ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali krém, cifrovaný trepanou smotanou a s piškótami. Želka nadšene zacckala. Panej prešiel úsmev po tvári, akoby ju lúč osvietil. „Je dosť hustý. Vydaril sa,“ zlietlo jej z úst. Azda tretia veta, odkedy vošiel manžel a pri rozhovore o žobrákoch. I zákmit úsmevu na čele, ako sa zjavil, hneď aj zhasol. Sfúkla ho Mariška, ktorá sa vrtela okolo jej muža. Vždy mu bola za chrbtom. Keď ponúkala s krémom po druhý raz, nie ju, ale jeho vyhľadala a podstrčila pod nos krištáľovú sklenú misu so svojím sprostým dedinským: „Nech sa páči!“ namiesto: „Prosím!“ Náročky alebo náhodou pritisla svoje rameno o rameno manželovo. Spozorovala to. Bola presvedčená, že medzi nimi je tajné dorozumenie, možno i hriech. Stiahla obočie a zahryzla si do pery. To bolo už tretí raz dnes večer. Dva razy si to len poznamenala v pamäti s úmyslom, že ich bude pozorovať, tretí raz nevydržala a oborila sa na chyžnú:

— Dajte pozor! Podávajte zďalej. Netisnite sa tak.

V tú sekundu si myslel Petrovič: „Len sa šúchaj! Keby tu nebola žena a ostatní, že by som ťa potľapkal.“ Potom mu prišlo na um, že vlastne stopuje, kto sa v kabinete bozkáva. „I na teba dám pozor, hoci sa šúchaš o mňa. I ty si mi podozrivá.“ Pozrel na upozorňujúcu ženu a na chyžnú, ktorá sa oddialila s misou. Videl dve zamračené tváre. „Čo sa im robí?“ zamrzelo ho.

Pri pomarančoch sa prehrešila pani Ľudmila. Vzala jeden veľký, červený a vlastnoručne ho podala Landíkovi:

— Tento je červený. Bude sladký. Vezmi si.

Pohladila ho bez všetkej príčiny, len tak letkom, po začesaných riedkych vlasoch.

— Aby si bol i ty červený, — pripojila a usmiala sa.

— Príroda prispôsobuje farbu hmyzu farbe okolia, mňa — k papieru, — zavtipkoval Landík, bozkajúc zdvorile pani Ľudmile ruku.

„Pozri, pozri, ako sa hladkajú,“ díval sa Petrovič. „Čo ho má hladkať? Mňa veru neponúkne, ani nepohladí,“ vyčítal svojej polovičke s akousi neistou závisťou, nadúvajúc líca pri vypľúvaní jadierok do dlane a kladúc ich z dlane na tanierik. „Pozor na ženu! Taká nežná zdvorilosť nebude bez príčiny.“ Chcel jej i povedať, že keby Landík bol taký ako pomaranč, nebol by práve pekný, ale tým by ho pochválil. Začal mu byť zas antipatický ako prv sympatický. „Čo, nevie, že je maznanie odporné v spoločnosti, neodskakuje sa od stola a ruky sa pri jedení nebozkávajú.“ Zdržal sa kvôli súladu pri večeri pred cudzím človekom, aby si Landík nepomyslel, že sa so ženou hašterí. Veď jej to povie potom.

Príležitosť sa chytro naskytla. Po večeri Želka vstala, a tancujúc okolo stola, zaďakovala v takte:

— Ďakujem. Na zdravie.

Chytila Janíka za rukáv a oznámila:

— My sprobujeme karioku.

Odišla v tanečnom kroku. Landík za ňou.

Rodičia zostali sami.

„Tí sa dohovorili,“ upodozrieval ich Petrovič, „musím na nich dať pozor. A ak sa to oni bozkávajú. To by bolo!“

Keď chyžná zobrala zo stola, pri odchode k peci, kde sa vytriasali omrvinky z obrusa, fľochla na pána, a keď obrus skladala, pomáhajúc si pritom bradou, ešte raz zaškúlila. Pán žmurkol jedným okom, ako čo by mu bola padla smeť do neho. Pani, keď Mariška odišla, ukázala nosom za ňou a nervózne podotkla:

— Každý večer sa šúcha o teba.

— Kto? — splašil sa manžel.

— Mariša, — hodila hlavou smerom ku kuchyni.

— Mariška?

— Aká Mariška? Mariša.

— A čo chce?

— Čo ja viem? Drgá sa o teba.

— Nič som nezbadal. Prečo?

— Nerob sa sprostý. Pozorujem to už niekoľko dní.

— Niekoľko dní?

— Začína byť bezočivá.

— Azda nešikovná.

— Nie. Impertinentná. Iste má na to dôvody. Ty! Ja sa s ňou nebudem pretekať. Že sa nehanbíš a nezahriakneš ju.

— Vravím ti, že som nič nezbadal, ak drgla, drgla náhodou.

— Krásna náhoda — každý večer.

— Tak je to predsa len nešikovnosť. Ty myslíš, že schválne?

— Som presvedčená.

— Tak ty si myslíš, že so mnou koketuje?

— Ty s ňou.

— Pred tebou? To by som bol zas ja nešikovný, — zaironizoval a dodal vážne: — Vyuč ju, a nerob scény. Čo sa ti porobilo? Čo ťa presvedčilo?

„Azda len nevidela, keď som ju chytal za nohy?“ skrslo v ňom podozrenie, ktoré hneď vyvrátil: „Nemôže byť. Bola by mi dávno vyčítala.“

— Čo ma presvedčilo? Mám na to svedkov.

— Svedkov? — zľakol sa. „Nepotárala niečo Mariška? Nešúchala by sa o mňa a nežmurkala, keby jej to bolo nevhod.“

— Akých svedkov?

— Dobrých.

— Koho?

— To ti nepoviem. Svedkov.

— Podchytávaš? Rád by som ich videl.

— Každý deň ich vidíš a ja ich každý deň vypočúvam.

Petrovičom zasa trhlo. „Kto by to mohol byť? Šofér? Kuchárka? Iba ak sa Mariška pred nimi pochválila. To môže byť. „Opatrnosť,““ napomenul sa, a „bezočivosť!“ posmeľoval sa.

— Keď máš svedkov a veríš im, vyhoď slúžku — mňa vyhodiť nemôžeš; ak veríš mne, vyhoď svedkov.

— Tebe neverím.

— To je smutné. Veríš kadejakým lotrom a falošníkom. Upozorňujem ťa, viem to z advokátskej praxe, že sú celé dediny, najmä kam prenikol komunizmus, kde sa na všetko nájdu svedkovia. Majú na námestí a obyčajne pred kostolom burzovú cenu, kupujú ich ako cenné papiere, jedni sú drahší, druhí lacnejší, podľa výzoru a vážnosti. Svedčia, ako im rozkážeš, z nenávisti voči buržujom a kapitálu.

— Moji svedkovia sú z hory.

— Tam je najviac zbojníkov a niet takej hory na Slovensku, kam by nezašla pechota ľudskej kultúry.

— Nie sú zo Slovenska.

— Emigranti? Na tých sa nespoliehaj. Kto uteká, nemá dobré svedomie.

— Ach, načo o tom hovoriť? Ty si môj najlepší svedok. V tebe sa ako v zrkadle odráža nevernosť. Dávno ťa stopujem.

— Ty si zlý vyšetrujúci sudca, keď hovoríš: „Stopujem ťa.“ Idem hneď do kuchyne a poviem chyžnej, aby sa neotierala o mňa, lebo si to už zbadala.

Petrovič hovoril nedbalo, s nádychom irónie. „Šúchanie, to je nič, ak o nohách nevie.“ Bol presvedčený a svojej nevine, nie nadarmo sa spovedal sám pred sebou vo svojom súkromnom kabinete. Žena ho len podchytáva. Keď sa i prehrešil voči nej, stalo sa to len v duchu, v skutku bol čistý. V dennom živote neuznával tú kresťanskú zásadu, že kto pozrie na cudziu ženu žiadostivo, už cudzoloží. Nežiadostivo hľadia na ľudskú krásu iba drevené kláty. A nevera musí vyrásť dovysoka, biť do očí, aby ju človek nemohol odtajiť. Potľapkanie dievčaťa, chytanie za briadku, malá pochvala, žmurkanie mihalnicami je ako podanie ruky, taký „dobrý deň!“ driečnemu dievčaťu. Môže to byť otcovské, nuž priateľské. Človek nech je veselý ku každému, zhovorčivý, dôverný, ľudský pred svojimi blížnymi, a nie vždy nadutý, prísny, rozkazujúci, nedotknuteľný, hrdý a zamračený, ako čo by bol podpálil dedinu. To by bola rieka Styx medzi bijúcimi ľudskými srdcami a svet Hádesom. Preto, že som zhovorčivý a kamarátsky k Mariške, veru ma nemusíš upodozrievať. To je ešte nie láska.

Pani Ľudmila bola, naopak, čím ďalej, tym nervóznejšia. Ona i v pohľade videla neveru, nie to v ľahkom dotyku, drgnutí, mihnutí očí. Vo všetkom tom tušila znaky lásky, ktoré sa môžu vyvinúť v strašnú náruživosť alebo sú to už azda aj dozvuky náruživosti, burácajúcej pred hodinou, ktorá vybuchuje ešte i pred cudzími vo svojej neskrotiteľnosti, hoci hamovanej.

Takí sú už ľudia: sebe odpúšťajú všetko, iným nič. Petrovič bol sám pred sebou čistý, ale upodozrieval pani Ľudmilu a neodpustil jej ani červený pomaranč, ktorý dala Landíkovi, pani Ľudmila vyčítala svojmu mužovi, čo by sebe bola vždy odpustila.

I teraz dobíjala na svojho muža. Začala ho pichať ako vandrujúca blcha, raz tu, raz tam. Napokon si pomyslel: „Zhodím košeľu trpezlivosti a nahnevám sa, keď sa i nehnevám.“ Umele vzbĺkol:

— Vyprosím si to od teba. Som otcom dospelej dcéry. Ako to môžeš o mne predpokladať? Najmä ty, ktorá sa proti mravom stále prehrešuješ. To sa iste ty bozkávaš v mojom kabinete. Ty hlásaš voľnosť lásky a slobodu vydatej ženy. Tebe hovoria svinstvá holopyskí mládenci. Vyškieraš sa im a dávaš zlý príklad Želke. Dnes som videl, aká si mravopočestná. Čo máš hladkať toho zeleného komisára? Ustavične ti ruky bozkáva. Keď ho hladkáš po hlave predo mnou, čert vie, čo mu pohladkávaš za mojím chrbtom.

— Kto je v peci, myslí, že sú všetci. Janík je rodina.

— Taká ako Mariška.

— Mariša, a nie Mariška.

— Truľo, a nie Janík.

— Janík.

— Mariška.

— To je pre nás komisár. Akým právom sa ty bozkávaš s komisárom, takým právom sa ja bozkávam s Mariškou. Lenže ja sa nebozkávam.

— Ani ja.

— Mám na to svedka.

Pani Ľudmila zmeravela. Zamĺkla na chvíľu. Prekvapilo ju, že i manžel má svedka. „Ja by som sa bola s niekým bozkávala?“ dala si otázku. Nebola si celkom istá.

— Kto ti to povedal? — spýtala sa po chvíli a pozrela kamsi do kúta.

— Kto vedel.

— Nejaký podliak.

— Nie taký ako tvoj.

— Ohavník.

— Pardon!

Hlasy sa dvíhali a mocneli. Pani Ľudmila stačila ustáliť v duchu, že mládenci bývali zavše bezočiví, ale najviac ak jej ruky bozkávali alebo držali v tanci pritisnutú k sebe. Stalo sa i to, že ju jeden pošteklil na dlani a druhý stískal prsty. A ich reči? Boli všelijaké. A pohľady? Žiadostivé. Ale čo je reč, čo pohľad? Reč odznela, pohľad odlietol ako vtáčik, a vetievka sa ani nezaknísala. Manžel nemá prečo žiarliť. Všetko to sa stalo kvôli Želke, aby pripútala k nej veselú spoločnosť. „Nie, nemám hriech, vážny hriech na sebe.“

Petrovič sa chcel len naoko hnevať, a teraz sa vžil do položenia tak, že sa naozaj hneval. Pani, keď zistila svoju nevinu a muž dorážal, obledla od zlosti, chytila malú vázu na stole a poklepala ňou. Lupene bielych ruží padali na tmavobelasé prikrývadlo stola.

— Chcem vedieť mená tých klebetníkov. Povedz mi, kto sú to, kto sú to, kto sú to?

„Aha! To je ako: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Tri razy jedno za druhým. Predsa to len bola žena,“ neustával podozrievať manžel a zabúchal tri razy päsťou na stolík, opakujúc za každým buchnutím:

— Nepoviem, nepoviem, nepoviem.

— Luhár si i so svojou kompániou.

— Nepoviem, nepoviem.

— Ošemetník si!

— Nepoviem.

Panej bolo do plaču. Nevedela, či má nahlas zaplakať, či radšej zamdlieť. Keby zaplakala, nemohla by hovoriť, keby omdlela, bol by koniec škriepke, a nič by sa nedozvedela. Najlepšie by bolo túto vázu praštiť do kúta. Váza je japonská, škoda by jej bolo. Pokrčila teda noštekom a prižmúrila oči. Fňukla raz, fňukla druhý raz. Petrovič nedbal, mocnou zotrvačnosťou búchal päsťou a vykrikoval, hoci sa ho žena už na nič nespytovala:

— Nepoviem.

— Zajtra odídem, — zahrozila mužovi, pritlačiac si prst k ľavej dierke nosa, ako keby chcela zamedziť vzlykanie. — Nechám ťa tak.

— Nepoviem.

— Zostaň si so slúžkou.

— Nepoviem.

Pani udrela vázou trošku tuhšie o stolík. Len teraz zbadal, že drží vázu v ruke. „To by nebolo dobre, keby mi ju hodila do hlavy,“ pomyslel si. „Ženu, keď je pri hrnci, neslobodno hnevať. Ešte mi naozaj spraví škandál. To by bolo sprosté chodiť s belasými škvrnami. Ľa, pri modernosti a pokroku praveká sila prírody.“ Zvrtol:

— Tak ti poviem. Ale odlož tú vázu. Neklep!

— Najprv povedz.

— Nie, odlož najprv vázu.

— Nie.

— Tak najprv ty povedz, akých máš svedkov.

— Nie, najprv ty.

— No, dobre, ale dovoľ, aby som šiel do druhej izby.

Prešiel do susednej. Odtiaľ zavolal:

— Lulu.

Myslel, že váza priletí a rozbije sklo na dverách. Uchýlil sa za múr, aby sa mu nič nestalo. Chvíľočku bolo ticho. Váza nič. Začul hlasný, srdečný smiech. Nakukol do izby, čo sa robí? Žena sa zachádzala od smiechu. Ďaleko odložila vázu od seba, kričala v záchvate veselosti:

— Lulu? Lulu?

Muž vyšiel spoza dverí. Bolo po strachu pred vázou.

— No, Lulu. Čo sa tak smeješ?

Zastal vážny pred manželkou:

— A tvoji svedkovia? Ja som ti povedal, povedz i ty.

Žena rozšírila ruky, a zdvihnúc bradu a oči k povale, ešte vždy sa smejúc, otvorila naširoko ústa, až jej bolo vidieť ružové ďasná a zadný, plombovaný zub, volala nadšene:

— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!

— Tiež Lulu?

— Lulu.

— Ach, to je klebetár.

— Policajt.

Teraz sa už obidvaja smiali. Hneď si uverili. Žiarlivosť a podozrievanie sa v sekunde stratili, ako čo by ich ani nebolo bývalo. Čo len taký svedok. Ale smiech trval krátko. Pozreli zasa vážne na seba. Obidvom prišla na um tá istá myšlienka:

— Tak teda Želka!