ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Hneď idem pozrieť tie kurie oká, — rozhodla sa pani Ľudmila.

Vstala od stola.

— Čo? — zahúkol jej manžel.

— Karioku, ten nový tanec. Ešte som nevidela, ako sa tancuje.

— To musím vidieť i ja.

— Len potichu, lebo ich pomýlime.

Kývol hlavou a chytil ju za ruku. Želka s Janíkom boli už v „súkromnom kabinete“. Svietilo všetkých dvanásť hrušiek. Dvere odchýlené. Cez čipky na sklených tablách bolo vidieť skoro celú izbu. Želka sedela v kolembačke a pomaly sa knísala. Landík stál pri operadle a zdržiaval pohyb stoličky. Bolo počuť každé slovko.

— Tuhšie, nie tak pomaly, — rozkazovala tónom veliacej kráľovnej.

Začala dupkať nohou o zem a usilovala sa priviesť hojdačku do mocnejšieho kolísania.

— Mám rada pohyb, — hovorila, — ešte radšej, keď sú mi nohy vyššie ako hlava.

„To má odo mňa,“ pomyslel si Petrovič, „nevedel som, že sa i táto vlastnosť dedí.“ Pritom vyčítal v duchu namrzený, že si práve jeho kabinet vybrali a zapálili všetkých dvanásť svetiel. Pre komisára Landíka by boli dosť i tri hrušky. Chcel hneď vojsť a urobiť poriadok, ale žena ho chytila za rukáv, aby zostal. Počúvali nezbadane za dvermi.

— Tak sa nedá rozprávať, — zachytil operadlo mladý človek. — Počkaj, chcel by som ti niečo povedať.

— O čom chceš? O láske?

Zahamovala kolísanie a vytisla spodnú peru na znak zľahčenia toho, čo jej môže Landík povedať.

— I tvoja láska je len rozprávanie a rozprávanie, — frkla perami, — krása, láska, rendezvous. Samé blum, blum, blum. A ja ti vravím, že je láska čin, čin, čin. Nechce sa mi počúvať vŕzganie cvrčka — v tom niet nebezpečenstva. Chcela by som rev leva, ktorý smädne po krvi — v tom je nebezpečenstvo. Nenávidím knôtik s tichým svetlom, ale vatru, ktorá besnie, pohýba každým krovom, rozpučí múry, váľa steny. Chcem náruživosť.

— Počuješ, — trhol Petrovič svoju ženu, — to je tvoja výchova. — Zas sa bral do kabinetu, aby zadusil náruživosť.

— Počkaj, — zadržala ho ramenom, — čo z toho bude?

— Tak ťa chytím, stisnem a vybozkávam, nepustím do rána, — vravel Landík, ale akosi bez ohňa.

— Ach, ty komisár, pozrime ho! — šeptal Petrovič. — Ja ti dám.

— Čuš — držala manželka muža.

— To je reč! — skočila Želka zo stoličky. — Teda. Tu som! I krv je len vtedy krvou, keď sa búri a zalieva všetko, srdce, rozum.

Roztiahla naširoko ruky, ako čo by chcela povedať: „Tu ma máš. Rob so mnou, čo chceš.“ Úzka, červená blúzka sa natiahla, okrúhle prsia sa zdvihli a zatriasli. Landík ju chytil popod pazuchy a pritiahol k sebe. Petrovič sa pohol:

— Ako sa opovažuje?

— Čakaj, — nepustila ho žena, — máš času zakročiť, to je len rodinkárstvo.

— Pekné, — zašomral, ale si dal povedať, zostal zvedavý, pokiaľ pôjde milá rodina, aby mohol vyčítať žene, ak by šla priďaleko, že je ona príčinou tohto mravného rozvratu, lebo dovoľuje dcére všetko.

Želka sa privinula telom k Landíkovi:

— Tuhšie, Janík, tuhšie, — povzbudzovala ho, ako predtým pri kolembačke, — ale na ústa. Na pleci by zostala škvrna. Mama by závidela.

Teraz sa pani Ľudmila trhla. Muž ju stiahol:

— Počkaj! Pri vrchole ich vymlátim. To je predsa nestydatosť. Veď sa ty viac neukážeš u mňa, ty bezočivec v siedmej platovej stupnici.

Želka zvrátila hlavu:

— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! — Otrčila ústa Landíkovi.

— Tu máš tvojho svedka, — drgol Petrovič ženu a ona jeho:

— A ty tvojho.

Záhada bola rozlúštená. Stopovanie skončené. Rozsypané bozky sa našli, i vinníci, i odpoveď na otázky, odkiaľ to mal papagáj Lulu. Aktá by sa boli mali predostrieť vyšetrujúcemu sudcovi na trestné rokovanie, ale Petrovič o chvíľku zbadal, že nezakročil v pravom momente. Rozsypané bozky našiel, lenže ich bolo toľko, že prestali byť cenné. Všetky boli jednaké a podľa jeho úsudku chladné, suché, nelipkavé, malé, také drobné halieriky, ktoré nehodno ani zbierať ani rátať. „Ako keby vodu chlipkal z mojej koňakovej fľaštičky,“ ustaľoval v duchu, „ani to nie, lebo koňak má vôňu, silu a chuť, a toto! To som sa ja inak bozkával. Keby som ja tak mal Esteru v rukách!“

I pani Ľudmila mu zašuškala do ucha:

— Nevinné, hlúpe, rodinné bozky.

— A teraz posväťme ten kút, — ukázala Želka lakťom pod veľký portrét. Prešli ta.

— Nech je každý kút posvätený.

— Teraz poďme ku knižnici.

— Teraz si sadnime na písací stolík.

— Teraz poďme k tajnej skrinke s koňakom.

— I to vie, — zdúpnel advokát za dvermi, — že je tam koňak. Rozprášim ten párik.

Žena ho uprosila:

— Nechaj ešte. To sa Želka iba cvičí. Počuješ, že je to len také, ako keď ty chlípeš polievku. Bude o jedného náhradníka viac.

Tým myslela, že nepoškodí, keď pribudne ešte jeden kandidát do tanca, do zábavy, za snúbenca, za ženícha. Keď nie ten, nuž ten, keď ten nie, nuž ten, i ten, i ten a keby už nikoho nebolo, dobrý bude i komisár politickej správy Landík. Na čo všetko nemyslia starostlivé matky! Nepotrebný šesták treba vpustiť do mumáka. Ak bude treba, vypapreme ho nožíkom, i keby sme museli mumák rozbiť.

— Nech je každá piaď na tomto koberci posvätená, — rečnila Želka.

— Nech je, — prisviedčal Janík.

Mladí ľudia prechádzali z kúta do kúta. Objímali sa a bozkávali. I pred veľkým portrétom, i na písacom stolíku, i pri koňakovej skrinke nabádala Želka Janíka hlasným: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Papagáj Lulu hľadel, pozoroval a čušal. Niekedy obrátil celú hlávku k nim, inokedy pokukával len jedným očkom. Vyvracal, krútil hrdlo a niesol svoj pohľad za nimi, ako prechádzali z miesta na miesto. Pozrel mimochodom i na ich bledé tône na stene, na skrinke, na koberci. Upútalo mu pozornosť na chvíľočku zašramotenie v obloku, keď vietor pohýbal spustenou záclonou a okrúhly, svetlý kruh uličnej lampy sa na brokáte zakolembal.

Poznášali všetky vankúše na koberce a sadli si medzi ne.

— Varí sa ti krv? — spýtal sa Landík.

— Ani trošku. A tebe?

— Ani mne.

Želka zosmutnela.

— Prečo je to? — pozrela spýtavo, — veď by sme mali horieť. Ja ako japonský lampión. — Priložila si dlaň k lícam.

— Celkom studené. Však ich nemám červené?

— Nie.

— Nedmú sa mi prsia. Nič nedychčím. Nijaké vlnenie. Aj ty by si mal fučať, a dýchaš riadne, ani ťa nepočuť. Sedíš ako kus dreva. Väčšmi ti klope srdce?

— Ako obyčajne.

— To je protivné. Však nebadáš nijaký záchvev v mojom hlase? Také nejaké tremolo a v reči pridúšané stakato.

— Ani tremolo ani stakato. A ty v mojom?

— Nič. Prečo je to? Podľa románov by to malo byť inakšie. V románe by si už bol mal stratiť hlavu a mne by sa mali podlamovať nohy. Čo? Už som taká vyžitá?

Zopla ruky a pozrela na luster v strojenom zúfalstve.

— Čo by si bola, — tešil ju mladý človek a vztýčil svoju sklonenú hlavu. — Len nezúfaj. Vysvetlím ti to, ak dovolíš.

— Dovoľujem. Rozprávaj, — kyvlo dievča kráľovskym pohybom.

— Po prvé nemôžu sa ti podlamovať nohy, lebo sedíš. Potom, všetok náš chlad je preto, že sa človek nepúšťa do románu, z ktorého chýba pokračovanie. Naša láska nemá pod textom: „Nabudúce ďalej“, alebo: „V románe pokračujeme“, alebo: „Pokračovanie nasleduje“. Čo by si mala z troch strán románu: „Studňa lásky?“ Keď láska zostane trčať na dvoch červených kvetoch — myslím, na tvojich ústach, svoje nerátam — a na bozkoch, ktoré tie kvety ovlažujú — však krásne povedané? — Landík sa uškrnul. — No, a ďalej nič. Dej prestáva. Nedajbože ním hnúť. Nemôžeme, nesmieme ním hnúť, zakázané je, a tak sa ani nepúšťame do nového deja, nechce sa nám ani blčať ani dychčať. Vieš, Želka: žije len to, čo sa môže rozvinúť, vzrásť, čo nemôže — zakrpatie a mrie.

— A prečo sa nemôže rozvinúť?

Pozrela naivne na Janíka.

— Hm, Dobre vieš. Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori. Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden — nikdy nepláva. A láska — cenný tovar — sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď.

— Sú i také lode, ktoré stoja na jednom mieste a sa kníšu. Tam máš hneď tú kaviarničku na Dunaji, — zažartovala.

— To je kaviareň, a nie loď.

— Láska ako hra môže zabávať.

— Ideš do divadla, keď vieš popredku, že uvidíš len jedno dejstvo? Hrať ustavične len vstup do hry je hlúpe a chytro sa zunuje.

Radšej nejdeš a zostaneš doma pokojne sedieť.

— I pri vstupe môže byť bozk horúci.

— I celá hra môže byť fádna. Vstup do lásky s horúcim bozkom môže byť zaujímavý, ale keď je z bozku zasa len bozk, bozk, bozk, a nič viacej, to i bozky budú len také jasné zlatníky, aké hádže mesiac cez listy stromov na zem. Darmo sa znížiš k nim ústami, nezohrejú, oblizneš len studený prach a budeš si iba ústa utierať. Tvoje bozky sú studené mesačné zlatníky — nezapália.

— Ako tvoje.

— Ako i moje. Nechytia sa duše plameňom, a keď sa duše nechytia, nechytia sa ani telá. Duša kúri a telo sa zohrieva.

— Sú to predsa oči, ústa, pohyby, slová, čo podpaľujú.

— Keď uz tiež horia.

— Nebolo by medzi nami sympatie?

Sklonila hlavu zarmútená.

— Ale je.

— Nuž teda.

— Aby som nás ešte s niečím porovnal: sme dymníky. V nás je mnoho iskier i plameňa, ale stále hádžeme na tie dymníky čečinu, aby oheň nevyšľahol a bol len veľký dym. Skáčeme bezstarostne ponad a chránime sa, aby sme neskočili do ohňa a sa nepopálili, hoci sa i v dyme dusíme.

— Ja sa nepopálim.

— Vidíš, a ja zas nechcem, aby som sa zapálil a horel plameňom. Hneď by si mi povedala: „Dosť. Ďakujem.“ Nuž nehorím. Ale i vtedy, keby som sa presvedčil, že i ty vzbĺkneš a že nepovieš: „Dosť!“, i tak by som naznášal čečiny, aby som udusil plameň.

— Prečo, prečo? Povedz rovno a neporovnávaj.

Landík mlčal. Vytiahol hrebienček a prešiel si po riedkych vlasoch, ako keby rozmýšľal nad odpoveďou. Želka vzala pajáca, ktorý, keď ho stisli, hral. Stisla ho. Zaznelo známe tango:

Petrovič s pani Ľudmilou za dvermi boli tiež zvedaví, čo povie Janík. Zbystrili sluch, ako keď skrútnu ladič na rádiu, len aby im neušiel ani jeden tón pri tejto ľahkej melodráme: deklamácii a tangu. Počuli jasne starootcovské slová:

— Vstup do lásky vedie len bránou manželstva. Poriadne dievča je nie lentanečnica a láska nie lentango.

Želka odhodila hrajúceho pajáca. Landík, keď videl, aký kotrmelec spravil v povetrí odhodený pajác, doložil:

— A mladý človek je nie lenpajác.

Dievča sa podívalo uprene na neho, vstalo a podalo mu ruku, aby sa tiež zdvihol z koberca spomedzi vankúšikov.

— Azda by si ma chcel za ženu? — spýtala sa ho ticho, keď vyskočil.

— To nie, to nie, — náhle protirečil. — To mi ani na um neprišlo. Nechcel by som. Viem dobre, že som malý, malinký, malilinký. Nebudem nevďačný, aby som zapaľoval dom, kde ma tak vďačne prijali, a kradol skvosty.

— Medzi skvostmi som i ja, čo? Janík, — povedalo mäkko dievča, — ty si prvý, čo ma nechceš využiť a pokaziť.

Držiac mu ruku, bystrým pohybom hlavy bozkala ho rovno na ústa.

— Ďakujem ti za to.

Po chvíľke dodala:

— Ten bozk bol úprimný. Uver mi.

Stisol jej ruku. Videl, že jej tvár zružovela. To ju už ten vnútorný plamienok prifarbil, ako vtedy v Brezniciach u tetky, keď mala sedemnásť rokov a po prvý raz ju bozkal so srdcom na nezafarbené ústa. Vtedy jej prvý raz uveril, a potom sa akosi sklamal, teraz po druhy raz. Sklame sa? A ešte jedna myšlienka mu prebehla hlavou: Želka je predsa len dobré dievča. Len sa rada hrá. Ak sa vydá, bude i z nej obyčajná, dobrá žena ako boli naše matere. Len spôsoby sa menia, ako sáry, podľa módy, city s ich vyjavením zostávajú také, ako pánboh prikázal, podľa nátury, ako línie tela.

— Pokračovanie bude? — spýtal sa žartom.

— Závisí od teba.

— Počkáme nasledujúce číslo novín.

— Počkáme, Janík.

Bolo to minútové roznežnenie. A práve v tomto roznežnení sa ani neobjali ani nebozkali. Lulu sa iste čudoval. Rodičia nevbehli do kabinetu. Uspokojení Želkinou múdrosťou a Jankovým správaním, ako tajne prišli, tak i nepozorovane odišli spoza dverí. Dozvedeli sa viac, ako chceli. Tak je to, keď človek hľadá, obyčajne nájde to, čo nehľadal, a len niekedy sa pošťastí, že podľa svätého Písma nájde i to, čo hľadal.

Keď prišli mladí k rodičom do jedálne, i jedni i druhí sa robili sprostí, ako čo by sa nič nebolo stalo. Janík sa nevinne odporúčal. Želka odišla do svojej izby. Petrovič povedal svojej žene:

— Čestný chlapec. Nechce nás podpáliť a kradnúť skvosty. Budem ho podporovať. Ale pokračovanie nebude. Zastav všetky noviny. Nijaké romány. Nijaké Studne lásky. O sto rokov bude vládnym radcom.

Natiahol si údy a zívol.

— Veru by si ho mohol podporiť. Za náhradného ženícha veľmi dobrý, — poznamenala pani.

— Čo máš ustavične s tými náhradníkmi?

— Rozumej už raz. Všade sú teraz náhradníci. Prezidenti majú náhradníkov, viceprezidenti tiež, ty ako člen krajinského výboru, no nemáš náhradníka? Váš riadny program má vždy i náhradný. Nie je dobrý náhradník v tanci, keď riadny tanečník okrivie alebo mu príde zle? Tak i pri zasnúbení, ak sa mladý muž náhodou stratí, čo je teraz každodenné. Vždy treba mať naporúdzi náhradníka—ženícha. Rozumieš?

— I v manželstve?

— Zasa začínaš?

— No, vidíš, nemôže byť všade náhradník. Kto by mňa ako manžela mohol nahradiť, — zasmial sa. — Ale chlapčiska budem podporovať, — zakýval zasnene hlavou. — Páči sa mi. Dobre povedal: „Vstup do chrámu lásky vedie len cez bránu manželstva.“ I to je dobré: „Poriadne dievča je nie lentanečnica a láska nie lentango, mužský nie lenpajác.“ To tvrdím i ja. Dám mu podporu na študijnú cestu. Len čo je pravda: šikovný mládenček. No, tak za desiateho náhradníka nepoviem, že by bol súci.