klinček.

— I ja som za vyšetrenie, — podporoval Mangora.

— Nemá zmysel vyšetrovať nevinného, — stál na svojom Petrovič, — tak môžete i ku mne prísť, že som podporoval spáchanie zločinu.

— Veď len počkaj, iste prídu a bude po tvojej kandidácii, — hrozil Koreň.

Petrovič sa zháčil.

— To sem nepatrí, — hneval sa predseda, že zas začínajú znova. — Snímam vec z denného poriadku ako nepripravenú.

— Totižto čo? Aby bolo jasno, — trápil Klinček.

— Aby bolo jasno, — odsekol predseda nahnevaný, — vyšetríme, čo má byť vyšetrené, prezvieme sa, či je Akadémia lojálna, zaprisaháme sa, že sme lojálni, a čo ešte rozkážete?

— Dobre, — bol spokojný Klinček.

Začali sa sypať milióny na hradské. Výborníci nedbali na zlatý dážď. Ani nepočúvali, ako šuští.

Po výbore viceprezident dr. Kyjak chcel byť vtipný a spýtal sa prezidenta:

— A kto vyšetrí tvoju lojálnosť? Ty si predsedom Akadémie.

— Nuž kto? Četníci na próbu.

— Daj pozor, aby si sa nedostal do kartotéky tvojho tretieho oddelenia.

— Pozriem, či som už nie tam.

Pridružil sa Koreň.

— Len to neviem, prečo tak hovoril Petrovič, — čudoval sa.

— Z vďačnosti, — vysvetlil mu prezident, — vydaril sa mu pakt s radikálmi, odpláca sa im krajinskými grošmi.

— Ja zas neviem, — robil sa sprostým Kyjak, — prečo všetci autonomisti mlčali a prečo sa ani agrárnici neoduševňovali na reč Petrovičovu.

— Ani ja som si to nevedel hneď vysvetliť, — objasnil prezident, — len pri debate mi svitlo, že je vec celkom prostá. Klerikáli mali svoju osvetu a agrárnici svoju. Čierna osveta, zelená osveta.

— A červená, — doplnil Kyjak.

— A červená, — prijal predseda. — Ak jedna vypadne, zvýši viac pre ostatné. Kedysi, keď som doma gazdoval, mal som kočiša, ktorý kradol, kde videl, ovos pre svoje kone, hoci dostával riadne svoju porciu, ostatný dobytok mohol pre neho vydochnúť. To je to lipnutie na svojeti i ponad mŕtve telá, láska, čo vyrástla z hrobu.