ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stoličky zahrmotili. Väčšina prítomných prisadla k dlhému zelenému stolu. Poniektorí zostali vo foteloch, len čo sa narovnali a oprášili. Gábriš zaujal miesto blízko kresla s malou vyšívanou poduškou, prichystanou pre predsedu. Petrovič, Rubár, Radlák, Záčin a Semeňánsky si sadli k nemu a oproti nemu. Mikeska sa odlúčil a šiel k ostatným sekretárom na koniec stola. Žaluď dlhými, tichými krokmi odbočil k dverám, odkiaľ mal vyjsť predseda. Radlák už zabudol na nepríjemný dialóg s Petrovičom a štuchol ho:

— Pozri, už ide obžierať hlavy.

— Ale daj pokoj, — odtiahol plece Petrovič, ktorý si neprestal ťažkať na Radláka, že mu chcel nahovoriť, akoby bol predsedovi nadal do hlupákov. „Pozri na záludníka. Všetko prekrúti.“

Záčin sa zle cítil na jednej stoličke, hľadal ešte jednu, aby si mohol sadnúť medzi dve. To robieval často, keď ho trápili hemoroidy. Petrovič sa dostal do Gábrišovho susedstva. Bol to jeho najsympatickejší kolega—advokát, i keď mu zavše závidel. Ako pred chvíľkou Mikesku, tak jeho objal cez plecia a chcelo sa mu zalichotiť, aby si získal jeho všímavosť a náklonnosť.

— A tie halušky boli naozaj teplé? — začal so smiechom.

— Aké halušky? — nerozumel Gábriš.

— Čo si niesol milosťpanej lietadlom z Bratislavy na Sicíliu?

— Aáách, tie! To boli trhance, — zasmial sa aj Gábriš a dotkol sa jemne jeho kolena, — a aké teplé! Parilo sa z nich.

— Dobrý vtip.

— Vtip? Číra pravda.

— Len drahá.

— Prečo? V povetrí ešte nie sú potravné čiary a financi nelietajú za potravnou daňou.

— Nič nie je drahé, — zamiešal trhance Záčin, uvelebený už na dvoch stoličkách, — čo môže potešiť dobrú ženu.

— Odkedy si taký dobrý manžel? — smial sa s ostatnými prítomnými Rubár.

— Vždy som bol. Žena je mužovým srdcom, — zafilozofoval Záčin, — a často i hlavou — zatriasli sa mu v smiechu plecia.

— A čo pán predseda? Čo chystá? — opovážil sa dať otázku Semeňánsky, pozerajúc si na nechty.

— Veľké prekvapenie, — šuškal významne Gábriš, aby ho počuli len najbližší.

Na otázky, čo to má byť, nestihol odpovedať. Vstúpil predseda strany v dlhom, čiernom kabáte, šedivej veste a v pruhovaných, tmavých nohaviciach. Hlavu mal sotenú naspäť a vypäté prsia. Panskosť, sebavedomie a energia bola v jeho držaní. Vážna sviatočnosť v chôdzi. Mocné sánky a dopredu vytrčená brada šli pred jeho nosom a šikmým, nazad soteným čelom. Pod tenkými obrvami pevne sedel blyštiaci sa cviker. Sprevádzal ho generálny sekretár Slamka s plavými vlasmi a fúzmi, ktorý pri vyššom a širšom predsedovi zdal sa šťúply a nízky, a popri jeho vznešenosti skromný a plachý. Vo veľkých belasých očiach zračila sa usmievavá láskavosť.

Všetci povstali z miest na znak pozdravu a úcty k svojmu populárnemu predsedovi, ktorý v rachotení stoličiek s úradným, blahosklonným úsmevom postál chvíľu za stolom, opierajúc sa oň dvoma prstami a poďakoval sa strmým a krátkym trhnutím hlavy.

— Dobrý večer, páni!

Sadajúc si do kresla s vankúšikom, vyzval ostatných:

— Sadnime si, priatelia.

Chytro si sadli ako na povel. Keď všetko zatíchlo v očakávaní, začal hovoriť jasne a pomaly, s pauzami, pritláčajúc a dvojac spoluhlásky a koncovky slovies, o programe strany v súvise s nastávajúcimi voľbami:

— … Trebba naše rady zomknúťťť v mohhutné kolónny, — zaokrúhlil stisnuté ruky lakťami, zdvihnutými od seba, aby napäl svaly a vyjadril silu, — zosskupiťťť všetky našše ennergie, rozzosiate po našich deddinách, messtečkách a messtách, polliach, lessoch, dielňach a banniach v jednu vehhementnú, kollosálnu silu, povedal by som, v obbrovský, massívny pohhybujúci sa tankk, ktorý premmáha, lámme a drvví všetky prekkážky, stavajúce sa do cesty proti našim zámmerom, ktoré sa dajú vyjjadriťťť v dvoch slovvách: „Blahhobyt seddliaka.“

— Výborne! — zakričal senátor Záčin, vytiahol z vesty noteštek a poznačil si: „Blahobyt sedliaka.“

Radlák otváral oči od začudovania.

To nebol ten človek, ktorého videl a počúval pri poslednom ich rozhovore v Prahe, keď išlo o skrotenie malého, ale divého mačaťa, to jest strany vlasteneckých radikálov. Vtedy sa mu zdalo, že je to ustatý, perfídny, cynický, ale obratný politický nemravník, bez úsmevu, len so satirickým úškľabkom, skoro bez pohybov, najviac ak s bagatelizujúcim, i to boľavým, opatrným gestom s tvrdou, chorobnou, bezfarebnou tvárou. Dnes ten istý človek mal tvár jasnú, plnšiu, dobromyseľne sa usmievajúcu, keď bolo treba, vážnu a prísnu, s nádychom červene. Rukami neprestával čiarať v povetrí akési moderné, kubistické, hranaté, končité vežičky, kolmé, tenké stĺpiky, vodorovné, základné línie, len kedy—tedy sa mu zvlnila dlaň vo vyvrátený a prekrútený polokruh. Reč zvučná, hlboká, z pŕs, bez oddŕhania, s vyrátanými pauzami, v ktorých sa mohol vybúriť dojem.

— Tendenciu pauperizácie musíme eliminovať z našej politiky vnútornej, hospodárskej i obchodnej, — zvonil hlas, — dnes bieda, pravda, len v neúprimnej teórii, stáva sa akousi novou, modernou, každý jej lichotí a chce si získať jej sympatie a lásku. My naopakt. My nechceme biedu, lebo v biede sa rodia choroby, čo rozvracajú ináč zdravý organizmus tak jednotlivca, ako i celej rodiny, spoločnosti, štátu.

— To isté vraví, čo ja, — šuškal Petrovič Záčinovi.

— Tak je, — zakričal Záčin.

— Už som hovoril o spovedníkovi Henricha IV., francúzskeho kráľa. Nepáčilo sa mu, keď mu stále dávali pečené kuroptvy. „Toujours perdrix!“ zavolal rozhorčene, — pokračoval predseda, vyťahujúc hodinky a kladúc ich pred seba, ako človek, ktorý musí počítať s každou minútou a nechce ani poslucháčov unudiť, — ja, naopak, volám, aby náš sedliak mal každý deň mäso na stole. Nemôžeme stavať svoj program na hladných tôňach. Naša stavba musí byť solídna, a tak predovšetkým musí byť jej fundament pevný. Náš základ je sedliak, a jemu sa nesmú triasť nohy od nedokrmovania. Náš sedliak je naše vojsko.

Ak chceme vydobývať, naše vojsko musí byť sýte. To je prvá podmienka.

— Znamenite! — oduševňoval sa Záčin.

— Tak je, — prikývol Petrovič.

— Svätá vec, — odobril Gábriš.

— Celá naša vnútorná politika, — hovoril ďalej predseda, — je strašne prostá, príšerne prostá, možno povedať, že je to nie ani politika, ale aprovizácia, zásobovanie.

— Správne, — zakričal ktosi od obloka.

— Nám treba, ako vravím, ľudí sýtiť. Preto nemôžeme predbežne myslieť na farby. Nemôžeme byť ani romantickí vlastenci, ani záduševni klerikáli, ani socialisti, ktorí vytrhávajú pôdu spod nás, čo živí. My sa musíme držať hrudy, svojej dojky v jej pôvodnom zafarbení, odhalenej, čiernej, a nie hrudy, zakutanej do nacionálnych, pápežských alebo červených šiat.

Postál v reči, mysliac si, že bude efekt, ale efekt vystal. „Neporozumeli mi,“ usúdil predseda, „treba zreteľnejšie.“

— Žalúdky máme jednaké, či sme Česi či Slováci, Nemci alebo Maďari. Kúsok bravčoviny je rovnako vítaný pre hladného katolíka, luterána, robotníka alebo roľníka. Nám všetkým sa chce jesť…

— Čo nejde na jeden perkelt, — šepkal Rubár Záčinovi. Záčinovi poskočilo brucho od smiechu, ale si položil ruku naň. Nepatrilo sa predsa smiať, keď predseda hovorí vážne.

— A preto v tomto ohľade je náš program spoločný bez ohľadu na jazyk, na vieru, na pole pôsobnosti, ktoré môžu byť rozlične. Naši voliči sú nielen Slováci, nielen Česi, ale musia sa stať nimi i Maďari i Nemci, katolíci i luteráni, ba čo viac, i Židia.

— Nech žijú! — zatľapkal Záčin.

— Trošku anacionálne, — nahol sa Semeňánsky k Radlákovi.

— Agrárny internacionalizmus, čuš! — drgol ho nohou Radlák.

„Praktická politika,“ definoval v myšlienkach Petrovič, „ale Židov mohol vynechať.“

Bolo niečo v predsedovej reči, čo sa mnohým prítomným nepáčilo. Videlo sa im, že i pluh, i pole, i kôň, i kočiš by boli krajší, keby ich ozdobili národnými stužkami, lebo ak nie, potom je tomu hladnému sedliakovi jedno, kde orie, seje a žne, či na Slovensku či na Kamčatke. Balenie čiernej hrudy do našej zástavy by sa predsa len malo vykonávať, keď i nie doslovne, ale v prenesenom zmysle slova.

Rečník počul šuškanie a pudové cítil, že nehovoril dosť vlastenecky. Ľudia, stojaci kdesi v kúte, sú s ním nie celkom spokojní. Chcel zlý dojem zahladiť.

— I národná, i pápežská, i červená zástava veje nad našimi hlavami. Lenže, drahí bratia, my sme teraz zohnutí k zemi, pracujeme dolu tvárou a vejúce zástavy nevidíme. Pravda, my sme nielen roľníci, my sme aj bojovníci. Ako teraz pracujeme, aby tie naše polia rodili, a krčíme sa láskou k nim, tak keď bude treba a vlasť zavolá, vystrieme sa, zdvihneme oči a pôjdeme voslep za zástavou vlasti, i keď pošliapeme nohami svoju terajšiu robotu, svoju úrodu…

Sieňou zaburácal potlesk. Tlieskal i Rubár, i Radlák, i Semeňánsky. Gábriš vstal a za ním všetci ostatní. Záčin si stojačky poznačil predsedovu krásnu výpoveď do notešteka. Mnohí kričali:

— Sláva nášmu predsedovi! Sláva!

Petrovič vytrhol šatôčku z vrecka a kýval ňou.

„Je v ľuďoch ešte národný cit,“ myslel si prekvapený a zadupkal nohou, aby bol hrmot väčší. Zamrazilo ho nadšenie, keď si predstavil, ako kráča pod zástavou do boja. „Škoda tento cit nepestovať a nevyužiť,“ mihlo mu hlavou.

Predseda trhol niekoľko ráz hlavou, ako čo by mu niečo zavadzalo v hrdle. Sám sa oduševnil. Dotkla sa ho ovácia. Chvíľku čakal, kým sa obecenstvo utíši. Potom zasa spravil vežičku z dvoch dlaní pod svojou bradou, zakašlal drobno a chytro a doložil:

— Národná zástava je ďalšia etapa. Teraz je reč o čiernom rukáve sedliackej košele, ktorým si utiera pot. Ten rukáv nám je v tomto momente bližší…

Hovoril ešte asi pol hodiny.

Pristúpil ku kandidátkam. Najhlavnejší, najzaujímavejší, ale i najťažší bod dneskajšej schôdzky. Išlo o taký volebný kraj, kde bolo mnoho Maďarov, ktorých chcel predseda získať pre svoju stranu. Až teraz vysvitlo, prečo hovoril o rovnakých žalúdkoch. Pri národnom výbuchu, ktorý nasledoval po jeho patetických slovách o národnej zástave, potreboval veľmi vážne dôvody, aby mohol prebiť kandidátku Maďara Ökrösa na prvom mieste. Bola to veľmi chúlostivá vec. Ale starý, skúsený a obľúbený politik nezakolísal. Bol si vedomý svojej presvedčujúcej sily a autority. Začal vysvetľovať:

— Národná rovnoprávnosť udržuje republiku, a preto republika musí udržovať národnú rovnoprávnosť. Čo je národná rovnoprávnosť? Spravodlivosť pri delení práv a chleba, povinností a práce. Sme štát s rozličnými národnosťami, ale jedna rodina so spoločným bytom, kuchyňou a stolom. Porcie, ktoré rozdáva naša vlasť — naša spoločná mať, musia byť rovnaké, lebo je hneď urážka, závisť, nenávisť, a nakoniec bitka. Privilégiá sme zrušili. Nesmú ich mať jednotlivci a nesmú ich mať ani jednotlivé nácie. Nácie sú naše deti. Tvoria jednu rodinu a láska matere musí byť ku každému decku rovnaká. Ako rodiny majú svoje mená, tak i naša spoločná rodina má svoje, v zákone zamatrikulované meno: Československá republika. To je naše jednotné priezvisko. Nácie — naše deti, to jest Čech, Slovák, Maďar, Nemec, Poliak, Rusín sú len, povedal by som, krstné mená, ako Ďuro, Jano, Mišo, Pavol. Môžeme sa líšiť, a sa aj líšime týmito menami, zovňajškom, rečou, halenami, širákmi, krpcami, čižmami, obyčajmi, zvykmi, ale to neznamená, aby ten, kto nosí veľký širák, len preto, že ho nosí, vylučoval sa z našej spoločnej rodiny a nazýval sa inak ako československý občan, československý Václav, Jano, Arpád, to jest československý Čech, Slovák, Maďar, Nemec. Čechoslováci sú teda nielen Česi, ktorí nevedia po slovensky, nielen Slováci, ktorí nevedia po česky, ale i Maďari, i Nemci atď., ktorí nevedia ani po česky, ani po slovensky…

— Hm! — zaznelo hlasne od konca stola.

— Maďari—Čechoslováci! — nevidelo sa komusi, stojacemu pri kachliach.

— Nemci—Čechoslováci! — ozval sa ešte ktosi od obloka.

— Psst! — tíšil Radlák. — Čujme.

— Tak ako nábožensky spája jedna viera Maďara a Slováka, Čecha a Nemca a všetkých spolu v jednu katolícku alebo luteránsku cirkev, — prízvukoval slová predseda, zvyšujúc hlas, — tak štát spája rozličné nacionality v jeden štátny národ, v jednej vlasti a v jednom vlastenectve…

— Kam to vesluje? — opýtal sa potichu Petrovič.

— Do spoločného prístavu, — odpovedal mu tiež potichu Radlák.

— Áno, — predlžoval rečník, — je jeden štátny národ, jedna štátna vlasť a jedno štátne vlastenectvo. Ale tento štátny národ, vlasť a vlastenectvo nechce pohltiť svoje separátne národíky, takzvané užšie vlasti a užšie vlastenectvá, tak ako nežerie, aby som sa poeticky vyslovil, jedna ruža druhú na jednom kre. Kvitnú spoločne i osobitne, ale jeden koreň ich živí, a ten koreň a ten ker, z ktorého ide život a na ktorom kvitnú, je práve naša republika.

— Nech žije! — nezdržal sa vybuchujúci Záčin.

— Veľmi dobre! — pripojil sa Semeňánsky.

— Výborne! — schválil Radlák.

— Musíme konečne pochopiť, — dôvodil predseda, prejdúc na iné pole porovnávania, — že ako obchodník predá každému, kto príde do jeho obchodu a zaplatí, tak i štát musí poslúžiť svojím právnym tovarom, keď ho občan potrebuje a zaplatil ho už i tak konaním svojich tisícnásobných povinností.

— Bez úveru? — skrivil nos Rubár.

— A bez splátok, — prilepil Petrovič.

— Nemôžeme žiadať, — vyvracal ruky dlaňami hore presviedčajúci predseda, — aby čiastka našich občanov len postávala pred kupcovým výkladom a dívala sa na tovar za sklom so závisťou, ako druhá čiastka občanov vychádza z obchodu s balíkmi pod pazuchami. Alebo, ešte lepšie povedané, keď sme všetkých do toho obchodu pustili a vzali od nich peniaze, dajme im i tovar, aký potrebujú, a nevyhadzujme ich bez neho policajtmi.

— Dobre povedané! — zatlieskal zasa Záčin.

— Ešte raz opakujem: Jeden národ, jedno občianstvo, jedna vlasť, jedno vlastenectvo, rovnaké práva a povinnosti. Nik nie je štvrť alebo poloobčanom. Tu nemôže byť zlomok…

— Iba ak kalika, — vpadol posmievačný Rubár.

— I kalika, — začal predseda a reagoval, — i kalika je celý spoluobčan. Fyzických otrokov niet. Nesmie byť ani právne ani mravné otrocvo. Ak je, na to sme tu, aby sme ho vypleli. Či nie je tak?

— Tak je, tak je! — kričali.

— Ak je teda tak, — odhodlal sa predseda k záveru, ktorému dosiaľ pripravoval pôdu, a jeho hlas sa stal prísny, netrpiaci protirečenie, — predsedníctvo po dokonalom a podrobnom uvážení kandiduje v mene našej strany, ctení páni, drahí občania a priatelia, v tomto volebnom kraji na prvom mieste spoluobčana Ökrösa, najlepšieho nášho Maďara, aby sme ukázali, že u nás národnostného rozdielu niet, že nám ide o rovnoprávnosť všetkých našich sedliakov, aby medzi nami neboli víťaziaci a premožení, aby steny nášho parlamentu neboli veľkou klietkou, ale voľným priestorom, kde by voľne lietalo aj ich slovo a povedalo, čo ich trápi a čo by ich tešilo… Na druhé miesto naznačujeme dr. Petroviča, na tretie Radláka… Ukázal na dvoch posledných.

— Nech žijú! — tlieskal Záčin.

Nasledoval ho Gábriš a Semeňánsky. Radlák a Petrovič sa zdržali, aby sa ľudia nenazdali, že sebe tlieskajú. Tlieskali aj ostatní okolo predsedu a ďalej od neho, najmä tajomníci z maďarských dedín. Rubár, tľapkajúc nahrubo s vypučenými dlaňami, obrátil sa k Petrovičovi:

— Tu máš ten prístav.

— Doveslovali sme, — odpovedal Petrovič. Pozrel na Radláka. Radlák sedel zamračený so sklonenou hlavou. Ale len nakrátko. Pery sa mu začali hýbať, tvár dostala výraz výsmešnej škodoradosti, akoby chcel povedať: „Nič nemôžeme sami, vždy nám musí niekto pomáhať. Maďari! Tí nám pomôžu!“ Ale poznamenal nahlas len toľko:

— A div sa neprekotili.

„To sa preto hnevá, že sa dostal za mňa,“ radoval sa Petrovič.

Tlieskanie sa nemohlo rozšíriť a strhnúť všetkých, ako sa hovorí, zaburácať. Klopkalo ako riedky dážď na obloky, i to len za chvíľu, a prestalo.

— Meno mu neviem vysloviť, — bolo počuť po utíšení nespokojný hlas.

— Nevie po slovensky, — ozval sa mu druhý.

— Ako nás bude zastupovať?

— Maďari by nekandidovali Slováka!

— Nech sa uspokoja s desiatym miestom!

— Ba s koncom!

— Petroviča na prvé miesto!

— Radláka!

Sypali sa poznámky ako zemiaky z rozviazaného vreca. Najprv dve—tri, potom celá hŕba, akoby to vrece niekto dvíhal. Nastala a silnela vrava, vzájomné presviedčanie, vykrikovanie, ktoré ešte držala uzda predsedovej autority v rámci slušnosti, hoci v jeho očiach už čin, že sa mu opovážili protirečiť, bola veľká trúfalosť. Nenavyknutý na to, aby pri jeho mienke vytrčila rožky aj iná, bol spočiatku prekvapený, potom začal v ňom vrieť hnev a obrvy sa mu spojili s kolmým zárezom čela v mračnom kríži. Pohľad mu šľahol po zástupe a stačil zachytiť, že najmä tajomníci zo slovenských dedín a mestečiek neboli spokojní, tajomníci z väčších miest a z Bratislavy, ako i páni okolo neho, súhlasili s ním a podporovali ho. Kričali nespokojencom:

— Nebudete hlasovať na osobu, ale na stranu!

— Nechceme Maďara!

— To je nie Maďar, ale sedliak, náš človek!

— Získame desaťtisíc hlasov!

— A dvadsať stratíme.

— Na Maďarov som nehlasoval ani za panovania Maďarov!

— Teraz budeš!

— Úzkoprsý nacionalizmus!

— Ešte ti nadajú do Slovákov!

Záčin zdvihol ruku. Chcel hovoriť. Predseda ledva badateľne zamihal očami, že vidí. Pokrútil hlavou. To označovalo: Netreba hovoriť, sám si spraví poriadok. Nechával svoj prísny, dlhý a ťažký pohľad na ľuďoch pri konci stola, pri oblokoch a kachliach, odkiaľ sa ozývali protestné hlasy. Myslel si, že ich pohľadom pritlačí k zemi, zastraší, umlčí a poplazia sa tak, ako to vyžaduje politická múdrosť. To by bolo krásne, aby každý mal svojho osobitného kandidáta. Ale keď i boli poddajní a ctili si svojho predsedu, posmelení vzájomne, nedbali na vodcovu zachmúrenú tvár a vrava sa premieňala na krik.

— Ticho! — reval Radlák, červený v tvári.

— Nebudeme čušať! Chceme slovenského kandidáta!

— Sme na Slovensku.

— Nech žije Petrovič!

— Nech žije Radlák!

Mikeska si myslel, že je teraz čas niečo urobiť za Rozvalida. Zbledol v tvári a vykríkol:

— Rozvalid! Nech žije Rozvalid!

To už smrdelo neposlušnosťou. Predseda uvážil, že teraz už len smelou bezohľadnosťou zvíťazí. Bystro vstal a zdvihol dovysoka obe ruky. Ľudia začali tíchnuť. Čakali zmenu v poradí kandidátky. Videli, ako sa ich vodca narovnal, vypäl prsia, zaťal bradu do golierika a trhnúc rukami zhora nadol, panovite vybúšil:

— Tak to musí byť! To je diktát strany! Punktum! Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Čakal chvíľu a potom zopakoval:

— Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Nik sa nehýbal.

— Lebo kto nepočúva predsedníctvo, prestáva byť naším straníkom… Nik… — Poobzeral sa dookola, potom sa strmo obrátil k hrdzavému generálnemu tajomníkovi. Rozkázal mu hrozivo, aby to všetci počuli:

— Zistite mi toho kučeravého tam pri kachliach… A toho červeného, čo sa opiera o dvere… Toho s tými fúziskami… Kto je to v tých širokých nohaviciach a pančuchách?

Tajomník odbehol zisťovať.

— S tými pánmi sa pozhováram osobne.

To boli tí, ktorí sa pozastavovali nad kandidátkou.

— Zameníme… Tomu sa sníva o Rozvalidovi, ktorý daroval internacionalistom pol milióna korún. No počkaj!… A prosím vás, nájdite mi redaktora Slivku. Nech príde sem. Disciplína musí byť i v demokracii. Demokracia nie je bezuzdnosť. Cválajúce kone na poli. Dám mu interview o disciplíne v demokracii, o demokratickej diktatúre, o vôli väčšiny, ktorej sa musí každý podrobiť…

Semeňánsky a Petrovič odbehli hľadať redaktora.

Už nikto ani nemukol.

— To je práve to nechápanie, — vyvracal dlane predseda, — v demokracii treba najviac počúvať, lebo je v nej najviac rozkazov, — a akoby sa vyhováral pred okolostojacimi, naoko chladný, ale zdnuka ešte vždy pobúrený, opätoval:

— Tie rozkazy dáva strana, a nie my — ľud, — pobúchal sa po prsiach. — Strana je ten inžinier, ktorý putná bezuzdnú rieku, hotovú kedykoľvek zaliať úrodné polia. Strana je diktátorom, nie jednotlivec, a keď je ten jednotlivec i vodcom, vodca má ústa strany, ktoré vypovedia, čo strana chce. Vôľa strany sa kryštalizuje v tisícich dôkladných uváženiach, v tisícich poradách… Hlúpe, hlúpe nechápanie! Úprimne povedané: nie národná vôľa, ale organizovaná strana a jej vôľa. To si musíme konečne všetci uvedomiť.

„Kto je to tá strana?“ posmievali sa Rubárove myšlienky.

— A to sme my, — rozlušťoval predseda nepočutú otázku. „Kto my?“ smial sa v duchu Rubár.

— My, my, strana, — začul predsedu.

„Tu kdesi chýba koliesko logiky,“ myslel si Rubár.

Kandidovaný bol na prvom mieste Ökrös, za ním Petrovič, Radlák, roľník Dúbrava, spolu pätnásť, hoci sa nerátalo viac ako s troma mandátmi v tomto volebnom kraji.

Vyčerpaný predseda si utieral šatkou krk, keď odchádzal do malej bočnej izby.

— Národ! — skĺzlo mu opovržlivo a potichu z úst.

Myslel pritom na nepočúvnych hlupákov, politických analfabetov…

— Preskočil si ma, — neudržal napokon v sebe zarmútený Radlák a vyčítal veselému Petrovičovi, keď šiel s ním do rezervovanej malej jedálne, kde mala byť krátka, dôverná večera.

— Byrokratizujeme sa a preskakujeme sa navzájom ako úradníci. Zato sa ty nehnevaj, v parlamente nás neočíslujú, nebude to na nás vidieť a plat zostane rovnaký, — smial sa Petrovič.

— Diktatúra, — zašomral Radlák.

— Nie, demokracia.

— Keby si bol za mnou, bola by to diktatúra.

— Nie, vôľa väčšiny a disciplína.

— Ale uznáš, že ten Maďar na prvom mieste je predsa len škandál, — bolelo Radláka.

— Keby bol za nami, bola by to spravodlivosť, — rozlišoval Petrovič. — Vždy od miesta závisí, ako sa čo volá. V zákone národná sloboda, v strane vôľa vodcov. V zákone je ľud jedným prameňom štátnej moci, v strane je prameňom moci silný a múdry vodca. V zákone demokracia, v strane, ako ty vravíš, diktatúra, a ako ja vravím, disciplína. Už sa len nehnevaj!

Poklepal Radláka po pleci a poskočil do kroku od radosti…

Schodmi k mriežkovej bráne pomaly zostupoval Mikeska a rozľútostený, že ho nevolali na dôvernú večeru, žalostil pre seba:

— Toho Rozvalida sme utopili. Dobre bude, ak ma nestiahne so sebou. Bolo mi treba skákať za ním do vody?…