ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na uhle Palisád a Sládkovičovej ulice vynorila sa z riedkej polotmy vysoká, strojná dáma. Šla bystrým, dievčenským krokom, hádžuc plecami a lakťami okolo seba. Čierna kapsička na podlaktí sa kolembala. Málo chýbalo, že mu nevlietla do náručia. „Letí slepo, ako vietor,“ zazrel na ňu a zavrčal: „Pardon!“ Videl lovecký, žltkastý klobúčik, stiahnutý nakrivo k uchu. Na klobúčiku sojčie pierko. Hneď mu bol známy i čierny kožuch. „Pani Estera!“ zaradoval sa a hneď i zažialil: „Ešte vždy ten istý klobúčik!“

— Milosťpani! — zavolal za ňou a zastal odhodlaný, že ju odprevadí na niekoľko krokov a dozvie sa aspoň, ako sa má a čo robieva. Tak dávno chcelo sa mu s ňou stretnúť, navštíviť ju. Ale keď je vždy toľko roboty, že nestačí.

Obrátila sa a pozrela letmo, kto to za ňou volá. Poznala svojho podporovateľa. Podbehol za ňou a prichlopil jej ruku obidvoma dlaňami. Z jej úsmevu uzatváral, že i ju toto stretnutie teší.

— Ako sa ponáhľate, — začal rozhovor, idúc s ňou. — A kde?

— Tu na Vlčkovej bývam.

— Môžem s vami? — ponúkol sa.

— To je tu hore vŕškom, hore schodmi, na tretie poschodie a na povalu. Nevyvládzete, — premerala ho od hlavy po päty.

— Taký voňavý vetrík, viete, podchytí a zdvihne.

Vyšli Kuzmányho ulicou skoro na samý vŕštek.

— Už som tu, — zastavila sa pred úzkymi, zahrdzavenými železnými dvierkami, odkiaľ ešte viedli drevené, vyšúchané, polozhnité schody hore medzi krovia a stromy. — Nepustíte ma ďalej?

Neodpovedala hneď. Jej myšlienky prebehli izbičkou a kuchynkou, ako ich ozaj ráno nechala, či je tam dnu všetko v poriadku. Mýlila ju úbohosť výstupu a malosť jej bytu. Radšej by bola videla, keby sa poslanec obrátil a šiel naspäť dolu vŕškom, ako hore k nej. Petrovič jej držal ruku a čakal na odpoveď. V jeho očiach bola smutná a verná oddanosť, ako keď pes čaká, že ho pohladia, a rád by položil svoju hlavu na pánovo lono.

— Bývam vysoko, — vykrúcala sa.

„Košík,“ myslel si a zamaskoval svoje sklamanie veselosťou:

— To sme už počuli. Vysoko zornička,zahúdol, ešte vyššie nebe.— Nepustíte ma do neho? Teraz by som mal povedať: „Do videnia!…“ Bolestné: zvrtnúť sa pred prahom.

Očistom zosmutnel a nízko spustil hlavu.

— Krásne nebo! — zasmiala sa mu. — Do takého neba by sa vám nechcelo ani po smrti.

— Ale za živa.

Chcel povedať, že nebo robia anjeli, ako je ona, ale to sa mu zdalo banálne. „Prečo sa tak zdráha?“ pýtal sa sám seba, „veď nič nie je na tom.“ Potom sa opravil: „Horký nič… Taká je ako moja žena pred dvadsiatimi rokmi,“ porovnával. „Starý typ.“

— Keď nie, nuž nie, — znížil sa ústami k jej ruke. — Inokedy ma zavoláte. „Aké spôsoby má Dubec, že má prístup do každého kostola, kde sa dievčatá modlia. Ja sa potkýnam na prvom schodíku… Tanečnice, to by som rozumel, sedliacke panny, to je ľahké… Prišiel by sem!… Zdá sa, že je nečakane tvrdá broskyňová kôstka…“

— A viete, milosťpani, že by som ja i úradne mal právo podívať sa na vaše gazdovstvo?

Nebolo to vážne povedané, len ju tak podchytával. Estera porozumela, že je to pre podporu, ktorú vykonal pre jej synáčika. Pán výborník, a teraz pán poslanec, chcel by sa podívať na biedu, či je ozaj taká, ako ju opisovala vo svojich žiadostiach. Či nebýva v prepychu a v nádhere? Nebude chcieť nazrieť do skríň? Vraví síce žartom, ale myslí vážne.

— Keď úradne, tak teda prosím, pán poslanec. Uvidíte moju chudobu, —— popustila, — to je celkom iné.

— Viete, treba nájsť vždy formulku, — zahováral svoj žartovný netakt, ako si svoje správanie pre seba charakterizoval, — právny titul pre návštevu… Nemyslíte si azda, že idem k vám naozaj úradne?

— Len úradne, teraz už len úradne, —— ochladila ho a pritom sa zasmiala. „Veľmi dobre viem, že nejdete úradne,“ cvendžal smiech, „ale ja sa budem toho držať,“ trčalo predsavzatie za smiechom.

Fúkol akýsi chlad na obidvoch. Mlčky vyšli. Otvorila a chcela ho pustiť vopred ako hosťa. Nedovolil. Že sa v tejto blankytnej výške nevyzná a poblúdil by. Hlasným smiechom potvrdila, že býva vysoko, ako vták na haluzi, ale v hniezde by bolo ťažko poblúdiť. „Ešte by vošiel do kuchyne, a tam sú zvyšky z raňajok,“ prehradilo ju a vošla prvá.

Šli úzkou chodbičkou, ktorá nahradzovala predizbu. Svetlo padalo do nej z otvorenej kuchynky. Pribitý vešiak so šatami, zásterkami, pulóvrom a dáždnikom, malá chladnička prekážali, aby dvaja mohli ísť vedľa seba, aby niečo nezachytili, alebo do niečoho nedrgli. Petrovič nazrel i do kuchynky. Bolo mu čudné, že na takom malom priestore sa dá variť. Obratná kuchárka by si tam lakte dotĺkla. U nich je sporák väčší.

Obytná izba zdala sa mu nabitá náradím, hoci bolo v ňom náradia málo. Skoro do štvrtiny ju zaplnil široký fotel tehlovej farby, ktorý slúžil i za posteľ, lebo postele nebolo vidieť. Tento moderný kus náradia akoby vládol v izbe a zakrikoval ostatné vážne zvyšky, ktoré kedysi stáli v staromódnom, dobrom meštianskom priestrannom byte. Okrúhly politírovaný stolík z tisiny, hotový na roztiahnutie, s okrúhlymi nôžkami, okolo neho tri stoličky (kedysi ich bolo aspoň dvanásť) s napuchnutými mäkkými súkennými operadlami, tiež tehlovej farby, so štvorcovými operadlami, rozložitý, žltý komód so zásuvkami a čiernymi, oblámanými gombicami, na ňom malé, štvorhranné zrkadlo v drevenom ráme, vrtiace sa medzi stĺpikmi, pred ním starý, kožený album a veľká fľaša kolínskej vody. Pri komóde na stene visiaci slamený pokrovček s niekoľkými vyšedivenými fotografiami.

Keď pani Estera zavrela široké jednokrídlové dvere, zjavili sa dva veľké olejové obrazy. Na jednom spoločne mladý manželský pár, na druhom bledovlasý chlapček. Pod nimi vyfarbený erb s vejúcou stuhou a na nej meno: Georgius Dvoreczky, anno Domini 1230.

Veľkým oblokom vstupovala do malej izby obloha a napĺňala ju svojím belasým svetlom. Zdola do polovice obloka sa dvíhali vežičky strieborných smrekov. Vidieť bolo svah so zoschnutou trávou, kostry bazičkových krov s tenkým chodníkom vedúcim za vŕštek v poli. Bolo veselo od slnka, ktoré sa klonilo a akoby cez plece zaškúlilo do jedného kútika v izbe.

Petrovičovi sa zastavil zrak na rozšírenej podobločnej doske. Upútala mu pozornosť malá izbová záhradka s miniatúrnym brezovým plotíkom. V nej niekoľko lístkov a vetvičiek medzi troma—štyrmi kamienkami. Spod zeme vyrastali pichľavé hlávky drobných kaktusov.

V izbe nebolo vidieť biedu, len akýsi zármutok šiel od olejových obrazov a farbistého zemianskeho erbu. Nemo sa kĺzal po holej dlážke, po úzkom, zelenkavom koberčeku k izbovej záhradôčke a odtiaľ sa vkrádal do srdca. Kus bývalého prepychu v čistej chudobe. Taký smútok sa chytá ľudí pri každom zhorenom hrade, ošarpanom kaštieli, spustnutom parku, zašlom a už slepom rokokovom zrkadle. Melanchólia zanikania starej krásy, bohatstva a veľkosti, pokorenej pýchy, ktorá padla na kolená, a skláňajúc hlavu, vzbudzuje ľútosť.

Estera zbadala Petrovičov pohľad.

— To je zem z nášho majetku, — ukázala na záhradku a usmiala sa. —— Z celého parku mi len toto zostalo. I tie tri kamienky sú z chodníka, po ktorom som chodievala a dívala sa na záhradníka, ako polieva pažiť, kvetinové hriadky a kolesá. Teraz ich ja polievam touto krhlič—kou.

Vyňala zo stolíka detskú krhličku.

— Alebo touto malou striekačkou, — vzala do ruky striekačku. — A tu mám malý rýľ, motyku, ktorými ryjem, prekopávam.

„Ako sa len môže smiať? Veď je to veľmi smutné,“ neveril úprimnosti jej smiechu. Ale jej smiech šiel zo srdca. „Celkom prirodzený, a predsa neprirodzený, lebo niet preň príčiny.“

— Nebanujete?

— Nebanujem. Za čím?

— Len nejedna slza vypadla na tie kaktušteky, —— pochyboval.

— Plačete vy za starými rozprávkami, ktoré vám matka rozprávala? Že nenašli pravdu na svete, že Zlatovlásku pálili?

— To bolo dávno.

— I toto je taká krátka rozprávka, ktorá bola dávno. Začínala sa hentým armálesom a skončila sa touto záhradkou. Stará, otrepaná, ktorá dojíma, len keď ju prvý raz počujete. Rozprávka o pánovi, ktorý sa stal žobrákom. Mal všetko: mladosť, bohatstvo, veľký dom, záhradu, polia a má izbičku a takúto kvetinovú záhradku. Strašne každodenná rozprávka. Vidím ju denne, počujem ju denne, zvykla som na ňu, preto ju už ani nepočujem, ani nevidím, ani nesmútim. Mala by som sa naplakať! Ani slzičky! Pozrite!

Nastavila mu oči a úsilne ich rozšírila, pričom zvraštila čelo a málinko zdvihla nos. Petrovič videl pod tenkými čiernymi klenbičkami obŕv dve okrúhle šedivé kvetinky očí s lesklými, zväčšenými zrenicami, ako čo by na tie kvetinky padli dve kropaje rosy z dlhých, tônistých riasnic. Zrenice sa triasli, ale to len svetlo mihalo v nich.

— Pri takýchto očiach aký koniec? — vypadlo úprimne a ticho z Petroviča. — Máte pravdu: neplakať! Lenže darmo zvoníte. Rozprávka ešte nemá konca. Len sa začína. Nie je to jediná záhradka, ktorú máte. Tamtá, — ukázal k obloku, — je krátka minulosť. A tamten obraz? — zvrtol hlavu k portrétu svetlovlasého chlapca. — To je on?

— On. Môj chlapec.

— Druhá záhradka. Záhradka budúcnosti.

— Je ich ešte i viac?

— Ešte jedna. Záhradka prítomnosti, — pozrel na ňu od nôh k hlave. — To ste vy… Mnoho krásnych pukov…

Estera čakala čosi také ako vyznanie lásky. Žiadalo sa jej počuť lichotivé slovo, len keby ono bolo inde, a nie u nej — v byte. Pokarhala sa, že nebola dosť odmeraná. Kocúr je na streche a rád by sa pobavil s mačkou. Veď mu ona vytrie fúzy, len nech zdvihne labku, umienila si pre prípad, ak by pán poslanec chcel byť dôverčivý.

— A záhradníkov by sa našlo…

„Už začína,“ myslela Estera. „Hneď ho zoženiem z vysokosti, z hrebeňa, nech chodí po zemi.“ Siahla po svojej kapsičke a vyňala papierik. Bolo na ňom napísané: „Z čoho človek môže vyžiť?“

— Ťažko je púšťať nové stebla. Život nie je záhradník. On skôr podpiluje živé stromy pri koreni. Prečítajte si, —— dala mu papierik. — Vystrihla som si to z ktorýchsi novín.

Čítal:

Slovom tri koruny 41 halierov, plus cukor, čaj, plyn, veľmi zdravé a výdatné, chráni pred gichtom a artériosklerózou. Dávka táto stačí pre osemdesiatkilogramového človeka, pre ľahšie osoby príslušne menej.“

Kým čítal, smiala sa:

— Iba ak pri takomto spôsobe života. A ten váš záhradník je skôr agent, ktorý kým svoj tovar núka, je milý, usmievavý, zdvorilý, hotový na všetky podmienky, na tie najmenšie splátky, ale keď nahovorí kupujúceho a on sa mu podpíše na objednávací lístok, beda! Hneď je náročný, hovorí z koňa, len probujte nezadržať splátku! Jeho upomienka veruže nebude usmievavá, milá a zdvorilá.

Založil lístok a zadíval sa na ňu. Chcel vysliediť, prečo mu ho dala? Má to byť narážka na jeho blahobyt a vlastnú chudobu, aby sa cítil rozdiel? Či chce vyvolať sústrasť k sebe? Či chce povedať, keď už nové puky, dobre, ale potom nech sa pán záhradník stará o záhradku a firma nech je zdvorilá i vtedy, keby stránka nezadržala splátku? To je: lifruj, ale ja ti nedám nič? … Azda ona žije podľa tohto receptu? Na poslednej otázke sa zastavil. To by bolo úžasné … Tetka Kornélia sa ponosuje, skoro narieka, že je mnoho poplatkov, osvietená pani Mahuliena vypláca do troch tisíc za jeden mesiac na Dubcove nezákonné deti, pani Mária píše romány a robí chlebíky pre nepotrebných básnikov, Želka vyhodí za trvácu onduláciu s príslušnosťami sto korún. V myšlienkach otvoril skrine, kde visia šaty jeho ženy. Prišli mu na um voľby, sedliaci po dedinách, ktorých videl, vyhodené milióny na iluzórnu vôľu ľudu, cvengli jeho vlastné dôchodky, vynorili sa všelijakí tí žobráci inteligentní a neinteligentní. Čo sa tu stroví peňazí! A toto pekné stvorenie s jedným klobúčikom so sojčím pierkom zháňa recepty, ako by bolo možné vyžiť denne za tri koruny. Nie div, že rozpráva o falošných záhradníkoch a úlisných agentoch.

Pocítil smútok a zahanbil sa sám pred sebou. Ako keď ju prvý raz videl, chcelo sa mu i teraz pomôcť, aby zahnal ťažkosti života a bolo okolo neho veselo.

— Dajte mi ten papierik, — poprosil, — zíde sa mi ako poslancovi. Dobrá satira.

— Tí, ktorí majú dosť zo zemských majetkov, — štebotala so smiechom, — sú presvedčení, že je možné žiť podľa takýchto receptov. Ten, čo recept vymyslel, bol sväto—sväte sýty, sedel pod strechou a v teple.

„Myslím, že už zoskočil zo štítu a pestovanie ruží nechá tak,“ víťazila v duchu, keď videla jeho ustarostenú tvár.

Nebolo tak, lebo Petrovič sa chcel dostať s papierikom k svojej tobolke a odtiaľ vyňal iný papierik. Vytiahol tisícovku, vopchal ju bystro do nohavíc, tam ju zošúľal, a keď odchádzal, strčil ju ako prútik medzi kaktušteky. Uskutočnil myšlienku, ktorá ho pokúšala už vtedy, keď ho prvý raz navštívila v jeho byte, a potom, keď mu prišla ďakovať za udelenú podporu. Chcel dobrosrdečne pomôcť peknej žene, aby nebola nútená žiť podľa takých ohavných receptov.

— Aby ste si nemysleli, že ja podľa toho receptu žijem, — zostávala usmiata jej tvár, keď mu podávala ruku na rozlúčku. — Veru nie, — triasla hlavou, — to by bolo trošku skúpe. Vystrihla som si to len kvôli kuriozite.

„Nič nezbadala!“ Ustaľoval v duchu trošku sklamaný, že mala zbadať, tak by sa bola vyvinula malá škriepka, a bol by mohol ešte chvíľu zostať. Škoda!

Idúc dolu vŕškom, zapochyboval o šľachetnosti svojho činu. To nebol spôsob. Ešte sa urazí. Ľudia radi majú peniaze, len neradi vyjavujú túto lásku pred inými, ako čo by to bola mrzká vlastnosť. V myšlienkach sú peniaze prvé, v rečiach ostatné. Peniaze zadarmo — vec nečistá, podozrivá. Peniaze si chcú ľudia vyrobiť, zaslúžiť. Potom si predstavoval, čo ozaj pani Estera urobí, keď tú bankovku nájde. Poteší sa jej, a či ju to bude mrzieť? Bolo by hlúpe, keby sa nedovtípila, že sú peniaze od neho. Ale kto iný by tak sproste vyhadzoval peniaze? Len on!… Mohol ju aspoň obliznúť, ako poštovú známku, keď boli tie červené ústa tak blízko. Dubec inak pokračoval… „Ja som chabec,“ hundral si, „nikdy nebudem mať dvanásť nezákonných detí…“

Lepšie takto. Robí to dojem nezištnosti. Keď tisícku nájde, je pravdepodobné, že mu ju príde vrátiť. Bude príležitosť byť s ňou a presvedčiť sa, že je to poctivá žena, a vtedy sa jej celým srdcom zaujme… Ak nevráti? Nemusí byť zato nepoctivá, a vtedy sa jej ešte lepšie prizrie … Tetka by povedala:

Tá bankovka bola poplatkom, takrečeno vstupným do záhrady, v ktorej by si si chcel natrhať ovocia.

Nemusí to byť hneď ovocie s riadnou domácou matrikou, ako u Dubca … Môže to byť len taká knižtička, pre zábavu, pre rozptýlenie ducha … Trošku počítať v nej, polistovať …